Mentálne zdravie nad zlato, upozorňuje úspešná investičná bankárka Martina Vitézová

Vyštudovala financie, poisťovníctvo a bankovníctvo na Ekonomickej fakulte v Subotici, v master štúdiu pokračovala na Vysokej škole ekonomickej  v dánskej Kodani. Martina Vitézová, pôvodom z Báčskeho Petrovca, je šikovná poradkyňa pre fúzie a akvizície v českom “Wall Street” po boku veteránov sveta investícií, v srdci českej ekonomiky a kapitalizmu, v Prahe. Je aj mentorkou v niekoľkých inkubátoroch na start-upy v Prahe a na Vysokej škole ekonómie a manažmentu v Prahe prednáša praktické témy v rámci korporátnych financií. Jej študentské roky boli naozajstná drina, stres a frustrácie boli takmer každodennosťou. Toto je Martinin príbeh. Príbeh úspešnej ženy, z ktorej vyviera potreba verejne hovoriť o mentálnom zdraví ľudí, pretože súčasná doba doslova ľudí melie.

“Som členkou tímu M&A poradenskej firmy Venture Investors Corporate Finance, a radím majiteľom (akcionárom) stredne veľkých spoločností pri fúziách a akvizíciách tj. nákupe a predaji spoločností. Je to hodne o číslach, jednaniach, stratégii, ale aj o ľuďoch. Je to môj dream job,” začína svoj príbeh Martina Vitézová.

Martinino rozhodnutie o štúdiu v zahraničí

Jej študentské roky boli naozajstná drina, lebo mala ambiciózny cieľ: splniť svoje sny, v ktorých dominovalo štúdium v zahraničí – v Dánsku- a potom budovanie kariéry mimo rodiska. Stres a frustrácie boli takmer každodennosťou, hoci ich potláčala. Musela byť najlepšia medzi najlepšími, ak sa chcela dostať na vysokú školu do Copenhagenu. A chcela. Túžila po tom celou dušou, ktorú aj vniesla do každého kroku, aktivite, skúšky, referátu, vedeckého textu, účasti na svetových vedeckých konferenciách. 

“Moje rozhodnutie ísť študovať do zahraničia vychádzalo z viacero dôvodov, nešlo len o modernejšie študijné programy či lepšie možnosti uplatnenia v odbore, ikeď to bezpochyby hralo značnú úlohu,” spovedá sa Martina. “Totiž, moje skúsenosti so školským systémom v Srbsku, zvlášť na vysokej škole ma silne poznačili i na duševnej, emotívnej strane. Bola som veľmi ambiciózna (dodnes som) a vždy som chcela dosiahnuť maximum pre seba a svoju budúcnosť, či už šlo nielen o známky, ale i o štipendiá, možnosť zúčastniť sa na projektoch a podobne.”

Univerzitné prostredie v Srbsku v tom kontexte bolo (a stále je) vysoko kompetitívne, keďže o tie isté príležitosti neraz súťažil každý študent.

“Tlak, ako ten z okolia, tak i ten, ktorý som robila sama na seba, spolu so systémom, ktorý bol celkovo nepriateľský voči študentom a nehumánny, ma často privádzal do sĺz, hnevu, frustrácie, a iných deštruktívnych duševných stavov, ktoré som potláčala do seba po celý čas,” hovorí naša spolubesedníčka a dodáva:

“Myslela som si, že sa tých emócií a duševného stavu ľahšie oslobodím vonku ako doma a preto odchod do zahraničia pre mňa predovšetkým symbolizoval šťastie, duševnú slobodu, pokoj, možnosť sa oslobodiť tlaku a v prostredí, ktoré je konštruktívne a ma podporuje.”

Tlak z toho, že sa treba ukázať, zvíťaziť, byť top študentka a nielen dosiahnuť, ale aj prekonať očakávania teraz nielen lokálneho prostredia, ale vlastne celosvetového, pre Martinu nemohol byť silnejší od chvíle, keď sa rozhodla ísť do zahraničia. 

“Potrebovala som vyhrať štipendium, ktoré pokrýva nielen školné poplatky, ale aj náklady na život, pretože štúdium v zahraničí je neprípustne drahé (ide o celkovú sumu viac ako 55 tisíc eur). A o tých zopár, koľko ich je teraz, súťažia nielen srbskí, ale prakticky študenti z celého sveta,” pripomína Martina. 

Dostala sa do svetovej študentskej ligy, ale vôbec to nemala jednoduché.

“Aby som zvíťazila na jednom takom konkurze na štipendium v Európe, vedela som, že sa musím vyšvihnúť nad konkurenciu, a k tomu vysoký priemer známok proste nestačí. Urobila som to tým, že som si nabrala niekoľko projektov, najmä vo výskumnej činnosti, vedľa samého štúdia,” vysvetľuje. “Za posledný rok, dva v Srbsku som mala toho hodne – učila som sa a urobila prijímacie testy, bola na desiatkach pohovorov, písala prihlášky, písala výskumnú prácu, chodila na vedecké konferencie do zahraničia, študovala.”

Ako vyzeral môj študentský život v Srbsku? Situácia na univerzite, ako napríklad, keď sme zistili, že budeme mať skúšku z predmetu poisťovníctvo o niekoľko dní, je typickým príkladom. Už sme mali v hlave klasický scenár: skúšky sa zúčastní trochu menej ako 1000 študentov, všetci prídu ku vchodu danej sály o 9 h a kto sa prvý pretisne cez dvere, ten ju napíše prvý (sála mala kapacitu okolo 100 študentov). Ostatní budú niekoľko hodín čakať v tlačenici, kým prídu na rad. Naši asistenti neprišli na to, aby urobili skupiny a rozvrh, proste to nechali na princípe živočíšneho stáda. Dodatočným elementom bolo i to, že učebnica, náš jediný materiál na prípravu, pár dní pred skúškou nebola dostupná. Pre mňa to bol absolútny nezmysel a nevedela som ako to vyriešiť a urobiť skúšku na vysokú známku (staré edície neboli dostupné). Dostať nízku známku nebolo prípustné pre mňa (a pre mnohých mojich kolegov), nie preto, lebo som mala nafúknuté ego, ale preto, lebo od priemeru známok (a často vlastne od decimálov) záviselo, či si udržím štátne štipendium, či budem mať dostupnú prax a iné možnosti na učenie a rozvoj, po ktorých som lapala ako po kyslíku, lebo ich skoro vôbec nebolo a sila konkurencie bola neúprosná. Presne si pamätám jeden deň, keď som šla z fakulty domov do bytu s jedným kolegom v Novom Sade. Doviezol ma po vchod mojej budovy a sedeli sme niekoľko minút v aute v tichosti. Bol marcový štvrtok, jar sa práve začínala. My sme to vôbec neregistrovali, boli sme na konci s nervami. Totiž obaja sme boli výborní študenti a práve sme procesovali ďalší šok, ktorý sme zažili – spomínaný termín skúšky z poisťovníctva. Nemohli sme veriť, že ho profesor stanovil pred vytlačením samej knihy a lámali sme si hlavu, ako to zdoláme. Povedala som mu, že budem organizovať petíciu a protestovať, aby nám dali viacej času na prípravu skúšky a organizovali to celé na humánnejší spôsob. Kolega bol z toho celý tichý, nepovedal mi ani slovko. Uistila som ho, že petícia môže zabrať a že to nejak celé zvládneme. Nasledovné dni som trávila plánujúc petíciu a protest, súčasne si čítajúc moje letmo písané poznámky z poisťovníctva, až mi v jednej chvíli kolegyňa volala na mobil. Nevedela ani sama, ako mi to má zvestovať, ale po chvíľke ticha to proste vysypala – v to ráno môj kolega si vzal život. Hneď sme bežali do jeho bytu, jeho rodina tam už bola v zúfalstve a nevedeli si vysvetliť, ako sa to mohlo stať. Ja som to veľmi dobre chápala. Tak som k výzvám o petícii začala lepiť na oznamovacie tabule v aule fakulty i plakáty s jeho fotkou a namiesto učenia, chodila som za študentmi a pozývala ich na protest. Nakoniec sa nám podarilo skúšku posunúť, ale dodnes však s istotou nevieme, prečo sa Miroslav rozhodol si ukončiť život. Od vtedy tento univerzitný systém bol pre mňa veľmi osobný, surový a rezal do živého.

Ako sama hovorí, celá táto doba bola vlastne o neprestajnej práci, zriekaní sa akéhokoľvek voľného času, o bitke a nátlaku, aby každú jednu vec urobila perfektne. 

“Aj najmenšia príležitosť niečo dodatočne ešte podniknúť, aby som vylepšila svoj CV, bola pre mňa záväzkom a šla som na to s nasadením 110%. A s hlbokým rozčarovaním, ak by mi to nevyšlo, čo sa tiež stávalo,” priznáva sa Martina a pokračuje:

“V tej dobe som to z psychickej strany proste potláčala do seba. Vôbec som neriešila, ako sa cítim, ako sa má moje telo a psychika. Proste som sa len hnala dopredu na plné obrátky a prestávka neprichádzala do úvahy, lebo by to znamenalo, že som niečo, čo som mohla urobiť za ten čas potenciálne prepásla. Ak som sa potrebovala vyplakať, tak by som som to občas urobila, ale tak, aby som zakončila o niekoľko minút, lebo mám skúšku v ten deň a potrebujem sa ešte učiť.”

Zriekanie sa, mechanické úkony, “zabúdanie” seba, boli pre Martinu, študentku v Srbsku, ktorá musí odísť do sveta, aby sa vyslobodila, boli samozrejmosťou, hoci by život nemal byť o tom.

“Dodnes si pamätám, že som tie posledné skúšky dávala ako robot, vlastne som bola pod takým stresom, že som ani nemohla spať. Pocit stresu, ťažkého žalúdka a rozbúchaného srdca bolo mojou každodennosťou,” hovorí táto seriózna dievčina, ktorú v roku 2016 poradenská spoločnosť McKinsey & Co odmenila ako Next Generation Woman Leader. Túto cenu získalo iba asi 1% žien zo 7500, ktoré hodnotili z regiónu EMEA.

