Jej nástroj je slovo, ktoré sa neostýcha nabrúsiť. Považuje, že okrem kultúry je potrebné udržať aj publikum. Svoj boj o lepší svet vedie na troch frontoch: v literatúre, vzdelávaní a v novinárstve. Annamária Boldocká-Grbićová je osobnosť, ktorá žije pre krásne umenie. Svoje myšlienky a city presne a graciózne maľuje dvomi farebnými paletami: slovenskou a srbskou. Minulý rok slovenskej kultúre darovala knihu Provinčný weltschmerz z edície Predsa koľaj Slovenského vydavateľského centra v Báčskom Petrovci.
Svoje poslanie na gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci vníma ako návrat snov mladým. Cieľom vzdelávania je naučiť žiakov myslieť vlastnou hlavou, sú to najvzácnejšie vedomosti. Skutočných novinárov vidí ako odbojníkov, lebo ,,každá zdravá spoločnosť ich potrebuje“. A práve tento titul sa usiluje získať ako redaktorka a novinárka Rádia a televízie Vojvodiny.
„Predovšetkým vidím seba ako publicistku, nikdy som nebola politickou analytičkou, som skôr sociálno-sociologicko-lingvistický úžitočnejšia analytička, tu som sama sebou, čiže som úžitočnejšia vo svojich recenziách na diela z produktívnej kultúry, v recenziách o výtvarných dielach. Myslím si, že dokážem ľahko vniknúť do podstaty, do jadra, definovať ideu, podať prekvapivú pointu. A som z toho nadšená. Novinárstvo je prieskum, a literatúra je miesto, kde nájdeš útechu a spásu v krásnych slovách, do ktorých sa snažíš preniknúť, vyčariť zmysel a priblížiť odpovede.
Či Danilo Kiš nehovorí: ,,Vďaka utrpeniu a šialenstvu som žil krajším a bohatším životom než vy.“ Mysliaci človek by sa musel vedome dostať do hraničných situácií, aby vysvetlil život, zosmiešňoval existenciu a jej vedľajšie cesty, ale aj jasné chvíle. Aby dosiahol správnu mieru. Nenútenosť a dobrý duch, je práve to, čo ťa núti na pohyb. Človek sa musí vyučiť remeslu, čítať, skúmať, získavať skúsenosť, odbornosť, najmä vo vycibrenej sfére ako je umenie, literatúra, žurnalistika, aby svoje vedomosti odovzdával iným. Každý deň sa musí učiť, vedieť, podľa Sokrata, že nič nevie, aby sa mu otvorili kruhy nových vedomostí. Aby sa stal užitočným pre ostatných. Aby mohol vysvetliť, prečo hľadať odpovede. Mať logickosť. Novinárstvo a literatúra vyžadujú pokoru. Dlhá cesta do literatúry má, v mojom prípade, zmysel. Pretože literatúra si zaslúži byť dobrá a pôsobivá. Som esejistka, je to moje povolanie, moja vokácia. Všetko to sa podobá pocitu, ktorý vyjadril nedávno zosnulý génius, režisér Dejan Mijač: „Vybral som si povolanie, v ktorom som mal nielen možnosť, ale aj povinnosť vysloviť to, čo si myslím, a pritom sa to oplatilo.“ Všetko to, čo robím, je tomu podobné!,“ hovorí Boldocká-Grbićová.

Ktorý spisovateľ, spisovateľka je pre vás inšpiráciou?
Grandióznu Marguerite Duras som objavila v mojich dvadsiatich a už som ju nikdy neopustila! To ostré pero, tá provokácia, tá úplná úprimnosť, tá vášeň, ktorá ťa núti premýšľať, to nadšenie, stále potrebujem pochopiť. A stále objavujem to jej umenie písať. Na prvý pohľad veľmi jednoduché a holé, takmer vysmieva sama seba ako spisovateľku, len aby dosiahla výsledok. Ironická pri voľbe témy, vo výpovedi a vyjadrovaní, a predsa ideovo príliš prenikavá! Bezpodmienečnú potrebu písať neskríva, a prirovnáva ju s niečiou potrebou dýchať! Jej štýl sa na začiatku zdá akoby lakonický, a v záverečnej časti j e to gnóma! Natoľko konkrétny, a pritom v hĺbke obsiahly a komplexný. Podobne to cítim a nachádzam u iných spisovateľov, úprimný obdiv vo mne vzbudzujú literárni mágovia (samozrejme, nie nevyhnutne v tomto poradí), 20. storočia J.L. Borges, Tennessee Williams, Danilo Kiš. Pred desiatimi rokmi som objavila Miljenka Jergovića, spolu s ním žijem v imaginácii. Samozrejme, nechýbajú ani Milan Rúfus a Viera Švenková. Vyrastať „v dvoch jazykoch“ považujem za mimoriadne privilégium. Bez ohľadu na to, koľko problémov, zásahov, jazykových nezrovnalostí ich príbuzenstvo prináša, je to neskutočné bohatstvo, šírka, premostenie a tréning. Bilingválne vedomie je zošľachťovanie seba samého, povedal kedysi režisér Ľuboslav Majera.
