[VIDEO] Pagáčove unikátne drevené rybárske návnady s dušou

Igor Pagáč (35) sa pred dvomi rokmi z Francúzska, kde žil 20 rokov, vrátil do rodiska, do Báčskeho Petrovca, kde vyrába unikátne drevené rybárske návnady.


Každá lampa z tekvice má vlastný príbeh

Daniel Válovec z Kovačice vyrába lampy z netradičného materiálu, ktorý síce lampu pripomína, ale ňou nie je – z tekvice. Poznáme ich skôr z amerického Halloweenu, alebo ako chutnú sladkosť pri obedovom stole, ale ako lampy? To určite nie. Iste ste stokrát prešli okolo tekvice, a nikdy ste si nepomysleli na to, že sa z nej môže vyrobiť umelecké dielo. Kto by chcel tráviť 150 hodín nad tvorbou tekvicovej lampy. Tá má niekedy vyše tisíc detailne spracovaných bodiek, ktoré nielen presvetlia izbu, ale vytvoria aj atmosféru.

Daniel Válovec (1981) žije a pôsobí v Kovačici, v Srbsku. Umenie ho baví od malička, najmä kresba a maľba. Po ukončení slovenského gymnázia v Kovačici, vyštudoval dizajn na Univerzite v Belehrade. Po ukončení školy stále pracuje ako dizajnér obuvi. Svoje umelecké vlohy a idey, popri práci s kožou, vnáša do výroby lámp z tekvíc. V roku 2013 spolu s kolegami založil združenie Kreatornica, zoskupujúceho ľudí, ktorí sa zaoberajú tradičnými remeslami či výrobou rôznych umeleckých vecí.

Jeden múdry človek raz povedal:

„Keď si kupujete niečo od umelca, kupujete si niečo viac než len predmet. Kupujete si stovky hodín pokusov a omylov, kupujete si roky sklamania i čistej radosti. Nekupujete si len vec, kupujete si kúsok srdca, kúsok duše a kúsok jeho života… „

Lampa z tekvice má niekedy vyše tisíc detailne spracovaných bodiek, ktoré nielen presvetlia izbu, ale vytvoria aj atmosféru. / Foto: z archívu D. V.

Kedy vznikol nápad (inšpirácia) vytvoriť lampy z tekvice?

Daniel: „Bolo to roku 2005 po ukončení štúdia dizajnu v Belehrade. Po dlhšom čase plnom záväzkov zrazu som sa ocitol na civilnej vojenskej službe. Bol to pre mňa povinne strávený čas, kde som mal nadostač priestoru na kreatívne myšlienky. Jedna z tých ideí bola spojiť úžitkové umenie zo suchým plodom tekvice. Pokúsil som sa a vtedy vznikla moja prvá lampa.“

Aký je celkový proces pri výrobe takejto lampy?

Daniel: „Výroba jednej lampy je proces, ktorý je zložený z viacerých fáz. Najprv výber tekvice, ktorá musí byť dobre vyschnutá, kvalitná, s hrubým mäsom vhodným pre carving. Potom nasleduje čistenie, impregnácia, príprava, dizajn ornamentov, farbenie, dierkovanie, carving a pyrografia, voskovanie, výroba dreveného podstavca, príprava elektriky a inštalácia na podstavec. Každá táto fáza vyžaduje mnoho trpezlivosti a priamo vplýva na kvalitu lampy.“

Daniel Válovec: „Výroba jednej lampy je proces, ktorý je zložený z viacerých fáz.“ / Foto: z archívu D. V.

Ako dlho trvá výroba lampy a od čoho to závisí?

Daniel: „Proces výroby jednej lampy najčastejšie súvisí s veľkosťou tekvice a komplexnosťou dizajnu ornamentov na samotnej lampe. Často závisí aj od inšpirácie, a tak sa stane, že začnem robiť novú lampu, ale v jednej chvíli zastanem, lebo som nie spokojný s nejakou čiastkou alebo detailom. Potom tekvicu na chvíľu odložím a začnem robiť druhú, aby mi po určitom čase prišiel nápad a ukončím ju. Na samom začiatku, keď som robil jednoduchšie lampy, jedna lampa vznikala 2-3 dni. Dnes, keď sa snažím vytvoriť komplexný dizajn a dávať dôraz na každý detail, práca na lampe trvá aj viac ako 150 hodín.“

Kedy sa venuješ výrobe lámp?

Daniel: „Keďže je výroba lámp pre mňa zatiaľ iba hobby, jediný čas, ktorý mi zostáva na tvorbu je, keď sa skončia všetky denné povinnosti. Vedľa päťčlennej rodine toho ôasu, žiaľ, nemám veľa, ale sa ho snažím využiť maximálne. Najčastejšie je to v nočných hodinách, keď mám najviac pokoja.“

Prečo práve tekvica?