“V jedno také skoré ráno, srdce mi začalo tak silne a príšerne rýchle búchať, že ma zobudilo, nuž som odišla do vedľajšej izby ku sestre (vtedy sme bývali spolu) a ju poprosila, aby sme spali vedľa seba pre prípad, že sa mi niečo stane. O dve hodiny som už šla na skúšku. Myslím si, že to poznajú mnohí, študenti i dospelí, a proste si myslia že je to normálna vec, ale to vôbec nie je tak,” vystríha mladých študentov Martina.

Kodaňa / Foto: Anton Karatkevich / Unsplash

Príchod do Kodane: sloboda, šťastie a pocity úzkosti

Martinin odchod do Kodane priniesol celkom nový svet okolo nej. Ten jej vlastný sa zmenil len čiastočne, a ako sama hovorí, ani nie podstatne. 

“Podmienky na štúdium boli neporovnateľne lepšie, ale našli sa predo mnou nové výzvy, s ktorými som vôbec nepočítala. Program, na ktorom som bola, predpokladal, že študenti majú základy z bakalárskych štúdií, ktoré som ja zhodou okolností nemala,” spomína si Martina. “Predstavte si systém, ktorý vás bombarduje s poznatkami na doktorandskej úrovni (ten elitný koncept), a vy ešte zápasíte len s tými bakalárskymi…” 

Martina bola najmladšia v ročníku, väčšina kolegov prichádzala z dobrých európskych škôl, aspoň polovica mala pracovné skúsenosti z top firiem, druhá polovica mala už jeden master diplom z financií alebo teoretickej fyziky za sebou.

“A ja som oproti nim mala riešovať matematicko-fyzické úlohy, prezentovať, súťažiť… Trávila som 14 a viac hodín denne v knižnici celý školský rok, každý deň aj víkend, aj počas Vianoc a Nového roka. Síce som tie diery v poznatkoch dohnala a v škole sa mi celkove veľmi dobre darilo, moje prežívanie bolo ešte stále ťažké. Každý menší neúspech, porovnávanie sa s inými, a pocit neistoty a pochybností či mám na to, aby som bol úspešná ako v škole, tak i v kariére by ma silne frustrovali a zaťažovali.”

Takéto situácie aj ďalej riešila podľa nezmenenej mantry.

“Potlačím do seba, ignorujem fyzické príznaky krízy, idem dopredu bez prestávky a vôbec ani neuvažujem o tom, že aj moje duševné telo potrebuje oddych, nielen to fyzické. A ešte menej, že také prežívanie je vlastne pod mojou a nie kontrolou okolia, že vlastne sama sebe najviac škodím tým, že konštantne premýšľam na ten istý, nekonštruktívny spôsob a tvrdohlavo ho nechcem zmeniť a že sú aj iné spôsoby ako uvažovať, cítiť a žiť,” hovorí otvorene naša spolubesedníčka, ktorá trvalú stopu zanechala aj v organizáciách YMCA Srbsko, YMCA Europe a YMCA International, v ktorých prispievala v oblastiach fundraisingu, plánovania a stratégie rozvoja organizícií a advokácie.

Mentálne zdravie nad zlato

Podobne ako lekári a iní odborníci, aj Martina Vitézová, mladá finančná poradkyňa, ktorej prvá pracovná skúsenosť po štúdiu bola v kompánii Booking.com v Amsterdame, kde viedla inovačné projekty v oddelení financií, za pomoci ktorých zefektívnili procesy v celej firme, ako v pobočkách v Európe a  Amerike, tak i v Ázii, zo skúsenosti upozorňuje na potrebu vnímať aj mentálne zdravie človeka.

“Mentálne zdravie je veľmi komplexná vec a spusta faktorov hrá v ňom úlohu. Ale fakt je, že je narušené mentálne zdravie, ktoré sa prejaví, či už len špatnou náladou a podráždenosťou, alebo i silnejšie – delikvenciou, závislosťami, narušeným fyzickým zdravím, depresiou alebo v tom najhoršom aj sebevraždou, je častý fenomén ako u nás, tak aj vo svete,” konštatuje naša spolubesedníčka a dodáva:

“Od mladých sa očakáva toľko toho a robí sa neľudsky vysoký nátlak, aby boli perfektní zo všetkých strán, takže niet divu, že to nejaké stopy na človekovi a jeho psychike nechať musí. Zvlášť, keď je ten človek mladý, v rozvoji a ešte nevie poriadne ani o čom život vlastne je a ešte ho len má objaviť. A už či je to kvôli známkam, peniazom, rodičom, chaotickej univerzite či spoločnosti, práci, súťažení, sociálných sietí, porovnávaniu sa s vrstovníkmi alebo už niečomu inému, neustále sme (ako mladí, tak aj my starší) vystavení tlaku. Náš mentálny pokoj je ohrozený a nedbáme oň ani približne toľko, koľko by sme mali.”

Mentálne zdravie je tabu téma. Martina Vitézová ho vníma ako formu našej existencie, ktorá nepozná zemepis, vek, pohlavie, materiálny status a o ktorej sa priveľmi často nechce otvorene hovoriť. 

Pobyt v Thajsku priniesol Martine znovuzrodenie a mentálne zdravie / Foto: z archívu M.V.

“Radšej ju hodíme do koša alebo pod koberec, ako keby sa nič nestalo, až pokým to v jednej chvíli neexploduje. A už vôbec neuvažujeme o tom, aby sme si vypestovali určité zvyky mentálnej hygieny a pravidelne ich praktikovali,”  uvažuje ona. “Je to taká normálna vec, že si pred jedlom umyjeme ruky, ako základ prevencie fyzických chorôb, kým o pravidelnej hygiene mysle a ducha ani len nediskutujeme.”

Často sa hovorí, že um, telo a duch sú tesne späté a zrkadlom jedno druhému. Martina Vitézová toto aj dosvedčuje.

“Po tom, ako som diplomovala v Dánsku, toto pravidlo proste pichalo do očí – zdravotne som bola na minimume, mala som spústu nevyspytateľných príznakov choroby, ktoré sa mi nijako nedarilo vyliečiť a duchom a mentálne som bola absolútne vyčerpaná. Logicky sa človek môže opýtať, tak prečo, preboha, keď vlastne všetko bolo v mojom živote konečne, tak ako som o tom snívala? Vôbec mi to nedávalo zmysel, nechápala som, čo sa mi dialo,” spomína na nedefinovateľné pocity naša spolubesedníčka a dodáva:

“Ale tak to býva s chronickým potláčaním hnevu, strachu, frustrácií, smútku a po hodne nesprocesovaných šokoch a stresoch. I keď to um celkom nechápe, telo má svoju reč a často silnejšiu. Takže v mojom prípade konkurovať o nejaké zamestnanie a pokračovať v kariére neprichádzalo do úvahy.  Bola som tak slabá, že som nevládala vstať z postele…”

Žiadne rady doktorov Martine nepomáhali a  z čistého zúfalstva skúsila alternatívne spôsoby liečby. Najprv odišla do školy makrobiotiky v Holandsku, potom do holistickej školy v Thajsku, ktorej náplňou bola zdravá výživa, meditácie, yoga a iné cvičby, rozhovory so skúsenými učiteľmi udržateľnej životosprávy.

“Konečne som pochopila, ako sa starať o seba, ako procesovať stres a emócie a pomaly som začala odmotávať klbko potlačených pocitov. Pochopila som, že ikeď niekedy človek potrebuje dať “slzy na bok”, aby mohol riešiť krízu, v ktorej sa nachádza, musí venovať čas, keď tie slzy dostane zo seba, keď je v bezpečí, keď sa môže venovať svojmu mentálnemu pokoju. Sprocesovať ten pocit, prejaviť ho naplno aj ak vôbec nedáva zmysel. Pochopiť, prečo vlastne cíti ten strach, hnev, smútok,” konštatuje Martina.

Martina zároveň hovorí, že je ešte lepšie, ak sa človek dokáže vyhnúť danej kríze, tj. tomu, aby ho emócie tak veľmi ohromili a ak sa naučí si ich kontrolovať, zjemniť a pestovať v sebe pozitívny, pokojný, sebavedomý prístup ku každodennému životu. 

O skúsenosti z Thajska a vôbec o mentálnom zdraví Martina Vitézová písala aj blogy: Stillness in Thailand a Work that life

“Vypestovala som si schopnosť si uvedomiť, keď mám v sebe nejaký pocit, ktorý nie je prospešný, ktorý ma blokuje a brzdí, ktorý zapríčiňuje fyzické symptómy (búchanie srdca napríklad), ale i tie psychické či mentálne. A potom sa ponoriť do hlbokého preciťovania, aby som vypátrala, čo vlastne zapríčiňuje ten pocit úzkosti. Neraz tam nájdem nejaké zastaralé presvedčenie, nejaký starý zvyk, ktorý ma podvedome privedie najčastejšie k pocitu strachu. Napríklad, strach, že niekoho sklamem, že nemám na to, že niečo stratím, že sa zahanbím pred niekým… Potom si vlastne často uvedomím, že ten strach je neopodstatnený. Tým nechcem povedať, že sa ten obávaný scenár nemôže stať, ale že je ten môj strach zbytočný, lebo aj keby sa ten scenár realizoval, tak to nebude až tak desivé a prežijem to…”

Po návrate z Thajska sa začína  – život

“Keď som sa vrátila z Thajska, konečne som začala cítiť, že to už nie je len o holom prežívaní (survival), ale i o živote naplno. Z plnšieho pohára sa ľahko dolieva i inam: začala som pomáhať v YMCA, naštartovala som kariéru a dopracovala ku svojej vysnívanej práci, kde teraz vlastne pôsobím,” prezrádza Martina. Ale tu jej príbeh a poslanie prebúdzať povedomie o mentálnom zdraví nekončí.