Ktorých slovenských vojvodinských spisovateľov považujete za mimoriadných?
Mimoriadni sú básnici, oni boli a zostali nejaká hnacia sila spiritus movens, genious loci, ktorá nás drží nad vodou: Juraj Tušiak, Michal Babinka, Paľo Bohúš, Viera Benková, Ján Labát, zo strednej generácie Martin Prebudila, Katarína Hricová, Michal Ďuga, Ladislav Čáni. V ich poézii sa odzrkadľuje nejaká naša panónska duša, zvláštna senzibilita a jazyk. Zjednotenie slovenského genofondu a srbskej vojvodinskosti, ,,dvojdomový“ charakter naších spisovateľov, ktorý dopĺňa ,,rozdielnosť“. A tak ich poetický priestor prináša niečo dvojnásobné, inú optiku, v drame to pomenúvaju groteskou. Poviedky a krátke príbehy pre deti Tomáša Čelovského a Zoroslava Speváka tiež priniesli novú energiu, nové znázornenie, inšpiráciu.
V akej miere ste celkovo spokojný so zachováním kultúry vo Vojvodine? Kde je priestor na zlepšenie?
Slovenská kultúra vo Vojvodine sa koncom 20. storočia systematicky a logicky dostatočne zachovávala. Predstavte si, v hnilom socializme! Na menšinovej kultúre sa nešetrilo. Ani pri písanom, ani pri hovorenom slove. Starostlivosť o ňu bola takmer rovnaká ako pri kultúre väčšiny. Podľa rozpočtu mala zabezpečený príjemný život. Dnes kultúra a umenie takmer živoria! Ponechané na milosť a nemilosť najmä hodnoteniam štátnych a straníckych predstaviteľov. Politikánstvu. Dotácie sa delia ako medzi bratmi. Budeme mať plné zuby projektov, na ktorých sme závislí! Kultúrna politika nie je presná ani zjednotená. Prirodzenosť kultúrnej sféry sa stáva merkantilistickou. Je dôležité, kto sa lepšie predá! Kto je na lepšej pozícii, ten tvorí. Rozdelenie financií je stále v otázke. Už roky máme infláciu rôznych podujatí a často dochádza k znehodnocovaniu ponúkaného kultúrneho obsahu. Priestor na zlepšenie určite existuje, všetci by sa chceli zaoberať kultúrou, a všetko by malo byť založené, dovoľte mi malý vtip, na tom, že keby to bolo jednoduché, robili by to všetci! Samozrejme, musíme sa starať aj o publikum, z vlastných národnostných radov, ale aj o to širšie, aby to nedopadlo tak, že vytvárame kultúru menšiny iba pre menšiny, to všetko treba zlepšiť, sprístupniť všetkym. To samozrejme dáva zmysel, ale obávam sa, že v tomto svete sme odpadlí a odpísaní, sme v ústraní!

Ako reagovalo publikum na Provinčného weltschmerza?
Podľa prezentácie knihy, ktorá sa uskutočnila v marci 2022 v slávnostnej sieni gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci, kde som svoju knihu esejí a krátkych próz prezentovala spolu s dielami Zorana Djerića a Miroslava Aleksića, bolo to celkom úspešné a aj počet návštevníkov prekvapil. Aj keď zriedkakedy píšuci človek v dnešnej dobe dostane analytický komentár, recenziu. Myslím si, že chýba kriticky mysliaca intelektuálna masa, nehovoriac o elite, ktorá by sa vyjadrovala k literatúre. A opäť si uvedomujem, že takýchto ľudí, ktorých motivuje literatúra, je čoraz menej. Samozrejme, afirmácia podľa celoslovenských noriem je tak vzdialená! Podľa srbských ešte vzdialenejšia! Vždy si na periférii záujmu. A aj napriek tomu, som vďačná! Som vďačná ľuďom, ktorí mi prejavili úctu a ktorí sledovali moju prácu a povzbudzovali ma. Predovšetkým Vladimírovi Valentíkovi, riaditeľovi Slovenského vydavateľského centra a poetke a prekladateľke Dr. Zdenke Valentovej-Belićovej. A pravdaže cítim akýsi plezír, ako tomu hovoria rozumní Slováci. A dovolíte mi, i keď len na chvíľu, dočasnú sebaúctu. Lebo vidíte, som znovu na začiatku, sama so svojím písaním! S novými výzvami! Literárnych hodnôt.
Prečo je vzdelanie pekné a nevyhnutné?
