V deň, keď sa v mnohodetnej rodine Ondreja a Kataríny Benkovej v roku 1895 v Báčskom Petrovci narodil stredný syn Pavel, určite fúkal vietor. Písalo sa 14. februára, keď sa v strede tejto báčskej dediny ozval prvý plač dieťaťa Paľka, pomiešaný s vetrom a chladom zimy.
Detstvo Pavla Benku sa neveľmi líšilo od jeho rovesníkov. Keď nebol v ľudovej škole, pobehúval okolo otca, nádenníka a kočiša u veľkoobchodníka Taussiga. Po bezstarostnom detstve prichádzajú prvé rozhodnutia o budúcom povolaní. Keďže pochádzal z chudobnej rodiny, nároky na štúdium nemal žiadne.
„Pôjdeš na murárske remeslo!“, povedal mu otec a bolo rozhodnuté o jeho povolaní. Školu ukončil, prsty a ruky si zvykli na ťažkú, špinavú a drsnú prácu murárov, no Pavel si nerobil drahoty. Plány do budúcna: robiť skromne a poctivo ako murár, založiť si rodinu. Plány mu však prekazila prvá svetová vojna. Prežil ju, ale z nej si vyslúžil neopätovanú, či nedočkavú lásku ženy a doživotnú pečať na tele. Ťažkú invaliditu, ktorá nedovoľovala vykonávať murárske práce. Koniec vojny teda pre Pavla Benku znamenal úplne nové okolnosti.
Chladná zima a jej tajuplnosť, obdobie, keď sa Pavel Benka narodil, akoby symbolicky na liečiteľskú dráhu predurčila Pavla Benku, ktorý sa o tridsať rokov rozhoduje vykročiť na mystické putovanie po vedomostiach z okultných vied. Teda po prvej svetovej vojne, sám bez ženy, bez práce, stojac na životnej križovatke, rozhoduje sa uchádzať sa o vládne štipendium na letný seminár okultných vied v Paríži.
Benka študuje okultizmus vo Francúzsku
Toto jeho rozhodnutie vôbec neprekvapilo, lebo sa vždy zaujímal o tajuplé témy, ku ktorým mu cestu kliesnili knihy, a zvlášť učitelia Rusnákovci, jeho osobní anjeli, ktorú mu vnukli zvedavosť po nekaždodenných veciach a hlad po poznaní. A Paríž, európske veľkomesto zvlášť v prvých desaťročiach 20. storočia bolo priam vysnívaným miestom a stredobodom zvedavosti zakotvenej v oblasti okultizmu. Akoby vybájené pre Pavla Benku.
O tom hovorí aj Viera Benková, dcéra Pavla Benku, publicistka a poetka z radov vojvodinských Slovákov, doteraz žijúca v rodnom dome, teda v dome Pavla Benku.
Do Paríža odchádza s vládnym ročným štipendiom, ale s predsavzatím, že v štúdiu okultizmu bude pokračovať na dlhšie dráhy. Teda bol prichystaný zasúkať rukávy, aby si školenie mohol umožniť. Najprv ako robotník vo farbiarskej továrni.
Neskôr, keď zistil, že továreň na výrobu pneumatík a chemických látok amerického priemyselníka Hutchinsona v mestečku Chalette-sur-Loing, ktoré je od Paríža vzdialené asi 100 kilometrov, potrebuje robotníkov, odchádza do vzdialenejšieho francúzskeho mestečka pachtiac po vedomostiach o tajomných zákutiach liečiteľstva.
„Tak v rokoch 1932 – 33 absolvuje letný semester na Psychologickom ústave prof. Dr. Thexona Dumonta v Bruselli kurz okultných a psychologických vied a to s právom liečiť, robiť horoskopy a vykonávať, čiže adeptovať terapiu liečivými rastlinami a telepatiou,“ približuje jeho štúdiá dcéra Viera Benková. Francúzsko však bolo mnohorako osudové pre nášho hrdinu.