Martina Vitézová v Thajsku / Foto: z archívu M.V.

“To však neznamená, že situácie nabité tlakom, stresom a súťažením prestali (tuším, že nikdy ani neprestanú). V práci som teraz zodpovedná za projekty v hodnote niekoľkých miliónov eur, takže okolnosti sú viac než porovnateľné s tými minulými, tlak a očakávania sú nastavené vysoko. Ale môj vnútorný zážitok a procesovanie takýchto situácií sú teraz celkom iné. Každý deň si venujem čas na sebaanalýzu, preciťovanie a aktívne hľadanie pokoja, čiže “upratovania” mysle a neraz objavím ďalší nejaký proces či mechanizmus, ktorý mám v sebe nastavený špatne a na ktorom musím zapracovať,” hovorí našúa spolubesedníčka a dodáva:


Prečítajte aj článok Uznávaný slovenský psychiater Pavel Černák lieči pacientov s duševnými poruchami, aj Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela dáva do správnych koľají


“Trvalo mi, kým som si vypestovala schopnosť detekcie týchto pocitov a deštruktívnych zvykov, a dodnes na tom pracujem. Je to náročné, vždy sa tam objaví niečo nové (asi to tak vždy aj bude), ale ten pocit pokoja, oslobodenia sa a sebadôvera, ktorá z toho vyplýva proste stoja za to. K tomu som už 6 rokov veganka a pravidelne sa venujem fyzickej aktivite, čo tiež veľmi pomáha.”

Vysnívanú nezávislosť, slobodu, pokoj a kariéru, ale aj – život si Martina nakoniec našla.

“Alebo aspoň som sa naučila, ako ho nájsť. Ikeď cesta do zahraničia hrala v tom podstatnú úlohu, tá cesta do vnútra svojej duše, umu, srdca a tela bola tá kľúčová, pravý game-changer,” hovorí Martina a na záver odkazuje:

“Niet potreby priviesť sa do takých extrémnych stavov a situácií, aby ste sa začali venovať sebe a svojej psychike, pokoju a duši. Buďte múdrejší a rozumnejší, ako čo som bola ja a venujte sa sebe už dnes. A určite si vyhľadajte pomoc, krúžok ľudí, ktorí vám s tým pomôžu. Stačí, keď sa otvorene a ľudsky porozprávate s vašimi najbližšími, a ideálne sa ozvite i profesionálom, buď psychológom alebo učiteľom zdravého života – meditácií a yogy napríklad. Tej pomoci a podpory je i vďaka internetu dnes hodne a na dosah ruky a konečný výsledok, pocit pokoja a sebadôvery stojí za to a je neoceniteľný.”

Cyril Páriš, divadelný a poetický tvorca, a umelecká sloboda

Na prvý pohľad neobyčajný človek, na druhý provokujúci umelec. Narodený v útlej slovenskej dedinke – Sklabiná – neďaleko hraníc s Maďarskom, Cyril Páriš zo slovenského Veľkého Krtíša vyrastal, ako sám hovorí, obklopený čarom prírody a bezstarostnej slobody. Túto slobodu si dodnes zachováva vo svojom divadelnom umení.

„Veľmi rád spomínam na môj plán dňa za detských čias: ráno škola, poobede rybník a moja obľúbená rybačka, o polnoci už v hore na poľovačke a ráno rýchlo do školy. Ani neviem ako sa mi to všetko podarilo zladiť. Som veľmi rád, že mi bolo dopriate, žiť práve v tých časoch,“ spomína Cyril na zašlé časy.

„Ak by niekoho zaujímalo, ako som to zvládal v škole, tak uvediem príklad. Pani učiteľka sa na matematike pýta žiakov v triede na výsledok príkladu a v tom vystrčím aktívne ruku hore a hlásim sa. Z jej rozprávania viem, že to bolo pre ňu veľmi potešujúce, nakoľko som to nikdy predtým a, koniec-koncov, ani nikdy potom neurobil. Vyvolá ma… “Áno, Cyril, tak aký bude výsledok?“ a moja odpoveď: „A viete, že najväčší medveď je Grizzly!“

Toľko k základnej škole s umelcom Cyrilom, ktorý od základnej školy až po tretí ročník na strednej škole bol odhodlaný študovať lesníctvo, presnejšie odbor: poľovníctvo a rybárstvo.

Cyril Páriš: „A viete, že najväčší medveď je Grizzly!“ / Foto: Akshay Chauhan / Unsplash

„Ani neviem ako som sa naraz ocitol na mojej prvej divadelnej skúške divadelného súboru pod vedením Štefánie Selskej a následne pred dverami prijímacej komisie VŠMU v Bratislave,“ hovorí náš spolubesedník. „Nakoniec sa moja divadelná púť začala na Akadémii umení v Banskej Bystrici. A som veľmi rád! V tom čase mi škola poskytla všetky potrebné atribúty k tomu, aby som sa mohol umelecky vyvíjať a hlavne kreatívne spoznávať ten „umelecký“ svet.

Cyril Páriš a jeho alma mater – Akadémia umení v Banskej Bystrici

„Našou ročníkovou vedúcou bola Ida Rapaičová, ktorá mi do vienka vložila to najdôležitejšie poznanie: „Miluj umenie v sebe, nie seba v umení!“/K.S.Stanislavskij/. A týmto divadelným „zákonom“ sa snažím riadiť dodnes,“ pokračuje Cyril v rozhovore o akademickom divadelnom zázemí a dodáva: „Na Akadémii sme mali v tom čase plejádu skvelých pedagógov, ktorí nás naučili remeslu a tak sa nás snažili pripraviť na reálny život. Nie vždy, ide ten život tak, ako si to naplánujeme, ale vždy s tým môžeme niečo urobiť – teda je to len na nás!“

Cyril Páriš až neskôr pochopil súvislosti jeho životnej cesty. „Zistil som, že môj prastarký z mamkinej strany bol veľkým milovníkom divadelného umenia. V obci Bierovce (pri Trenčíne) zrežíroval niekoľko divadelných predstavení s tamojším ochotníckym súborom,“ hovorí.

Vírus umenia vo svojom DNK nosí – natrvalo. „Ak by som mal definovať v čom spočíva moja láska k umeniu, tak by som si pomohol definíciou, ktorú som počul od Ľuboslava Majeru: „Umenie je vírus, na ktorý nechcete nájsť protilátku!“ A naozaj si už neviem ani predstaviť môj život bez tejto pridanej hodnoty,“ takto vníma umenie. Umenie v sebe ešte takto vysvetľuje:

„To je tak, že keď napr. na ulici vidíte zaujímavý typ chôdze slečny, ktorá ide oproti vám. V momente ju skopírujete a keď vás minie už kráčate tak isto… Teda chvíľu, kým si zapamätáte všetky potrebné pohyby…a ak sa na vás popri tomto úkone niekto pozerá, teda si to niekto iný všimne a v nemom úžase sleduje, čo ste to za psychopata, vám to vôbec, ale vôbec nepríde zvláštne!,“ snaží sa priblížiť svoju umeleckú každodennosť umelec. „Totiž ide o moju prácu, ktorú vykonávam 24h denne. Zapisujem si každú maličkosť či zážitok, ktorý následne viem využiť pri tvorbe.“

Zapisujem si každú maličkosť či zážitok, ktorý následne viem využiť pri tvorbe.

Cyril Páriš

O umení hovorí, že je všade prítomné. „Nám, ktorí sa mu venujeme bližšie, je zverená tá krásna povinnosť zachovávať a rozvíjať jeho posolstvo,“ hovorí Cyril.

Cyrilove súčasné pôsobiská

Najprv pracoval na Základnej umeleckej škole v Modrom Kameni, kde ako učiteľ Literárno-dramatického odboru neskôr získal trvalý pracovný pomer. V súčasnosti pôsobí v Hontiansko-ipeľskom osvetovom stredisku vo Veľkom Krtíši, najskôr ako metodik pre divadlo a umelecký prednes a vplyvom životných okolností, súčasne ako poverený vedením organizácie.

„Keď tak trošku zrekapitulujem moje 10-ročné pôsobenie na škole v Modrom Kameni, vychádza mi cez 50 divadelných inscenácií a nespočetné množstvo umeleckých prednesov, ktoré som za toto obdobie so žiakmi vytvoril. Celkom slušné!“ kvituje náš umelecký pedagóg.

„Či už ako učiteľ alebo metodik, hlavnou náplňou mojej práce je, aspoň tak to vidím ja, udržať záujem o umenie a umeleckú tvorbu v našom okrese Veľký Krtíš. Nie je to veru ľahká práca, pretože my Slováci často zabúdame na to najdôležitejšie – kto sme!,“ upozorňuje na neľahké položenie umenia a kultúry. „Národ tvorí územie, kultúra, jazyk… Obávam sa čo by sa s nami stalo, aký odkaz pre budúce generácie by sme zanechali, ak nebudeme venovať dostatočnú pozornosť každej z týchto zložiek.“

Cyril pôsobí aj v ochotníckom divadelnom súbore Divadlo Štefana Kvietika vo Veľkom Krtíši a má aj svoje Divadlo Odtiaľ – Potiaľ.

„Práca s ochotníkmi je neuveriteľne naplňujúca. To, že sa v dnešnej dobe nájde pár ľudí, ktorí po práci venujú svoj voľný čas tejto činnosti je pre mňa veľkou výzvou. Vidím v nich toľko odhodlania a chuti, až niekedy uvažujem odkiaľ to pramení, prečo, ako je možné, že sa v človeku nájde taký cit, ktorý ho motivuje tvoriť a predvádzať vytvorené,“ hovorí náš umelec a dodáva:

Práca s ochotníkmi je neuveriteľne naplňujúca. To, že sa v dnešnej dobe nájde pár ľudí, ktorí po práci venujú svoj voľný čas tejto činnosti je pre mňa veľkou výzvou.