Daniel: „Bolo to úplne náhodou. Vtedajšia kolegyňa ,,z vojenčiny” mala doma vysušené tekvice a chcela ich zahodiť. Ja som sa v tom momente rozhodol, že si ich vezmem, vôbec nevediac, čo s nimi budem robiť. Tie suché plody tekvíc ma lákali, aby som z nich niečo vytvoril a bolo mi ľúto zahodiť ich. Predsa sú to plody prírody, umenie prírody. Videl som v nich materiál, ktorý má potenciál na umenie.“

Suché plody tekvíc ma lákali, aby som z nich niečo vytvoril a bolo mi ľúto zahodiť ich. Predsa sú to plody prírody, umenie prírody. Videl som v nich materiál, ktorý má potenciál na umenie.

Lampy majú zaujímavé vzory. Kde nachádzaš inšpiráciu?

Daniel: „Najväčšiu inšpiráciu čerpám z prírody. Inšpirujú ma rôzne symetrie, aké vidno na slnečnicovom kvete, rôzne organické tvary, ako sú korály, krištály, tiež Fibonacciho postupnosť, podľa ktorej sa formujú rôzne tvary v prírode a rôzne drahokamy. Aj samotná tekvica je plod prírody. Kebyže chcem urobiť dve rovnaké lampy, to sa nedá, lebo ani jedna je nie rovnaká. Každá má svoj jedinečný tvar, ktorý vlastne na začiatku určuje smer v ktorom sa proces dizajnu bude pohybovať.“

Daniel Válovec: „Na každú moju lampu sa dá pozerať z dvoch perspektív.“ / Foto: z archívu D.V.

Akú funkciu vykonávajú lampy okrem svietenia?

Daniel: „Na každú moju lampu sa dá pozerať z dvoch perspektív. Keď lampa nesvieti, predstavuje umeleckú sochu organického tvaru a textúry s detailne dizajnovanými ornamentmi. Keď sa zapojí, pomocou svetla sa tie ornamenty reflektujú na priestor, v ktorom sa nachádza, vytvárajúc harmóniu svetla a tieňa.“

Aké výhody majú konkrétne tieto lampy?

Daniel: „Možno by výhoda bola tá, že je každá lampa unikátna a originálna. Na moje lampy sa viac pozerám, ako na umelecké diela a nie ako na veci, ktoré majú praktickú výhodu osvecovať niečo.“

Experimentuješ aj so svetlom, ako takým, v lampe?

Daniel: „Viac sa zaoberám kompozíciou svetla a tieňmi na samej lampe, ako s experimentovaním so svetlom v technickom zmysle, ako sú žiarovky, ovládače a iné veci. Jedna z charakteristík a cieľov pri každej mojej lampe je práve kompozícia svetelných, tmavých a carvingovaných plôch, ktoré striedaním vytvárajú jedinečnú harmóniu svetla a tieňov. Keď ide o žiarovky, používam iba halogénové žiarovky, ktoré dávajú teplé svetlo a tiež som na jednej z mojich najnovších lámp použil diaľkový ovládač s dimerom.“

Ktorá z lámp je pre teba najvzácnejšia a prečo?

Daniel: „Každá. Kým nevyrobím novú a tak až po poslednú, čo som urobil. Proste nemôžem vybrať ani jednu, lebo každá má vlastný príbeh. Možno by som mohol povedať, ktorá bola najvzácnejšia pre moju manželku. Jedna lampa bola u nás v dome dlho. Považovali sme ju za našu, a keď som ju neplánovane predal, zistili sme, že nám bola vzácnejšia, ako sme si mysleli. Ale ihneď jej miesto nahradili nové lampy.“

Lampa z tekvíc ako brend Dart Lamp. / Foto: z archívu D. V.

Akým spôsobom prezentuješ svoje lampy?

Daniel: „Lampy prezentujem pod brendom Dart Lamp na mojej webovej stránke, ktorá je ešte vždy vo fáze upravovania, ako aj na sociálnych sieťach, ako je Facebook, Instagram a Pinterest. Lampy tiež prezentujem na Umeleckom jarmoku v Piešťanoch na Slovensku, môžem povedať už tradične, pod vedením organizácie Tradičné ľudové umelecké remeslá, s ktorou mám výnimočne dobrú spoluprácu. Keďže výroba jednej lampy trvá aj niekoľko mesiacov, žiaľ nikdy nemám nadostač času na to, aby som ich prezentoval na nejakej výstave v galérii, čo je jedna z mojich veľkých túžob.“

S akými reakciami sa stretávaš pri prezentácii svojich lámp?

Daniel: „Sú to rôzne reakcie, hlavne pozitívne. Najviac je prekvapujúcich reakcií na to, že je to vytvorené z tekvice. Keď lampa nesvieti, tak si ľudia vôbec neuvedomujú, čo to je. Iba, keď zasvieti sa prekvapia, že je to vlastne lampa. Najčastejšie sa pýtajú koľko dierok je na jednej lampe, na čo ja nikdy nemám odpoveď, lebo ich je na tisíce.“

Akým spôsobom reaguje na tvoju umeleckú prácu tvoja rodina?

