Emigrácia a jej hlavný faktor: zlá ekonomická situácia

V Alternatívnej správe Strešnej organizácie mladých Srbska sa uvádza, že až 64 percent mladých túži zo Srbska odísť. Emigrácia ako rozhodnutie vyplýva z rôznych dôvodov: od vysokej nezamestnanosti mladých v Srbsku, slabej participácie v politicko-spoločenskom živote, apatie voči politickému systému a voľbám až po nedôverovanie oficiálnym inštitúciám. Niektoré ukazovatele z uvedenej správy potvrdzujú aj príbehy ľudí, zaznamenané v rámci projektu Re(e)migrácia.

Keď analyzujeme odpovede spolubesedníkov portálu Storyteller, uzavierame, že sa zo Srbska odsťahovali pre nespokojnosť so situáciou v spoločnosti (platy, podmienky, zamestnávanie…).

 „V Srbsku som nemal žiadne podmienky vo veci športu. Všetci vedeli, že „búcham“, každý podal ruku a pochválil za výkon, ale nikto sa nikdy neopýtal, čo za tými úspechmi stojí. Bola to moja pevná vôľa a finančná pomoc od rodičov,“ v prípade Mareka Medovarského z Báčskeho Petrovca, či v životnom osude Zdenka Kolára z Lugu:

„Je pravda, že som vždy túžil po samostatnosti, ale si povedzme úprimne, že v tom čase v podniku, v ktorom som pracoval boli nízke platy, zhruba okolo 200 eur. Tak ako si mladý človek potom môže založiť rodinu, postaviť dom, kúpiť auto?! Preto som pomaly začal uvažovať o odchode…“ 

Spoločné v ich odpovediach je aj to, že po odchode z našej krajiny aj ďalej sledovali politicko-spoločenské diania, ale po rokoch v inej krajine záujem o túto oblasť pomaly mizne. Jednu vec však treba zdôrazniť pri odpovediach ľudí, ktorí sa zo Srbska odsťahovali. Je to nostalgia a túžba po domove, ktorá je v nich stále prítomná. To tiež potvrdzujú príklady ich odpovedí. 

  • „Ale nikdy sa nevie čo je pred nami a možno sa aj zajtra rozhodneme prísť žiť do Srbska…“
  • „Myslím si, že sa do Srbska určite vrátim v dôchodku. Ak k tomu príde skôr, určite niečo veľké dosiahnem v mojom športe, lebo je to podmienka na návrat…“
  • „Necítim sa tu ako doma, nevnímam Slovensko ako moje prirodzené prostredie, aj keď bývam vo vlastnom byte. Doma je len doma. Často citujem a spomínam si na Válkovu báseň Domov sú ruky na ktorých smieš plakať.”
emigrácia
„Doma je len doma.“ / Foto: Unsplash

Aj spolubesedníci, ktorí žijú a pracujú v Srbsku hovoria o podmienkach života v našej krajine. Ich odpovede sú v tomto kontexte rôzne:

  • „Zostávam v Srbsku, pretože mám šťastie a žijem, akoby som nebol v Srbsku.“
  • „Nechcela by som opustiť Srbsko, ale nechcem opustiť ani dedinu. To je môj domov a myslím si, že by som sa nikde necítila takto príjemne a pohodlne ako v mojej dedine.“
  • „Ja zatiaľ nie. Žijem si podľa svojho. Hádam by ma z Bingule vyhnala len vojna…“
emigrácia
ANALÝZA ONLINE ANKETY NA TÉMU MIGRÁCIE PORTÁLU STORYTELLER

Okrem týchto príkladov, uvádzame aj tie, v ktorých spolubesedníci uvádzajú, že sú spokojní so svojou prácou a životom v našej krajine:

  • „Práca stále pribúda a je jej nadostač, lebo mnoho majstrov odišlo do zahraničia, predovšetkým na Slovensko. Stane sa, že nestačíme ani urobiť všetko, čo sa ponúka.“
  • „Môj domov bol vždy v Srbsku a tak to navždy aj zostane… zatiaľ nás to motivuje zostať v Srbsku. Situácia sa však môže zmeniť a možno znovu budeme bývať na Slovensku.“

Emigrácia okom inštitúcií

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) pozorne sleduje vývoj v krajanských komunitách a eviduje tendenciu krajanov vysťahovať sa z domovskej krajiny do zahraničia, často na Slovensko.