Cyril Páriš

Ochota vytvárať umelecké i spoločenské hodnoty predurčuje týchto ľudí k statusu – vážený občan. Naozaj. História si zapamätá ich mená a dnes ešte netušiac stanú sa „nesmrteľnými“ – a právom! Vytvoriť charakter dramatickej postavy, reprodukovať príbeh a odovzdať ho divákom je danosť, ktorá nie je zverená do vienka každému. Ich tvorbu možno označiť za príklad bezhraničnej obety, na ktorú sa nesmie zabudnúť. Ja osobne som veľmi vďačný za každú chvíľku strávenú v ich prítomnosti, lebo vtedy skutočne cítim, čo divadlo vlastne je!“

O Divadle Odtiaľ – Potiaľ hovorí jednoznačne:

„Divadlo Odtiaľ potiaľ je – moje!“ a ikeď tento rozhovor vznikal mailovo, vieme si predstaviť Cyrilov výraz tváre, keď to hovorí.

„Hm, vieš, pre mňa je veľmi dôležitá umelecká sloboda. Tvoriť tak ako ja chcem, to, čo ja chcem a vtedy, keď to chcem. Aspoň v niečom si trošku plním svoj sen. V dnešných časoch je na Slovensku také „divoké“ umelecké obdobie. Tvorí sa všeličo – hlavne rýchlo a veľa! Často uvažujem či tvorcom tohto umeleckého „humbuku“ tie peniaze stoja za to, aj keď mi je jasné, že z niečoho sa žiť musí. Navzdory tomu som presvedčený, že sa oplatí robiť kvalitne,“ mieni Cyril.

Cyril Páriš, divadlo poézie, aj Pivnica

Cyril Páriš: „Na prácu s deťmi v Pivnici si pamätám…a nikdy nezabudnem…bol to veľmi prenikavý zážitok…vidieť toľko čistoty, hravosti, chuti a talentu!“ / Foto: Seminár tvorivého dramatického písania Píšeš? Píšem!

„Cyril, poznám ťa ako vynikajúceho, takého iného pedagóga a režiséra, v kontexte vlaňajšieho dramatického divadelného seminára v Pivnici, kedy ma vlastne oduševnil tvoj prístup k deťom a otváranie nových divadelných horizontov deťom z vojvodinských slovenských dedín,“ prihovárame sa ďalej (v maile) nášmu spolubesedníkovi, ktorý je vo Vojvodine akoby doma.

„Na seminár ma pozvala Katka Mišíková Hitzingerová, ale Vojvodinu poznám už dlhšie. Mojim snom je stráviť tu starobu. Ja milujem túto zem, jej tichosť a múdrosť tú rovinu a šum vánku, ktorý ti svojim pohladením vyrozpráva každý jeden príbeh až do poslednej kvapky dunjevače,“ kuje dôchodcovské plány tento mladý umelec.

Aké je divadlo poézie?“ spovedáme ďalej nášho spolubesedníka.

„Áno, ja sa aj cítim ako taký „iný“ pedagóg. Neviem čím to je – nerobím to cielene. Môj prístup k deťom, mládeži vychádza hlavne z pokory. Snažím sa byť spravodlivý, decká beriem ako seberovných, ale poriadok musí byť! Dalo by sa to v skratke opísať ako: „Cukor a bič!“ Ja som bol vychovávaný ešte za starých čias a mám pocit, že tento systém je oveľa účinnejší a lepší ako tie dnešné – novátoriny!“ objasňuje najprv svoju inakosť a až potom ide na tému divadla poézie:

„Divadlo poézie je mi veľmi blízke z viacerých dôvodov. Sám som poetický tvorca a tak si s tými veršíkmi trošku rozumiem. No zase raz je najdôležitejšia – sloboda. Táto javisková forma je syntézou všetkého a umožňuje absolútne vybúrenie. Hawk.“

Vo veci divadla poézie hovorí, že ide hlavne o pedagogický proces. Alebo ako sa tomu po „pansky“ hovorí – tvorivá dramatika.

„Primárne nie je dôležité vychovávať ďalšieho herca či herečku, ale naučiť deti, mládež vnímať umenie a vedieť k nemu zaujať postoj. Ono to má ďalekosiahlejšie opodstatnenie v spoločnosti, živote. Všetko, čo asi chcem vyjadriť je v týchto slovách Jana Wericha: „Umenie je ako slnko, ktoré sa tiež nikomu nevtiera. Keď zatiahne závesy a zavriete okenice, tak vám slnko do bytu nelezie, lenže je to vaša chyba, pane, že chcete žiť potme.“

Cyril je toho názoru, že hlavným výstupom rozvoja osobnosti prostredníctvom sebavyjadrenia a fantázie je – úsmev. „S deťmi je ho neúrekom! Teda môžeme povedať, že hravým a úsmevom naplneným tvorivým procesom sa z detí a mládeže stávajú lepší a vzdelanejší ľudia. Som veľmi rád, že troškou k tomu môžem prispieť,“ uzaviera Páriš.

Cyril Páriš: „Mám dnes pocit, že umenie je všetko iné, len nie priestor pre zamyslenie a to by malo byť. Je to jeho poslanie, presnejšie poslanie tvorcov. Musíme sa vyjadrovať, musíme reflektovať.“ / Foto: gustavo centurion – Unsplash

Otázka na záver

Umenie by malo (aj) reagovať/kritizovať spoločensko-politické dianie okolo nás. Robí toto aj tvoje umenie, teda ty ako umelec?

„Veď toto. Mám dnes pocit, že umenie je všetko iné, len nie priestor pre zamyslenie a to by malo byť. Je to jeho poslanie, presnejšie poslanie tvorcov. Musíme sa vyjadrovať, musíme reflektovať. Dnes sa mnohí umelci na Slovensku verejne vyjadrujú k politickej situácii a ja sa pýtam prečo nechali zapadnúť prachom politickú satiru, prečo? Áno, vystúpiť na tribúnu a rečniť o slušnosti je asi ľahšie, ale to je na inú debatu. Všetci sme spoluzodpovední. Som trošku kritický, ale prekáža mi tento svet mamony. Totiž pre mňa nikdy neboli v umení na prvom mieste peniaze a pritom som sa vždy dokázal uživiť. Nemám síce nóbl auto či vilu, ale mám dobrý pocit a to je pre mňa viac. A taký je aj môj pohľad na umenie – je to služba,“ hovorí Cyril Páriš.

Práve vo svojom divadle Odtiaľ – Potiaľ sa venuje hlavne spoločensko-politickému dianiu.

„V monodrámach „Príbeh ulice“ a „Kam sme sa to dostali“ reflektujem dnešnú dobu, ten chaos, v ktorom žijeme. Ústrednou témou týchto monodrám je dehumanizácia človeka. Obsah monodrám sa zaoberá kritikou voči súčasnej brutalite, agresivite, netolerantnosti a neznášanlivosti, úvahou o potrebe divadla, aký význam má kultúra v našich životoch, ako aj myšlienkou, že isté spoločenské negatíva sa stávajú už tolerovanou normou. Monodrámy provokujú adresátov k odpovedi na dané témy, ktoré rezonujú v dnešnej spoločnosti. Toto je moja reakcia…“ uzaviera, aj provokuje na zamyslenie sa a činenie sa divadelný a poetický tvorca Cyril Páriš z Veľkého Krtíša zo Slovenska.

Anna Kryvenko: Reakcie divákov na môj film delím na reakcie českých divákov a divákov z iných krajín

V dokumentárnom filme My unknown soldier (Môj neznámy hrdina) autorka Anna Kryvenko ponúka neobyčajný pohľad na okupáciu Československa v roku 1968, k čomu ju inšprirovala rodinná mistéria o živote jej predka, ktorý bol vojakom v radoch okupátora, ako aj zrážka medzi Ruskom a Ukrajinou.

Koncipovaný ako audiovizuálny denník, film ako súčasť selekcie filmov s aktuálnymi politickými témami Front page bude premiérovať v rámci tohtoročného 12. vydania Medzinárodného festivalu dokumentárneho filmu Beldocs a to v piatok 10. mája o 18.30 v Sieni Dinka Tucakovića Juhoslovenskej kinotéky. Pri tej príležitosti sme s režisérkou filmu Annou Kryvenkovou hovorili o objavoch a dojmoch, ku ktorým prišla počas nahrávania.

Anna Kryvenko: „Najprv som náhodou nadišla na neznámu osobu, ktorej obrys na niekoľkých fotografiách, ktoré som našla v jednom z rodinných albumov bol vystrihnutý.“ / Foto: z rodinného albumu A. K.

Ako ste prišli na ideu nahrať tento film?

„Najprv som náhodou nadišla na neznámu osobu, ktorej obrys na niekoľkých fotografiách, ktoré som našla v jednom z rodinných albumov bol vystrihnutý. V prvom rade jedna vec musí byť jasná: do Prahy som neodišla, aby som strávila rok v zahraničí, žijem tu už osem rokov. Predtým som študovala divadelnú réžiu v Kyjeve, potom v Prahe a keď som diplomovala, nevedela som, či to umelecké pole, na ktorom som chcela pracovať. Jedného leta, keď som bol na návšteve mojej rodiny na Ukrajine, objavila som rodinný album s niekoľkými fotografiami, z ktorých bola vystrihnutá jedna osoba. Keď som sa spýtala svojej matky, kto je chýbajúca osoba, jej prvá reakcia bola, že netuší, kto to môže byť. Po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch si spomenula, že to bol môj starý otec-strýko. Druhým dôvodom, ktorý ma priviedol k tomuto filmovému projektu, bol konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou. Chcela som zvýšiť povedomie o tom, že strany zapojené do vojny nikdy nemožno pozorovať čierno-bielo: dobrá Ukrajina, zlé Rusko, dobré Československo, zlý Sovietsky zväz. Môžeme hovoriť o politickej situácii, o tvrdeniach vlády alebo diktátora, ale ako vojak ste len nástrojom, ktorý nikdy nie je vnímaný ako jednotlivec.“

Izvor: YouTube Beldocs

Kým ste pracovali na filme, ktorú odpoveď ste chceli dostať ako prvú? Ktoré ďalšie odpovede ste objavili, a neočakávali ste to?

