Ako Goranovi Vučićevićovi fotografovanie a horolezectvo pomohlo vrátiť uzdy života do vlastných rúk

[dropcap style=“no-background“] „P [/dropcap]očuješ telefón, Vladimíra?“ pýta sa Goran Vučićević, pôvodom z Čoky, ktorého pred viac ako 25 rokmi štúdiá priviedli do Nového Sadu.

„Nie,“ odpovedám začudovane a všímam si niekoľko sympatických veveričiek, ktoré sa naháňajú po Futockom parku v Novom Sade.

„To preto, že som život vrátil do vlastných rúk,“ odpovedá na to Goran.

Goran Vučićević (1970) najprv študoval strojníctvo so štipendiom vtedajšieho strojníckeho gigantu – zlievarne z Kikindy, ale keď bol na začiatku štúdií, začína vojna a on si uvedomuje, že strojnícky inžinier nemá perspektívu. Po treťom ročníku sa prepisuje na vyššiu technickú školu, ktorú absolvoval a v strede absolventského obdobia ho posielajú do vojska, lebo viacej nemal právo odročovať vojenskú službu. Po návrate z vojska hľadá seba a uvedomuje si, že mu najlepšie ide informatika a rozhoduje sa pre štúdiá informatika, ktoré zakončil a teraz je úspešný programér.

Ale v jeho živote nešlo všetko ako po masle . Vzostupy a pády sú časťou každého života, tak aj Goranovho. Rozdiel je iba v tom, či niekto pochopí, že treba vrátiť život do svojich rúk alebo sa odovzdá „osudu“.

„Ja som programér a to klasický „one man show“ už 13 rokov. Predtým som robil v podniku, v ktorom sa vypracúvajú veľké informačné systémy, kde som bol hlavným projektantom. Teraz vo svojej réžii vypracúvam podnikateľské softvéry pre firmy, rozpočtových používateľkov, lokálne samosprávy. Ale ja nie som iba programér, ale som aj projektant banky údajov, musím poznať siete a administráciu sietí. Musím poznať aj prácu toho, komu prgram vypracúvam, lebo musím mať široký záber toho projektu, lebo vlastne vyrábam „kľúče do rúk“ softvér,“ hovorí Goran, s ktorým som sa zoznámila ako s vynikajúcim fotografom pri dobýjaní Fruškej hory s alternatívnou družinou „Šípka“.

„Kým som bol v tom podniku, a dokonca potom aj v mojom, robil som veľa, aj v noci, aj vo dne, ale potom som v jednej chvíli preťal a povedal som: „Viacej nikomu nedám svoj voľný čas!“ A od tej chvíle mi bolo lepšie, dokonca aj v práci, aj vo voľnom čase pre prechádzky v prírode, zvlášť po Frušskej hore, a vo fotografovaní. Lebo do vtedy to neboli pravidelné aktivity. Láska a túžba jestvovali od malých nôh. Znamená základ existoval a potom som zabezpečil aj čas. A to je veľmi dôležité. Na prechádzky často idem aj počas pracovného týždňa, po pracovnej dobe. V súčasnosti si ani každý nemôže zabezpečiť čas. Ľudia, ktorí cez víkend chodia do prírody sú v tom zmysle bohatí.“

Láska a túžba jestvovali od malých nôh. Znamená základ existoval a potom som zabezpečil aj čas.

To bolo prvé Goranovo vyhasnutie v práci.

„Ja som vlastne odbehol od veľkých informačných systémov. Nie pretože ich nemôžem robiť, ale pretože je to veľká zodpovednosť a stres. Keď pracuješ pre veľké spoločnosti, ktoré činiatisíc, dve tisíc ľudí, robíš komplexnú prácu a musíš mať široké vedomosti a to je veľký stres. Keď som dal výpoveď vo firme, tú chvíľu som využil aj na iné veci: nechal som cigarety a venoval som sa svojmu zdraviu. Po konečnom čine dávania výpovede som tri alebo štyri mesiace bol doma, projektoval som budúci systém, ktorý sa mi predtým vrtel v hlave. A to, čo vzniklo počas troch mesiacov, pred tým než som otvoril podnik, to aj dodnes funguje s malými doplnkami akorekciami,“ hovorí Goran, kým spolu pozeráme na dvojročného chlapčeka, ktorý so svojou babkou díva na párik veveričiek, šlhajúcich sa po strome.

Po otvorení vlastnej firmy začal s malými robotami, s výrobou aplikácií, ale robota ho znovu odvliekla na druhú stranu a znovu skončil na veľkých informačných systémoch.

„Nemohol som inak, lebo to je niečo, čo pre teba a pre tvoju rodinu zabezpečuje chlieb. Moj druhý začiatok bol doslova z nuly. lebo som postavil sytém pre sto ľudí, ale nemal som peniaze zamestnať ich. V jednej chvíli som mal aj 150 klientov, vlastne aktívnych firiem, kotré v každej chvíli mohli zavolať. Doslovne som nevedel ako sa volám.“

A vtedy po druhýkrát v Goranovom živote niečo prasklo.

