Cesta do Austrálie viedla cez Čínu

Austrália, kedysi Terra Incognita, sa stala domovom mnohých Slovákov. Cesta do krajiny na opačnej pologuli si vyžaduje kus odvahy. Veronika Fitzgerald (35) to však vzala ešte väčšou okľukou: do Austrálie putovala cez Čínu. Kto držal v rukách tajný motúzik, ktorým neviditeľne usmerňoval jej kroky? Všetko sa začalo rozhodnutím po skončení gymnaziálnych štúdií vo Zvolene študovať čínsky jazyk a medzikultúrnu komunikáciu na Komenského univerzite v Bratislave.

Austrália
Veronika Fitzgerald so svojimi dvoma deťmi. / Foto: Osobný archív V. Fitzgerald

Dnes je jej domovom mesto Perth na západnom pobreží Austrálie, kde sa presťahovala ako 25-ročná za svojím manželom, ktorý odtiaľ pochádza. Veselie do domácnosti prinášajú dennodenne ich dve deti – Jasmína (6) a Noah (3).

Študovať cudzie jazyky Veroniku vždy bavilo. Na strednej škole sa venovala angličtine a francúzštine. Neskôr vďaka štúdiu na univerzite získala dvakrát štipendium na štúdium v Číne. Prvýkrát od roku 2005 do 2006 v meste Šanghaj a druhýkrát v rokoch 2007 – 2008 v meste Siamen. Sama Veronika hovorí: „Dva roky v Číne mi otvorili oči a možnosti do sveta. Stretla som veľa zaujímavých ľudí. Naučila som sa nový svetový jazyk a veľa som precestovala.“

Počas druhého študijného pobytu sa vybrala do Malajzie, kde stretla svojho budúceho manžela Tonyho.

„Moje rozhodnutie študovať čínštinu ma priviedlo až do Austrálie.“ 

Ako dlho si už v Austrálii? 

„Vzťah na diaľku trval dva roky, kým som doštudovala. Po svadbe som sa presťahovala do Perthu za manželom. Odísť tak ďaleko od rodiny bolo ťažké napriek tomu, že som bola zvyknutá žiť v zahraničí. Perth je jedno z najizolovanejších miest na svete. Keďže môj manžel tu mal prácu, a ja som tak či onak niekde po univerzite hľadala zamestnanie, bolo logické presťahovať sa do Austrálie. Nedávno to bolo 9 rokov, čo tu trvalo žijem.“

Austrália
Veronika s manželom a deťmi vo svojom novom domove. / Foto: Osobný archív V. Fitzgerald

Ako vypadá proces, ak chce cudzinec začať pracovať v Austrálii? 

„Začiatky boli ťažké. Pamätám si, ako som sa bála, že si nenájdem prácu. Mala som čerstvý magisterský titul, a hoci som mala veľa pracovných skúseností popri štúdiu, či už doma alebo v zahraničí, tu mi veľmi nepomohli. Keď si tu človek hľadá prácu, potrebuje mať niekoho miestneho, kto by mu mohol poskytnúť referenciu k prihláške. Ja som nikoho miestneho nemala, keďže všetky moje referencie boli zo Slovenska, prípadne z Číny. Mala som ale veľké šťastie, lebo napokon tri mesiace po tom, čo som sa sem presťahovala, ma jedna z mojich nových priateliek predstavila vo svojej práci. Hľadali tam administratívnu asistentku. Odvtedy to bolo jednoduchšie. Po čase mala som miestne referencie a postupne som si začala hľadať prácu spojenú s čínštinou.“

Austrália
Slovensko-austrálska rodina udržiava pevné vzťahy aj s príbuznými na Slovensku. / Foto: Osobný archív V. Fitzgerald

Prezraď nám, čomu sa venuješ v práci.

„Pracujem pre miestnu štátnu univerzitu – Curtin University – ako marketingová manažérka náboru študentov. Mám na starosti prevažne zahraničných študentov z Číny a Hong Kongu. Od roku 2014, keď som sa vrátila z prvej materskej dovolenky, pracujem na čiastočný úväzok – dva a pol dňa v týždni. Tento pomer medzi prácou a rodinným životom nám vyhovuje najlepšie.

Momentálne sa s manželom začíname venovať aj podnikaniu. Rozbiehame kurzy pre rodičov, ktorí chcú na sebe pracovať a byť lepšími rodičmi. Niečo medzi koučingom a psychológiou. Sme ešte len v začiatočnom štádiu, ale je to niečo, čomu sa do budúcna chceme venovať naplno.“

Ponúka Austrália benefity pre cudzincov, napr. pri podnikaní či v zdravotníctve?

„Do Perthu som prišla na partnerské vízum, čo mi umožnilo hneď sa zaregistrovať do štátnej zdravotnej poisťovne (Medicare) a tiež som mala pracovné práva ako každá iná osoba s trvalým pobytom. Dnes som už občiankou Austrálie a mám dvojité občianstvo. Zdravotníctvo je tu na veľmi vysokej úrovni, čo sa týka technológie a vybavenia nemocníc. Páči sa mi, že keď sa objednávate u všeobecného lekára, tak zavoláte do ordinácie, kde sa najprv spojíte s recepciou alebo si rezervujete termín cez internet. K lekárovi prídete desať minút pred termínom.“

Ako vypadá austrálske školstvo? 