„Táto veľmi osobná, rodinná spomienka (alebo mistéria) pre mňa nikdy nikdy nebola dôležitá. Pre mňa bolo dôležité zachytiť atmosféru a pochopiť vojakov. Mohla som sa pokúsiť nájsť hrdinu a urobiť s ním rozhovor. Chcela som vojsť do atmosféry 1968, sotva dvadsať rokov po druhej svetovej vojne: mladí devätnásť-, dvadsaťroční muži, prvá povojnová generácia… Muselo to byť dôležité pre týchto chlapcov, aby slúžili ako vojaci, ako to robili ich otcovia a dedovia. Pod vplyvom sovietskej propagandy si mysleli, že pre českých ľudí robia niečo dobré. Možno si iba uvedomili, že akonáhle sa nájdete v zrážke s hlasnými ľuďmi v uliciach Prahy, okamžite vás posielajú do vojenových konfliktov. konfliktov.“

Chcela som vojsť do atmosféry 1968, sotva dvadsať rokov po druhej svetovej vojne: mladí devätnásť-, dvadsaťroční muži, prvá povojnová generácia… Muselo to byť dôležité pre týchto chlapcov, aby slúžili ako vojaci, ako to robili ich otcovia a dedovia.

Anna Kryvenko

Po vašom rozsiahlom výskume okupácie a situácie vášho starého otca-strýka, aký je váš názor na toto všetko? Môžeme viniť vojakov, ktorí sa zúčastnili na takýchto politických akciách, i keď to robili len pod vplyvom politikov bez akéhokoľvek iného zámeru?

„Jednou z kľúčových vecí bol televízny dokument o vojne na Ukrajine (bohužiaľ, vystrihuntý je z finálnej verzie môjho filmu), ktorý ukázal matky ruských vojakov, ktoré vedeli, že sú ich synovia mŕtvi, ale nevedeli, kde sú pochovaní. Hnevala som sa, že sa tento typ ozbrojeného konfliktu môže stať v 21. storočí a myslím si, že je základné právo vedieť, kde je hrob vašich najmilších, pretože si nikto nezaslúži, aby skončil ako neznámy vojak, odkiaľkoľvek. Myslím si, že tento príklad je vlastne odpoveďou na vašu otázku.“

Anna Kryvenko / Foto: Beldocs promo

Narodili ste sa na Ukrajine, teraz študujete v Prahe. Ako teraz pozorujete toto mesto, keď viete, že je hlboko poviazaný s dejinamy vašej rodiny? Vnímate to ako akýsi osud?

„Neverím v osud, ale je to naozaj neuveriteľná náhoda. Česká republika bola aj prvou zahraničnou destináciou, keď sme sa koncom 90. rokov vydali na dovolenku s otcom. Česká republika pre mňa reprezentovala Európu, nádherný západný svet, kým sme my v tom čase na Ukrajine prechádzali skutočne krutou situáciou. Nemám racionálne vysvetlenie, prečo som si vybrala Prahu ako mesto, v kotorm som chcela študovať. Zdá sa, že veci sú skutočne prepojené.“

Ako diváci reagovali na film?

„To je dobrá otázka. Reakcie divákov môžeme vo všeobecnosti rozdeliť na dve skupiny – reakciu českého publika a divákov z iných krajín. V Česku sa všetky otázky točia okolo historickej časti a môjho potenciálneho (alebo virtuálneho) pocitu viny. Myslím si, že české publikum je naštvané a trochu otrávené, že vo filme prakticky niet môjho starého otca-strýka. Každý očakáva, že jeho príbehy budú oveľa väčšie a prinesú nejaké hypotetickú ospravedlnenie, ale tento film nie je o tom. Publikum z iných krajín v podstate venuje pozornosť súčasnej situácii a môjmu životnému príbehu v Česku. Samozrejme, zvlášť na otázky xenofóbie a jej relevantnosti.“

Aké sú vaše idey pre nadchádzajúce projekty?

„Vojny, väzni, väznice, trets smrti. Niekde na hranici všetkých týchto tém sa teraz nachádzam.“

Text a foto: Beldocs promo

Uznávaný slovenský psychiater Pavel Černák lieči pacientov s duševnými poruchami, aj Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela dáva do správnych koľají

Podľa teórie slovenského psychiatra a psychoterapeuta Pavla Černáka ľudská bytosť stojí na troch základných pilieroch.: Prvý pilier je profesionálny, resp. pracovný, druhý je rodinný a tretí je voľnočasový,  spoločenský. Ak sa všetky tri piliere napĺňaju, duša človeka je v pohode, mieni psychiater Černák, ktorý je zároveň riaditeľom Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku. Zároveň pripomína, že nie každý má to šťastie trojitého duševného napĺňania.

Pavel Černák stál aj pri zrode Ligy za duševné zdravie, mimovládnej organizácie, ktorá detabuizuje a reintegruje pacientov s duševnými poruchami do spoločnosti. K detabuizácii duševných chorôb prispieva aj kniha rozhovorov Denisy Gura Doričovej so psychiatrom Černákom Správa o stave duše, ktorá vyšla vlani vo vydavateľstve Premedia. Psychiater v nej, okrem iného, hovorí o javoch, ktoré sprevádzajú život súčasného človeka a približuje najčastejšie duševné choroby našej spoločnosti: depresie, závislosti a psychózy. Storyteller sa tiež s uznávaným slovenským psychiatrom a psychoterapeutom porozprával s cieľom prispieť k detabuizácii témy duševných chorôb.

Kedy a ako sa začína váš životný príbeh psychiatra?

„Začína v detstve, ktoré bolo plné hudby, lebo mama učila deti hru na klavír, doma sme mali  gramofón a z tých  starých čiernych platní stále znela hudba. Odmalička  som nasával tóny Čajkovského, Beethovena, Mozarta a ďalších velikánov a keď som zmaturoval na  strednej všeobecnovzdelávacej škole, musel som si hodiť korunu kam ďalej,  lebo som bol  prijatý aj na Vysokú školu múzických umení, aj na Lekársku fakultu. Mal som dva mesiace na rozhodovanie. Hudobný talent som nejaký mal, myslím si, že mám aj dobrú hudobnú pamäť, ale keďže prvé roky ma učila mama, využíval som, že ako syn som si dovolil neposlúchať a miesto prstových cvičení som radšej muzicíroval a komponoval drobné skladbičky. Neskôr som si uvedomil,  že bez brilantnej techniky môže byť môj osud hudobníka – dirigenta, ktorým som sa chcel stať, neistý a ktohovie, ako by som uspel. Otec bol právnik, ale pôvodne veľmi chcel byť lekárom. Nemal však na drahé štúdium dosť peňazí. Pri rozhodovaní o mojej ďalšej životnej dráhe toto možno zohralo nejakú rolu, ale podstatné bolo, keď mi povedal vetu: „Vieš, Palko, lekárov bude potrebovať každý režim.“  Tá veta vo mne silne zarezonovala. Tak som išiel na Lekársku fakultu Univerzity Komenského a vedel som, že po skončení štúdia pôjdem robiť na psychiatriu. Neľutujem toto rozhodnutie, v psychiatrii som sa našiel a v muzikoterapii, čo je jedna z mnohých psychoterapeutických metód, som určitý čas využíval hudbu.“

Kedy ste začali pracovať v Psychiatrickej nemocnici Phillipa Pinela v Pezinku?

Do Pezinka, malebného historického vinárskeho mesta na úpätí Malých Karpát, vzdialeného od Bratislavy asi 20 kilometrov, som prišiel pracovať v roku 1976. Vtedy to bola Krajská psychiatrická liečebňa, a treba povedať, že už v tom čase bola lídrom medzi psychiatrickými pracoviskami na Slovensku. Vznikla v roku 1924 z pôvodne železitých kúpeľov, fungujúcich od 18. storočia, ktoré mali vďaka liečivej vode výbornú povesť. Čo som však našiel? Pacientov  v starých nevyhovujúcich budovách,  s izbami zapratanými posteľami, tmavé chodby, vysoké stropy a úzke okná… Skrátka, to prostredie bolo ponuré. Boli tu však senzační ľudia, kolegovia, priateľskí a dychtiví po vedomostiach. To ma doslova uchvátilo a povedal som si, že som urobil správne rozhodnutie, keď som išiel robiť odbor, ktorý síce stál na okraji medicíny aj spoločnosti, ale bol taký zaujímavý a perspektívny. Vytvorili sme si krúžok F, čiže Freud a napriek nesúhlasu vedenia sme sa vzdelávali v psychoanalýze, rozoberali a interpretovali sme príbehy pacientov, chceli sme rozumieť psychodynamike, nie iba staticky popísať príznaky ochorenia. Bolo to pre mňa nesmierne výživné. Ešte niečo bolo veľmi cenné:  spájali nás rovnaké etické hodnoty, hľadali sme pravdu a neznášali pretvárku. V 80. a 90.-tych rokoch bola postavená nová nemocnica, ktorá je veľkoryso koncipovaná a jej architektúra, ako aj celý areál dodnes pôsobí sviežo a vzdušne. Po revolúcii v novembri 1989 som založil to, čo dovtedy bolo odmietané: psychoterapeutické oddelenie pre liečbu pacientov s neurotickými poruchami. Boli to krásne časy, búrlivé ale tvorivé. Potom v roku 1992 som bol menovaný do funkcie riaditeľa  a som ním dodnes, naposledy na základe výberového konania pred dvomi rokmi.“

Pavel Černák: „Je tu nový fenomén, spočívajúci v tom, aké hodnoty, aké vízie spoločnosť ponúka ľuďom, do čoho ich láka? Spoločnosť najmä cez médiá ponúka ľuďom v podstate falošné vízie a ideály.“ / Foto: z archívu P. Č.

