Niekto ho pozná ako spisovateľa pre deti, iný ako divadelného a televízneho herca. Ja poznám ako Žoka, kamaráta a človeka, ktorého obrazotvornosť, zvlášť zasahujúca detské publikum, nemá hranice. Ján Žolnaj z Nového Sadu už dávno na radosť detí (uznám, aj dospelých) vyskakuje zo strán časopisu pre deti Zornička a TV obrazoviek. Čaruje príbehy z (multimediálneho) seriálu Čaroslovník, ktorého knižná podoba vyšla na sklonku minulého roku.
O knihe Čaroslovník, ale aj o ďalších umeleckých a spoločenských témach som sa virtuálne rozprávala s Jánom Žolnajom.
Kedy a prečo si sa začal zaoberať slovnou aliterárnou mágiou či strigônstvom? Kde berieš motívy, inšpiráciu, námety – pomáha ti voľáka striga alebo…?
„V písaní mi už zopár rokov najviac pomáha môj kamarát Mišo. Nebolo by to nič ani zvláštne, ani podivné, keby Mišo bol taký, aký je i každý iný Mišo. No tento, ktorého ja poznám, je celkom odlišný – je to môj vymyslený literárny hrdina. Začali sme sa kamarátiť v roku 2016, keď debutoval v časopise pre deti Zornička. Vtedy vlastne vznikol i Čaroslovník – rubrika, v ktorej asi dva roky pravidelne vystrájal. Natoľko ma ovplyvnil, že sa jeho dobrodružstvá písali samé od seba, ja som iba pozoroval ako sa tlačidlá na klávesnici stláčaju i bez mojej pomoci.
Kúsok z jeho zážitkov možno prečítať i na webovej stránke časopisu Zornička.“
Čo bolo skôr: divadlo či písanie? Teda ty si, okrem toho, že si v nečarodejníckom svete web adminsitrátor, aj herec v divadle, v TV obrazovke… Hrávaš vlastne ešte v divadle?
„Všetko sa začalo divadlom. Mal som obrovské šťastie, že sa mi hneď podarilo spolupracovať s našimi vynikajúcimi režisérmi: Jánom Makanom, Fedorom Popovom, Jánom Čánim, Dušanom Bajinom, Sinišom Bosančićom a inými, čo spôsobilo, že sa ma zmocnila láska k umeleckému prejavu a podnietilo ma experimentovať. Najprv v rozhlase. Nahrali sme desať audiorozprávok pre Slovenskú redakciu Novosadského rozhlasu, pod spoločným názvom Rozprávková prestávka. Potom som sa presunul do televízie. Natočili sme dve epizódy seriála pre deti Mäkké F, aby sa, nakoniec, v marci 2017 na druhom programe RTV Vojvodiny začal premietať i môj autorský seriál Čaroslovník. Beží tam už tri roky, v každý utorok o 17:30 h. Odvysielaných je vyše 100 epizód.
V divadle, žiaľ, už zopár rokov nevystupujem. Proste preto, že sa veci v menšinovom divadle majú, tak ako sa majú. Na inscenovanie jedného divadelného predstavenia treba mesiac, dva tvrdej práce. Potom sa to predstavenie, v najlepšom prípade, zahrá asi osemkrát a zanikne. Koniec. V kultúre všeobecne je neprajná situácia, a v divadle to cítiť najviac. Práve preto som si vymyslel kompenzáciu – Čaroslovník sa točí na divadelných doskách.“
Ako vznikla kniha Čaroslovník, vlastne multimediálny projekto? Čo jej predchádzalo, čo bola začiatočná idea a k čomu nakoniec došlo?
„Asi som bol najšťastnejšou osobou v Novom Sade, keď sme koncom minulého roku usporiadali prezentáciu knihy Čaroslovník v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov. Áno, ide o multimediálny projekt, a tak bol i prezentovaný početnému detskému publiku. Predstavili sme knihu, pripravili výstavu ilustrácií z knihy vo formáte 80x80cm, ktorú mal na starosti vynikajúci Ďula Šanta, ktorý knihu nielenže ilustroval, ale i dizajnoval, a taktiež sme premietali i video nahrávky Čaroslovníka, podľa textov z knihy.

V marci, tohto roku sme knihu prezentovali i na Medzinárodnom knižnom veľtrhu v Novom Sade. Vydavateľ je združenie občanov Komar z Kovačice. Vytlačená je v 500 exemplároch, má 70 strán a obsahuje 31 rozprávok.