„Školstvo je tiež úplne inak štruktúrované ako u nás. Keďže väčšina pracovných miest vám podrží miesto len 6 – 12 mesiacov počas materskej dovolenky, veľa mamičiek sa vracia do práce už po menej ako roku. To znamená, že malé deti, niekedy už trojmesačné, chodia do Daycare (čo je niečo ako jasličky a škôlka v jednom, zvyčajne pre deti od 0 – 5 rokov). Veľa detí začne od 3 rokov chodiť do škôlky (Kindy), či už štátnej alebo súkromnej. Na rozdiel od Slovenska, škôlky tu sú vždy súčasťou školy, takže deti spoznajú svojich kamarátov už v škôlke a potom s nimi idú spoločne do prvej triedy. Základná škola sa tu nazýva Primary School (1. – 6. ročník). Ročníky 7. – 12. sa označujú High School alebo stredná škola. Po nej si môžu žiaci zvoliť štúdium na univerzite alebo na odbornej škole (Technical and Further Education).“

Ako komunikujete v rodine? Používate aj slovenčinu?

„Keď sme spolu všetci doma, tak komunikujeme v angličtine. Ja sa snažím s deťmi hovoriť po slovensky, aby čo najviac rozumeli. Ale angličtina je jednoznačne prvý jazyk pre moju dcéru. Môj syn je bilingválne šikovný a vie rozlíšiť takmer automaticky, ktorá verzia slova je slovenská a ktorá anglická. Syn stále trávi veľa dní v týždni so mnou, takže uvidíme, ako sa to zmení, keď nastúpi do škôlky.“

Máš možnosť nadväzovať kontakty so slovenskou komunitou v Austrálii?

„Áno, mám i keď slovenská komunita v Perthe je oveľa menšia, ako tá v Sydney alebo Melbourne. Je to ale česko-slovenská komunita, ktorá je oveľa väčšia. Tým, že je môj manžel odtiaľto, nechodíme na mnoho slovenských aktivít. Bolo by to iné, keby aj on bol Slovák. Nejak som ani necítila potrebu. Máme veľa priateľov z rôznych krajín sveta. Perth je multikultúrne mesto. Som v častom kontakte s mojou rodinou na Slovensku. Píšeme si i voláme. Mám tiež niekoľko priateliek Sloveniek s deťmi, s ktorými sa občas stretneme.“

Austrália
Austrálska pláž. Foto: Osobný archív V. Fitzgerald

Priblíž nám trochu život Slovenky v Austrálii. Čím sa odlišuje od života Slovenky na Slovensku? V čom je možno ťažší, v čom možno jednoduchší?

„Život v Perthe je trochu pomalší, ako vo väčších mestách na východnom pobreží. Perth má perfektné počasie, takzvanú stredomorskú klímu, i keď leto tu môže byť dosť horúce. Ale ja mám rada teplo. Jediné, čo mi tu vadí, je, že od septembra do marca, čiže na jar a veľkú časť leta, tu od juhu z Antarktídy fúka studený vietor. Práve to je dôvod, prečo sa sem sťahuje veľa mladých ľudí za športom, ktorý sa nazýva kitesurfing. Mojou najobľúbenejšou časťou roka je marec a apríl, keď vietor utíchne, dni sú stále teplé a môžeme si vychutnávať západy slnka na pláži. Pláž je miesto, kde chodíme s deťmi každý víkend na jar, v lete a jeseni. Naša miestna pláž je vzdialená 15 minút. A práve blízkosť pláže, oceánu, slnečné počasie a príroda sú dôvody, prečo je Perth ideálne miesto na výchovu detí. Naše deti trávia veľa času von v prírode.

Život je tu celkovo o niečo pomalší ako doma na Slovensku. Ľudia tu neprežívajú taký stres z vecí, ktoré sú na Slovensku veľmi dôležité, ako napríklad mať uprataný dom alebo mať vždy prichystané občerstvenie pre hostí. Jediné, v čom vidím náš život ťažší, je to, že sme ďaleko od mojej rodiny a manželova rodina sa nestretáva tak často, ako tá naša doma. Tiež mi je ľúto, že naše deti nemajú možnosť vyrastať s bratrancami a sesternicami. Ja som sa neustále hrala s mojimi, keď som bola dieťa a ten blízky vzťah nám zostal dodnes.“

Ako často sa dostaneš na Slovensko? Je to finančne a časovo možné viackrát do roka?

„Na Slovensko cestujeme približne raz za rok a pol, prípadne každé dva roky. S dvoma deťmi, ktoré už majú viac ako dva roky, je to finančne náročnejšie. Môj manžel a ja pracujeme len na čiastočný úväzok, pretože rodina a čas strávený s deťmi je pre nás veľmi dôležitý. To ale tiež znamená, že na Slovensko cestujeme menej kvôli financiám. Keby sme pracovali obaja päť dní v týždni, tak by nebol problém pre nás cestovať na Slovensko každý rok alebo aj dvakrát ročne.“

Ako vnímaš postavenie slovenskej menšiny v Austrálii? 

„K tomuto sa neviem veľmi dobre vyjadriť, keďže nie som so slovenskou menšinou veľmi v kontakte. Som súčasťou viacerých facebookových skupín Slovákov a Čechov v Austrálii. Keď sa deje nejaká česko-slovenská aktivita, napríklad filmový festival, tak mám vždy záujem ísť ju podporiť. V Perthe mi chýba slovenská strava. Nie je tu slovenská alebo česká reštaurácia, keďže komunita tu nie je až taká veľká ako na východnom pobreží, kde takéto možnosti existujú.“

Austrália
Austrália: miesto, kde je všetko naopak. Dokonca aj ročné obdobia. / Foto: Osobný archív V. Fitzgerald

Čo možno o Austrálii nevieme, a pritom je to zaujímavosť. Zároveň je to možno niečo, čo k Austrálii a životu v Austrálii jednoducho patrí. Skús vypichnúť tri príklady.

