Search and Hit Enter

Boje o učiteľa Jána Matejca v Kovačici na sklonku 19. storočia

Kovačica v 18. a 19. storočí patrila k Vojenskej hranici, na ktorej vmešovanie sa vojenskej správy do civilných záležitostí bolo pravidlom. Vojenská správa rozhodovala nielen o vojenských záležitostiach, ale aj o politických, civilných, obecných a hospodárskych, právnych, súdnych, cirkevných a školských. Jednotlivec tak prakticky nemal nijaké práva. Jeho práva často záviseli od pána dôstojníka. Vojenská vrchnosť zasahovala aj do manželských práv, do sobášnych záležitostí a ďalších občianskych vecí. Ten spôsob spravovania ľudia definovali výrokom Keď šabľa panovala.

Cisárskym manifestom, vydaným vo Viedni 5. júla 1872 cisár František Jozef rozpustil 12., 13. a 14. hraničiarsky pluk a titelský prápor a 1. novembra 1872 bola banátska vojenská hranica pripojená k Uhorsku. Kovačica sa stala okresom namiesto strediska vo vojenskej hranici. Po zrušení vojenskej hranice nastal v týchto krajoch a aj v Kovačici chaos, vznikli mnohé nedorozumenia a všetko sa to prejavilo neporiadkami a nepokojmi.

Mapa Vojenskej hranice

Ale nebolo to žiadnym zázrakom. Ľudia, ktorí predtým žili pod prísnou disciplínou sa zrazu stali slobodnými a mali si sami rozkazovať. Teraz sa správa obce dostala do rúk tunajších ľudí, ktorí boli s polovicou obyvateľstva v švagrovstve, kmotrovstve alebo v inom rodinnom pomere a tak disciplína prestala. Predtým však prísnymi trestami boli nútení zachovávať zákony. Okrem toho, richtárovi sa povedalo, že on je teraz tým, čím bol predtým vojenský kapitán. Richtár si potom myslel, že aj on má právo dopustiť sa i tých svojvoľných a protizákonných činov, ktorých sa dopúšťali vojenskí dôstojníci. Obecnému predstavenstvu (alebo výboru) bolo povedané, že čo ono rozhodne, to je sväté.

Nikto ho však neupozornil, že o všetkom rozhodovať ani „ono“ nemôže, a že zákony predpisujú a obmedzujú pole jeho účinkovania. Nepoznávanie a nechápanie zákonov spôsobila mnoho zlého. Ľudia si síce zákony prečítali, ale mnohému v nich nerozumeli alebo zle rozumeli. Ťažko sa učili robiť rozdiel medzi obcou a cirkevným zborom a Tomáš Brtka, vtedajší richtár, vraj raz vyhlásil, že si myslí, že podľa nových zákonov predsedom (dozorcom) cirkevného zboru je vlastne on. Poučiť sa však nechceli a neverili nikomu, kto nosil „kaput“ (kabát), ako to píše farár Július Ambrózy.

Neporiadky sa najprv prejavili v škole v útokoch proti učiteľovi Jánovi Matejcovi

Žiaci kovačickej školy v roku 1906

Neporiadky vyvolané zrušením hranice sa najprv prejavili sa v škole útokmi proti učiteľovi Jánovi Matejcovi. Ján Matejec, predtým hajdušický učiteľ, bol zvolený za učiteľa na konvente 7. augusta 1870 na miesto Ondreja Gdovina. Presťahoval sa do Kovačice 4. októbra a zo začiatku pracoval veľmi pokojne. Plat učiteľa bol 400 zlatých ročne, pol sesie zeme, ktorú si sám učiteľ mal dať obrábať a 30 zlatých na drevo. Vyplácala ho cirkevná pokladnica spravovaná obcou.

Po dvoch školských rokoch, 22. novembra 1872 richtár Tomáš Brtka a presbyter Ján Mikuš predniesli na konvente (presbyterov a obecného výboru) návrh, aby bol učiteľ prepustený. Dôvod, prečo mal byť prepustený a z čoho vznikla tá veľká nenávisť proti nemu, doteraz zostalo neznáme. Známe je len to, že vládla všeobecná nespokojnosť s jeho osobou „skrze jich službu a skrz nepokoja, v kterom s nima Obec žije„.

Z osobného záujmu a pomsty sa proti nemu búrilo niekoľko obecných predstavených. Farárovi Ambrózymu sa podarilo dosiahnuť toľko, že mala isť deputácia požiadať seniora, aby urobil poriadok. Možno, že potom nastalo aj malé upokojenie, lebo 25. mája 1873 presbytérium na konvente žiadalo „s pána učiteľom Ján Matejecom Contrakt zpravit„, z čoho možno uzavrieť, že mal zostať v Kovačici. Ale potom obecný výbor natoľko povzbúril presbytérium, ktoré nebolo spokojné s riešením seniorálného konventu, aby dekan iba prísne napomenul učiteľa Matejca „prívetivejšie“ sa správať sa k ľudu, a nariadilo mu, že musí na 3 mesiace opustiť svoje miesto.

Senior v liste upozornil presbytérium, že jeho pokračovanie sa protiví zákonu a vyzval ho, aby svoje uzavretie odvolalo a učiteľa Matejca uviedlo zase do úradu, ale márne. Dňa 3. augusta presbytérium oznámilo, že trvá na svojom stanovisku aj ďalej a už v septembri rozhodlo, že učiteľ Matejec nesmie ani do chrámu, ani do školy viac vstúpiť. Senior zrušil toto nezákonité rozhodnutie a uviedol učiteľa Matejca znovu do úradu, hoci presbytérium protestovalo. Stalo sa, že jedného večera traja Kovačičania stretli Matejca a začali ho biť. Matejec kričal: Nebite ma, ja som Matejec učiteľ!“ Na to dostal odpoveď „Práve teba čakáme!“.

Jedného večera traja Kovačičania stretli Matejca a začali ho biť. Matejec kričal: Nebite ma, ja som Matejec učiteľ!“ Na to dostal odpoveď „Práve teba čakáme!“.

V nasledujúci deň richtár Brtka a niekoľko presbyterov prišlo do školy vyhnať učiteľa Matejca a keď sa ich žiadosti nepovolil, richtár vyhnal zo školy všetky dietky. Tu potom reagoval aj hlavný slúžny – okresný náčelník. Odobral presbytériu právo rozhodovať o škole, zrušil jeho nezákonné uzavretia, učiteľa Matejca a jeho školu postavil pod ochranu zákona a podriadil ju politickej vrchnosti. Potom nariadil súdne vyšetrovanie proti richtárovi a jeho pomocníkom, a pohrozil žalárom a súdom každému, kto by sa ako burič protivil jeho nariadeniu.

Richtár Brtka a kurátor Štefan Petrík išli aj osobne k seniorovi a biskupovi, ale nič nedosiahli. Niektorí síce potom chodili aj k biskupovi, ale učiteľa Matejca, ktorý bol inak horlivým maďarónom, už nechali na pokoji. Celý tento nepokoj spôsobil len richtár a kurátor. Matejec po tejto udalosti pokojne pôsobil v Kovačici viac desaťročí. Pred vojnou sa utiahol do dôchodku a tu aj zomrel ako penzionovaný učiteľ 15. januára 1915, ako 76-ročný.            

Tí, ktorým sa nepodarilo zvíťaziť nad učiteľom, svoj hnev neskôr obrátili proti farárovi Ambrózymu.

No Comments

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.