Aby sa človek necítil kolaterálne v tomto materialistickom založenom svete. Aby myslel vlastnou hlavou. Zvádzaj moju myseľ, a budeš mať moje telo povedal Fiodor Michajlovič Dostojevskij a ani nie tak dávno. Diametrálne sa to líši od dnešnej dominancie materialistickej antropológie, ako hovorí Mario Vargas Llosa, od civilizácie spektra. Žijeme zvonku, bez túžby premýšľať, bez myslenia, bez predstáv. Už sa nenecháme unášať! Len vyzeráme!
Aký je záujem žiakov o slovenskú literatúru?
Hlavne nemajú záujem, najmä keď ide o ,,vyššiu literatúru“, čiže klasickú. Deti predovšetkým stratili sny, nemajú záujem o kontempletaciu, stačia digest verzie významných diel, a podať všetko zjednodušene, ale dobre zabalené, pozorovateľné, prvoplánové, bez dôkladnejších analýz. Deti najmä nechápu, načo im je to potrebné. Ak nie je ľahko konzumovateľné.
Ako priblížiť krásne umenie mladým?
Postupne, suptílne a uvolnene. Netreba ju vnucovať, je to kontraproduktívne. Občas som milo prekvapená spätnou väzbou. Zamyslime sa nad hodnotami a civilizačnými výdobytkami, o ikonách 20. storočia, často ich takto motivujem. Hovorím o The Beatles, o Williamovi Wylerovi o Carym Grantovi, keď hovorí: ,,Každý by chcel byť Cary Grant. Aj ja to chcem!“ tak sa snažím vysvetliť všetok ten falošný lesk proti skutočným hodnotám. Tú opustenú Električku s názvom túžba…
Ktorá je najdôležitejšia lekcia, ktorú učíte vašich žiakov?
Úcta a poctivosť. Len to je naše, čo dávame druhému. Pekné slovo, dobrý skutok. Nepodliehať móde, klásť otázky a znovu ich zvážiť, nechať sa unášať a inšpirovať, snažiť sa byť sám sebou. Žiakom gymnázia a stredoškolákom je ťažké vysvetliť, že sa neučia len na známku, kontrolnú prácu, ich povedomie o tom ešte nie je na takej úrovni, ale že dostávajú dôležité základy, na ktorých budú stavať. Základ pre ďalšie štúdium. A učiť sa pre život. Samozrejme, že ich tlačí priemer, ale v podstate je to menej dôležité. Mladým ľuďom by sa mal vrátiť pojem krásneho a vznešeného. Reflex, ktorý mali generácie, ktoré už neexistujú. Vlastniť hi-tech výrobky je iba zdanlivý úspech.
Myslíte si, že máte dostatočnú slobodu prejavu vo svojej novinárskej práci?
Samozrejme, že nie! Podmienky, v akých pracujeme my ako mešnina v televíznom novinárstve sú príliš zjednodušené, hlavne sa všetko točí okolo denných a politických tém. Niet žiadneho posunu do nových programových výziev. Je zakázané prejavovať vlastný, kritický názor. To nie je novinárstvo, je to vykonávanie určitých úloh hlavných redaktorov, ktorí pracujú podľa štátnej diktatúry. Štátna televízia sa snaží zachovať menšinové programy, aby formálne všetko bolo v súlade s európskymi štandardmi. Kvalita obsahu nie je podstatná. A to je ten kruh. Novinárov je na týchto priestoroch veľmi málo. Tí praví, sú odbojníci a každá zdravá spoločnosť potrebuje mať odbojníkov. A našim mediálnym priestorom vládne senzačný brak, zasypanie prostotami a získavanie priazní vládnucích elít.
Čo vás prilákalo k tomuto povolaniu?
Dynamika a hektika, adrenalínový šok. Rozprávanie príbehov z teréna, objavovanie a afirmácia súčasníkov a iných hodnôt. Je to vznešená „banícka“ práca. Nedôstojná a nesmierne slabo platená.
Ako bojujete so stresom, ktorý táto práca prináša?
Objavovanie pekných myšlienok, neprestajním pátraním po odpovediach. A samozrejme za pomoci filmov Jany Campion.
Čo považujete za Váš najväčší úspech v živote?
Úspech? Sú to trblietavé chvíle, keď vidím, že je moja dcéra šťastná. A to, že som našla logickosťv pekných myšlienkach. V mne samej. Sú to tie chvíle, keď neúmyselne vykonáš dobrý skutok a pritom ťa nikto nevidí. V mojom nepokoji žijú pobratimstva vo vesmíre, hovorí Tin Ujević. Je úspech cítiť sa občas takto. Arsen spieval: ,,Volali sme pevnina, a pozerali sme sa na vodu. Celkom nevysvetliteľní a trochu nemoderní! Tá pôda, ktorú získavame pre seba a nechávame priestor aj pre iných, to je úspech. Úspech je začiatok, nová výzva. To čo považujeme za úspech, to je začiatok. Lebo hľadám, čo nenachádzam, nachádzam, čo nehľadám – naučila som sa tieto Tagorové slová, povedal mi ich novinár Juraj Bartoš.
Pridaj komentár & Dodaj komentar