„Táto tendencia sa netýka iba Vojvodiny, ale je veľmi silná aj v Chorvátsku, Rumunsku a na Ukrajine. Závažným faktorom emigrácie sa javí predovšetkým zlá ekonomická situácia v oblastiach, kde ešte žije slovenská menšina kompaktne,“ povedal pre portál Storyteller Pavel Meleg zo Strategicko-politického odboru pri Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí a dodal:

„Slovenské dediny trpia kapitálovým poddimenzovaním a nedostatočným prílevom investícií.“ / Foto: Unsplash

Slovenské dediny trpia kapitálovým poddimenzovaním a nedostatočným prílevom investícií. Tie neprichádzajú zvyčajne ako dôsledok hospodárskej situácie v domovskej krajine, ale aj preto, lebo tu nemajú dostatok kvalifikovanej pracovnej sily. V dôsledku zlej ekonomickej situácie dochádza k značnému odchodu obyvateľstva, často celých rodín za lepšími životnými podmienkami. Bez toho, aby domovské štáty zabezpečili hospodársky rozvoj týchto oblastí, proces vysťahovania najmä mladých ľudí sa nepodarí zvrátiť,“ konštatoval, dodávajúc:

„Vo vašom prípade sa nič nezmení, pokiaľ Srbsko nezabezpečí prijateľný životný štandard svojim občanom bez rozdielu na národnosť a politickú orientáciu.“

Na Slovensku vnímajú aj následky vysťahovaleckých tendencií:

„Znepokojuje nás, že negatívnym následkom vysťahovaleckých tendencií sú nielen kvantitatívne zmeny v počte obyvateľov hlásiacich sa k slovenskej národnosti, ale aj kvalitatívne zmeny postavenia slovenskej menšiny v domovskej krajine,“ uvádza Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny (NRSNM) nedisponuje žiadnymi štatistickými údajmi o migráciách ľudí, vyhlásila pre portál Storyteller Svetlana Zolňanová, členka Výkonnej rady NRSNM.

„Som mienky, že odchádzajú hlavne z ekonomických dôvodov a to je, hlavne, podľa mňa, aj možný spôsob zastavenia migrácii. Myslím si, že ide o celoeurópsky trend pohybu obyvateľstva za lepšími pracovnými podmienkami,“ hovorí Zolňanová a dodáva:

„My sa v Rade snažíme podporovať tých, ktorí zostali štipendiami a podobne, no to nestačí na to, aby sme zastavili migrácie.“

So zámerom zistiť oficiálne štatistiky, stanoviská, resp. informácie týkajúce sa súčasných migrácií, kontaktovali sme aj Maticu slovenskú v Srbsku, Pokrajinský sekretariát pre sociálnu politiku, demografiu a rodovú rovnosť AP Vojvodiny, ako aj kabinet ministerky bez kresla poverenej demografiou a populačnou politikou. Avšak, odpovede sme po zverejnenie tohto textu nedostali.


emigrácia
Projekt pod názvom Re(E)migrácia, ktorý realizuje portál Storyteller, finančne podporilo Ministerstvo kultúry a informovania. Názory vyjadrené v podporenom mediálnom projekte nutne nevyjadrujú názory Ministerstva, ktoré udelilo prostriedky.

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

Prieskum „Migrácie a Storyteller“

Prieskum, ktorý je súčasťou mediálneho projektu Re(E)migrácia je anonymný a jeho cieľom je zistiť, v akej miere spomínaný projekt realizovaný dvojrečovo, prispel k lepšiemu pochopeniu súčasných migrácií v kontexte Srbska.

