absurdná dráma
Kultúra iná

Absurdná dráma Tak sa to vraví, ktorá je bližšia k realite ako ktorákoľvek iná, premiérovala na doskách Divadla VHV

Petrovské Divadlo VHV včera premiérovalo, tentokrát na motívy drámy Eugèna Ionesca Stoličky uviedlo absurdnú drámu Tak sa to vraví. Réžiu, dramaturgiu a scénografiu podpisuje Marína Dýrová, ktorá zoskupila pozoruhodný tím: hercov Jána Sklenára a Petru Topoľskú (plus Jána Bohuša ako rečníka), kostýmografa Zvonimíra Pudelku, dizajnéra svetla Petra Čániho, zvukára Jaroslava Zimu a šepkárku Ivonu-Mariju Matićovú.

Marína Dýrová, absolventka réžie na Akadémii umení v Banskej Bystrici, je petrovskej ochotníckej scéne veľmi známa. Ešte počas magisterského štúdia zrežírovala divadelné predstavenie Úplný Gogoľ (2018). Počas minulého desaťročia bola súčasťou väčšiny projektov Divadla VHV Petrovec. Predstavenie Tak sa to vraví je odzrkadlením súčasnej absurdnej doby, v ktorej sa každodenne nachádzame, hovorí Marína Dýrová v rozhovore pre portál Storyteller.

Absurdná dráma na doskách Divadla VHV. Prečo?

Marína Dýrová: “Nepamätám si, že absurdnú drámu Divadlo VHV Petrovec vyprodukovalo v poslednej dekáde, tak práve preto sme sa rozhodli, že dnes, v týchto absurdných časoch, keď slovo absurd tratí význam, bude mať zmysel spraviť niečo absurdné, respektíve odzrkadliť dobu, v ktorej sa nachádzame.”

Absurdná dráma porušuje isté požiadavky, ktoré sa kládli na divadelné hry. Spoločným princípom každej absurdnej drámy je narušenie postulátov komunikácie, z čoho vyplýva „nulový“ význam prvej významovej roviny textu, ale aj v druhej významovej (symbolickej) rovine sa divák stáva svedkom narušenia spoločného modelu sveta, t. j. logických súvislostí medzi miestom deja a dejom. Práve absurdnú drámu žijeme aj tu, dnes, v Petrovci, vo Vojvodine, v Srbsku. Čo sa môžeme naučiť, a čo môžeme vnútorne zažiť z predstavenia Tak sa to vraví na motívy Ioneskových Stoličiek?

Marína Dýrová: “Áno, ako som už spomenula, žijeme v absurdných časoch, a nemyslím si, že sa to v blízkej dobe zmení. Jediný rozdiel medzi absurdnou realitou a absurdným predstavením je, že sa jednému nedá vyhnúť a druhé by malo byť dobrovoľné. Moja diplomová práca bola sčasti o absurdnej dráme, ktorá vlastne svojou filozofiou siaha do hĺbky nihilizmu a jej symbolickým predstaviteľom je veľmi známy Mýtus o Sizyfovi, ktorý vieme ako skončil. Vtedy som si začala uvedomovať, že práve absurdná dráma je bližšia k realite ako ktorákoľvek iná. Ako aj Sizyf, tak nejak sú aj naše postavy zacyklené vo svojom svete, ktorý pre nich funguje a nech si nenahovárame, každý z nás sa niekedy ocitne v nejakej rutine, ktorá pre neho funguje, alebo naopak nie. Naše postavy si práve preto rozmysleli, že treba zmeniť svet, takto ďalej fungovať nemôže.”

absurdná dráma
Petra Topoľská a Ján Sklenár v predstavení Tak sa to povie / Foto: Divadlo VHV

Keď ste chystali toto predstavenie, “predstavovali” ste si konkrétne osobnosti a konkrétne prípady z tohto, alebo iného prostredia?

Marína Dýrová: “Nie, naše postavy sú iba našim a Ionescovým výmyslom. Vytvárali sme ich spoločne s hercami (Petrou a Janym). Samozrejme, že režisér a herci vždy čerpajú z a od niekoho a inšpirujú sa na rôznych miestach, ale konkrétne nikto nemal česť, aby bol našou jedinou inšpiráciou. Taktiež keď ide o prostredie, iba na konci procesu tvorby predstavenia sme si vlastne povedali, kde sú a dohodli sme sa, že koniec bude vždy definovať prostredie. Nebudem prezrádzať, že kde sa nachádzajú, lebo sme sa rozhodli mať dva konce, a to je jeden, povedala by som, ,,ľahší’’ a druhý zasa trošku ,,ťažší’’.

Chcem ešte pripomenúť, že je veľmi ťažké hercov prinútiť hrať absurdnú drámu, lebo človek je vždy zvyknutý hľadať v niečom zmysel a podstatu. Absurdná dráma takéto niečo neponúka, a preto sa jej treba iba oddať a pozerať ju v celku ako impresionistickú maľbu. Ona obsahuje mnoho maličkých detailov, ktoré dávajú význam iba v celku.”

Stoličky, kreslá a ich rozmiestnenie, prípadne odhodenie môže zachrániť svet/-y? Alebo je v tom irónia a absurd (presvedčenia)?

Marína Dýrová: “Naše stoličky predstavujú ľudí, to znamená, že je na každom, aby si rozmyslel, či by bez nich bolo lepšie alebo nie, či sme schopní fungovať s ľuďmi, alebo nám na druhej strane nevyhovujú. V prípade starčeka, potrebujeme tie stoličky, lebo práve on verí, že jeho posolstvo môže zachrániť svet, a tak im to posolstvo chce odovzdať. Diváci sa tým pádom ocitajú v miestnosti, ktorá je plná stoličiek, na ktorých nikto nesedí, iba sami diváci sú pre nich jedinými viditeľnými hosťmi.”

Prečítajte aj text Chýba tu divadelná kritika, mieni režisérka Marína Dýrová

Divadlo potrebuje priamy kontakt a komunikáciu s divákmi. Bude priamo komunikovať toto predstavenie s divákmi – budete ho hrať pred divákmi po včerajšej premiére? Alebo si počkáte na časy s menej kovid-19 pozitívom?

Marína Dýrová: “Spravili sme komorné predstavenie, ktoré by podľa mňa na veľkej scéne nefungovalo. Tým pádom si toto predstavenie môže pozrieť okolo desať divákov. Premiéru si preto pozrú naši najbližší a do konca roka budeme mať ešte dve reprízy, a to, ako aj na premiére, s dodržiavaním všetkých opatrení.

Bohužiaľ, predstavenie sa nemohlo zrealizovať na veľkej scéne, lebo momentálne sa v celej budove Slovenského vojvodinského divadla nekúri. To bol tiež jeden z faktorov, ktorý rozhodol o tom, kde predstavenie vôbec spraviť.”


Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

About the author

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Add Comment

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Reklama

PODKAST “Na ivici”

PODKAST Storyteller

Informacije o COVID-19 u opštini Bački Petrovac

koronavirus

E-KNIHA ZADARMO!

PARTNERI

Newsletter Storyteller





PODKAST “KRENULE SMO”

Instagram