„Pred tromi rokmi som druhý raz dožil vyhasnutie v práci a vtedy som sa rozhodol, že silnejšie pritiahnem uzdy svojho profesionálneho života a tak pre seba zabezpečím kvalitný osobný a rodinný čas, ktorý môžem a môžeme tráviť napríklad na Frušskej hore. Vlastne som prestal brať nových klientov, s niektorými som sa rozlúčil, s inými som dohodol inakší systém spolupráce. Aby som mohol žiť!“

„Ale to všetko môžem, pretože mám podporu. Manželka ma v prechádzkach a fotografovaní úplne podporuje, lebo sme si rozdelili záväzky. Na prechádzky často beriem aj syna Gavrila a vtedy jej zostane voľný čas venovať sa sebe. Ona sa na nejaký spôsob obetovala, lebo pred niekoľkými rokmi podala výpoveď, aby sme sa ako rodina mohli postaviť na nohy.“

Frušská hora kao záchrana

[dropcap style=“no-background“] „M [/dropcap]ôj ventil je odchod do prírody a pôžitok z nej. A vtedy, keď som si pred tromi rokmi zabezpečil čas, začínajú sa moje intenzívne prechádzky. My už dlhšiu dobu odchádzame na Frušskú horu, aj syna sme odviedli, kým ešte bol bábätko, ale to bolo zriedkavejšie,“ hovorí Goran.

 Goran Vučićević fotografuje to, čo mu je najbližšie, čo najlepšie pozná, lebo v podstate najlepšie fotografie sú z miest, ktoré on veľmi dobre pozná. Jeho fotografie sú umelecké diela s dušou a hlavne vznikajú na lokalitách, akými sú oázy prírody v meste a okolí, lebo rád fotografuje predovšetkým prírodu.

„Architektúra a urbánne scény nie sú mi blízke, ale rád pozriem, keď to niekto dobre urobí, ale nemám pre to fotografické očko. Prírodu však milujem a preto som rád v prírode, napríklad vo Futockom parku, Petrovaradíne, Ribarci, kde sa často prechádzam sám alebo s rodinou. Jednoducho sa snažím okrem víkendu, ktorý mám, aj počas pracovných dní sa poprechádzať.

[Best_Wordpress_Gallery id=“3″ gal_title=“Pogled na svet kroz objektiv Gorana Vučićevića“]

Výber fotografií Gorana Vučićevića

Frušská hora v tej chvíli pre Gorana bola viac-menej nepreskúmané územie, s ktorým sa chcel spoznať. Túry vždy plánuje za pomoci internetu:

„Používam webovú stránku Wikilock, na ktorú sa vsúvajú tzv. GPS tracky a tu môžeš napísať hociktorý toponym, ktorý ťa zaujíma a on ti „poradí“ niekoľko dráh, v ktorých sa spomína alebo ktoré prechádzajú vedľa neho. Potom to iba načítaš do mobilného telefónu a začínaš skúmať hory. Toto používam iba pri prvej prechádzke konkrétnou dráhou alebo k niektorému toponymu, potom si už pamätám kľúčové križovatky a výhľad miest, keďže som vizuálny typ. preto vždy hovorím, že nie sú potrebné nejaké zvláštne zručnosti, lebo na internete je všetko. Jedine je škoda, že údaje o dráhach a pod. na Frušskej hore nie sú systematizované. Fruškać najdôležitejšie a najnavštívenejšie miesta na Frušskej hore opísal na svojej webovej stránke a to je dlhoročná práca, ktorá ma spoločenskú hodnotu a ktorá má potenciál, aby z toho vznikla mapla,“ vysvetľuje zanietenec do prírody a fotografovania.

Frušská hora je miesto stretania množstva subkultúr – od cyklistickej, motoristickej, outdoorovej, výletníckej, poľovníckej, horolezeckej – s organizačnou štruktúrou a tu alternatívnou. A pre všetky druhy diania na tejto hore sú dôležité riadne horolezecké združenia a Nacionálny park Frušská hora, lebo bez nich by sme si ťažko mohli predstaviť iné typy prechádzok na nej, tvrdí Goran Vučićević.

Niektorí ľudia sa radi prechádzajú sami, niektorí v skupinách. Goran má kombinovanú taktiku. Niekedy sa prechádza sím, niekedy so spoločnosťou, často s rodinou, alebo iba so synom. A tie prechádzky sú potom jedinečné. Preferuje Frušskú horu, ale s rodinou bol aj na Midžore, najvyššom vrchu Starej planiny, Rtnji, ktorý  za 4 hodiny dobyl spolu so synom a na Olympe v Grécku.

„Vodcu“ nikdy nemal, skúma ju sám, ale rád si vymieňa informácie s inými horolezcami a návštevníkmi Frušskej hory.

„Vidíš na nej nejaké dráhy, ktoré niekam vedú, existujú rozličné miesta na nej, chvalabohu, existuje internet a pred tebou iba vyskacujú toponymá, zaujímavé historické miesta a ty vidíš, že tu naozaj všeličo je. A tvojou túžbou je všetko to obísť a spoznať a pre to potrebuješ čas a otlaky. A tak sa začínajú skladať kocíčky prostredníctvom spoznávania, pôžitku a fotografovania. To je môj uhol fruškohorského príbehu.“