Zdenko Kolár z Lugu si budúcnosť maľuje doma

Médiá a odborná verjnosť informovali o tom, že Srbsku hrozí nedostatok pracovníkov, zvlášť majstrov, šoférov a remeselníkov všeobecne. Príčiny možno nájsť v odchode ľudí do zahraničia, kde sa jednotlivé pracovné pozície oveľa lepšie hodnotia a rešpektujú. Na ukážku, že je situácia naozaj seriózna predostrieme fakt, že je aj vo verejnom dopravnom podniku Nový Sad neustále otvorená výzva pre šoférov autobusov, aby sa prihlásili na ich súbeh. Podobná situácia je aj v iných odboroch a nedávno aj MMF upozornil Srbsko, že zostane bez pätiny práceschopných ľudí.

Zdenko Kolár (33) z Lugu žije a pracuje v tejto našej dedine. Tam sa narodil, tam vyrastal a aspoň zatiaľ o odchode z nej neuvažuje. Je vyškoleným maliarom natieračom a hovorí, že v tomto období je práce nadostač.

Zdenko so synom Andrejom / Foto: z archívu Z.K.

„Robievame tu, v našej dedine, ale aj v okolí. Práca stále pribúda a je jej nadostač, lebo mnoho majstrov odišlo do zahraničia, predovšetkým na Slovensko. Stane sa, že nestačíme ani urobiť všetko, čo sa ponúka. Okrem toho, trochu sa zvýšila aj cena, čomu je znovu príčina nedostatok pracovníkov a konkrétne maliarov,“ hovorí Zdenko Kolár.

Okrem líčenia a ďalších maliarskych prác, Zdenko sa venuje aj zatepľovaniu, keramikárskym službám, tiež robí podlahárske práce. Práve preto si asi uvedomuje, že charakteristika pojmu remeslo nie je jednotná. Spoločné všetkým je však to, že si remeslo vyžaduje odbornosť dosiahnutú vzdelaním a praxou, prípadne iným spôsobom.

Maliari zatiaľ majú dosť práce aj v našich krajoch

Všímam si, že prevažne robíme v starších domoch, čo nám hovorí o tom, že sa veľa nového ani nebuduje. Nemôžem tvrdiť, že je tak aj inde, ale v Lugu a v dedinách v okolí je to realitou. Aj v tomto zmysle si myslím, že sa musíme dotknúť témy odchodu ľudí do zahraničia a zníženia počtu obyvateľov na dedinách,“ analyzuje Zdenko.

Po skončení základnej školy sa rozhodol zapísať sa na remeslo. Skončil trojročnú strednú školu a potom sa dostal aj na vyššiu školu.

Neskoršie sa predsa len vrátil k prvotnému rozhodnutiu, že si na živobytie bude zarábať práve maliarstvom.

„Neviem ani sám ako, ale rozhodol som sa zapísať sa do maliarskej školy. Asi som si aj podvedome rozmýšľal o tom, že ľudia vždy budú potrebovať maliarske služby. Pracujem už asi 15 rokov, práce je dosť a neustále sa aj sám zdokonaľujem. Musím sledovať súčasné trendy, už nepoužívam rovnaké náradie, ako som používal po skončení školy a keď som začínal pracovať. Jednoducho nás život a situácia k tomu nútia,“ dodáva Zdenko Kolár.

Konštatuje tiež, že po skončení školy dlho na zamestnanie nečakal.

„Skôr bolo ťažšie po prácu prísť, ale ja som s tým nemal ťažkosti. Krátko po škole som sa zamestnal v Novom Sade a pôsobil som tam niekoľko rokov. Po čase som pochopil, že by mi možno bolo lepšie, keby som pracoval sám. Pomaly som si zadovažoval náradie a už to išlo lepšie. Chcem však zdôrazniť, že je predsa vo všetkom najdôležitejšia spätná väzba, čiže kontakty s ľuďmi. Maliara, ako aj každého iného pracovníka, odporúča kvalita. Práve to je najdôležitejšie a pre maliara veľmi významné, keď ho odporučia kamarátovi, susedovi, príbuznému či niekomu inému,“ hodnotí náš spolubesedník.   

