Aleksandra Vranić na Slovensku žije už 26 rokov, na Srbsko má stále krásne spomienky

Slováci z Vojvodiny v poslednom desaťročí húfne smerujú na Slovensko, ale (aj) z našej krajiny sa odchádzalo aj skôr. Napríklad, počas 90. rokov minulého storočia. Práve v období najväčšej inflácie, v roku 1993, z Lugu na Slovensko sa dostáva Aleksandra Vranić (45).

Jej rodičia, ktorí sa najprv začiatkom 70. rokov z Jánošíka dostali do Lugu, v roku 1993 odišli do Rakúska. Bolo to pár mesiacov pred tým, než Aleksandra skončila Gymnázium Jána Kollára v Báčskom Petrovci. Dôvodom ich odchodu bola vojna a veľmi zlá ekonomická a celková situácia v krajine.

Búrlivé deväťdesiate roky…

„S rodičmi som v tom čase bola iba občas. Na Slovensko som sa dostala v septembri 1993. I keď sme od seba boli vzdialení iba 50 km, veľkým problémom boli víza. Ja som nemohla dostať rakúske vízum a oni zasa slovenské. Bolo to veľmi kruté. Boli sme si tak blízko, ale nemohli sme sa vidieť. Iba niekedy sa otcovi podarilo získať slovenské vízum na pár hodín,“ spomína si na svoje prvé mesiace na Slovensku Aleksandra.

Aleksandra Vranić vyrastala v Lugu. Jej spomienky na detstvo a obdobie strávené v tejto sriemskej dedine stále sú celkom príjemné.

„V ulici, kde som bývala, bolo veľa detí a volali sme ju „naša ulica“. V tej našej ulici som najradšej hrávala futbal, aj dlho do večera. V dnešnej dobe, hlavne v meste deti, nemajú možnosť zažiť takú slobodu pri hre, bez zásahu dospelých, akú som vtedy ja zažívala. Ja som, hlavne kvôli prostrediu, v ktorom som vtedy žila, nebola „inštitucionalizované“ dieťa. Mala som obrovské, neohraničené priestranstvo pred sebou s nádhernou prírodou, kde sme prostredníctvom hry objavovali všetko jej čaro. Z druhej strany, nikdy som neplánovala zostať na dedine. Chcela som sa ďalej vzdelávať a bola som si vedomá toho, že dedina mi v tom zmysle nemá čo ponúknuť,“ hovorí Aleksandra.

Zo Srbska, či vtedajšej Juhoslávie zasiahnutej vojnou, Aleksandra ešte ako tínedžerka smerovala na Slovensko, ikeď to pôvodne nemala v pláne.

„Už počas gymnázia som sa dostala do Divadla VHV v Báčskom Petrovci, kde som hrala u režiséra Ľuboslava Majeru. Tiež som bola úspešná na recitačných súťažiach, aj literárne som tvorila a publikovala svoje básne vo Vzlete a Hlase ľudu. V tomto divadle som strávila príjemné chvíle, dokonca aj počas vojny. Hrala som v predstavení Lýsistrata až do poslednej chvíle, kým som neodišla,“ spomína si naša spolubesedníčka.

Pôvodne plánovala vyskúšať sa v herectve alebo réžii na Akadémii umenia v Novom Sade, ale všetky jej plány ohľadom štúdia v Srbsku padli do vody.

„V tom čase v mojej krajine bola vojna a veľká ekonomická kríza. Pochopila som, že podmienky na štúdium by boli veľmi náročné. Absolventi gymnázia slovenského pôvodu mali možnosť študovať na Slovensku, a tak som sa aj ja nakoniec takto rozhodla. Odchádzala som s ťažkým srdcom, netušiac, čo ma tam vlastne bude čakať,“ vysvetľuje Aleksandra.

Aleksandra Vranić na Slovensku

Na Slovensko prišla v septembri v roku 1993, pár mesiacov potom, ako Slovensko získalo samostatnosť. Aleksandra si stále spomína na to, že vtedy napríklad na úradoch a cudzineckej polícii boli skoro všetky formuláre tlačené v češtine. V kinách boli filmy s českými titulkami a v televízii s českým dabingom. V rádiu hrali prevažne české pesničky. V knižniciach sa väčšinu kníh mohlo zohnať iba v češtine a tak hneď po príchode na Slovensko bola nútená týmto spôsobom naučiť sa po česky.

„Prvé roky boli veľmi ťažké. Vtedy som si predsavzala, že po štúdiu zo Slovenska ihneď odídem. Prevládali tu divné príkazy a zákazy. Napríklad, v reštaurácii v centre mesta sme sa chceli s kamarátkou odfotografovať, ale hneď ako som vybrala fotoaparát, dobehla čašníčka a chcela mi ho zobrať a trvala na tom, že na verejných miestach sa fotiť nesmie, a preto má právo mi ho zobrať. Bol to pre mňa šok. Musela som jej vysvetľovať, že som ešte nič neodfotila a rýchlo sme odtiaľ odišli. Dokonca som viackrát bola svedkom, ako v iných kaviarňach čašníci naháňali Rakúšanov, kvôli rovnakému problému s fotoaparátom,“ konštatuje.