Vyše 40 rokov ste priamo v psychiatrii. Nechávajú na vás psychiatrické prípady, teda ľudia, ktorí majú veľké duševné problémy, následky? Ako sa vyrovnávate s tými pocitmi, informáciami a všetkým, čo vidíte okolo seba, keď robíte s pacientmi?

„Mám pocit, že viem v sebe celkom dobre oddeliť rolu riaditeľa a rolu psychoterapeuta. Neviem, čomu to pripísať, ale viem  v sebe aj uzatvárať témy, problémy, hoci to nie je ľahké. Cez deň som riaditeľ, milujem túto nemocnicu a snažím sa robiť všetko pre to, aby prosperovala. Po práci robím psychoterapiu s pacientmi do neskorých večerných hodín. Domov chodím teda neskoro, ale viem prepnúť z minúty na minútu: skončím psychoterapiu, sadnem do auta a už sa prelaďujem na domov. Potom relaxujem, rozprávam sa s manželkou, počúvam hudbu, hrám si na klavír a s priateľom si raz týždenne ako amatéri doprajeme radosť zo skladieb pre husle a klavír takých velikánov ako Bach, Mozart, Beethoven, Dvořák a ďalší. Dotyky s géniami sú pre mňa stále obohacujúce. Najviac mi asi dáva dielo Dmitrija Šostakoviča.  Okrem toho ako rodina lyžujeme, máme radi turistiku, umenie, v lete sa plavíme po Jadrane, máme dve krásne a šikovné dcéry, z ktorých  jedna je vydatá v Barcelone a druhá býva vedľa nás a má dvoch synov, našich zlatučkých vnúčikov.“

Zdá sa, že stav vašej duše je v pohode, ale aký je stav duše súčasného človeka?

„Poviem vám,  prečo takto pôsobím a prečo je moja duša v zásade zdravá a normálna, aspoň si to myslím (môžem sa však mýliť).  Mám takú teóriu, určite nie celkom originálnu, že ľudská bytosť stojí na troch základných pilieroch: prvý je profesionálny,  pracovný, druhý je rodinný a tretí je voľnočasový,  spoločenský.  Ja mám všetky tri celkom slušne naplnené. Robím to, čo ma baví. Viem, že každý to šťastie nemá. Mám krásnu rodinu, z ktorej som šťastný. Koníčkov mám viac ako dosť.  Treba povedať, že toto všetci ľudia nemajú a sú z toho právom frustrovaní. Frustrovaní sú aj politickou scénou, spoločenskou atmosférou. Okrem toho je tu nový fenomén, spočívajúci v tom, aké hodnoty, aké vízie spoločnosť ponúka ľuďom, do čoho ich láka? Spoločnosť najmä cez médiá ponúka ľuďom v podstate falošné vízie a ideály. Ľudia sú od detstva saturovaní uznaniami a odmenami – neprimerane veľa alebo neprimerane málo. Keď si človek kvôli tomuto v detstve vytvorí obrazy a predstavy, ktoré sú grandiózne, lebo grandiozita pomáha človeku prekonať nedostatok, v dospelosti očakávajú, že svet im padne k nohám, že majú právo, či priam povinnosť byť úspešní, nastavujú si vysoké ciele, sú narcisticky formovaní, zahľadení a zaľúbení do seba a svet sa im musí prispôsobiť. Lenže takýchto ľudí je veľa a každý narazí na to, že ľahko to nejde. Potom sú zranení  a zraniteľnosť je u mnohých vysoká a sprevádzajú ju  pády. Najčastejšie do depresií, ktorú si často liečia sami liekmi či alkoholom a ľahko sa stávajú  závislými.

Našťastie, vďaka tomu, že sme veľa urobili pre detabuizáciu psychiatrie, teraz už  takto postihnutí ľudia vyhľadávajú pomoc, žiadajú si psychoterapiu a majú záujem dať sa na cestu sebapoznania a zmeny. Čiže ide o ľudí, ktorí v skutočnosti nemajú vážnu duševnú chorobu, ale v dôsledku dekompenzácie ich psychiky do depresívnych alebo úzkostných stavov majú kvalitu života  zhoršenú, zlú. Depresia, ktorou trpia, sa však môže prehĺbiť a nie je vylúčené suicidálne správanie. Za posledných 25 rokov prudko narástol počet ambulantne liečených pacientov, v súčasnosti je to vyše 400 tisíc. Naša psychiatria však získala na kredite, ľudia jej dôverujú, čo vidno aj na štatistikách. V nich nájdeme ďalšie skupiny diagnóz, napríklad psychotické poruchy ako schizofrénia, čo je vážne chronické ochorenie, ktoré  v súčasnosti vieme celkom úspešne liečiť.“

Najčastejšie robíte s pacientmi s reaktívnymi a neurotickými stavmi, ktorí však vykazujú aj určitú disharmóniu v osobnostnej štruktúre. Vo všeobecnosti tomu hovoríte, že je to skupina moderných civilizačných duševných porúch, ktorých základom je úzkosť a depresia. Ako súčasný človek môže predísť depresii? Napĺňaním troch základných pilierov ľudskej bytosti, o ktorých ste hovorili?

„Áno. Ale treba rozlišovať depku, krátkodobý stav mrzutosti, poklesu nálady,  vitality  a pocitu, že sa nedarí, a depresiu ako chorobu. Podľa medzinárodných kritérií, ak príznaky depresie pretrvávajú viac než dva týždne a ich intenzita sa prehlbuje, vtedy je to už chorobný stav a treba vyhľadať pomoc. V zásade je to istý tlak utrpenia, lebo depresia až fyzicky bolí. Depresia môže byť sprevádzaná obrovskou úzkosťou, alebo pasivitou, stratou radosti zo života, somatickými poruchami, stratou chuti do jedla, skráteným spánkom, zníženou vitalitou, sebapodceňovaním, dokonca sebaobviňovaním a pod. Záleží na tom, či je prítomná endogenita, vrodená, hereditárna dispozícia a potom treba počítať, že depresia môže dospieť do nebezpečnej hĺbky, alebo či je to depresia, ktorá nasadá na osobnostnú štruktúru jedinca, najčastejšie narcistickú alebo hraničnú.  Takto štruktúrovaní jedinci sú náchylnejší  k vzniku depresie, čo ale neznamená, že ide len o ľahkú depresiu, ktorú netreba brať vážne.  Aj táto môže byť rovnako nebezpečná ako tzv. endogénna.“

Riaditeľ Psychiatrickej nemocnice Phillipa Pinela v Pezinku Pavel Černák v nemocničnom areáli / Foto: z archívu P. Č.

Duševné choroby na Slovensku prestávajú byť tabu témou aj vďaka Lige za duševné zdravie, pri ktorej zakladaní ste stáli aj vy.

„Po páde režimu skupina psychiatrov, medzi ktorými som bol aj ja, vypracovala reformu psychiatrickej starostlivosti, ktorá vyšla knižne a bola našim ministerstvom prijatá, ale do praxe sa jej tézy dostávali ťažko, pomaly. Jeden z hlavných sloganov bol o nevyhnutnosti zrovnoprávniť postavenie duševne chorého s telesne chorým. Okrem toho, vzhľadom na to, že bolo veľké tabu okolo psychiatrie a duševných porúch a prítomná bola silná stigmatizácia našich pacientov,  chceli sme založiť niečo, čo by malo charakter občianskeho združenia, aby mohlo združovať pacientov, ich príbuzných, odborníkov, čiže vznikol taký trialóg, až tetralóg,  – pacient – príbuzní – terapeut – verejnosť a médiá -, s cieľom detabuizovať a destigmatizovať. V tom čase, v 90. rokoch  psychiatria aj pacienti boli naozaj na okraji medicíny a spoločnosti. Robili sme mnohé akcie, aj dnes je tomu tak. Značka Ligy má svoju váhu, ľudia ju poznajú a je dobre, že existuje.“


Prečítajte aj toto: Psychoterapia osamelej pútničky Anny Bažovej Grňovej s výrazne smelými a revolučnými názormi pomáha aj väzňom


Vráťme sa k vašej psychiatrickej nemocnici. Strávili ste v nej celý pracovný život, zažili ste ju ako úplne nevyhovujúcu pre dôstojnú liečbu duševne chorých, potom ste zažili jej rozvoj, budovanie nových priestorov, a kreovali ste jej postupné napĺňanie novým obsahom. Aká je súčasná situácia v nemocnici, keď ide o pacientov a o personál?

Nemocnica má v súčasnosti 475 postelí,  rozmiestnených na šiestich klinikách, je výučbovým pracoviskom Slovenskej zdravotníckej univerzity a Fakulty ošetrovateľstva Trnavskej univerzity pre lekárov, psychológov, psychoterapeutov a sestry a poskytuje každoročne množstvo stáží, praxí a študijných pobytov študentom vysokých škôl.  Každá klinika sa špecializuje na určitý diagnostický okruh a poskytuje pacientom  systém liečby založený na diferencovaní, to znamená, že pacient podľa svojho stavu prechádza z akútnej stanice na polootvorenú a nakoniec otvorenú a celý čas sa lieči s podobne chorými. Najväčšie je mužské a ženské oddelenie Psychiatrickej kliniky SZU a PNPP, kde sú prioritne prijímaní pacienti s psychotickými poruchami. Potom je tu Psychosomatická klinika Trnavskej univerzity, ktorej zameranie vychádza z pôvodného psychoterapeutického oddelenia. Na Klinike drogových závislostí sú vďaka prepracovaným programom veľmi dobré terapeutické výsledky.  Gerontopsychiatrická klinika je určená pre diagnostiku a liečbu psychických porúch pacientov nad 65 rokov a Neuropsychiatrická klinika, jediná na Slovensku i v okolitých štátoch,  je špecifická svojim zameraním a skúmaním prieniku príznakov z okruhu týchto dvoch odborov.