Práca je nie ľahká, ale je jej dosť / Foto: z archívu Z.K.

Práca je namáhavá, dennodenne sa štverať po lešení, trpia ruky a nohy, ale Zdenko zdôrazňuje, že pri každej práci sú tak pozitíva, ako aj nedostatky. S takýmto stanoviskom na pracovisko aj odchádza a to ho motivuje.

O odchode do zahraničia, čiže na Slovensko zatiaľ neuvažuje. Zostáva však obozretný a necháva si možnosti otvorené.

„Zdá sa mi, že zatiaľ nemám potrebu odísť. V Lugu som sa narodil, tu som školu zakončil a vyrástol. Nikdy som o odchode neuvažoval a ani teraz neuvažujem. Samozrejme, vidíme, čo sa deje a že ľudia masovo odchádzajú. Predsa si len myslím, že tu zostanem kýmkoľvek sa bude dať pracovať, zarobiť a vyžiť. Nikto asi nešiel odtiaľto, že mu bolo dobre a chcel sa dostať niekde, kde mu bude zle. Keď zhodnotím, že mi to viac tu nezodpovedá, pousilujem sa dostať niekam inde,“ uvažuje Zdenko.

A čo s odchodom do zahraničia?

Voči odchodu spoluobčanov však nezostal ľahostajný. Všíma si, že dedina je pustejšia, domy prázdne, spolky opustené.

Veď sú to naši blízki ľudia, kamaráti, rodáci, susedia. Potom je nie ľahko pozerať sa, ako sa balia a odchádzajú, nechávajú tu všetko, čo počas života získali, v zahraničí akoby začínali od nuly… Neviem, asi im je tam lepšie,“ mieni Zdenko.

Futbalový klub nepôsobí už takmer desať rokov. A mali sme celkom dobrý a úspešný klub, ktorý hral na peknom štadióne so šatňami a tribúnami, ktoré sú adekvátne aj na vyššiu úroveň. Kultúrno-umelecký spolok tiež funguje na minimálnej úrovni, nezúčastnili sme sa na festivale Tancuj, tancuj… Najviac mladých odišlo z dediny a preto je aj viditeľný úpadok v práci dedinských organizácií. Aktívnejší sú poľovníci, ako aj členky spolku žien. Žiaľ, ale je to naša realita,“ vraví Zdenko.

Okrem maliarstvom, Zdenko sa s manželkou zaoberá aj zeleninárstvom. Pestujú predovšetkým zemiaky, cibuľu a kapustu. Predávajú ju doma, ale aj na trhu v neďalekom Beočine.

„Na tento spôsob si tiež trochu prizarobíme. V tejto časti Sriemu sa ľudia toľko zeleninárstvom nezaoberajú, tak sme sa rozhodli vyskúšať. Máme trochu pozemku a dosť dobre sa to darí. Nemôžem povedať, že sme veľkí výrobcovia, ale spokojný som,“ vraví Zdenko.

„Naša rodina je stále tu, dosť dobre sa darí aj v práci, ale predovšetkým pre masový odchod aj v mojej hlave tá myšlienka akoby konštantne čupela. Ak si môžem dovoliť, myslím si, že ľudia najviac odchádzajú pre financie, ale aj celkový systém v našej krajine. Okrem toho, nechcem znieť nepríjemne, ale akoby sa odchod na Slovensko stal trendom. Či za tým stojí aj politika neviem, ale nechávam to na každom jednom osude. Asi je v prírode človeka, že sa sťahuje tam, kde sa cíti lepšie. Ľudia sa asi na to tak pozerajú a preto sú už za hranicami. My sme zatiaľ tu a čo bude, uvidíme,“ dopovie Zdenko Kolár, zmočí štetku do farby a usilovne pokračuje vo svojej práci.