Daniel: „To sa najlepšie môže opísať situáciou, keď deti na trhu videli tekvicu, tak na ňu hovorili „lampa“. Jedna z väčších výziev v rodine je organizácia času pre tvorenie. Čas si vystriedam s manželkiným, ktorá vyrába mydlá LadaSoaps. Tiež sa snažíme, aby sme spolu účinkovali na podujatiach (s lampami a mydlami). Keď je na to možnosť, urobíme si z toho rodinný výlet.“

Máš nejakú vysnívanú predstavu o lampe, ktorú by si chcel urobiť, alebo o nejakom inom umeleckom diele?

Daniel: „Mohlo by sa povedať, že nemám nejaký určitý a konečný cieľ. Pre mňa je tvorenie proces, ktorý sa rozvíja s každou nasledovnou lampou. Cieľ si postavím pre každú novú lampu a nechám, kam ma to na konci privedie.“

Mladý redaktor Miroslav Gašpar z obzoru nestráca objektivitu a analytickosť, ba ani novinársku iniciatívu, ktorá dosť často v médiách v našej krajine chýba

Master štúdiá žurnalistiky v Novom Sade ukončil hravo. Určite aj preto, že mladý redaktor Miroslav Gašpar (1989) z Lugu patrí medzi tých ľudí, ktorí takmer od detstva presne vedia, čím sa chcú stať, keď narastú. Keď vyrástol, stal sa rozhlasovým žurnalistom, čiže už niekoľko rokov pracuje v pokrajinskom verejnom servise – v Slovenskej redakcii Rádia Nový Sad, ale pôsobí aj v iných druhoch médií – od printových po online. Z novinárskeho obzoru nestráca objektivitu a analytickosť, ba ani novinársku iniciatívu, ktorá dosť často v našich médiách chýba. Uplatňuje ju v každodennej novinárskej práci, pri redigovaní vysielania pre deti a vysielania pre mladých In teen, ale aj pri redigovaní správ a príprave iných druhov príspevkov.

Miroslav dokonca včas pochopil, že má ľahké pero aj v literatúre pre deti. O ľahkosti, s ktorou zvláda aj novinársku a spisovateľskú prácu, hovoria aj jeho profesionálne ocenenia a účasť na niektorých festivaloch. Účinkoval totiž na festivale Môj rodný kraj na Ukrajine, v Užhorode a na festivale Profest 2016 v Báčskej Topoli Miroslavovu reportáž Historka o kroji nominovali medzi desať najlepších prác spomedzi 189 prihlásených. Tohto roku získal druhú a tretiu cenu v kategórii prózy na literárnej súťaži časopisu pre deti Zornička. Viac než dosť dôvodov, aby sme sa s ním porozprávali. A inšpirovali.

Ako a prečo prišlo k tvojmu rozhodnutiu študovať žurnalistiku?

„Spomínam si aj ja, ale viac mi o tom hovorili moji najbližší, že som odmalička hovoril, že budem novinárom. Pozerajúc futbalové zápasy, alebo hrajúc futbal som komentoval spolu s komentátorom, veľmi sa mi to páčilo. Spájať dve milé veci – šport a cestovanie. Po skončení gymnázia som však váhal, či sa zapíšem na žurnalistiku, alebo na sociológiu. Dnes som rád, že rozhodnutie padlo na ten prvý odbor.“

Miroslav Gašpar: novinár v akcii / Foto: z archívu M. G.

Čo ti štúdium dalo, aké základy, aké smernice?

„Neobjavím Ameriku, keď poviem, že bez praxe sa novinárčiť prakticky nedá. Je to v tomto povolaní rovnako, ako aj v iných odboroch. Predsa, dôležité je oboznámiť sa aj s teoretickým rámcom žurnalistiky, predovšetkým s etickými a novinárskymi kódexmi (ktoré sa u nás nerešpektujú), jednotlivými zákonmi, ktoré sa vzťahujú na oblasť informovania a médií, ale aj na početné iné oblasti spoločenského života. Samozrejme, že si novinár v práci vybuduje oblasť, ktorá ho najviac zaujíma – hospodárstvo, sociálne témy, šport, kultúrne obsahy – ale je rovnako tak dôležité, aby novinár mal vedomosti o všetkých spomenutých oblastiach. Samozrejme, nemožno očakávať, že novinár zvládne všetky segmenty tak dobre, ako odborníci z tých sfér, ale je potrebné mať aspoň prehľad základných pojmov. Zhruba tie základy ponúka štúdium novinárstva.“

Kto z profesorov ťa najviacej inšpiroval počas štúdií a kto ťa vie dnes nadchnúť?

„Veľmi si vážim všetkých profesorov, s ktorými som sa stretal a ktorí mi boli pedagógmi. To sa vzťahuje na všetkých osvetových pracovníkov od základnej školy až po skončenie master štúdia. Mentorkou pri písaní master práce mi bola profesorka Dubravka Valićová Nedeljkovićová, ktorá mi v tom veľmi pomohla. Ona je veľkou profesionálkou a človekom, ktorému je oblasť médií veľmi blízka a ktorú perfektne pozná. Dnes ma nadchýnajú početní ľudia, početné dobré, odvážne myšlienky smelých ľudí, ktorí vedia, čo chcú, majú jasné stanovisko a bystrú hlavu.“

Kedy si začal spolupracovať s Novosadskou novinárskou školou a pri akých projektoch?

