Alexandra Muchová: Hovorím, keď musím, píšem, keď chcem

Alexandra Muchová sa narodila v Piešťanoch, na Slovensku. Ako 7-ročná sa presťahovala do Kulpína a o rok neskôr do Báčskeho Petrovca. Základnú školu a gymnázium ukončila v Báčskom Petrovci. Teraz študuje na Filozofickej fakulte v Novom Sade, odbor slovenský jazyk a literatúra. Od malička si pestuje vzťah k slovenskému jazyku, hudbe, tancu, písaniu a od nedávna aj k recitovaniu. Ako sama hovorí, snaží sa zanechať za sebou nejakú stopu, zachovať si materinský jazyk v tomto prostredí a povzbudzovať mladých, aby robili to, čo ich zaujíma a baví, bez ohľadu na to, čo si o tom myslí okolie.

Od malička si inklinovala k textu a reči: písanej, hovorenej, aj “vyspievanej”. Čo je tvoja prvá láska a prečo: spev, recitácia alebo tvorenie veršov, básní?

 Alexandra Muchová:  V základnej škole som vždy rada čítala poéziu, v každej školskej čítanke som hľadala iba básne a próza ma až tak veľmi nezaujímala. Ale keďže sú písomné práce v škole prózne, veľmi rýchlo som si k tomu vybudovala vzťah a začala písať aj texty, ktoré často boli aj na niekoľko strán až som musela nájsť spôsob ako ich skrátiť. Kým iní mali problém, že nevedeli čo majú napísať, ja som bojovala s tým, ako svoje myšlienky vsadiť do zopár odsekov. Jednoznačne je písanie mojou prvou láskou, hoci som ako veľmi malá bola zapojená aj do folklóru a k spevu mám tiež blízko. Vo folklóre som aj dodnes. Pohybujem sa v spoločnosti peršpektívnych ľudí, ktorí sú tiež tanečníci, speváci, moderátori, textári a vďaka nim sa aj ja snažím pestovať si lásku k všetkému, čo je spojené so slovenským jazykom a tradíciou.

Ako si sa dostala k recitovaniu?

 Alexandra Muchová:  Recitovanie som v základnej škole vôbec nevnímala ako niečo, čím by som sa mohla zaoberať. Marta Pavčoková, profesorka slovenčiny na gymnáziu, sa na jednej hodine opýtala, či by niekto chcel účinkovať v recitačnej súťaži a ja som sa prihlásila nevediac, do čoho idem. Bolo to v pandemickom období, v roku 2020 na obecnej online súťaži recitátorov, keď som o recitovaní, výbere básne, dikcii, plynulosti textu, intonácii hlasu a vôbec prednese nejakej básne nevela absolútne nič. Samozrejme, nebola som spokojná s mojim výkonom a povedala som si, že to nie je pre mňa. Potom som predsa recitovala na rôznych podujatiach, väčšinou svoje básne, kde som pochopila, že sú sebareflexívne básne najvhodnejšie pre moju povahu a že ich najlepšie precítim. K upevneniu myšlienky, že mám talent pre recitovanie prišlo iba tento rok v septembri, keď som účinkovala v súťaži v prednese poézie pre ženy a tam získala právo predstavovať Spolok petrovských žien na Slovensku. Bola som prekvapená, ale vtedy som si vybudovala celkom iný vzťah k prednesu pekného slova. Lebo precítiť báseň, je prvým krokom k úspešnému prednesu hociktorej básne. V tejto chvíli som rada, že som recitovanie nepustila “dole vodou”.

Ktoré sú tvoje najväčšie recitačné úspechy? Kto ťa nacvičoval recitovať po tieto roky?

