Anna Berediová, mladá speváčka zo Selenče je už dávno známa nielen vo Vojvodine, ale v zahraničí a to zvlášť vďaka účasti v show Zem spieva. Ona nie je „iba“ speváčka, ale toho času aj študentka žurnalistiky na Novosadskej univerzite, ktorá je aktívna aj v selenčskom kultúrno-umeleckom spolku, v ktorom má na starosti spevácku skupinu.
Annu som si všimla ešte pred niekoľkými rokmi, keď chodila do petrovského gymnázia a spolu so speváckou skupinou, s ktorou pracovala profesorka hudby Anna Medveďová zožínala mnohé úspechy na tzv. domiádach, stretnutiach študentov stredných škôl. Ale tu sa jej spevácka cesta nekončila, iba rozvíjala. Pomaly sa Anna zúčastňovala aj na festivaloch ľudových piesní, aj populárnych skladieb. Javiskovú skúsenosť má teda bohatú a dopĺňa ju aj s inými skúsenosťami, napríklad tými zo študentských dní v Novom Sade.
Anna Berediová ma pred niekoľkými dňami privítala vo svojom rodnom dome, v Selenči. Dlho sme sa rozprávali, aj spievali.
O všetkom sa dozviete, ak si vypočujete najnovší podkast – v pokračovaní predkladám iba zlomky nášho príjemného rozhovoru.
Kedy a prečo si si zamilovala hudbu?
Anna Berediová: „Kým som bola v základnej škole, rada som spievala, ale vždy to bolo skupinové spievanie: v školskom chóre alebo na hodinách vierouky (náboženstva). Mala som asi 7-8 rokov, keď sme na náboženstve mali sami zaspievať piesne v rámci vianočného programu. Vtedy som sa osmelila ako sólistka, dovtedy som sa hádam hanbila… Vtedy som si spev zaľúbila a dokonca mi aj profesor Súdi povedal, že mám mocný hlas. Mám ho na moje staré mamy Topoľskovú a Berediovú, ale aj moja mama a teta pekne spievali. Teda mala som to geneticky vsadené a potom som to zdokonaľovala.
V roku 2008 v Selenči založili festival pre deti Detský kľúčik, na ktorom som prvýkrát zaspievala ľudovú pieseň – moju obľúbenú Šípová ružička – ktorá je ťažšia na spievanie, zvlášť v prípade dieťaťa, ale môj spev zapôsobil na divákov.“
Ty nie si iba „tá čo spieva“, ale si aj študentka žurnalistiky. Prečo práve novinárstvo?
Anna Berediová: „Zapísala som sa na novinárstvo, pretože mám bližšie k spoločenským vedám a preto práve filozofická fakulta. Vždy sa mi páčilo povolanie: NOVINÁR. Páčilo sa mi, že môžeš vyjadriť svoj názor, že ho ľudia môžu počuť, že máš vybudovaný názor.
Všetky podkasty nájdete v rubrike PODKAST
Mám nádej, že keď ukončím štúdium a keď sa budem zamestnávať, že budem môcť povedať to, čo ja myslím – tak ako sa patrí na novinárku. Že nebudem musieť samu seba cenzurovať alebo že sa budem báť niečo povedať, prejaviť svoj názor. Chcem byť pravá novinárka, a nie len taká „akoby“ novinárka – len aby nám všetko bolo ružové.“
Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.
Vladimíra Dorčová Valtnerová
Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.
Pridaj komentár & Dodaj komentar