Na Slovensku bola svedomitá, vytrvalá a usilovná. Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru, a potom ukončila magisterské štúdium – literárnu vedu – na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

„Po skončení fakulty asi po pol roku som si našla prácu vo svojom odbore a to ako jazyková redaktorka v Hospodárskom denníku a v niektorých knižných vydavateľstvách v Bratislave. Neskoršie, po skončení materskej dovolenky, som sa už do týchto novín nevrátila, lebo zanikli. Viac som sa orientovala na pedagogickú prácu. Venovala som sa a ďalej vzdelávala v Montessori pedagogike, neskoršie tvorivej a literárnej dramatike,“ hovorí Aleksandra Vranić.

Nájsť si prácu po materskej dovolenke vo svojom odbore nebolo jednoduché.

„Konkurovala som na mnohých miestach, ale dlho sa nik neozýval. Nakoniec už bez žiadnej nádeje som poslala svoj životopis do jednej škôlky, a tam to zabralo. Zaujalo ich to, že sa venujem literárnej dramatike, keďže pani, ktorá viedla škôlku, bola aj zriaďovateľkou súkromnej umeleckej školy a hľadala niekoho, kto by bol schopný viesť literárno-dramatický odbor. Hneď sme sa stretli a dohodli. Odvtedy tam pracujem už desiaty rok, a táto práca ma skutočne veľmi napĺňa,“ vysvetľuje.

Profesionálny angažmán

Aleksandra každý rok vedie okolo osem skupín žiakov a s každou skupinou tvorí a režíruje predstavenia, s ktorými vystupujú na verejnosti. Jej žiaci sa zapájajú do celoštátnych literárnych, recitačných a divadelných súťaží s mimoriadnymi výsledkami.

„O tvorivom písaní s deťmi som napísala knihu, ktorá vychádza z mojej pedagogickej praxe. Je to dielo Tvorivé písanie s prvkami tvorivej dramatiky riadené potrebami detí. Odvtedy som aj lektorkou kurzov a seminárov tvorivého písania a literárnej dramatiky pre učiteľov a pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o túto oblasť,“ prezrádza naša spolubesedníčka.

Aleksandra aj ďalej píše poéziu, ale aj dramatické hry a scenáre pre deti, ktoré čoskoro plánuje vydať v knižnej podobe.

„Okrem toho sa neustále vzdelávam v divadelnej oblasti, najprv v Prešporskom divadle, a potom už niekoľko rokov aj v divadle Meteorit, čo je spojené aj s účinkovaním a hraním v predstaveniach,“ dodáva Aleksandra.

Dramatike sa venuje aj vedecky. S manželom, ktorý je docentom na Fakulte informatiky a informačných technológií STU v Bratislave si našli styčný bod medzi umením a vedou, konkrétne pri tzv. vzoroch (ang. patterns), kde našli prepojenie medzi dramatickými vzormi a vzormi organizovania ľudí v oblasti softvéru.

O tom napísali vedecký článok, ktorý bol prijatý na medzinárodnú konferenciu EuroPlop v Nemecku, a bude publikovaný v zborníku, ktorý prostredníctvom svojej digitálnej knižnice vydáva Association for Computing Machinery, jedna z dvoch najvýznamnejších profesijných spoločností v oblasti informatiky.

„V rámci konferencie som tiež viedla dielňu v rámci tzv. focus groups, kde som mala účastníkov vedcov z rôznych krajín sveta, ako napríklad Japonsko, Anglicko, Nemecko, Rakúsko, Grécko a pod. Dielňa mala veľmi pozitívne ohlasy tak zo strany účastníkov, ako aj publika, keďže sme počas nej, za veľmi krátky čas, vytvorili predstavenie, ktoré sme na slávnostnej večeri predviedli pred divákmi,“ informuje.

Aleksandra Vranić na rázcestí medzi Slovenskom a Srbskom

Aleksandra už takmer tri desaťročia žije v Bratislave. Práve na Slovensku sa zoznámili s manželom, ktorý sem prišiel študovať zo Starej Pazovy.  

„Na začiatku sme počítali s tým, že po skončení štúdií sa vrátime do Srbska. Nevedeli sme si zvyknúť na Slovensko, ktoré sa vtedy síce už formálne zbavilo starého režimu, ale dôsledky bolo vidno na každom kroku. Manžel sa hneď po skončení fakulty zapísal na doktorandské štúdium a zostal pôsobiť na fakulte. Keďže aj po skončení nášho štúdia aj naďalej bola v našej krajine vojna, dokonca počas mojej promócie po skončení štúdia prebiehalo bombardovanie Srbska zo strany NATO, bolo nám jasné, že ešte nie je vhodný čas na návrat. Keďže som si aj ja pomerne rýchlo našla prácu, aj naďalej sme zostávali tu. Hoci už dlhé roky mám slovenské občianstvo, ťažko povedať, či už považujem Slovensko za svoj domov,“ nahlas rozmýšľa.