Projekt pod názvom Re(E)migrácia, ktorý realizuje portál Storyteller, finančne podporilo Ministerstvo kultúry a informovania. Názory vyjadrené v podporenom mediálnom projekte nutne nevyjadrujú názory Ministerstva, ktoré udelilo prostriedky.

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

Tolerancia vedia ku kultúre mieru, mieni komisárka pre ochranu rovnosti Brankica Jankovićová

Tolerancia, ktorej medzinárodný deň sa oslavuje 16. novembra, znamená vedomé rozhodnutie konať nenásilným alebo zdržanlivým spôsobom. Zakladá sa aj na náboženskom učení všetkých dominantných relígií, ako aj na štátnych zákonoch ustanovujúcich právo na odlišné názory a neohrozovanie jednotlivca. Toto právo je chránené, okrem iného, aj inštitúciou Komisára pre ochranu rovnosti v čele s Brankicou Jankovićovou, s ktorou sme sa v predvečer Medzinárodného dňa tolerancie porozprávali pre portál Storyteller.

Medzinárodný deň tolerancie je príležitosťou, aby sme si znova a znova pripomenuli, že tolerancia nie je slabosť, hoci to nie je prirodzený lež „politický“ stav človeka, pretože tolerancia sa učí. Čo znamená tolerancia dnes a do akej miery je Srbsko úrodnou pôdou pre toleranciu – sme tolerantná spoločnosť?

„Nemôžem si nepovšimnúť, že tolerancia je často definovaná ako niečo, čo sa musí, niečo, čo nie je prirodzené a že človek sa musí kvôli tolerancii obmedzovať. S tým však hlboko nesúhlasím. Tolerancia je akceptovanie rozmanitosti človeka, naša forma prejavu a spôsob ako byť človekom. Je založená na vedomostiach, otvorenosti, komunikácii a slobode prejavu, názoru a svedomia.

Mnohé rozličnosti, ktoré existujú, deti si napríklad nevšimnú, nevedia, aký rozdiel medzi ľuďmi robí farba pleti, národnosti alebo povedzme pohlavia. Nevedia ani, či je niekto bohatý alebo chudobný, keď sa spolu hrajú. Ony vlastne iba keď dospievajú učia sa dať zmysel a význam týmto rozličnostiam. Preto je na nás, aby sme deťom poskytli model, podľa ktorého aj naďalej budú akceptovať rozmanitosti, a nemať z nich strach. Je to strach, ktorý vedie k odporu, netolerancii a nepriateľstvu.

Spoznávaním iných ľudí, pochopením rôznych hodnôt sa stávame lepšími a bohatšími. Predtým, ako môžu sami objaviť svet, rodina je prvou učiteľkou, a potom materská a základná škola. Preto je vzdelávanie najdôležitejšiou časťou v rozvoja tolerancie. Pokiaľ ide o Srbsko, musím povedať, že sa veľa toho urobilo, ale je tu priestor na zlepšenie. Prebudené je povedomie v ľuďoch o tom, že tolerancia vedie ku kultúre mieru a spoločnosti, v ktorej sa všetci dobre cítia. Stále je však pred nami veľa práce, aby sme túto myšlienku v plnej miere zrealizovali.“

tolerancija
Foto: Matthew Bennett / Unsplash

Ktoré sociálne skupiny v Srbsku sú v kontexte ochrany rovnosti a boja proti diskriminácii najviac marginalizované alebo diskriminované? Vidíme, alebo aspoň predpokladáme, posun v zlepšovaní realizácie alebo konzumácie rovnakých príležitostí a čo k tomu prispieva?

„Podľa našich údajov a prijatých sťažností osoby so zdravotným postihnutím sú najdiskriminovanejšie, ale častá je aj diskriminácia na základe veku a pohlavia. Rómske ženy tiež patria medzi najviac diskriminované a marginalizované sociálne skupiny, ktoré sú často vystavené viacnásobnej diskriminácii, s ktorou sa ťažko alebo takmer vôbec nedokážu vyrovnať. Otázka ich postavenia a ochrany v spoločnosti je mimoriadne zložitá a ich riešenie si vyžaduje zapojenie všetkých úrovní moci, ako aj širšej spoločnosti. Samozrejme, že existujú posuny, moňo nie sú dostatočne viditeľné alebo dostatočne rýchle, ale existujú.