„Tak toho je veľa, čo by som mohla spomenúť. Ľudia sú povinní zúčastniť sa volieb. Ak sa niekto nezúčastní, príde mu pokuta na $ 20, čo je síce veľmi nízka pokuta, ale tiež to znamená, že veľa ľudí do volebných miestností príde. Tiež tu ľudia málo rozprávajú a diskutujú o politike alebo rozoberajú svoje politické rozdiely. Jednoducho sa tu život okolo politiky netočí. Veď prečo by aj, keď je toľko iných vecí, ktorým sa môžeme venovať.

Ľudia si nevyzúvajú topánky po príchode domov. Nikto tu nemá papuče alebo prezuvky pre hostí. Toto bol pre mňa dosť veľký šok. Vôbec sa mi nepáčilo, že mi ľudia budú chodiť po našom koberci v topánkach, tak som nakúpila papuče pre hostí. Časom som sa však adaptovala a upustila od toho. Teraz to už vnímam úplne inak. Navyše, v tunajšej klíme prší veľmi málo, nemáme blato a sneh a tiež sú tu ulice veľmi čisté. A čo je ešte úplne naopak, je to, že veľakrát vidíte mladých ľudí v nákupnom centre bez obuvi. Keď si len tak odskočia narýchlo, naboso.

Hlavné jedlo dňa je večera. To znamená, že každý večer si k stolu spolu sadneme ako rodina a rozprávame sa o dni v práci či škole. Kým na Slovensku je hlavným teplým jedlom obed a na večeru rodiny jedávajú nevarenú stravu, tu je to naopak. Takisto, keď si širšia rodina zasadne k stolu, sú to väčšinou švédske stoly. Každý niečo prinesie, každý si naberie a všetci jedia spolu. Žiadna z hostiteliek, ako to býva zvyčajne u nás, nebehá hore-dole z kuchyne obsluhovať každého hosťa. Všetci majú právo najesť sa spolu a obslúžiť sa sami.“

Austrália je pre mnohých cudzincov krajinou snov. Majú Austrálčania vôbec nejaké starosti? Sťažujú sa vôbec na niečo?

„Každý máme svoje starosti. Mám však pocit, že ľudia sa tu celkovo menej sťažujú a viac si užívajú život. Je to spôsobené aj tým, že životná úroveň je o niečo vyššia, takže potom aj život je ľahší a pokojnejší. I keď nie každý má vysokú životnú úroveň, celkovo je celá spoločnosť o dosť vyváženejšia a vyrovnanejšia. Ľudia žijú v menšom strese a sú trpezlivejší ako ľudia na Slovensku. My sa doma (na Slovensku) stále niekam náhlime a snažíme sa stihnúť milión vecí denne. Rodičia majú menšiu trpezlivosť s deťmi a deti sú veľakrát vedené hlavne k tomu, aby boli ticho a počúvali, namiesto toho, aby sme ich inšpirovali vyjadriť sa. To sa potom odrazí v ich dospelosti. A ešte k tomu sťažovaniu sa. Keď som začala chodiť vlakom do práce, hoci boli vlaky plné a ľudia natlačení na sebe ako sardinky, nikto nevydal ani hláska.“


Projekt VIA CREATIVA, ktorý realizuje portál Storyteller finančne podporuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Názory vyjadrené v tomto projekte nemusia nutne odzrkadľovať názory ÚSŽZ.


Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

Slovenské vzdelávacie centrum v Birminghame organizuje aktivity, aby sa ľudia stretávali

Beznádejná dievčina na Slovensku, ktorú Anglicko zachránilo. Nemala žiadny vzťah k vareniu a bola zvyknutá na inú výchovu. Dnes vo svojej rodine veľa vysvetľuje. Anglicko v mnohom zmenilo jej postoj.

Dana Klampárová, Slovenka žijúca v Birminghame. / Foto: Osobný archív D. Klampárovej



Do Veľkej Británie prišla ako au-pair v roku 1998. „To boli časy, keď sa ešte dávali víza po prílete do krajiny. Aj s angličtinou to bolo ťažké,“ spomína Dana Klampárová, pôvodom z Piešťan, dnes udomácnená v Birminghame, na svoj prvý let. Keď jej po dvoch rokoch vypršali víza, odišla na Slovensku podať žiadosť o študijné víza. V súvislosti s tým, požiadala o štúdium za zdravotnú sestru. Prečo? Nemohla si dovoliť platiť za univerzitu v Anglicku a toto bola to jediná škola, ktorú v Británii platil štát. Trojročné štúdium bolo dotované. V roku 2006 prišli prvé úvahy o rodine, neskôr manželstvo, ktoré dnes napĺňajú tri deti.

Túžba po komunitnom živote: Pripadala som si osamelá. Prácu som si musela nájsť rýchlo, lebo môj manžel chodil do práce a ja som sedela sama v okne, čakajúc, kedy sa vráti. Akoby to nemalo zmysel. 

V roku 2000 bolo v Birminghame a azda aj celkovo v Británii málo Slovákov. „V časoch môjho prisťahovania ešte ani sociálne siete neboli rozbehnuté natoľko, aby sme o sebe mohli vedieť. Prvé stretnutia so Slovákmi boli veľkým vyslobodením.

„Moja kamarátka Janka prišla zo Slovenska do Briminghamu, lebo som ju dlho nahovárala. Dodnes tu aj s rodinou býva. Vďaka nej je to tu pre mňa oveľa jednoduchšie. Naše deti chodia do tej istej školy,“ vyznáva sa Dana a opisuje, ako sa postupne vytvárala slovenská komunita v Birminghame. 

Dodáva prekvapivo: „Raz som náhodou u doktora začula, že ktosi rozpráva po slovensky.“ Nechýbalo veľa, začali organizovať stretnutia mamičiek s bábätkami. Z tohto všetkého v roku 2009 vzniklo združenie Popoluška Playgroup, ktoré od roku 2012 musí prenajímať na organizovanie mikulášskych podujatí veľké haly.