Návrat do rodiska
Na každého človeka za jedným z mnohých rohov života čaká osudové šťastie a láska. Benkov šťastný roh predstavovalo práve Francúzsko, kde získal nielen diplom okultných vied, ale aj srdce ženy, Kataríny Kotercovej z Čičmian zo Slovenska.
Keď si zarobili dosť peňazí na to, aby si mohli založiť rodinu, odkúpiť malý domček a zasadiť strom, ako má každý poctivý dom, Pavel Benka sa s manželkou Katarínou vracia do rodiska, do Báčskeho Petrovca.
„Z Parížu prišiel do Petrovca po tieto dni pán Pavel Benka, ktorý tam skončil štúdiá magnetického uzdravovania, astrológie, chiromantie, grafológie a frenológie.“ Presne takto písala Národná jednota, ktorú možno najsť v petrovskej knižnici, na tretej strane 28. júla 1934, keď aj samotný Pavel Benka zverejnil inzerát, ktorým informuje a pozýva svojich budúcich klientov na „diagnostiku“ založenej na viere v liečivé a vizionárske účinky prírodných materiálov, magnetov, byliniek.
„Tu budeme žiť a pracovať!“, povedal nahlas Pavel Benka spustiac posledný kufor s oblečením, keď sa po dvoch rokoch ako sa vrátili z Francúzska presťahovali do odkúpeného domčeka na Mikovom salaši, v časti Petrovca, ktorú kedysi, okrem Slovákov, obývali aj Rómi, Židia, vyhnanci a príšelci z rôznych kútov sveta, dokonca aj z Ruska.
Hneď v prvé dni v novom rodinnom dome, v komore Benkovcov sa rozhostila vôňa myšieho chvostíka, ľubovníka, kolociera, rojovníka, parôžok, mäty, šalvie a iných liečivých rastlín. Hoci Petrovčania najprv nedôverčivo pozerali na „podivína“ Benku, tento si veľmi rýchlo vybudoval dôveru klientov.
Volali ho „čudadoktor“, ale prichádzalo k nemu čoraz viacej ľudí, ktorých predovšetkým vedel počúvať v malej miestnosti, v súkromnej ordinácii v strede dediny.
„Prvými návštevníkmi boli ženy, ktoré viacej verili tajomstvám a ľudovej liečbe než racionálni muži.
A chýr o ňom sa rozšíril rýchlo a v trhové dni, v utorok a piatok, keď do Petrovca prichádzalo veľa cezpoľných, mnohí si išli po radu k čudadoktorovi“, hovorí jeho dcéra Viera Benková.
Ale netreba zabúdať, že ide o prostredie konzervatívne, no napriek tomu zázračné, iné svety a spôsoby tunajších ľudí vždy lákali. Nakoniec sa z neveriacich Tomášov stali Benkoví podporovatelia, ctitelia – spojenci na ceste šírenia osvety, zvlášť vo veci liečivých byliniek.
Hoci sa môže zdať, že v Petrovci v tom období nebol záujem o grafológiu či liečiteľstvo, nie je tomu tak. Ešte po prvej svetovej vojne sa v Petrovci hovorilo sa novým homeopatickým liečiteľstvom sa vážne zaoberá hostinský Michal Križan, ktorý plánoval, že na potoku Begej vystavia aj parný kúpeľ. Okrem toho aj spomínaní učitelia Rusnákovci patrili medzi tzv. ľudových lekárov, alebo liečiteľov.
V. Benková: Päť ročných období
Väzenie – prvé, druhé, tretie
Prišla druhá svetová vojna a s ňou aj nepriateľ, okupant, ktorý vytasil zbraň aj nad osudom liečiteľa Benku. Zbraň sa leskla, a ochrancov nebolo pri ňom. Okupant zdvihol pušku a zavelil:
„Ty si šarlatán a nepriateľ štátu! Ideš do väznice!“
Vo väzení bol celý rok a pol čiže v období rokov 1940/41. Väzenská zima bola dlhá, drsná, tuhá. Sťahovala sa až do kostí. V žalári zo studených tehál zvlášť. No Pavel Benka ju prežil. Azda vďaka svoje životnej spoločníčke, manželke Kataríny, ktorá ho často v žalári navštevovala.