„S Novosadskou novinárskou školou som začal spolupracovať po skončení master štúdií. Príležitosť bola projekt Skrinka, audio rozprávky v jazykoch národnostných menšín. Účinkoval som v tom projekte a neskoršie som účinkoval aj v monitoringoch NNŠ, ktoré sa realizovali počas predvolebnej kampane roku 2016. Tiež som účinkoval v analýze obsahu verejného mediálneho servisu, ako aj v projekte monitorovania počas predvolebnej kampane na voľby do národnostných rád národnostných menšín 2018. Práve monitoring médií je jednou z oblastí, ktorá ma veľmi baví a ktorej sa serióznejšie venujem.“

Miroslav Gašpar ako narátor v projekte Skrinka, ktorý realizuje Novosadská novinárska škola / Zdroj: You Tube kanál Novosadskej novinárskej školy

Ešte počas štúdii, ak sa nemýlim, sa dostávaš do slovenskej redakcie RNS. Aké boli začiatky? Mal si rad rozhlasové novinárstvo pred tým?

„Presne. V slovenskej redakcii Rádia Nový Sad som začal pôsobiť počas bakalárskeho štúdia. Mali sme záväznú prax, rovnako, ako mali staršie a mladšie generácie študentov žurnalistiky na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Ja som si zvolil slovenskú redakciu RNS a začal som v nej pôsobiť. Študoval som v srbčine, takže mi na začiatku bolo potrebné trochu času na zvládnutie slovenčiny, ale išlo to. Všímal som si rady, tiež kritiky skúsenejších kolegov, čo uplatňujem dodnes. Seba som si nevedel predstaviť ako rozhlasového novinára, myslel som si, že budem v tlači, alebo v televízii pracovať. V redakcii som momentálne redaktorom Vysielania pre deti, tiež mládežníckeho vysielania In teen, redigujem aj predpoludňajší program, prispievam do iných relácií. Ešte by som chcel pripomenúť, že som bol redaktorom prvého vysielania v slovenskom jazyku, ktoré sa vysielalo na Rádiu Beočin. Bolo to roku 2011. Išlo o polhodinovú reláciu Minúty po slovensky, vysielala sa v piatok popoludní.“

Spolupracuješ aj s Hlasom ľudu, dokonca si písal seriózne fejtóny na spoločenské témy…?

„S Hlasom ľudu som začal spolupracovať vďaka vtedajšej zodpovednej redaktorke nášho týždenníka Vladimíre Dorčovej Valtnerovej, čiže tebe :). Písal som texty na spoločenské témy, aj teraz sa rád zastavujem na podujatiach, ktoré spracúvajú seriózne témy – násilie, nacionalizmus, extrémizmus, stav médií, spoločenstvo a podobné. Spolupráca s Hlasom ľudu pretrváva niekoľko rokov. Okrem toho, spolupracujem tiež s mesačníkom Vzlet, kde píšem na športové témy. Píšem aj na témy, o ktorých si myslím, že mladých zaujímajú – napríklad o komiksoch, futbalových chuligánoch…  Som tiež členom redakcie časopisu pre deti Zornička.“

Toho času pre Hlas ľudu on-line píšeš na športové témy a z tvojich textov vidno, že dobre plávaš aj v tej problematike a že k nej pristupuješ analyticky.

„Pravda, pre Hlas ľudu najčastejšie píšem športové texty, ale sa snažím nedávať iba suché informácie. Snažím sa vhĺbiť do témy, ktorú spracúvam. Nechcem čitateľovi nanucovať vlastné stanovisko, ale každopádne chcem u neho vyvolať to, aby pri čítaní článkov pochopil, že veľmi dobre poznám to, o čom píšem. Vraciame sa k tomu, že je veľmi dôležité poznať oblasť, ktorej sa venujeme. Veď aj šport je omnoho viac, než iba súhrn výsledkov jednotlivých zápasov. Je extrémne veľká oblasť, dokonca jedným z najsilnejších biznisov na celom svete.“

V našej spoločnosti dominuje takzvané novinárstvo vyhlásení, čiže novinári vynaložia minimálne úsilie, aby získali informácie. Príspevky sa zvádzajú na to, čo a kedy povedal funkcionár (predovšetkým politici). Chýba nám analytické novinárstvo, novinárska iniciatíva, pátranie po príbehoch, také témy, ktoré majú verejno-spoločenský význam. O cenzúre a autocenzúre by sa tiež dalo hovoriť. Myslím si, že je podobná situácia aj v našom, slovenskom novinárstve. Teda nie je veľký rozdiel. Možno iba v tom, že predstavitelia politickej či niektorej inej moci nemajú taký veľký záujem o menšinové médiá. Je to relatívne.

Aké je novinárstvo/média v našej krajine, a aké to naše slovenské?