Sťažnosti podané komisárovi sú určite jedným z ukazovateľov prítomnosti diskriminácie a stupňa dodržiavania zásady rovnosti v spoločnosti, ale nie sú jediným. Prítomnosť diskriminácie v spoločnosti je ovplyvňovaná mnohými faktormi vrátane sociálneho a kultúrneho kontextu, v ktorom žijeme, postoja spoločnosti k diskriminácii, informovanosti občanov o nevyhnutnosti a dôležitosti dodržiavania predpisov, ochoty prihlásiť porušenia, stupňa tolerancie k rozličnosti, dôvery v prácu inštitúcií, prepoznávania dôvodov a foriem diskriminácie, činnosti občianskej spoločnosti v oblasti ochrany ľudských práv atď.

Úloha súdov v tomto procese je veľmi dôležitá, právne normy upravujúce naliehavosť však zostávajú nedostatočne rešpektované a často máme problém absolútneho zastarávania v prípadoch vedenia priestupkového konania. Dôležitú úlohu zohrávajú aj médiá, v ktorých treba podnecovať témy, ktoré rozvíjajú kultúru tolerancie, porozumenia a uctievania rozmanitosti, medzigeneračnej solidarity, vzájomného rešpektu, rodovej rovnosti a nediskriminácie.

Mechanizmy existujú, angažovanosť jednotlivcov a niektorých inštitúcií tiež, ale ešte treba urobiť veľa. Preto je dôležité neustále vzdelávať zamestnancov v štátnej správe a miestnej samospráve, vo vzdelávacom systéme, v zamestnaní, zdravotníctve a sociálnej starostlivosti, nositeľov súdnych funkcií, policajtov, zamestnancov inšpekčných služieb, novinárov a novinárky… Zmena povedomia nie je niečo, k čomu príde cez noc, naopak, vyžaduje si čas a odhodlanú prácu.“


Prečítajte aj článok Krajanské médiá ako spoločensko-politické, kultúrno-ľudské, obsahové, svetonázorové a myšlienkové platformy


Aké sú najbežnejšie sťažnosti občanov, ktoré prichádzajú na adresu inštitúcie Komisára pre ochranu rovnosti a čo s nimi môžete urobiť?

„Väčšina sťažností sa týka diskriminácie v oblasti práce a zamestnania a potom z dôvodu neprístupnosti verejných priestorov a zariadení, ako aj poskytovania verejných služieb. Najčastejšie sú to osoby so zdravotným postihnutím, za ktorými nasleduje vek a pohlavie ako dôvod diskriminácie.

Ku každej sťažnosti pristupujeme rovnako, zohľadňujeme všetky okolnosti prípadu a vydáme stanovisko k tomu, či došlo k diskriminácii alebo či došlo k porušeniu práva z dôvodu osobných charakteristík. Ak áno, odporúčame eliminovať diskrimináciu, čiže eliminovať akékoľvek následky takého zaobchádzania.

K dispozícii máme aj mechanizmus súdnej ochrany. Ak sa domnievame, že prípad je dôležitý pre širšiu skupinu ľudí, môžeme začať súdne konanie a táto možnosť je veľmi významná, pretože nielenže tým spôsobom formujeme súdnu prax v tejto relatívne novej právnej oblasti, ale aj preto, že sa z viacej strán odosiela odkaz, že diskriminácia nebude tolerovaná.