Pani učiteľka Viera srší v triede vzdelávacieho centra v Birminghame optimizmom. Rovnako spokojne vypadajú aj žiaci. Po hodine sa všetci vybrali do školskej knižnice vybrať si na čítanie ďalšie slovenské knihy. / Foto: Monika Necpálová

Zoskupovanie tunajších Slovákov a Čechov urýchlili sociálne siete. Dnes združenie figuruje pod názvom Czech & Slovak Club UK. Neformálne stretnutia sa postupne dopracovali do toho, že sa založilo vzdelávacie centrum.

„Na začiatok sme dostali 1000 libier z policajného zboru v Birminghame – to bola veľká podpora. Už po roku sme hľadali nové priestory,“ približuje začiatky Dana, ktorá bola jednou zo zakladateliek vzdelávacieho centra v Birminghame.

V tom čase vznikla aj česká škola. V tých istých priestoroch sa stretávali aj české, aj slovenské deti. „Snažíme sa robiť aktivity, aby sa ľudia stretávali pri rôznych príležitostiach: hokej, korčuľovanie, hudba, tanec. Česká časť komunity zas robí iný typ aktivít, takže v tomto sa dopĺňame,“ ozrejmuje fungovanie spolku jeho zakladateľka.

Vzdelávacie centrum v Birminghame

Príprava Mikulášskeho programu prebieha v priestoroch školy, kde sa deti cez víkend učia. Foto: Monika Necpálová

V rámci organizácie funguje každú druhú sobotu, od septembra do začiatku júla, vzdelávacie centrum. Do školy sa môžu kedykoľvek zapísať deti od 3 do 13 rokov. Deti majú dve vyučovacie hodiny (spolu tri hodiny čistého času). Pred tým je ešte nepovinná hodina ľudových tancov alebo ľudových dielní.

Vyučovanie prebieha podľa osnov Ministerstva školstva Slovenskej republiky, v stimulujúcom prostredí. Hravou formou sa u detí vytvára a upevňuje národná a kultúrna identita, pozitívny vzťah k Slovensku a k slovenskému jazyku. Na povinných hodinách sa vyučuje slovenský jazyk, prvouka, vlastiveda, hudobná výchova s využitím medzipredmetových vzťahov, vo vyšších ročníkoch geografia a dejepis Slovenska. Deti sú do jednotlivých ročníkov (1. – 5.) zapísané podľa veku a podľa jazykových schopností. Žiaci, ktorí robia na Slovensku rozdielové (komisionálne) skúšky, sú zaradené do ročníkov podľa veku. Súčasťou vzdelávacieho centra je škôlka, kde sú dve predprimárne triedy (mladšia a staršia skupina) .

Deti sa v Birminghame učia hravou formou slovenčinu. Pexeso pomáha zapamätať si farby i názvy ovocia. / Foto: Monika Necpálová

Asociácia združuje

Asociácia vzdelávacích centier a komunít vo Veľkej Británii (Association of Slovak Schools and Communities UK) úzko spolupracuje s ISEIA (Slovenské vzdelávacie centrá v západnej Európe a zámorí) a informuje vzdelávacie centrá o tom, čo sa deje na Slovensku. Snaží sa pomôcť centrám so zaobstaraním pomôcok a učebníc zo Slovenska, je nápomocná pri organizovaní spoločných podujatí.

Vo Veľkej Británii je spolu 18 slovenských centier, v ktorých je zapísaných okolo 400 detí. Okolo centier sa však združujú učitelia, asistenti, rodičia. Školy nie sú len školy, ale plnia aj úlohy organizovania rôznych aktivít. Od roku 2014 pedagógovia zo vzdelávacích centier UK komunikujú aj v rámci uzavretej skupiny na Facebooku pod označením „Slovenské vzdelávacie centrá vo Veľkej Británii“.

Slovenské ľudové tance učí mladá Slovenka, ktorá každú sobotu dochádza do Birminghamu z okolia. / Foto: Monika Necpálová

Rodina chýba vždy

Pocit, že tu chýba pôvodná rodina a spoločenské aktivity je u Dany stále dominantný. „Náš prvý ples v Briminghame sme organizovali v roku 2015. Kultúrny a spoločenský život tu chýba. Niekomu chýba zas slovenská príroda. Mám pocit, že deti sú ukrátené o veľa možností, ktoré by na Slovensku mali. Ale možno je to aj tým, že nevieme, aké možnosti sú tu,“ delí sa s nami o úvahy Dana, rozmýšľajúc aj o iných Slovákoch v Birminghame.

Do mesta stále prichádzajú ďalší Slováci. Väčšina z nich sú študenti, ale sťahujú sa aj rodičia mladých ľudí, ktorí si tu vytvorili zázemie. „Pokiaľ tu nemáte rodinu, tak nemáte nikoho, kto by vám pomohol. Angličania sú uzavretejší. Preto má človek pocit, že je tu na všetko sám,“ vysvetľuje rozdielnosť mentalít Slovenka z Birminghamu.

Dana v súčasnosti pracuje ako zdravotná sestra a v tomto smere je spokojná. K ľuďom, ktorí sa vrátia na Slovensko, má obdiv. Vraj raz, keď už bude na dôchodku, by si to vedela predstaviť aj ona…

Titulná fotografia: Obedňajšia prestávka počas soboty vo vzdelávacom centre v Birminghame / Monika Necpálová


Projekt VIA CREATIVA, ktorý realizuje portál Storyteller finančne podporuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Názory vyjadrené v tomto projekte nemusia nutne odzrkadľovať názory ÚSŽZ.


Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

Slováci vo Švédsku: Prestávka na kávu

Cesty priateľstva sú nevyspytateľné. Ako deti si často myslíme, že priateľstvá s rovesníkmi pretrvajú večne. A mnohé z nich aj pretrvajú. No každé jedno puto, aj to priateľské, prechádza tvorivým a skúšobným procesom. Cezhraničné priateľstvá skladajú opakovane skúšku zo vzájomnej podpory, pochopenia bez možnosti priameho kontaktu a reálnej pomoci použitím nevídaných prostriedkov. Najčastejšie cezhraničné priateľstvá skúša profesor Čas a docentka Vzdialenosť. Sú však aj kamarátstva, ktoré sa modifikujú na priateľstvá práve vďaka týmto dvom premenným: Obmedzenia v podobe ojedinelých možností vidieť sa osobne a neraz problematickému, nie vždy cenovo dostupnému cestovaniu dostáva mnohých do situácií, kedy si začínajú viac vážiť priateľov, milé slovo, pomocnú ruku.

Pojem migrácia sa dotýka aj Slovákov, ktorí odcestovali zo Slovenska a dlhodobo alebo krátkodobo trávia čas v zahraničí. Ľubica Záchenská (33) žije už šesť rokov vo Švédsku. Genéza nášho priateľstva siaha do detských čias. Spoločne sme sa hrávali v materskej škole, v stredoslovenskej dedinke Budča, neďaleko Zvolena. Jej študentské roky sa spájajú s Bratislavou. Dnes je jej domovom mestská časť Skogås, nachádzajúca sa južne od Štokholmu, kde žije so svojím partnerom Guym (pôvodom z Kamerunu). Ich život vo Švédsku medzičasom obohatili dve dcéry – Zoe (5) a Chloe (2). Ľubica patrí k relatívne veľkému počtu mladej generácie Slovákov, ktorí sa snažia budovať svoj život za hranicou Slovenska, vo Švédsku.

Ľubica Záchenská / Foto: osobný archív Ľ. Z.

Čo bolo tvojou motiváciou odísť zo Slovenska a čo rozhodlo o tom, že si sa napokon usadila sa vo Švédsku?

„K odchodu zo Slovenska ma viedla hlavne otázka pracovných príležitostí a celkovo rozdielnych životných podmienok a životného štýlu. Tu sa na nás na ulici nikto nepozerá s podtextom, že sme odlišní. Narážam hlavne na to, že môj partner je Afričan. Keď sme boli na Slovensku, často sme sa stretávali s tým, že na nás pozerajú, akoby sme boli z inej planéty. Tu vo Švédsku sme úplne bežní obyvatelia.“

Ako vnímaš svoje životné podmienky vo Švédsku? 

„Začiatky vo Švédsku neboli najjednoduchšie. V prvom rade musí človek získať osobné číslo, čo je niečo ako slovenské rodné číslo. Pod týmto číslom je človek zaregistrovaný vo švédskom systéme (daňový úrad, migračný úrad, zdravotná poisťovňa, úrad práce atď.). Kdekoľvek idete, napr. do banky, nadiktujete svoje osobné číslo a hneď si môžete otvoriť účet. Jeden z najväčších problémov vo Švédsku je ubytovanie. Funguje tu prenajímanie bytov z druhej ruky, no nájmy sa pohybujú niekedy v astronomických výškach. My sme čakali skoro dva roky, kým sme sa dostali k bytu z prvej ruky. No môžem potvrdiť, že sme mali obrovské šťastie. Niektorí ľudia na takúto príležitosť čakajú 15 i viac rokov.“ 

Rodina Ľubice Záchenskej vo Švédsku. / Foto: Osobný archív Ľ. Z.

Čomu sa venuješ? Rodina a práca sú zrejme tvojou každodennou súčasťou.

„Keď sme sa s priateľom presťahovali do Švédska, nevedeli sme jazyk. Rozprávali sme iba po anglicky. Ja som pracovala na lodi a popri práci som sa učila švédčinu. Počas mojej druhej materskej dovolenky som študovala diaľkovo za učiteľku materskej školy. Momentálne pracujem v materskej škole neďaleko bydliska a môj partner ako IT špecialista v poprednom švédskom vydavateľstve. Obidve deti chodia do materskej škôlky a rozprávajú plynule po švédsky.“

Švédčina a ty. Akoby si opísala proces učenia sa tohto severského jazyka? 

„Jazyk je tu veľmi dôležitý. Na začiatku nám bola nápomocná angličtina. No keď sme sa rozhodli naozaj usadiť vo Švédsku, bolo veľmi potrebné začať sa učiť jazyk. Stále sa máme v čom zdokonaľovať, preto veľa čítame. Začiatky učenia sa jazyka vypadali podobne: čítali sme dennú tlač, chodili sme na kurzy švédčiny, ktoré sú zadarmo pre všetkých. Najdôležitejšia je rozhodne konverzácia. Počas materských dovoleniek som chodila s deťmi do rôznych skupín pre mamičky, tzv. öppna förskola (otvorená škôlka). Tieto škôlky sú určené pre rodičov na materskej dovolenke a ich malé deti. Tam sa každý deň stretnú, porozprávajú sa o všeličom zo života, dajú si obed, alebo idú na „fika“. „Fika“ je švédska prestávka na kávu, pričom je dôležitejšia socializácia ako pitie kávy. Ale niečo sladké je vždy  vítané. Pre mňa bolo zložité začať hovoriť po švédsky. Ale spolu s rečou sa človek naučí aj gramatiku.“

„Odporučila by som každému, kto chce, aby si vyskúšal život v zahraničí. Človek nemá čo stratiť. Práve naopak. Môže len získať ďalšie dôležité skúsenosti a naučiť sa veľa nového.“

Ľubica Záchenská, Slovenka žijúca vo Švédsku

Slovenčina a tvoje deti? 

