Kultúra iná

Ako žije kultúra a umenie v Aradáči

V aradáckom šírom poli

Migrácie, odchody, možno menej návraty, už roky, či desaťročia veľmi silno poznačujú životy ľudí vo Vojvodine. Keď hovoríme o menších, či menšinových komunitách, akou je komunita Slovákov vo Vojvodine, následky migračných procesov z roka na rok sú viditeľnejšie a možno boľavejšie. Tak je tomu aj v Aradáči, mienia Jaroslava Števková, učiteľka slovenského jazyka a Ivica Grujić Litavský, kultúrny dejateľ.

Ivica Grujić Litavský

“Posledné veľké migrácie Aradáč poznačili posledných 10 až 15 rokov, keď jeho obyvatelia začali za prácou alebo získaním vysokoškolského diplomu odchádzať prevažne na Slovensko. Súčasne, odchody mladých evidujeme aj tým, že si všímame ich uplatnenia v mestách (aj v rámci našej krajiny), kde doštudujú. Tak alebo onak, aj tá najmenšia migrácia poznačí malé prostredie, akým je Aradáč, hovorí Ivica a dodáva:

“V čom je to najokatejšie? Jednoznačne v tom, že mizne (natoľko potrebná nová) ľudská kreatívna sila, mladá inteligencia, sila aj fyzická a motivujúca, tiež chtivosť … A tým všetkým je poznačená najmä dedinská kultúra, život cirkevného zboru, spolkov… Celého prostredia. Najlepšie to vystihuje výrok prostoduchého človeka: Ňima uš kto u nás čokoľvek robiť a ňikomu sa uš tu aňi ňekce… Keď to mám zhrnúť do jedného slova: smutné.”

Migrácie boli a budú, hovorí Jaroslava Števková. “Mali sme veľký odliv študentov, robotníkov. V súčasnosti je to touto popandemickou situáciou ako-tak zastavené. Ľudia ani neodchádzajú a zdá sa mi, že sa ani nevracajú,” dodáva naša spolubesedníčka.

Aký je súčasný stav v oblasti kultúry a umenia v Aradáči?

“Všetko je v háji… Viem, že sa musíme zobudiť z tejto melanchólie… My sa musíme zobudiť!,” odpovedá krátko Števková. Na jej odpoveď sa trošku obsiahlejšie nadväzuje Ivica, avšak s rovnakou mierou melanchólie.

Jaroslava Števková

“Ako aktér, ktorí mal náhľad aj v organizácii a najmä v realizácii Festivalu zvykov a obyčají V aradáckom šírom poli, oceňujem predovšetkým celkovú dlhoročnú snahu, vytrvalosť všetkých, ktorí priložili ruky k dielu, majúc na zreteli, že organizátori všetko konajú amatérsky (nie sú v tomto profesionáli z povolania) a ochotnícky (robia to z vlastného presvedčenia, silnej vôle, bez finančnej odmeny). So smútkom však konštatujem, že je celkovo málo pracovitých rúk, ktoré by priložili svoju usilovnosť za dobro dediny. To potvrdzuje aj silná, emóciami podbitá výpoveď jednej z organizátoriek festivalu: Keď chceš urobiť niečo dobrého, tak sa dávaš, dávaš kus seba. Niekto to vidí, počuje, ocení a zasa sú aj slepí, hluchí a najmä ľahostajní. Mňa najviac hnevá ľudská lenivosť a klam,” hovorí náš spolubesedník.

Grujić Litavský si však, ako sám hovorí, v rozbúrenom mori emócií, skúseností a uvedených okolností, ktoré sú na zamyslenie, všíma svojrázne slniečko, ktorým sú školské deti. Tieto majú veľmi pozitívny vzťah k festivalu, celkovo k folklóru, zvykosloviu. A to je práve ono, čo zaväzuje v začatom pokračovať, hovorí Ivica.