Predsa, v poslednom čase si uvedomila jednu dôležitú vec.

„Často cestujeme po rôznych krajinách, ale zakaždým, keď sa vraciame do Bratislavy, ja sa veľmi teším. Keď som mimo Bratislavy, cítim sa neisto. V podstate som v Bratislave doma, máme tu vlastný byt, prácu, ktorú veľmi milujem, dcéra sa tu narodila, tu sa aj vzdeláva, mám tu skvelých priateľov, milujem Bratislavu ako takú, ale aj tak som predsa len naviazaná na Srbsko. Z druhej strany, po tých dlhých rokoch strávených v Bratislave, ani Srbsko už nevnímam ako svoj domov,“ v dileme zostáva Aleksandra.

Prečítajte aj článok Aleksandra Janišová z Ľuby zatiaľ neuvažuje o odchode zo svojej dediny

Do Srbska dnes chodievajú aspoň dvakrát do roka, niekedy aj častejšie, keďže jej manžel máva občas prednášky aj na niektorých fakultách v Belehrade a Novom Sade. Aleksandra mieni, že sa za 26 rokov svet veľmi zmenil, eviduje to aj v Srbsku, ktoré je stále krajinou v tranzícii.

„Veľa vecí sa zmenilo aj v Srbsku. Moja krajina za to obdobie, ako som odišla, prechádzala veľmi zložitým obdobím a určite to malo vplyv aj na ľudí. Ale aj napriek tomu si myslím, že Srbsko nezaostáva v porovnaní so Slovenskom, hlavne nie v kultúrnej oblasti, ktorá bola oproti krajinám bývalého Východného bloku veľmi pokročilá. V mestách vznikajú rôzne nákupné centrá, kde je dokonca väčší výber než na Slovensku, ibaže tovar je drahší. Z druhej strany zasa, potraviny, ovocie a zelenina sú v Srbsku lacnejšie a oveľa kvalitnejšie,“ porovnáva pomery na Slovensku a v Srbsku.

„Čo sa týka dediny, vidno, že spustla a akosi osirela. Moja ulica je tiež pustá. Už tam deti nehrajú futbal, naháňačky, skrývačky. Sčasti aj preto, lebo mnoho mladých rodín sa presťahovalo buď do mesta, alebo na Slovensko a inam do zahraničia,“ konštatuje Aleksandra.  

Súčasná vysťahovalecká vlna našich ľudí na Slovensko, ako spoločenský jav je jej známa, ale naša spolubesedníčka zatiaľ nemala príležitosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorí na Slovensko prišli iba nedávno.

„Slováci v Srbsku sú hrdí na svoj pôvod, jazyk a tradície. Majú pocit, že keď prídu na Slovensko, každý to z tunajších ľudí pochopí a srdečne ich privíta. Ale keď konečne prídu sem, zažijú šok a tvrdú realitu. Väčšinou nikto z bežných ľudí si neuvedomuje, že v Srbsku žije aj slovenská menšina. Termín vojvodinskí Slováci je pre bežného človeka veľkou neznámou. Väčšina ľudí nevie, že máme vydavateľstvá, v ktorých vychádzajú knihy, časopisy a učebnice v slovenčine, redakciu v slovenskom jazyku v televízii a rozhlase, slovenské základné školy a slovenské gymnázium. Často mám pocit, keď o tom hovorím, že mi neveria,“ mieni Aleksandra.

„Pochopila som, že slová Slovák a Srb dnes majú okrem etnického, aj politický význam. Málokedy sa chápu politicky, ale aj napriek tomu, ľudia zo Slovenska volajú Slovákov zo Srbska Srbmi, Slovákov z Rumunska Rumunmi, aj keď si napríklad uvedomia ich etnický pôvod. Skôr je to viazané na krajinu, z ktorej pochádzajú,“ dodáva.

Bratislavu si už dávno zamilovala, ale zo Srbska jej chýbajú najbližší: mama, brat s rodinou, príbuzní a priatelia.

„Takisto mi chýba srdečnosť ľudí, pohostinnosť a humor, filmy v pôvodnom znení bez dabingu, veľké kníhkupectvá s kvalitnou literatúrou, veselá a živá atmosféra v mestských uliciach, otvorené pekárne aj o polnoci s teplým burekom, a samozrejme, domáca srbská káva. Predsa sa zatiaľ do Srbska neplánujeme vrátiť. Ale, po čase, ktovie…,“ uzaviera Aleksandra Vranić.

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.