Všetko sa začalo úplne spontánne, čo je predpokladom, aby každá začiatočná idea dostala nadostač kyslíka uvoľnene dýchať. Ako som už spomenul, Čaroslovník sa najprv zjavil ako rubrika v časopise Zornička, kde som postupne rozvíjal charaktery hrdinov, ovzdušie a dej. Presunulo sa to do televízie, a dostali sme sa ku knihe a výstave.
Kniha si žije svoj vlastný život, a seriál točíme i ďalej. Čoskoro sa začne premietať jeho štvrtá sezóna. No, tu cesta projektu Čaroslovník nekončí, keďže mám na mysli posúvať ho i v iných smeroch. Uvidíme, kde nás tá cesta zavedie. Nechám sa i sám prekvapiť.“
Pozerajú ťa, čítajú ťa vôbec deti? Akú máš od nich spätnú reakciu – nezaujíma ma, čo ti hovoria rodičia, alebo literárni kritici, ale ako deti reagujú na teba, čiže na tvoje príbehy?
„Dnes je situácia taká, že ak nie si na internete, si neviditeľný. Deti málo pozerajú TV a takmer nijako v presne stanovenom termíne. Preto sme sa i rozhodli všetky epizódy Čaroslovníka postupne pridávať na YouTube.
Pritom sa musí robiť i online marketing a to vôbec nie sú jednoduché veci. Proste človek niekedy ani sám nevie, na ktoré všetko segmenty treba dať pozor, aby bol sledovaný.

Čo sa týka knihy, najzaujímavejšia ozvena, ktorá prišla ku mne je, že jeden malý čitateľ, po prečítaní rozprávky Absurdnosť, uplatnil svoje nové vedomosti na vlastných rodičoch. Bol trochu nezbedný, tak mu rodičia rozkázali: Sadaj na gauč a nehýb sa! A pozbieraj tie hračky zo zeme! Na to im on pokojne odpovedal: Ale, veď to čo hovoríte je absurdnosť. Ako môžem sedieť na gauči, nehýbať sa a pritom zbierať hračky zo zeme?
Tým som sa ubezpečil, že kniha predsa zaujme deti, a niečo i poučí, čo je i hlavným cieľom.“
Niekto kedysi povedal, že nech si dospelí tvoria pre seba, mi iní budeme tvoriť pre deti.
Prečo len literatúra pre deti? Píšeš aj iné veci, pre inú vekovú kategóriu?
„Očarila ma estetika umeleckého výrazu tvorby pre deti. Znamená, nie iba literatúra, ale i ilustrácia, dizajn a všetko, čo je späté s deťmi. Webové stránky venované deťom sú vždy veselé, dynamické, animované filmy pre deti sú plné imaginácie, hračky sú akoby z inej planéty, ide o úplne iný svet. A ten svet sa mi páči.
Do celej tej rozprávky som vhupol prostredníctvom divadla. Zahral som si v zopár detských predstaveniach v Slovenskom vojvodinskom divadle a roztočilo sa to. Dnes, už asi ani nedokážem inak rozmýšľať, keď tvorím. Niekto kedysi povedal, že nech si dospelí tvoria pre seba, mi iní budeme tvoriť pre deti.“
Aké je vydavateľstvo pre deti u nás – vo Vojvodine, v Srbsku, myslím aj v rámcoch tzv. vojvodinských Slovákov, ale aj širšie? Je inovatívne, sleduje trendy, v ktorých sa deti pohybujú, dokáže osloviť deti (nie rodičov, učiteľov a pod.)?
„Slovenské vydavateľské centrum z Báčského Petrovca pravidelne vydáva nové knihy pre deti. Zjavujú sa i noví autori, aj keď ich je dokopy vlastne málo. Ale i nás je každým ránom čoraz menej, pritom myslím na našu emigráciu. Nieleže nebude mať kto písať, ale už nebude ani čitateľov.
Druhý problém je, pravdaže, finančný. Knihy pre deti musia byť bohato vybavené, plno-farebne ilustrované, luxusné, takmer prepychové, aby zaujali pozornosť detí a prilákali ich čítať. To dnes nie je ľahko dokázať. Jestvujú, však, špecializovné vydavateľstvá, ktoré sa zaoberajú iba detskou literatúrou a ktoré sa pokúšajú udržať ten štandard. V Srbsku dokonca jestvuje i cena časopisu “Politikin zabavnik” pre detský román. Je to niečo podobné ako Ninova cena pre dospelých.