“Počet Slovákov vo Vojvodine, samým tým aj v našej dedine, evidentne klesá. Naše slovenské rady sa neúprosne riedia. Aj keď my, ktorí sme zatiaľ tu, budeme tu alebo chceme tu zostať a sa „o to niečo“ kolektívne aj naďalej snažiť, cítime, že hlasnou tichosťou mizne kolektívna sila nášho etnika. K tomu aj odcudzenosť narastá. Nezáujem o spoločenský život získal popularitu. Stranícka politika nás nedohľadne polarizuje. V praxi sú výsledky: menej nadšencov a záujemcov o kultúrny život v rurálnom prostredí, menej ochotných ľudí, menej vôle, menej síl, absencia kreativity, silnenie intolerancie a egoizmu… Uspokojenie sa, nie s priemerom, ale s podpriemerom! Už nestačí uvedené iba konštatovať, ohýnať plecami, oči pred tým zatvárať a nič konkrétneho nepodnikať. Čas a generácie pred nami ukážu čo sme dobrého urobili a hlavne čo sme zlého spáchali – v aktuálnej, prelomovej dobe. Tým sme (ne)priamo zodpovední za budúcnosť slovenskej menšiny vo Vojvodine, tiež v našom Aradáči, ktorý sa (ešte zatiaľ) hrdo pýši „titulom“ najstaršej slovenskej osady v Banáte,” dodáva Grujić Litavský.

Už niekoľko rokov bez Festivalu zvykov a obyčají V aradáckom šírom poli

Témou aradáčskeho festivalu, ktorého posledný ročník sa zrealizoval v roku 2019, ako naznačoval aj jeho samotný názov, boli zvyky a obyčaje. Boli, teda mali byť, hovorí Ivica Grujić Litavský.

“Počas jeho 12 vydaní ani raz sa nepodarilo z celkového počtu predvedených bodov mať aspoň polovicu zvykosloví. Dôvod? Tie ochotníci považujú za nezáživné, málo dynamické. Tanečná štylizácia akoby pohltila uvedené, kým scénické spracovanie zvykoslovia si vyžaduje komplexnejší prístup k zvolenej téme. Skôr, či spravidla, so zvykoslovím na aradáčsky festival chodili kolektívy z menších prostredí, čo je aj pochopiteľné: súbory, združenia, spolky sú utvorené z ochotníkov rôznych vekových kategórií a prezentujú kultúrne dedičstvo svojho prostredia iba kolektívne; starší členovia takých zoskupení by istotne nezvládali rýchle tempo, kým mladších členov spravidla nadostač nie je, aby na javisku suverénne vystúpili,” vysvetľuje náš spolubesedník.

DFS Govličky KC Aradáč z Aradáča na 6. festivale (2013)

Dejiny tohto festivalu siahajú aj viac než 20 rokov dozadu, dozvedáme sa od Ivicu. V aradáckom šírom poli bol v 90. rokoch minulého storočia lokálnou speváckou prehliadkou, na ktorej sa konal výber predstaviteľov na festival Stretnutie v pivnickom poli. Táto prehliadka sa asi po piatich rokoch prestala organizovať. Pohnútkou na organizáciu Festivalu zvykov a obyčají V aradáckom šírom poli , ktorý nepretržite trval v rokoch 2008 až 2019, boli úspešne a rozmanito organizované príležitostné oslavy pri 220. výročí príchodu Slovákov do Aradáča (Z pamäti hlbín dávnych vekov) v roku 2006.

Hybnou silou festivalu bola ustálená skupina Aradáčanov: organizátori festivalu, MOMS v Aradáči, Spolok žien Ruža, FS Mladosť , KC Aradáč, naša základná škola, tunajší evanjelický cirkevný zbor a ostatné dedinské spolky, či združenia, zisťujeme od Jaroslavy Števkovej.