 Alexandra Muchová:  Recitujem pomerne krátku dobu, ikeď by asi všetci povedali, že som skúsená, keďže som už na vysokej škole. Ale potom sa prekvapia, keď im poviem, že recitujem necelé dva roky. Na gymnáziu ma nacvičovala moja triedna profesorka a profesorka slovenčiny, Marta Pavčoková a teraz sa už nacvičujem sama s pomocou lektorky slovenského jazyka dr. Eleonóry Zvalenej, ktorá pôsobí sa Oddelení slovakistiky na Filozofickej fakulte, na ktorej študujem. S ňou sa konzultujem ohľadom správnej výslovnosti slov. K precíteniu a samej interpretácii básne sa dostanem spontánne a sama a ukázalo sa to ako úspešné. Nikto ma nemôže naučiť recitovať, lebo by to bolo umelé a nepríjemné pre poslucháčov a divákov a v konečnom dôsledku, aj ja by som sa zle cítila.

Tohto roku som na Rozhlasovej súťaži mladých recitátorov, s básnou Som, ktorú napísala Lýdia Vadkerti-Gavorníková, získala 1. cenu v kategórii prednesu poézie stredoškolákov a študentov. Je to sebareflexívna báseň, o ktorej som hneď povedala, že sa podobá na tie, ktoré sama píšem. Táto poetka má mnohé básne, ktoré sú ako šité na moju mieru, takže si iste budem vyberať jej básne na nasledovné súťaže. Jednoznačne je toto mojím najväčším úspechom, ktorý mi iba potvrdil, že som správne pristúpila k recitovaniu. Neočkávala som, že sa stanem víťazkou, hoci som bola veľmi spokojná s mojím prednesom a v kútiku duše som dúfala, že som to aj porota ocení. Taktiež som rada, že atmosféra na súťaži bola fantastická a že sme sa všetci navzájom podporovali a strávili spolu kvalitný čas.

Ako a prečo si začala tvoriť verše? O čom najčastejšie básniš a kde publikuješ?

 Alexandra Muchová:  Začala som písať iba pre seba, do zošitu. Najprv to bola iba próza, lebo som si naivne myslela, že sa poézia musí rýmovať, čo ja nemám rada a ani to pravdepodobne nedokážem. Ak sa ten rým spontánne dostane do básne, tak je to v poriadku, ale nechcem iba písať slová, aby z toho vznikol rým, ktorý nebude mať hlbší zmysel. Píšem vo voľnom verši, lebo tak mám slobodu a báseň nadobudne iné rozmery. Až neskôr som svoje básne začala posielať do mládežníckeho časopisu Vzlet a nasledne som začala publikovať aj na sociálnych sieťach. Je mi ľúto, že neexistujú iné časopisy, kde by mladí ľudia mohli publikovať svoju tvorbu.

Ako každé mladé dievča, začala som písať o láske, ale som rýchlo pochopila, že toto nie je téma, na ktorú chcem písať. Dnes už píšem iba sebareflexívnu poéziu a takú aj recitujem, lebo je odhaľovanie samého seba v rôznych situáciach pre mne nejaký celkom iný svet, do ktorého sa dostanem pri písaní a recitovaní takého typu básne.

Ktorý je tvoj najväčší básnický úspech zatiaľ?

 Alexandra Muchová:  V tejto sfére mám dosť úspechov, hoci by som sa nezamerala na materiálne ceny, lebo sú ony najmenej podstatné. Pred rokom som snívala o to, že napíšem báseň, ktorú potom niekto zhudobní a to sa tento rok stalo. Slovenka Benková ma oslovila, aby som jej poslala nejakú svoju báseň pre festival detských populárnych piesní Letí pieseň, letí. Samozrejme, prijala som to, lebo si vážim takú ponuku od osoby, ktorá je profesionálna hudobníčka, skladateľka a predovšetkým kvalitná osoba a ktorá predsa oslovila ctiťzačínajúcu mladú textárku, ktorá svoje básne publikovala iba v mládežníckom časopise. Som rada, že interprétkou piesne je Simona Sýkorová, lebo viem, že to bude kvalitný prednes, lebo Simonku už dlho poznám a viem aké sú jej kapacity.