Ročne odliečime okolo tri tisíc pacientov  a priemernú ošetrovaciu dobu máme asi 53 dní pri celkovej obložnosti 84%. Zamestnancov je približne 370, z toho zdravotníckych 240. Máme zabehnutý vynikajúci systém manažérstva kvality s množstvom kvalitne vypracovaných postupov, manuálov, poriadkov, atď., máme vlastný dotazník kvality, máme unikátne projekty, vďaka ktorým dostávajú pacienti to, čo nikde inde, máme vynikajúcu rehabilitáciu aj telocvičňu, máme ešte všeličo iné, ale to najcennejšie, čo máme, sú ľudia, vzdelaní, ľudskí, priateľskí, obetaví. Aby to nebolo len také ružové, nemocnica trpí podobne ako celé slovenské zdravotníctvo  nedostatkom peňazí na obnovu a rekonštrukciu, ale situácia sa začala lepšiť a tento trend verím bude pokračovať.“

Ako vnímajú občania toto zdravotné zariadenie?

„Podstatné je to, ako dnes ľudia našu nemocnicu vnímajú: Pezinčania dnes nepovedia, ako ešte pre pár rokmi, „keď budeš zlý, pôjdeš na Cajlu!“ (Cajla je údolie, časť Pezinka, kde sa nemocnica nachádza), ale povedia „naša Pinelka“, čo je pre mňa balzam na dušu, lebo to prvé vyjadrovalo ten pohrdlivý, stigmatizujúci postoj a to druhé znamená, že  roky detabuizačných aktivít priniesli svoje ovocie a že Pinelova nemocnica je verejnosťou prijímaná ako normálne zdravotnícke zariadenie, ktoré má renomé a rešpekt. Kvalita a vzťah k pacientovi sú pre nás najvyššie méty a kritériá. S pacientmi zaobchádzame veľmi dôstojne, rešpektujú sa jeho potreby a individualita. Máme veľa možností ako naplniť pacientove očakávania, aj cez doplnkové nefarmakologické aktivity, ako je joga, zumba, remeselnokreatívne aktivity, kultúrne podujatia aj workshopy. A to nielen pre pacientov, ale i pre verejnosť.“

Video prezentácia Psychiatrickej nemocnice Phillipa Pinela v Pezinku / Zdroj: YouTube

Štát málo vkladá do nemocníc, ale vo vašej  zápasíte aj s nedostatkom personálu. Toto však nie je ojedinelý prípad…

Prvé signály o nedostatku sestier sme registrovali už pred  rokmi. Aj sme o tom hovorili, ale zostalo to bez odozvy, akoby neexistovali analýzy, trendy, plánovanie. Rezort sa tváril, že sa nič nedeje, opak bol však pravdou. Keď sa nič nerieši, raz to praskne. Minulý rok, kedy už bola situácia alarmujúca, mnohé nemocnice museli zatvárať oddelenia. Tento rok sa to dotklo aj nás, jednu stanicu sme museli dočasne zatvoriť. Sestier je nedostatok a budúcnosť vôbec nie je ružová, lebo ak sa aj pristúpi k systémovým zmenám, prejdú roky, kým sa anomálny stav napraví. V tomto kontexte sme radi, že mimo Slovenska existuje malé Slovensko, Vojvodina a Báčsky Petrovec, kam sa v týchto dňoch chystáme, aby sme predstavili našu nemocnicu slovenským vojvodinským zdravotným sestričkám, ktoré by mali potenciálny záujem o prácu u nás.“

Čo viete ponúknuť sestrám z Vojvodiny, aké pracovné podmienky a čo očakávate vy od nich?

Ponúkame zaujímavú prácu v tímovom prostredí, kde je záruka vysokého odborného rastu. Ponúkame aj motivačné finančné ohodnotenie, veď v roku 2018 bola priemerná mesačná mzda sestry 1326 Eur, čo je v čistom 1004 Eur. Nové sestry dostanú pri nástupe jednorazový príspevok vo výške 300 Eur a jednorazový príspevok po ukončení 3 – mesačnej skúšobnej doby vo výške 2000 Eur.  Platí to pri splnení podmienky odpracovania 24 mesiacov v našom zariadení vrátane zákonnej dovolenky. Pracovná neschopnosť sa pravdaže neráta. Okrem toho sestra dostane príspevok na ubytovanie počas prvých 6 mesiacov trvalého pracovného pomeru. Nejde však len o peniaze, hoci sú veľmi dôležité. Naša námestníčka pre ošetrovateľstvo Andrejka Uhláriková je vynikajúci človek, vedie špecializačné vzdelávanie sestier z celého Slovenska, je veľmi ľudská, empatická a spravodlivá a má okolo seba vynikajúci tím vedúcich sestier a manažériek, ktoré šéfujú sestrám na svojich  klinikách. Žiadna sestra nezostane nepovšimnutá, každej sa venuje adekvátna pozornosť či už v rámci odborného rastu alebo pri riešení osobných problémov. Dovolím si tvrdiť, že napriek technizácii medicíny nájde pacient aj zamestnanec v našej nemocnici priam rodinné prostredie. Oplatí sa to zažiť.“


Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

Sonja Ďuríková Harris životné šťastie našla v Amerike, na Srbsko však nezabúda

Sonja Ďuríková Harris z Pennsylvánie, ktorá vyrastala v malej báčskej dedine Laliť, pred vyše desiatimi rokmi svoje šťastie našla v Amerike. Nie náhodou, ale silou vôle, presvedčenia a energie, pretože už počas svojho prvého trojmesačného pobytu v Amerike v rámci Work&Travel programu si uvedomila, že domov nie je nutne tam, kde si sa narodil, ale tam, kde sa dobre cítiš.

„Všímam si ľudí v Srbsku, zvlášť mladých ľudí. Na ich tvárach vidím bezvládnosť, depresiu, nezáujem a apatiu. Viem, že je ťažká situácia, nieto pracovných miest, ekonomická situácia nie je závideniahodná, a preto im chcem odkázať: skúste odísť von, do zahraničia hocikde. Prídite do Ameriky. Ak sa vám nepáči, vráťte sa domov, ale skúste, vykročte do sveta a za svojim šťastím, ak ho nemôžete nájsť v Srbsku,“ hovorí Sonja Ďuríková Harris hneď na začiatku nášho prvého rozhovoru po takmer tridsiatich rokoch, keď sme sa vďaka rubriky Detský kútik v slovenskom týdženníku Hlas ľudu zoznámili a zoči-voči stretli na niekoľko minút stretli pred kulpínskym kostolom.

Od nášho kulpínskeho stretnutia veľa vody pretieklo Dunajom. Sonju život odviedol na iný kontinent, kde je úspešná odborníčka v oblasti digitálneho marketingu, ale nezabúda na svoje rodisko.

Domov nie je nutne tam, kde si sa narodil, ale tam, kde sa dobre cítiš: Sonja so svojou rodinou. / Foto: z archívu S. Ď. H..

„Mojou túžbou je, aby som raz prišla do Srbska a zorganizovala dielňu alebo seminár, či stretnutie s ľuďmi, ktorí chcú prísť do Ameriky,“ hovorí ona. „Zvlášť osemnásťročných chcem posmeliť, aby prišli do Ameriky. Aby videli iný svet, a aby sa na základe vlastnej skúsenosti rozhodli, kde sú naozaj doma. Keby mne vtedy mal kto povedať, posmeliť, aby som to urobila ako osemnásťročná, keď sa človek ľahšie rozhoduje risknúť, keď ľahšie vycestuje, pretože nemá iné záväzky a zodpovednosť (prácu, rodinu, a pod.), tak som v Amerike už naozaj dávno,“ zdôveruje sa naša spolubesedníčka.

Mojou túžbou je, aby som raz prišla do Srbska a zorganizovala dielňu alebo seminár, či stretnutie s ľuďmi, ktorí chcú prísť do Ameriky.

„Bez podpory rodiny a najbližších, do Ameriky som prišla ako 25-ročná. A to iba preto, že som si myslela, že je pre mňa, dievčinu z dediny, Amerika nedosiahnuteľná. To vôbec nie je pravda! Do Ameriky môže prísť každy. Len sa musí osmeliť,“ pokračuje Sonja, ktorá, podľa vlastných slov, nebola šťastná v Srbsku.

Svoje šťastie Sonja Ďuríková Harris našla v Amerike:

„Preto chcem odkázať mladým – vycestujte do Ameriky, Anglicka, Kanady, kdekoľvek. Prídite, skúste, ak sa vám nepáči, vráťte sa. Ak sa vám páči, zostaňte. Ale urobte niečo, nestojte v mieste. Verte v seba! Všetko je možné, ak máš veríš v seba.

Sonjina cesta do Ameriky nebola ustlatá z ruží

Sonja Ďuríková Harris, ktorá teraz žije v Pensylvánii, po ukončení strednej školy v Novom Sade (účtovníctvo) veľmi túžila po odchode na štúdia, podobne ako jej rovesníci. „Chcela som ísť študovať, avšak nemohla som si to dovoliť,“ spomína si Sonja. „Neodišla som študovať a tak som celý rok bola doma, v Laliti. Po roku som rodičom povedala, že sa sťahujem do Nového Sadu. Ikeď rodičia so mnou nesúhlasili, predsa som odišla a našla som si robotu v obchode.“

V tom období už o štvrtej ráno musela vyštartovať z bytu, zmeniť dva mestské autobusy, aby nezmeškala do práce. Ale na pracovisku bola nešťastná.