“Hrdinami festivalu by sme boli my, tí, čo účinkovali – boli aktívni pred, na a po festivale – tým treba vzdávať hold, úctu. Pomocníkmi by boli účastníci festivalu, všetci ochotní Aradáčania, diváci, sponzori, zanietenci. Nepriateľom boli pasívni ľudia vôkol nás, najmä tí, ktorí čerpajú pozitívnu energiu, ktorá nám v danej chvíli chýba, neskôr pandémia, a najmä odchod mladých do zahraničia,” odpovedá Števková na našu otázku položenú v rozprávačskom duchu o hlavných postavách festivalu.

Dvanásťročné dejiny festivalu Aradáčania pred tromi rokmi zdokumentovali v publikácii Slovom a obrazom o dvanáastich ročníkoch festivalu zvykov a obyčají V aradáckom šírom poli autorov Erky Viliačikovej, Ivicu Grujića Litavského a Jaroslavy Števkovej.

“Zvyčajne sa monografie, kroniky publikujú pri takzvaných okrúhlych jubileí. My sme v tomto príkladom, že výnimka potvrdzuje pravidlo. Na prezentácii knihy zaznelo: … rok má 12 mesiacov, 12 bolo apoštolov, v Aradáči 12 ročníkov festivalu a tu máme knihu o každom ročníku. Vznikla so zámerom knižne zachovať všetky sprievodné slová (konferansy), ktoré boli každoročne tematicky ladené, dôkladne písané – pretkali sme ich kvantom faktov, zaujímavostí a okolností, ktoré poznačili zvlášť každý jeden ročník. Považovali sme, že desať alebo niečo cez 10 vydaní jedného podujatia je vhodné na jeho (knižné) zdokumentovanie, už takých 20 a viac by bolo náročné na spracovanie, ale skôr na knižné vydanie, s ohľadom na výdavky prípravy a tlače… Nehovoriac o tom, že sa veľa toho, ak sa nepoznačí, rýchlo zabudne, stratí, zapatroší,” približuje zámer vydania publikácie Ivica Grujić Litavský.

Zostavením tejto knihy, ako hovorí náš spolubesedník, skromne sa chceli pričiniť aj o obohatenie skupiny titulov, ktoré sú venované Aradáču, ktoré, žiaľ, je možné spočítať na prstoch jednej ruky. “Týmto sme však chceli posmeliť aj iných z menších slovenských dedín, či už v Banáte, Báčke alebo Srieme, aby zachytávali nenávratné míľniky, udalosti a doby svojich prostredí, lebo iba tak ich zachránia pred zabudnutím,” motivuje Ivica.

Obsah knihy, ktorá vyšla vo vydaní Miestneho odboru Matice slovenskej v Aradáči, je dobre premyslený.

“Po úvode nasleduje komplexná všeobecná-osobná úvaha Podstata, význam a budúcnosť festivalu a potom nasledujú dalšie state/časti: Iní o našom festivale; Úvahy, zážitky a skúsenosti zakladateľov, organizátorov a moderátorov festivalu; Chronologicky o festivale slovom a obrazom; Poďakovanie; Slovo recenzentky; Vysvetlenie nárečových slov a slovných spojení; Prehľad jednotlivých ročníkov festivalu; Register účinkujúcich tanečných súborov (2008 – 2019); Zoznam použitej literatúry a zdrojov,” hovorí Jaroslava Števková.

Ivica Grujić Litavský uzaviera:

“Aj keď sme o tom verejne nehovorili, cítili sme a vedeli, že vydaním tejto knihy, kladieme bodku za organizáciou Festivalu zvykov a obyčají V aradáckom šírom poli. Túto skutočnosť naša a širšia verejnosť ešte vždy nechcú akceptovať a dúfajú, že predsa ešte ten-nejaký ročník pribudne. Ja optimistom nie som.”

Fotografie použité v tomto príspevku poskytli Ivica Grujić Litavský a Jaroslava Števková.

About the author

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Add Comment

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Reklama

PoTYkajme si! PODCAST

PoTYkajme si! PODCAST

PODKAST Storyteller

PODKAST “Na ivici”

PODPORA V ROKU 2022 – PODŠKA U 2022.

E-KNIHA ZADARMO!

PARTNERI

Newsletter Storyteller