„Žiaľ, ale centralizované, v najväčšej miere neobjektívne. To asi treba spájať so situáciou v spoločnosti. V novinárstve sú nízke platy, narážame na početné iné nátlaky – politické, spoločenské. Okrem toho, ako som mal príležitosť dojsť k záveru aj počas monitorovania mediálneho diškurzu, v našej spoločnosti dominuje takzvané novinárstvo vyhlásení, čiže novinári vynaložia minimálne úsilie, aby získali informácie. Príspevky sa zvádzajú na to, čo a kedy povedal funkcionár (predovšetkým politici). Chýba nám analytické novinárstvo, novinárska iniciatíva, pátranie po príbehoch, také témy, ktoré majú verejno-spoločenský význam. O cenzúre a autocenzúre by sa tiež dalo hovoriť. Myslím si, že je podobná situácia aj v našom, slovenskom novinárstve. Teda nie je veľký rozdiel. Možno iba v tom, že predstavitelia politickej či niektorej inej moci nemajú taký veľký záujem o menšinové médiá. Je to relatívne.“

Miroslav Gašpar opäť v akcii / Foto: z archívu M.G.

Mirko, okrem toho, že si novinár, ty si aj spisovateľ/autor pre deti, dokonca za sebou už čoskoro budeš mať aj jednu publikovanú knihu, ktorá sa volá Mesiac nad našim dvorom. Ako si sa dostal k písaniu poviedok pre deti?

„Áno, venujem sa aj písaniu prózy pre deti. Rukopis som v Slovenskom vydavateľskom centre odovzdal v júli 2017 a ten bol potom zaradený do vydavateľského plánu na rok 2018. Kniha síce ešte nevyšla, ale očakávam že to bude čoskoro, lebo je v úplnosti pripravená a nachádza sa v tlačiarni. Ide o knihu Mesiac nad našim dvorom. Je v nej desať poviedok. Niektoré z nich sú výsledkom fantázie, iné sa opierajú o moju skúsenosť z detstva. Pomaly pripravujem aj materiál pre druhú zbierku. V nej budú poviedky, ktoré s mojím detstvom nemajú nič spoločné. Keďže už niekoľko rokov na starosti mám Vysielanie pre deti a účinkoval som v spomenutom projekte Skrinka, verím, že sú to dva dôvody, pre ktoré som sa písaniu začal venovať. Tretí, možno aj najdôležitejší moment je ten, že to dieťa vo mne stále čupí a občas práve ono mi našepkáva čo a ako napísať.“

Teda ktoré konkrétne témy najčastejšie nachádzame v tvojich poviedkach?

„Spomenul som, že v zbierke Mesiac nad naším dvorom dominujú rozprávky s reminiscenciami na detstvo. Sú to odchody k starým rodičom, školské dobrodružstvá, stretnutia s kamarátmi, výlety, dedinská tematika. Píšem tiež o deťoch súčasnej doby – o ich vzťahu k škole, voľnému času, ale aj k internetu, videohrám a súčasným technológiám, ktoré deti čoraz viac ovplyvňujú. Jednou z takých je aj rozprávka Andrej superhrdina, ktorá je zaradená aj do čítanky pre prvý ročník základných škôl. Mala by sa v nej ocitnúť od budúceho školského roka, keď by sa malo začať pracovať podľa nového vyučovacieho plánu.“

Miroslav Gašpar: „Každý človek uvažuje nad tým, čo je pre neho a jeho rodinu najlepším či najsprávnejším krokom. Mnohí si myslia, že je to odchod odtiaľto a zhodou okolností sa naši ľudia zastavujú na Slovensku.“ / Foto: z archívu M. G.

Rada by som vedela, aký je tvoj názor na odchody našincov, hlavne na Slovensko? Ty sa chystáš von?

„Nechávam to na každého jednotlivca. Každý človek uvažuje nad tým, čo je pre neho a jeho rodinu najlepším či najsprávnejším krokom. Mnohí si myslia, že je to odchod odtiaľto a zhodou okolností sa naši ľudia zastavujú na Slovensku. Je to krajina našich predkov, poznajú predovšetkým jazyk. Som presvedčený, že je práve jazyk, to, čo ľudí odvádza na Slovensko. Poznám mnohých, ktorí sú Slováci, alebo vedia po slovensky, ale aj po nemecky, takže ich výberom Slovensko nie je. Akokoľvek, vraciame sa k nepriaznivej ekonomickej situácii v našej krajine, ikeď nás presviedčajú, že sa naše hospodárstvo dennodenne posúva dopredu. Predpokladám, že sa z uvedeného dá uzavrieť, či sa chystám, alebo nie.“

Pomaly sa končí rok 2018, tak na záver otázka: čo je podľa teba udalosť roka – spoločensko-politická a športová?

„Povedal by som spoločensko-politický jav. Rád som, že stále na spoločenských sieťach, ako aj na webových stránkach médií čítam celkom rozumné, objektívne a kritické komentáre vzťahujúce sa na ťahy a kroky moci. Kritické myslenie v Srbsku žije, bez ohľadu na nátlaky. Športová udalosť roka na globálnej úrovni sú každopádne Majstrovstvá sveta vo futbale v Rusku. Ovplyvnené je to enormnou popularitou tohto športu a množstvom peňazí, ktoré vo futbale kolujú.“

Použité fotografie v tomto príspevku sú z archívu Miroslava Gašpara.


Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

Novinárka a foodblogerka Jana Štrbková varením a pečením dokonale vyvažuje svoju intelektuálnu prácu

Povolaním novinárka, ktorá žurnalistiku vyštudovala na Univerzite Komenského v Bratislave a dlhé roky špecialistka na ženské časopisy, Jana Štrbková z Trnavy, zo Slovenska je svojím myslením filozofka (aj vyštudovaná), ktorá svoju intelektuálnu prácu vyvažuje varením a pečením. Na Slovensku, ale aj u nás je známa aj ako blogerka z Medových motúzov. Rodinne je naviazaná aj na Vojvodinu. Inšpiruje (nielen) ženy, a to v rôznych oblastiach: od žurnalistiky, kulinárstva a zmyslu uchopiť inováciu a tradíciu, aranžérsko-dizajnérskych hraní na fotografiách, po oblasť celkom súkromnú, v ktorej dominuje viditeľná rodinná súdržnosť a vzájomná podpora.

O sebe človek azda najťažšie hovorí. Ako by ste seba predstavili vo verejnosti?

„Povolaním som teda novinárka. Mala som veľké šťastie, že som ako zástupkyňa šéfredaktorky stála pri zrode megaúspešného časopisu Nový Čas pre ženy, ktorý potom vydavateľstvo Ringier začalo podľa nášho vzoru vydávať aj v Čechách, Maďarsku, Rumunsku, Číne a aj v Srbsku – u vás iste poznáte pod názvom Blic žena. Pred tromi rokmi som ako výkonná šéfredaktorka štartovala od nuly dnes megaúspešný slovenský mesačník Evita magazín. Milujem robiť rozhovory so ženami, ktoré sú vo svojom živote úspešné. Vždy zisťujem, že sú to dámy plné životnej pokory a zároveň obrovského odhodlania. Tieto stretnutia mi dávajú veľký nadhľad nad životom aj poznanie, že skutočne nič nie je nemožné. Svojím myslením som filozofka, aj tento odbor som vyštudovala na Univerzite Komenského v Bratislave. Nadšenie pre postmoderné filozofické skúmanie života okolo ma priviedlo k špičkovým feministickým filozofkám. Spoločne sme pripravovali medzinárodný projekt Pamäť žien, ktorý metodológiou oral history skúmal životy žien troch generácií naprieč východnou Európou. Na Slovensku nám vyšla kniha s rovnomenným názvom Pamäť žien. Varenie a pečenie dokonale vyvažuje moju intelektuálnu prácu. V kuchyni konečne môžem vypnúť, zapojiť do práce ruky aj svaly a pri fotení jedál zas tvoriť krásne zátišia. A keďže najradšej fotím v záhrade, ešte sa pri tom tvorení aj nadýcham čerstvého vzduchu. Svoju vášeň pre krásne a chutné jedlo, ktorá mi prináša šťastie chcem sprostredkovať aj iným ženám. Preto som založila svoj blog receptov s príbehmi s názvom Medové motúzy. Medové motúzy nadchli celú našu rodinu, pri ich tvorbe mi pomáha manžel Martin, náš osemročný syn Filip a dokonca aj náš psík, ten je často za modelku. (Smiech.)“

Milujem robiť rozhovory so ženami, ktoré sú vo svojom živote úspešné. Vždy zisťujem, že sú to dámy plné životnej pokory a zároveň obrovského odhodlania. Tieto stretnutia mi dávajú veľký nadhľad nad životom aj poznanie, že skutočne nič nie je nemožné.

Fotoshooting v prírode. Janinin obľúbený. / Foto: Martin Štrbka

Od kedy máte blog Medové motúzy a ako k tomu došlo? Čo bolo pred tým, čo bolo za tým?

„Dlhé roky som pôsobila ako zástupkyňa šéfredaktorky v týždenníku Nový Čas pre ženy, ktorý je ako váš časopis Blic žena plný strán o jedle. Preto som v ňom redigovala okrem skvelých rozhovorov, tém a príbehov aj tisíce receptov. Pre varenie a pečenie sme boli v redakcii také nadšené, že sme si začali vlastné recepty aj fotiť. Behala som po obchodoch a zháňala krásne dekorácie na fotenie a potom fotografovi stylovala jedlá, aby vyzerali na fotkách skvelo. Naše čitateľky milovali špeciály o varení, ktoré sme vydávali a to nás nabíjalo ešte väčšou energiou vymýšľať viac. Potom o pár rokov neskôr, keď som bola s Filipkom na materskej dovolenke, bývala som u rodičov v Kremnických horách. Na vidiek ma z Bratislavy prišla pozrieť moja kolegyňa zo spomínaného časopisu, redaktorka varenia Veronika. Vytiahla som ju do lesa a ako to už býva, keď spolu kráčajú dve novinárky kulinárky, začali sme vymýšľať. Keď sme sa vrátili z prechádzky, už v našich mysliach jestvoval blog Medové motúzy a hneď sme sa aj v maminej kuchyni pustili do prvej produkcie. Ukuchtili sme fašiangové šišky, fotili sme v záhrade, bolo mínus päť, ale žiarili sme šťastím. Ale až potom to pre mňa začalo. Jedna zručnosť pri tvorbe vlastného blogu nadväzuje na druhú a kým v redakcii mám na všetko špecializovaných odborníkov, foodblogerka musí sama zvládnuť všetko. A tak som začala zvládať všetko od vymyslenia receptu, cez jeho prípravu, odfotenie, úpravy fotky až po vedenie webovej stránky a sociálnych médií aj ja. Začala som študovať online svet, vytvorila som si vlastnoručne webovú stránku a tento rok som sa intenzívne niekoľko mesiacov učila od profíkov onlinemarketérov, aby som ovládla dostupné kanály online marketingu. Čaká ma prestavba stránky, ktorú by som chcela transformovať na online časopis o varení aj naštartovanie vlastného youtube kanálu. Veľmi sa z toho teším.“