Liečiteľ Benka aj po vojne stál zoči-voči nepriateľu, tentokrát obutého do čiziem komunistov. V roku 1952 ho zavreli, ale ho aj rýchlo vyslobodili, lebo nemali rukolapné dôkazy.
„Vtedajšie zimy bývali veľmi kruté, nuž ma ako bábätko mama vložila do páperového vankúša, obvila ma jeho okrajmi, na hlavu mi prehodila svoj pletený vlniak, a takto pred zimou chránenú niesla ma zavčasu rána niekoľkokrát ku krstnej mame. Až neskôr som pochopila, že vtedy odchádzala do väznice za otcom.“ Takto si spomína liečiteľova dcéra Viera v knihe Päť ročných období (SVC, Báčsky Petrovec, 2016).
Dcéra si aj naďalej zachováva spomienky na toto ťažké obdobie pre celú rodinu:
„Otec sa predsa dostal z väzenia; matne si pamätám, že bol celý zavšivavený a vychudnutý, nahnutý a zhrbený, ako vyschnutý susedov dedko. Keď ma bral do náručia, akosi cudzo voňal. Po čase sa nielen jemu, ale i mame vrátila každodenná dobrá nálada – bolo to vidno na jej častejšom úsmeve na tvári a veselšom kroku.“
V boji s väznicou predsa zvíťazil, lebo po návrate dokázal žiť plnohodnotným životom, v ktorom stálicou mu bola predovšetkým dcéra Viera.
Do tretice, pod staré dni, v roku 1962 zrejme zaúradovala aj ľudská ješitnosť a žiarlivosť, lebo liečiteľ sa dostáva pod zámok z podozrenia a potom obvinenia, že jeho terapia liečivými bylinkami spôsobila úmrtie jednej osoby. Vyfasoval dlhý trest: 4 roky a dokonca mu zašili hanobný prívlastok nadrilekár.
„Práve som ukončila tretí rok štúdia, keď do toho všetkého prišiel od mamy list, že otca zavreli, lebo sa znova zaoberal liečiteľstvom,“ spomína si dcéra Viera na smutný príbeh svojho otca liečiteľa. „Otca odsúdili na štvorročné väzenie, obvinili ho aj z toho (sám mi to povedal!), čo v skutočnosti nespáchal – potrat ženy, ktorá si použitím byliny ruta, ktorú jej vraj otec odporúčal, vyvolala potrat, a po sepse umrela. Otec mi pri návšteve v cele prisahal, že také niečo nikomu neodporúčal, a najmenej rutu, ktorá môže byť veľmi nebezpečná.“
Najprv bol v žalári v Novom Sade, po vyrieknutí rozsudku ho previezli do Sriemskej Mitrovice, kde kedysi väznili politických väzňov. Našťastie, hviezda stálica svietlila vtedy silnejšie než inokedy…
Ak Rusnákovci boli liečiteľovi anjeli, dcéra Viera určite bola jeho spasiteľom, lebo po čase vyhľadala skúseného advokáta, ktorý dostal Pavla Benku von z väzenia a zbavil ho viny, ktorú dokonca ani nespáchal.
„Chudák otec, bolo mi ho vtedy v súdnej sieni v Novom Sade strašne ľúto. Stál predo mnou starec so šedivou hlavou, ktorého v cele veru aj fyzicky trestali, sám mi to až po rokoch povedal, a ktorý bol odkázaný iba na mňa, aby som ho odtiaľ dostala.“
Fotografie pre tento text urobilo štúdio:
Pridaj komentár & Dodaj komentar