„Moji zamestnávatelia mi povedali, že neviem ani len jablká vyskladať,“ Sonja sa smeje, kým rozpráva o tej situácii. „Takže som odtiaľ odišla, a našla si ďalšiu prácu v oblasti predaja marketnigových ponúk. Neskoršie som opäť vystriedala pracovisko, kedy som sa zamestnala v jednom novosadskom butiku, kde sa mi darilo. Po roku som sa stála šéfku zmeny, dokonca som v Belehrade, kde majiteľ tiež mal butiky, viedla tréning pre druhé predavačky.“

Ďuríkova rodina je veľká podpora v Sonjinom živote: Sonjin otec na návšteve u svojich v Amerike / Foto: z archívu S. Ď. H.

V tom roku sa Sonja zapísala na Vyššiu podnikateľskú školu – smer financie a účtovníctvo v Novom Sade, čo rodičom premlčala.

„Dostala som sa na rozpočet, a moji rodičia zostali viacnásobne šokovaní: že som zložila prijímačky na fakultu, že som sa zapísala na fakultu, že mám vlastné peniaze na prenájom bytu a stravovanie. Po celý čas počas štúdia mi pomáhal aj majiteľ butiku, správal sa ku mne ako otec, podobne ako aj jeho maželka, aj matka.“

Prvé rande s Amerikou prinieslo aj druhé. Osudové.

Sonja po prvýkrát v Amerike / Foto: z archívu S. Ď. H.

Do Ameriky sa zaľúbila na prvý pohľad, keď v lete 2007 so spolubývajúcou, kamarátkou, ktorá študovala na právnickej fakulte, v rámci programu Work&Travel odišla do Ameriky. „Amerika ma ohúrila! Bola som v skupine, ktorú tvorilo 17 mladých ľudí, ktorá robila v McDonalad’s-e, zarábali sme, učili sme sa angličtinu, zabávali,“ hovorí Sonja, ktorá si v Amerike založila aj vlastnú rodinu.

„Keď som sa po troch mesiacoch vrátila z Ameriky domov, vedela som, že tam chcem ísť študovať. Napísala som dopis americkej fakulte Norwalk community college, že chcem u nich študovať účtovníctvo, a ihneď dostala odpoveď: My ťa chceme, ale potrebujeme tieto dokumenty. – A to bol celý zoznam potrebných dokladov a papierov, a ja som ich ako blázon začala zháňať.“

V januári 2008 opäť vkročila na americkú pôdu. Teraz už na pôdu svojho nového domova, ikeď to možno vtedy ani len netušila.

„Všetko bolo dobre, keď som zletela na letisko a odišla do mesta Darien. Iba…“, pokračuje v príbehu naša spolubesedníčka. „Iba som nemala peniaze, ani ubytovanie, ani robotu, a rodičom som povedala, že mám všetko. Prechádzala som sa po meste a stretla som bezdomovca, ktorý si odo mňa pýtal dolár. Dolár som mu dala a povedala som mu: Nech sa páči dolár. Ale musím vám niečo povedať. Aj ja som bezdomovkyňa.

Prechádzala som sa po meste a stretla som bezdomovca, ktorý si odo mňa pýtal dolár, že je bezdomovec. Dolár som mu dala a povedala som mu: Nech sa páči dolár. Ale musím vám niečo povedať. Aj ja som bezdomovkyňa.

Potom si spomenula na jednu známu zo Srbska, s ktorou sa zoznámila počas amerického leta. Známa robila opérku v Amerike, a pozvala Sonju, aj jej dvoch kamarátov, s ktorými do Ameriky prišla, na desať dní do domu, v ktorom pracovala a žila, keďže jej hostitelia boli na dovolenke.

Rodina nadovšetko: Sonjina sestra Lidija so synom Aleksandom na návšteve v Amerike – zľava: Lidija, Tyler, Aleksandar a Sonja / Foto: z archívu S. Ď. H.

„U nej sme strávili desať dní, ale tu sa jej podpora nekončí, pretože nám po desiatich dňoch ponúkla robotu v jednom country klube, ktorý nám poskytol aj ubytovanie, aj stravovanie, teda všetko čo sme potrebovali.“

Neradím to nikomu, to je riziko, ale som mala takú voľu, silu a vieru, že som tak urobila. Ale ja som mala stav, že tam chcem byť a že to možno znamená, že budem aj na ulici, aj že budem musieť robiť takmer čokoľvek, ale držalo ma nad vodou to, že som chcela byť v Amerike.

Tak Sonja začína robiť, paralelne s robotou aj študuje. A to ostošesť študuje, robí na sebe, z dňa na deň vylepšuje svoju angličtinu. Na fakulte sa dostáva medzi top študentov, pretože má veľkú motiváciu: chce som sa stať predsedníčkou Phi Theta Kappa na pôde koledžu.

Sonja ako regionálna predsedníčka New England Phi Theta Kappa / Foto: z archívu S. Ď. H.

„Keď som v študentskej službe povedala, že chcem byť predsedníčkou Phi Theta Kappa, povedali mi, že musím byť najlepšia študnetka, musím byť populárna, musia ma mať všetci radi, a ja som ešte viacej začala robiť na sebe,“ objasňuje naša spolubesedníčka. „Učila som sa ako predsedovia kráčajú, ako podávajú ruku, ako držia bradu. Proste všetko. Moji konkurenti si robili veľké kampane, keďže mali veľa kamarátov, ktorí im v tom pomáhali, a ja som bola takmer sama. Ale mojom prejave na záverečnej volebnej slávnosti, stala som sa regionálnou predsedníčkou New England Phi Theta Kappa, k čomu patrí 58 koledžov z 5-tich štátov.

Darienský country klub sa stal pre Sonju osudovým. Na pracovisku sa totiž zoznámila s frajerom Tylerom, ktorý tam hrával golf a ona robila v reštaurácii. Teraz je to jej manžel. „Po ukončení štúdií sme sa zobrali a ja som sa zamestnala v banke,“ hovorí a v očiach jej vidno lesk lásky. „Vieš, život je ozaj zázrak, aj sila vôle, pretože keď som pred 11-timi rokmi prišla do Darienu, neveľkého, ale veľmi bohatého mesta, keďže tu žije veľa miliónerov, v strede mesta som zastala a videla som jednu veľkú banku a povedala som si: Tu raz budem robiť! Tak sa aj stalo. Práve tá banka bola moja prvým pracoviskom po ukončení koledžu.“

Sonja so synom pred bankou, v ktorej pracovala / Foto: z archívu S. Ď. H.

Po určitom čase stredobodom jej pozornosti začínajú byť blogy, sociálne siete, digitálny marketing.

„Keď som robila v banke, začala som písať blog o materstve, s receptami a na tému výmeny oblečenia pre bábätká, pretože som v tom čase bola tehotná s prvým synom. Keďže ma čoraz viacej lákalo blogerstvo a spoločenské siete, odišla som aj na konferenciu venovanej marketingu marketingu na spoločenských sieťach, čo sa mi veľmi zapáčilo. Na konferencii som sedela vo VIP lóži, komunikovala s hlavnými prednášateľmi, ktorí mi nesebecky poradili, zdarma ponúkli softvéry a stratégie. Tu sa začína aj môj podnikateľský príbeh. Po tejto konferencii som sa rozhodla, že si založim digitálnu marketingovú agentúru. Písal sa rok 2015, keď vznikla moja agentúra Social Sonja Media, do ktorej sa neskoršie zapojil aj môj manžel, ktorý predtým robil finančného riaditeľa v kompánii Merryl Edge.

K transformácii sa môže prísť, ak spoznáš seba

Sebaspoznanie je dôležité aj pre rast v biznise, mieni Sonja, ktorá je na fotografii, ktorá vznikla po presťahovaní sa do Ameriky. / Foto: z archívu S.Ď.H.

Každý človek sa môže zmeniť, ak po tom túži. Sonja Ďuríková Harris tiež túžila po zmene, lebo dlho v sebe cítila, že i napriek veľkej motivácii, niečo ju brzdí, aby si vychutnávala život naplno. „Aby človek mohol rásť a rozvíjať sa, musí najprv spoznať samého seba. Sebaspoznávanie predchádza osobnému rastu,“ hovorí zo skúsenosti Sonja.

„Ja som si dlho sebe pripisovala mnohé negatívne veci, ktoré sa mi stávali v živote. Dlho som si myslela, že som ja vinná za to, že som ich ja zapríčinila, ale akonáhle som začala spoznávať seba, pochopila som, že v živote to inak beží. Že si musíme byť vedomí, ktorej skupine ľudí prislúchame, kde sa cítime dobre. Odvtedy, kedykoľvek mám v živote problém, zamyslím sa nad tým, ktorej skupine prislúcham, kde mám hľadať radu, podporu, pomoc,“ mieni naša spolubesedníčka.

Sebaspoznanie je dôležité aj pre rast v biznise, mieni Sonja.

„Aj v biznise som sa musela zamyslieť nad tým, kam patrím, lebo všetky moje kamarátky podnikateľky neuveriteľne rástli, a ja nie. Dlho mi trvalo, kým som pochopila prečo, a ako sebe pomôcť. Podstata bola v tom, že všetky ony boli nevydaté, bez manžela a detí, a mohli celý svoj čas venovať na rozvoj biznisu,“ vysvetľuje ona. „Keď som už bola zúfalá, že sa mne nedarí tak ako iným, v tej chvili mi svitlo: ja patrím do inej skupiny, ktorú činia ženy podnikateľky, s rodinami, s deťmi, a že v mojom prípade je v poriadku dať si viacej času na rozvoj.“

Sebaspoznávanie je dôležitým aspektom v Sonjinom živote, pravdepodobne ako je to v prípade mnohých ľudí, ba dokonca väčšiny.

„Sebaspoznanie je dôležité v mojom živote, lebo keď neviem, kam patrím a kto som, potom mám stres a traumu. Ale keď viem, že ja som mama, manželka, podnikateľka, viem, že si musím nájsť svoju skupinu, do ktorej ako taká patrím. A našla som ju! To je skupina mám, ktoré sú vydaté s dvomi, tromi, štyrmi deťmi, a s vlastným biznisom. To je adresa, na ktorej hľadám, aj dostávam podporu, pomoc, radu. Tam som svoja.“