Medové motúzy. Zaujímavý názov blogu. Prečo sa práve tak volá, predpokladám, že má do činenia aj s výrobou medu, ktorej sa venujete vy a vaša rodina.

„Áno, doma máme vlastný med z našej včelnice a rada vypekám dobroty sladené medom, preto sa blog volá Medové motúzy. Včelári svokor, švagor, manžel a teraz už aj náš Filip. Ja som doteraz tých mojich včelárov len fotila, no od jari, začínam včeláriť aj ja. Budem mať svoje tri, štyri včelie rodiny a na blogu o tom plánujem aj veľa písať. Možno tak nadchnem aj iné dámy, aby sa začali venovať tejto ušľachtilej záľube. Teraz cez zimu teda študujem teóriu o včelárení, no nadchla ma najmä apiterapia, ktorá hovorí o tom, ako si človek môže pomocou včelích produktov upevniť svoje zdravie, kondíciu a krásu. Na jeseň sme s manželom boli na seminári šéfa apiterapeutickej spoločnosti z Portugalska, vďaka ktorému už máme hlavu plnú skvelých informácií. Už len dostať ich do praxe.“

Janin manžel Martin, skvelý včelár (okrem iného), aj jej každodenná podpora a opora / Foto: Jana Štrbková

Ako je blog štruktúrovaný a ktorá je Vaša cieľová skupina?

„Recepty vyberám podľa sezóny a pripravujem ich doma v mojej kuchyni alebo v kuchyni mojej maminy. Najradšej ich fotím v našej kvetinovej záhrade alebo v krásnej ovocnej záhrade u mojich rodičov. Denné svetlo má pri fotení pre mňa stále veľké čaro. Ak je doma manžel, veľmi rád mi pomáha pri fotení, dotvára svetlo, hovorí, aký záber by sa mu páčil, aké dekorácie by použil a najradšej, samozrejme fotí mňa. A pridáva sa aj Filipko. Po nociach potom vyberám fotky, upravujem ich, píšem blogy, príbehy, pridávam ich na svoju stránku a venujem sa sociálnym sieťam, zatiaľ Facebooku a Instagramu. Blog je určený všetkým dámam 25+, ktoré chcú variť chutne, jednoducho, rýchlo a stať sa pre rodinu aj priateľov bohyňami kuchyne. Štruktúrujem ho podľa sezóny, teraz napríklad mám veľkú kampaň Vianoce extra so 101 mojimi najlepšími sviatočnými receptami a tipmi. Vo februári to budú fašiangové dobroty a v marci zas šalátiky na detox a chudnutie.“

Okrem toho, že som novinárka a filozofka, som už teda aj vyučená cukrárka.

Kde ste sa učili „kuchtiť“, aranžovať jedlo…?

„Kuchtiť som sa učila pri svojej starej mame, ktorá bola veľká gurmánka, no najviac milovala pečenie kysnutých koláčov. Milovala som jej buchty na pare, boli také hebučké a mäkučké… No a tento rok som sa cukrárstvu vyučila u profíkov, ovládam už teda teóriu so všetkými základnými receptúrami a povinnú prax som absolvovala u špičkovej cukrárky, ktorá sa svojmu remeslu učila od tých najlepších svetových profíkov. Okrem toho, že som novinárka a filozofka, som už teda aj vyučená cukrárka. Veď ako sa hovorí, remeslo má zlaté dno. (Smiech.) A aranžovať jedlo ma naučila dlhá prax v ženských časopisoch, kde som mala roky zaborený nos do krásnych receptov. Toľko som skúšala stylovať a fotiť, až sa mi to celkom začalo pozdávať. A keď dlho robíte niečo s vášňou, postupne vám to začne celkom ísť.“

Foodstyling je veľmi dôležitý. Aj inšpiratívny. Aj pre fotografa, aj pre toho, kto sa díva na fotografiu. / Foto: Jana Štrbková

Experimentujete pri príprave jedál?