„Keďže sme viacjazyčná rodina (slovenčina, francúzština, švédčina a angličtina), naše deti rozumejú po slovensky, no rozprávajú prevažne po švédsky. Máme tu zopár slovensky alebo česky hovoriacich známych. Žiaľ, voľného času nie je až toľko, akoby si človek prial.“

Aký je život Slovenky vo Švédsku? 

„Život vo Švédsku si neviem vynachváliť. Zapadla som sem veľmi dobre. Necítim sa tu ako cudzinka. Švédsko sa stalo mojím domovom. Mám tu všetko potrebné ku šťastiu: moju najbližšiu rodinu a prácu, ktorá ma napĺňa.“

Ľubica s deťmi pri jazere Sjöängsbadet, Trångsund. Foto: Osobný archív Ľ. Záchenskej

Spoznala sa si sa s komunitou zahraničných Slovákov? 

„Počas týchto šiestich rokov som sa stretla s viacerými krajanmi, či už so staršou alebo mladšou generáciou. Zahraniční Slováci organizujú rôzne akcie počas celého roka. Letné grilovačky, výlety či večery s poéziou na ambasáde.“

Vnímaš svoje odlišné postavenie od väčšinového národa? Aké podmienky majú menšiny vo Švédsku? 

„Ja rozdiel väčšiny a menšiny nejako nevnímam. Všetci platia dane, všetci majú rovnaké práva. Práve preto sa necítim menejcenná oproti niekomu, kto sa tu narodil. Všetci majú rovnaké podmienky. Záleží na každom, ako sa k tomu celému postaví. Keď sa chce niekto začleniť do komunity, tak sa naučí jazyk a snaží sa žiť tak, aby všetci boli spokojní.“

Opíš nám, čo máš rada na Švédsku a čo ti zíde na um, keď sa povie Slovensko? 

„Na Švédsku mam najradšej práve „fiku“. Moment, keď si človek nájde čas stretnúť sa s priateľmi, na chvíľu sa zastaviť a podebatovať o všeličom možnom aj nemožnom, vypiť si pritom šálku kávy a po prípade si ochutnať na nejakom zákusku. Keď sa povie Slovensko, tak mi hneď zídu na um halušky. Asi musím nazrieť do mrazničky, či sa tam ešte nachádza nejaká zásoba bryndze.“

Titulná fotografia: Piknik organizovaný Švédsko-česko-slovenským spolkom. / Foto: Archív Ľ. Záchenskej.


Projekt VIA CREATIVA, ktorý realizuje portál Storyteller finančne podporuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Názory vyjadrené v tomto projekte nemusia nutne odzrkadľovať názory ÚSŽZ.


Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

VIA KIDS: Slovko a Kolumbus

Poznáte ho? Slovko. Slovo Slovko je naozajstné slovíčko, zložené z písmen. Ako každé iné slovko, aj ono sa dokáže pohybovať neuveriteľne rýchlo i neuveriteľne pomaly. Slovo Slovko má jednu významnú vlastnosť: urečnenosť. Slovko nikdy nemôže mlčať. Len čo ho má niekto na jazyku, Slovko hneď vyskočí von a rovno do ucha poslucháča. Slovko občas vyskočí z jazyka i bez rozmyslu. A potom z toho vznikne poriadny nezmysel! Slovko má i ďalšiu výnimočnú vlastnosť: Dokáže meniť podoby. Vie sa zmeniť na akékoľvek slovo, ktoré je práve potrebné. Ale občas i zbytočné. Navyše, Slovko má schopnosť ohnúť sa do akejkoľvek podoby. Je neuveriteľne ohybné práve vďaka tomu, že má slovenský pôvod. Je ohybnejšie ako olympijské gymnastky. Slovko sa dokáže premiestňovať v čase – vie na seba prevziať podobu minulú, súčasnú aj budúcu. Slovko má svoj vlastný časostroj!


Raz tak zrána Slovko donútilo Rečňovanku podísť k poličke s knihami a vybrať odtiaľ atlas. Bol poriadne starý. Skoro taký starý, že prvé, čo Slovku zišlo na um, bolo zrecylovať ho! 

Hneď vám aj objasním prečo: Vypadávali z neho všetky strany! Slovko otvorilo atlas kdesi v strede a hľadí: “Čo je toto – Francúzsko hraničí s Indiou?” A tu zas kdesi ku koncu atlasu: “Hore je Antarktída a dole Arktída?” “Iste sa niekomu tie strany rozsypali,” povedala Rečňovanka, hľadajúc oprávnený dôvod, prečo je polovica Afriky prilepená k Južnej Amerike. Sahara sa mení na Amazonský prales, Níl na Amazon. Na jednej mape vidieť Suezský prieplav i Lamanšský prieliv. Len si to skúste predstaviť. To bol chaos! Alebo si to skúste nakresliť.

“Takto vypadá svet? Je pravda, že som ešte nebolo všade a viem len po slovensky, ale zdalo sa mi, že v škole to učitelia opisujú inak,” uvažuje Slovko. Rečňovanka, akoby Slovko kdesi v hlave počula, hovorí na hlas: “Aha, tu je čosi, čo tiež nepoznám. To je sranda!” Slovo Slovko malo rado zábavu. Často si len tak samo pre seba nahlas povedalo: “To je sranda.” Pritom sa naširoko usmialo a neveriacky pokrútilo očami. Žarty a veselie sú jednoducho sranda nielen pre ľudí, ale aj pre slovíčka. Zvlášť pre naše všestranné slovo Slovko.