Jedným z najsilnejších mechanizmov, ktoré má naša inštitúcia, je vydávanie všeobecných odporúčaní. Spomeniem, že v rámci postupov vybavovania sťažností občanov sme sa dozvedeli, že niektoré nemocnice pri rozhodovaní o tom, kto bude sprevádzať dieťa podstupujúce liečbu, sa rozhodujú na základe stereotypov a predsudkov o úlohe otca a matky v živote dieťaťa. Preto sme odporučili, aby zdravotnícke zariadenia umožňovali rodičom (opatrovníkom / adoptívnym rodičom) dieťaťa, ktoré sa podrobuje ošetreniu, aby ho sprevádzali v nemocniciach na rovnakom základe bez toho, aby sa robili rozdiely na zákalde pohlavia alebo akýchkoľvek iných osobných charakteristík.“

Brankica Jankovićová

Ako sa stať a zostať tolerantným v čase, keď na všetkých úrovniach vystupňuje násilie a nenávistné prejavy?

„Je to ťažké, ale uskutočniteľné a potrebné. Bolo by najjednoduchšie zdvihnúť ruky, ale nemáme na to právo kvôli sebe ale aj kvôli budúcim generáciám. Dosahuje sa to kontinuitou, neustálym bojom, reakciami, odporúčaniami … bez ohľadu na skutočnosť, že často cítite, že ste sami. Je však dôležité nájsť spolubesedníkov a partnerov v tomto procese, pretože napriek úsiliu sa individuálne mnoho toho nedosiahne. Tolerancia sa učí, nedosahuje sa cez noc a často musíte prekonať svoje ego.

Je dôležité zbaviť sa strachu, pretože iba oslobodený človek sa vie povzdvihnúť nad alebo pod priemer, za ktorý sa mnohí ľudia kŕčovito držia.

Brankica Jankovićová

Tiež je dôležité zbaviť sa strachu, pretože iba oslobodený človek sa vie povzdvihnúť nad alebo pod priemer, za ktorý sa mnohí ľudia kŕčovito držia. Za cenu, že vám spočitujú vaše reagovanie na negatívne spoločenské javy, nie preto, aby ste boli nad niekým iným, ale aby sme všetci spoločne boli lepšími. Potrebujeme sa naučiť dialóg a začať znova počúvať sa a porozumieť si navzájom. Je potrebné neustále zdôrazňovať, že protichodné názory neznamenajú nepriateľstvo, ale skôr príležitosť na pokrok. Môže byť liečivé, keď vieme, ako nám osobne rozličné názory pomáhajú.“


Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

Marek Medovarský z Báčskeho Petrovca si na Slovensku buduje športovú kariéru

Za hranice Srbska, predovšetkým pretože mu krajina neponúkala žiadne podmienky na budovanie športovej kariéry, sa pred niekoľkými rokmi dostal aj Marek Medovarský z Báčskeho Petrovca. Tento talentovaný športovec, medzi iným aj juniorský šampión Srbska v kickboxingu v roku 2016, tiež viacnásobný seniorský majster Srbska sa po skončení Gymnázia Jána Kollára v Petrovci rozhodol na štúdium odísť na Slovensko. Práve tam si buduje aj športovú kariéru.

„Pamätám sa, že som ešte v prvej triede strednej školy bol obyčajným tínedžerom, ktorý miloval rýchly život. Ibaže sa to všetko v apríli 2015 zmenilo, keďže som práve vtedy po prvýkrát navštívil miesto, ktoré sa volá ring. To miesto mi ukázalo, že klasický život tínedžera a kickbox na úrovni zápasníka k sebe nepatria,“ hovorí Marek Medovarský.

Marek Medovarský v kickboxingu začínal v Kulpíne. / Foto: z archívu M. M.

Odchod na Slovensko – správny krok

Po skončení gymnázia sa Marek zapísal na Fakultu telesnej výchovy a športu v Bratislave. Táto vysoká škola ho prilákala vďaka odboru, ktorý študuje – je to kombinácia kondičného trénerstva a učiteľstva telesnej výchovy. Tento odbor Mareka lákal dlho a hovorí, že ho maximálne napĺňa a nevie si ani predstaviť, že by mohol študovať niečo iné.