Na Slovensku, v poslednej dobe veľmi prihliadajú na to, aby literatúra pre deti vyzerala nádherne. Zjavujú sa i nové, úplne moderné, časopisy pre deti. Naplno funguje i Bibiana, inštitúcia, ktorá sa orientuje na umeleckú tvorbu určenú všetkým vekovým kategóriám detí a mládeže. Mám taký pocit, akoby sa tam diala mini-renesancia v tvorbe pre deti. Takže, v podstate, prežijeme a naši malí čitatelia z toho budú mať radosť.“
Čo chýba na našom „knižnom“ trhu, ak máme na mysli dobu digitálnu?
„Rád by som si, napríklad, pozrel nejaký animovaný film, ktorý je vyrobený podľa rozprávok našich autorov. Taktiež by bolo super, keby sme mali i viac audiorozprávok pre deti, ktoré by boli sprístupnené na nejakom špecializovanom online portále, a keď vidím, že i Storyteller sa dal do toho, to ma nesmierne teší.
Doprial by som si i rôzne nové komiksy našich autorov, e-knihy, ako čo ich jesto na portále Martinus, alebo napríklad, a už som o tom trochu i sám uvažoval, interaktívne poviedky. Sú to, takzvané textové dobrodružstvá, hry, ktoré su vytvorené podľa rozprávok,v ktorých čitateľ sám rozvíja dej podľa seba.“

Organizuješ možno (kým nebola pandémia koronavírusa) čítačky pre deti, aj s nejakou performanciou, v školách (aj tam kde sa slovenčinu učia iba ako fakultatívny predmet) – pozývam ťa nech niečo zorganizujeme v škole v Maglići?
„Teraz mi vyšla iba prvá kniha, takže som o tých hosťovačkách ešte vážnejšie ani nerozmýšľal. I keď už bolo na pláne pripraviť divadielko Čaroslovník a s ním potom behať po školách, k tomu predsa zatiaľ nedošlo. Prezentácia knihy v Ústave pre kultúru ukázala, že také niečo by sa dalo robiť. No, na to treba času, vôle, peňazí, úsilia a čo-ja-viem-čoho. Vždy sa nájde dobrá výhovorka.
Mal som pozvanie, aby som niečo podobné urobil v Základnej škole v Kovačici, na podujatí ktoré sa volá Noc s Andersenom, ale, prišla táto korona pandémia, a školy zatvorili. Takže, keď svet znovu začne normálne fungovať, možno sa stretneme i v škole v Maglići. Ďakujem za pozvanie.“
Aký je osud kníh pre deti v slovenčine, ak máme na mysli, že nás je čoraz menej?
„Pre emigráciu, i keď sa zjavujú i noví autori, nás je dokopy málo. A bude nás čoraz menej. Knihy sa, napriek všetkému, budú i naďalej tlačiť, a keď budeme mať čo i len jedného usmievavého čitateľa, usmievavý budeme i my. Znie to možno trochu ako klišé, ale pre umenie naozaj postačia i dvaja: umelec a ten, ktorý sa umeniu teší.“
Prečítajte aj článok Každá lampa z tekvice má vlastný príbeh
Odchody, návraty, zostávanie, ale hlavne odchody sú realitou Srbska. Kde sa nachádzaš v tejto konštelácii hviezd a ako túto migračnú, emigračnú, imigračnú, odchodovú ,,situáciu“ vnímaš ty?
„Oklamal by som, keby som povedal, že mi nepreblyslo mysľou ufujazdiť stadiaľto. Niekam, do teplých krajov ako vtáci z jesenne, alebo do jaskyne, ako medveď v zime. Zatiaľ sa to však nestalo. Tu som, v útulnom byte v Novom Sade. Dýcham, píšem, zhutujem. I keď hromada priateľov a známych mi máva zo zahraničia, zo mňa sa ešte stále nestal „gastarbeiter“.
V podstate, ľudia sú všade rovnakí, rozličná je iba architektúra. Ekonomická situácia pôsobí aby tá architektúra bola krajšia, a keď človek žije v zariadenom prostredí, tak sa i sám cíti lepšie. Uvidíme.“
Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.
Vladimíra Dorčová Valtnerová
Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.
Pridaj komentár & Dodaj komentar