Slovenské a české územia delil v atlase IBA stred veľkej dvojstrany. Čuduj sa svete, bola to asi jediná dvojstrana, ktorá držala v atlase pohromade! “Aké je to Slovensko veľké!” konštatovalo Slovko ústami Rečňovanky: “Zdá sa mi dvakrát také, ako som si predstavovalo. Ale prečo je hlavným mestom Praha? Kto len tento atlas zostavil! Ja byť Kolumbus tak sa normálne namosúrim.”

Len čo to Slovko dopovedalo, padol na atlas námornícky klobúk. Spod neho vytŕčal dlhý nos. Klobúk sa pomaly nadvihol došikma a vykuklo spod neho azúrové oko. “Pirát!” skríklo Slovko. Na azúrovom oku však spočinul len tieň. Žiadna čierna páska ako z filmov. “Kto tu spomenul, že Zem nie je guľatá. A kto pochybuje, že Amerika je na západnej strane! Ako to, že sa tu seriózne bavíte o tom, že Mexiko je na juhu Európy! Hádam sme my všetci putovali zbytočne, aby sme vám otvorili oči!? “ rozohňuje sa námorník. “Ale, tu jasne vidieť,…” začalo Slovko.  “Žiadne ale, poď za pasy, …ak máš pochýb,” vyzval ho klobúk väčší ako celý moreplavec. A už pánko – skôr škriatok – v obrovskom námorníckom klobúku, ktorý zakrýval takmer celé jeho telo, tasil ostrú šabľu. Úskok, otočka, podlezenie, ohrozenie odzadu! Slovko sa bráni, prudko rozmýšľa. “Tu už končí všetka sranda,” prehlásilo trasľavým hlasom, neustále skáčuc a uhýbajúc sa klobúku. “A s kým mám tú česť?” spýtalo sa Slovko, aby sa trochu povzbudilo a natiahlo čas počas súboja. “Som Krištof.” “Kolumbus?” zdesene vykríklo Slovko! Azda si tiež vypadol z atlasu?” “Áno! A konečne sa to stalo. Celý čas som sa musel plaviť opačným smerom, na východ. Už som sa nazdával, že nikoho nenapadne pustiť ma von!” “Myslelo som, že ste chceli ísť na západ…” podotklo Slovko. “Ani mi to nespomínaj! Za všetkým je jeden nezmyselný pád na zem! Pred pár rokmi ktosi, nebudem prezrádzať kto, chytil atlas neopatrne do rúk a spadol mu na podlahu. Aby dotyčný, lepšie povedané dotyčná maloletá osoba stopy zahladila, rozsypané strany pozbierala a nahádzala ich halabala späť do tvrdého obalu knihy. A my, námorníci, objavitelia, dobyvatelia, z dvojstrany námorných výprav sme ostali odsúdení na plavby v najnemožnejších, najnezmyselnejších, najzamotanejších smeroch,” spomína na moreplaveckú tragédiu Kolumbus: “Teraz, keď som vonku, mám kapitánsku povinnosť všetku škodu napraviť. Pomôžeš mi poukladať strany správne?”

“Ale ja neviem, kde sa čo na svete nachádza…” zháčilo sa Slovko. “Nič sa neboj, som síce z 15. storočia, ale zato moje predpoklady o tom, kde sa čo na planéte nachádza, sa zatiaľ vždy naplnili. Predpokladám, že viem všetky strany poukladať správne. Len sú na mňa trochu priveľké,” upokojil Slovko Kolumbus a pokračoval: “Tu hľa, Severná Amerika. K nej pridáme celú Latinskú Ameriku. Afrika vypadá ako hlava koňa. Nože, skús nájsť druhú polovicu: Atlas je ako skladačka!” “Aha, tu je,” Slovko zložilo Afriku z dvoch pomaly spráchnivených kusov papiera: “Naozaj, keď to spojíme, vypadá to ako konská hlava – ešte aj ucho má.” “Arktída je na severe. Antarktída na juhu,” poučuje Krištof,  “a toto malé, to je Austrália! Tú dáme celkom napravo.” Postupne Slovko s pomocou Krištofa Kolumba poukladalo stránky do atlasu správne.

“A čo s touto dvojstranou! Drží pohromade,” poukázalo Slovko na dvojstranu prilepenú v atlase. “Popravde, tu sa veľmi nevyznám,” začal obozretne námorník: “Viem len toľko, že kedysi ešte pred mojím narodením existovala akási Veľká Morava. Rozprestierala sa okolo mesta…. Aha, tu je – Nitra!“ “To ale muselo byť veľmi dávno, keď si si tým ani ty nie istý,” ozvalo sa Slovko. “Veru bolo. S územím, o ktorom sa bavíme, sa spája aj niekdajší veľký územný útvar Uhorsko.” A Slovko na to: “A potom? Potom už bolo Slovensko? “Pravdu povediac, tu sa trochu zamotávam,“ začína reptať Kolumbus, “Viedeň, Budapešť, Prešporok, Pressburg… Akési to mám dopletené.”

V tej chvíli akoby zažali žiarovku v Rečňovankinej hlavičke: “Slovensko, ako ho poznáme na mape teraz, je samostatnou republikou od roku 1993. Spoločne s územím na ľavej strane od rieky Moravy tvorilo od roku 1918 Česko-Slovensko.” Rečňovanka vzala do ruky nožnice a dvojstranu rozstrihla: Vytvorila Slovensko a Českú republiku.


Projekt VIA CREATIVA, ktorý realizuje portál Storyteller finančne podporuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Názory vyjadrené v tomto projekte nemusia nutne odzrkadľovať názory ÚSŽZ.


Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

O meste Zvolen, kde vládnu knihy [AUDIO]

Zvolen akoby bol dodnes pod záštitou Ľudovíta Štúra. V rokoch 1848 – 1849 práve on zastupoval mesto na Uhorskom sneme. Jeho meno dodnes stojí v názvoch inštitúcií i podujatí, ktoré majú v niekdajšom kráľovskom meste dlhoročnú tradíciu. Neďaleko Zvolena, v dedinke Ostrá Lúka, stojí i známy kaštieľ rodiny Ostrolúckych. A ten kto pozná román Ľuda Zúbka Jar Adely Ostrolúckej, uvedomuje si aj spätosť Štúrovho života s rodinou Ostrolúckych a zvolenským regiónom.

Vzdelávací program pre stredoškolákov Improvizuj na M! uvítali viaceré stredné školy vo Zvolene. / Foto: Archív Krajskej knižnice Ľ. Štúra

Zlatica Brodnianska pracuje v Krajskej knižnici Ľudovíta Štúra vo Zvolene. Často ju nájdete pripravovať rôzne projekty, ktoré sú predzvesťou podujatí. Niektoré z aktivít sú zamerané na čitateľov, iné zas majú za cieľ pritiahnuť ľudí do sveta knižnice ako kultúrnej inštitúcie. Moderný svet nijako nepohlcuje čaro papierovej podoby literárneho diela. Prechádzka knižnicou otvoreného typu je ako prechádzka farebnou jeseňou. Z každej strany na vás číha dojem z farebnosti kníh. Každej možno venovať dotyk. Rovnako si však v knižnici možno nenútene odpočinúť aj bez čítania.

Priestor je otvorený ľuďom, nielen čitateľom. Zaujímavou novinkou je aj možnosť požičať si elektronickú knihu. Doba napreduje a knižnice s ňou. Svojimi aktivitami sa knižnica snaží budiť záujem o literatúru a buduje kultúrne návyky u detí, mladých ľudí i dospelých.

Zlatica Brodnianska pracuje v Krajskej knižnici Ľ. Štúra vo Zvolene a svojou kreativitou prispieva k nespočetnému množstvu kultúrnych podujatí v knižnici. / Foto: Monika Necpálová

Vo zvukovej nahrávke sme načreli do hlbokého súdka informácií o kultúre v meste Zvolen, živote v knižnici i o česko-slovenských vzťahoch. Zlatica Brodnianska sa stala výbornou spoločníčkou na rozhovor.

Hudba v podcaste: Igor Krajči

Česko-slovenské kontexty v knižnici

Predstavenie českého divadla pre zvolenských školákov počas Týždňa česko-slovenskej vzájomnosti.
Foto: Archív Krajskej knižnice Ľ. Štúra vo Zvolene

Koniec októbra sa v spojitosti s 28. dňom v poradí nesie už 15 rokov aj v duchu Týždňa česko-slovenskej vzájomnosti. Celotýždňové podujatie sprevádzajú besedy s českými autormi alebo slovenskými autormi žijúcimi v Česku, bábkové predstavenia v českom jazyku, čítania z kníh, prezentácie a výstavy, dokonca i krsty dvojjazyčných kníh.

Paleta aktivít na pomedzí dvoch jazykov symbolicky pripomína deň vzniku Prvej česko-slovenskej republiky v roku 1918. Často sa hovorí o tom, že slovenské deti sa veľmi dobre vedia popasovať s češtinou. Poznajú napríklad výraz loutka a loutkové divadlo, kde sa v základe slova o žiadnu spätosť s bábkovým divadlom nedá opierať. Dostupnosť českých kníh, časopisov, počítačových programov, český dabing v televízii prispievajú k tomu, že deti a mladí na Slovensku češtinu ovládajú, hoci v roku 1993 Morava rozdelila Česko-slovenskú republiku na dva samostatné štáty.

Počas Národného výstupu na Pustý hrad sa turistickým chodníkom lesom i asfaltovou prístupovou cestou hrnie množstvo ľudí. / Foto: Slavomír Necpál

Pustý hrad – jedna z dominánt mesta

Na sklonku leta, začiatkom jesene, približujúc sa vždy k štátnemu sviatku Dňa ústavy 1. septembra koná sa vo Zvolene Národný výstup na Pustý hrad. Jedna z najväčších niekdajších pevností v strednej Európe skladá sa z dvoch častí – Dolného a Horného hradu.

Dôkazy svedčia o osídlení Horného hradu v neskorej dobe kamennej. V roku 1944 našiel sa na Hornom hrade aj poklad z doby bronzovej, Najstaršou stredovekou stavbou na Pustom hrade je veža z 12. storočia, kedy datujeme aj vznik hradu a to podľa niektorých prameňov v súvislosti s vojvodom Boršom.

Pustý hrad pôvodne niesol označenie Zvolenský hrad. Neskôr keď sa dominantou mesta stal súčasný Zvolenský zámok, starý Zvolenský hrad naozaj začal pustnúť a prívlastok Pustý mu patrí od 18. storočia. Význam Pustého hradu sa postupne stráca v 15. – 18. storočí. Systematický archeologický výskum hradného komplexu Pustý hrad sa začal v roku 1992 pod vedením Václava Hanuliaka za podpory Mesta Zvolen. Výskum označil lokalitu Pustého hradu za kľúčovú v praveku a staroveku.

Od roku 2009 pokračuje vo výskume hradiska Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre pod vedením Jána Beljaka. Archeologické výskumy prezentujú archeológovia verejnosti počas prednášok v Krajskej knižnici Ľudovíta Štúra vo Zvolene. Mesto a jeho obyvatelia si tak ctia minulosť a budujú budúcnosť na prahu jedného každého dňa.

Titulná fotografia: Pohľad na Zvolen z Pustého hradu. Foto: Slavomír Necpál


Projekt VIA CREATIVA, ktorý realizuje portál Storyteller finančne podporuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Názory vyjadrené v tomto projekte nemusia nutne odzrkadľovať názory ÚSŽZ.


Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.