„Slovensko ma dajako ani neoslovovalo, ale svedomie ešte pri zápise do petrovského gymnázia rozhodlo, že tam pôjdem študovať. Prvé dni v zahraničí boli ťažké a chýbal mi domov, ale teraz je práve naopak,“ vysvetľuje Marek.

Marek aj v Srbsku dosahoval mimoriadne úspechy v kickboxingu.

„V Srbsku bol kickbox na dosť vysokej úrovni, aj teraz to stále rastie, ale môj vysnený šport bolo MMA, ktoré robím aj dnes. V Srbsku som nemal podmienky na trénovanie MMA, zatiaľ čo je na Slovensku priamy opak,“ dodáva Marek.

Nielen MMA bol dôvodom pre jeho odchod, ale aj ekonomické a sociálne podmienky, ktoré mu Srbsko neponúkalo.

„V Srbsku som nemal žiadne podmienky vo veci športu. Všetci vedeli, že „búcham“, každý podal ruku a pochválil za výkon, ale nikto sa nikdy neopýtal, čo za tými úspechmi stojí. Bola to moja pevná vôľa a finančná pomoc od rodičov. Všetko do posledného mi oni zaplatili a kúpili. Každý autobusový lístok do Kulpína, keďže som tam trénoval, každé členské, každú rukavicu… Obec mi nikdy na žiaden spôsob nepomohla, za všetko vďačím mojim trpezlivým rodičom,“ so zmiešanými emóciami dodáva Marek.

Foto: z archívu M. M.

„Na Slovensku je momentálne veľká expanzia tohto športu. Sú dokonca tri ligy, ktoré viac-menej pravidelne organizujú turnaje otvoreného typu. Jednou z nich je aj liga MAMMAL, v ktorej som sa stal šampiónom a vybojoval som si opasok šampióna MAMMAL ligy za rok 2019. Rivalov ešte veľa nezostalo. Preto plánujem vyskúšať sa na turnajoch v Srbsku. Moje momentálne skór je šesť výhier a jedna prehra,“ hovorí Marek Medovarský.

Marek je teda v súčasnosti študentom Fakulty telesnej výchovy a športu v Bratislave a so štúdiom je maximálne spokojný. Uznáva však, že by sa mu dobre zišlo štipendium, lebo ho už dva roky po sebe na súbehu odmietli.

Po určitom období, ktoré na Slovensku už strávil, Marek hovorí, že sa cíti dobre.


Prečítajte aj článok Sonja Ďuríková Harris životné šťastie našla v Amerike, na Srbsko však nezabúda


„Uvedomujem si, že moja kariéra fightera a trénera ide stále hore. V škole sa mi darí a hlavne Bratislava má všetko, čo potrebujem. Žijem tu tri roky a mám pocit, že som tu už desať rokov. Na život by som si radšej chcel zarábať prostredníctvom MMA, než prostredníctvom odboru, ktorý študujem. Je to môj sen. Ale rovnako, mojím cieľom po skončení kariéry vrátiť sa do Petrovca. Založiť MMA akadémiu a vychovať početných šampiónov.“

Marek, kedy sa vrátiš?

Rozhovor s týmto skvelým mladým človekom a nadaným športovcom predsa uzavierame v atmosfére, ktorá môže byť sľubná.

„Myslím si, že sa do Srbska určite vrátim v dôchodku. Ak k tomu príde skôr, určite niečo veľké dosiahnem v mojom športe, lebo je to podmienka na návrat. Ak sa stane, že si vybudujem veľké meno a dostanem sa na vyššiu úroveň, po skončení kariéry sa vrátim do Srbska a otvorím školu MMA. Chcel by som pomôcť budúcim šampiónom, aby ľahšie trénovali ako ja, kým som bol v Srbsku,“ uzaviera Marek Medovarský.


Projekt pod názvom Re(E)migrácia, ktorý realizuje portál Storyteller, finančne podporilo Ministerstvo kultúry a informovania. Názory vyjadrené v podporenom mediálnom projekte nutne nevyjadrujú názory Ministerstva, ktoré udelilo prostriedky.

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.