Taktiež som poctená, že sa moje básne môžu počuť na rôznych podujatiach, ako z mojich úst tak aj v interpretácii iných ľudí. Napríklad, pre mňa je moja obľúbená báseň To nie som ja, ktorá je podľa určitých merítok asi aj mojou najkvalitnejšou básňou a práve ona bola recitovaná na Rozhlasovej recitačnej súťaži tohto roku. Určite je to pre mňa odrazovým mostíkom a možno aj začiatkom nejakej kariéry, po ktorej som vždy túžila.

Teda na tohtoročnej Rozhlasovej recitačnej súťaži aj tvoja báseň bola v repertoári. Kto ju recitoval, kto nacvičoval recitátorku a čo pre teba toto vlastne znamená?

 Alexandra Muchová:  Keď som prišla na Rozhlasovú recitačnú súťaž do Slovenského vojvodinského divadla, pozrela som si zoznam účastníkov a medzi básnami uvidela svoje meno a meno básne, ktorú som napísala. Neskôr som sa dozvedela, že to bude recitovať Valentína Križanová z Kysáča, ktorá je tretiačkou v Strednej zdravotníckej školy 7. apríla v Novom Sade a nacvičila ju profesorka slovenčiny Milina Struháriková. Naozaj som zostala príjemne prekvapená, že si niekto vybral moju báseň a zaujímalo ma, ako to ona prežila. Celý deň sme sa rozprávali a zistila som, že sme si veľmi podobné a tak nesiem fantastické spomienky z recitačnej súťaže. Neskôr som sa dozvedela, ako prišlo k výberu básne na túto súťaž a profesorka Struháriková mi povedala, že aj do budúca bude žiakom navrhovať moje básne, ktoré nachádza v časopise Vzlet. Povedala mi, že je veľká väčšina básní recitovaná mnohokrát a že sa k tejto básni dostala celkom náhodou. Mala som trochu obavy, ako porota bude reagovať na výber básne, ale keďže to Valentína interpretovala perfektne a precítila to rovnako ako ja, keď som tú báseň písala, myslím si, že boli spokojní všetci porotcovia.

Takto som vlastne pokročila o stupeň ďalej a priblížila sa k tomu, aby som sa stala spisovateľkou, ktorá bude mať svoje publikum a čitateľov. Pred niekoľkými rokmi by som si povedala, že si vytváram iba zbytočné ilúzie, ale dnes vidím, že keď pustím život nech plynie sám, aj tie ilúzie sa stanú niečim, čomu sa môžem tešiť.

Rada spievaš – ak som si dobre všimla: hlavne ľudovky. Od kedy a prečo?

 Alexandra Muchová:  K spevu som sa dostala ako malá a prišlo to spolu s tancom. Vo verejnosti spievam iba ľudovky a pre seba doma aj všetky ostatné žánre. Som členkou Folklórneho súboru Petrovčan a tu pestujem svoju lásku k ľudovej hudbe. Rada sa obliekam do ľudového kroja a tak prezentujem svoje prostredie. Mám rada rýchle ľudové piesne, ktoré sa dajú počuť iba vo Vojvodine a ich najradšej aj spievam. Tomuto koníčku sa veľmi nevenujem, hoci by som pravdepodobne mala potenciál sa v speve zlepšovať. Ale je zaujímavé, že pri recitovaní nemám ani štipku trémy a pri speve je tá tréma výraznejšia, na čom sa však snažím pracovať.

Kto ťa nacvičuje v speve a ktorý je tvoj najväčší úspech v tejto oblasti?

 Alexandra Muchová:  Vždy, keď som sa prihlásila na festival Spievajže si, spievaj nacvičovala ma Slovenka Benková. S ňou sa mi najlepšie spieva a jej najviacej verím. Vždy sa ku mne postavila s cieľom pomôcť mi nielen v speve, ale aj v prípade nejakých životných tém a rád. Minulý rok ma nacvičovala aj Anna Medveďová, od ktorej som sa tiež dosť toho naučila. Tento rok som na tomto festival získala druhú cenu odbornej poroty. Samozrejme, vždy sa nájdu chyby v prednese piesní, ktoré by som rada zmenila, ale si myslím, že je podstata zachovať si tú ľudovú pieseň a nie získať nejakú cenu a súťažiť. Je nás veľmi málo, ktorí sa odvážime zúčastniť sa festival, čo vedie k zaniknutiu festivalov a aj ľudovej piesne ako takej. Všetci sme na tom festivale s cieľom zabaviť sa a počuť ľudové piesne, ktoré sme nepoznali.

Akosi prirodzene študuješ slovenský jazyk a literatúru v Novom Sade. Ktoré boli tvoje najhlbšie osobné pohnútky rozhodnúť sa práve pre tento odbor?

 Alexandra Muchová:  Ešte v základnej škole som vedela, že mojou voľbou vysokej školy bude nejaká fakulta, kde sa dá študovať slovenský jazyk. Nevedela som, či zostať doma alebo ako väčšina mladých odísť na Slovensko. Predsa som zostala v Srbsku a zapísala sa na Filozofickú fakultu, odbor slovakistiky. Profesorka slovenčiny na gymnáziu, Marta Pavčoková, ma usmerňovala ku každej sfére jazyka, pripravovala na súťaže a i keď som sa možno chcela vzdať všetkého, čo robím, ona ma vrátila na správnu cestu a dávala mi motiváciu, aby som bola bližšie k svojim snom a tak som vďaka nej dnes na tejto fakulte. Aj otec mi vždy hovoril nech robím, to, čo najlepšie viem, čo sa dnes aj pokúšam.

Som rada, že existujú ľudia, ktorí si vážia talent a snahu a práve takí mi vštepili lásku k slovu, v akejkoľvek forme ono bolo.

Alexandra Muchová

Čím by si sa chcela zaoberať po ukončení štúdia a prečo?

 Alexandra Muchová:  Asi väčšina ľudí očakáva, že všetci študenti slovakistiky sú budúci profesori vo vojvodinských slovenských školách. Ja sa na to pozerám z inej stránky a mám trochu širšie ambície. Možno sa to ešte zmení, keďže som iba na začiatku štúdia, ale z dnešného aspektu seba nevidím iba ako profesorku.

Určite by som rada aj ďalej písala, recenzie, texty pre piesne, možno texty pre moderátorov na podujatiach.

Keby sa dalo uživiť z písania textov a kníh, zamerala by som sa na tú stránku jazyka. Určite seba vidím ako novinárku alebo redaktorku v novinách alebo časopise, lebo by som do toho mohla zapojiť aj trochu umenia. Bola by som rada, keby zase boli zaužívané aj blogy a nejaké online platformy, kde by som svoju tvorbu mohla prezentovať, samozrejme v slovenskom jazyku.

Kto alebo čo malo najväčší vplyv na Tvoje zamilovanie sa do slova?

 Alexandra Muchová:  Všetci, ktorí ma poznajú vedia, že radšej píšem ako hovorím. Proste: hovorím, keď musím, píšem, keď chcem. Rovnako tak vedia, že si bez hudby svoj život neviem predstaviť. Rada počúvam piesne s kvalitnými textami. Také sú pre mňa piesne Đorđa Balaševića. Taktiež výnimočné texty píše aj srbský skladateľ a textár Bane Opačić a z našich vojvodinských skladateľov, by som jednoznačne vyzdvihla prácu Slovenky Benkovej.

Čerpám nápady zo všetkého, čo je jedinečné a snažím sa aby aj moja tvorba bola taká. Som rada, že existujú ľudia, ktorí si vážia talent a snahu a práve takí mi vštepili lásku k slovu, v akejkoľvek forme ono bolo.

Fotografie: zo súkromného archívu A.M.