„Pri príprave jedál sa rada presne naučím pôvodnú receptúru, dôležité je, aby predsa dobrota chutila ako má. Rada však používam špaldovú múku, ktorá v mojej špajzi vytlačila klasickú pšeničnú, no dobroty sú z nej ešte lepšie. Na sladenie veľa používam med z našej včelnice a namiesto klasického mlieka ryžové. Do sladkostí, ktoré pečiem doma, pridávam väčšinou len polovičné množstvo cukru. Je však aj veľa receptov, ktoré som si najskôr nosila v hlave a až potom sa ich snažila pripraviť. Najnovším takýmto receptom sú napríklad želé pralinky obalené v mliečnej čokoláde, ktoré som na svoj blog pridala začiatkom decembra. Je to však tiež len obmena klasickej receptúry. Ako hovorila naša skvelá učiteľka cukrárstva, všetky receptúry už boli vymyslené, ale každú si môžeme ešte dotvoriť. Tak presne toto robím na svojom blogu aj ja.

Predsa je však super, keď si vo svojej kuchyni spomenieme aj na staré, tradičné jedlá či pochúťky. Práve máte aj kampaň so 100-ročnými receptami.

„Milujem tradičné jedlá, pripomínajú mi detstvo a prinášajú mi do srdca hrejivý pocit domova… Včera som doma pripravovala klasického zajaca na smotane a doma sa všetci nielen oblizovali, ale ma aj menovali najlepšou kuchárkou. Pri jedení tejto dobroty sme mali výbornú náladu, smiali sa a v kuchyni bolo cítiť lásku… 100-ročné recepty sú pre mňa nosičmi takejto pravej atmosféry domova, ktorá sa dedí z generácie na generáciu. Aj preto som ich začala zbierať a učiť sa ich.“

Medovníková girlanda podľa Jany Štrbkovej / Foto: Jana Štrbková

Tradičné, staré jedlá, či jedlá pripravené podľa storočnej receptúry sú ruka v ruke s prichádzajúcimi vianočnými sviatkami. Čo by ste odporučili na vianočný stôl – od predjedla, po dezert, pravdaže z Vášho blogu.

„Presne 26. novembra som na blogu odštartovala projekt VIANOCE extra by Medové motúzy. Každý deň až do Vianoc tak pridávam niekoľko zo 101 mojich najlepších vianočných receptov a tipov na tie najchutnejšie sviatky. Sú medzi nimi samozrejme aj tradičné recepty na medovníky či linecké koláčiky. No v mojich Vianociach extra nájdete to najlepšie z adventných dobrôt, ktoré som ako vášnivá cukrárka odskúšala pri pečení pre časopisy. Špeciálne miesto som venovala aj mojím najobľúbenejším vanilkovým rožkom z lieskových orieškov. No a na štedrú večeru určite budeme mať kaprie hranolky, je to moravská špecialita a aj kaprie filety na masle a rasci, ktoré viem od mojej maminky.“

Jedlo je jedlo, bez neho človek nemôže, ale aby si ho mohol dopriať, musí aj zarobiť za živobytie. Zarábate z blogovania, resp. prípravy chutných jedál…?

„Zatiaľ si z blogovania a prípravy chutných jedál zarábam akurát na vnútorné šťastie :-).  Ale teraz vážne. Oslovujú ma firmy, pre ktoré varím, pečiem, stylujem a fotím recepty a píšem pre nich články na blogy. Stylovala som už dve kuchárske knižky známej slovenskej moderátorky a ďalšej známej moderátorke stylujem jedlá v jej televíznej relácii o pečení. No najmä verím, že keď rozbehnem svoj plán online časopisu, už to bude aj úspešný biznis príbeh.“

Vy a Vaša rodinka ste naviazaní na Vojvodinu. Aké puto Vás k „nám“ viaže a ktoré jedlá tu nachádzate zaujímavými, chutnými…?

Manžel je etnológ, odborník na Slovákov žijúcich v zahraničí, do Vojvodiny zavítal najskôr ako profesionál, no dnes tam máme krstniatko a náš syn aj krstných rodičov. Ku „kumovcom“ z Vojvodiny radi chodíme na návštevy, pretože sú to srdeční ľudia a gurmáni ako my a ich poctivé dobré recepty sú jednoducho neodolateľné.

Predsa len najväčšiu hodnotu má to tiché, obyčajné rodinné šťastie, to, že môžeme robiť veci spolu a prežívať vzájomnú blízkosť. To je aj posolstvo našich Medových motúzov.

Kaprie hranolky na Vianoce / Foto: Jana Štrbková

Už dlhšiu dobu sledujem Medové motúzy a môj prvý dojem z blogu, z vás, ako vás spoznávam cez virtuálno, že ste šťastný človek. Že vás novinárstvo, ženské časopisy, varenie, pečenie, príprava jedál, blogovanie, výroba medu napĺňa maximálne, a tak znovu uvažujem, že človek k šťastiu nepotrebuje hory a doly, len kúsok miesta pod slnkom, rodinu, zdravie a prácu/koníček, ktorú/ý miluje, hoci aj neprináša plné vrecia peňazí…

„Mala som v živote šťastie, že som veľmi skoro pochopila, aká práca ma nabíja energiou, ešte pred tridsiatkou som prežila prvý veľký úspech v kariére a aj to, že jeho hlavnou ingredienciou je okrem profesionality aj veľká vášeň. Preto všetko, do čoho sa pustím robím s nadšením, ktoré je našťastie chytľavé. Zdieľajú ho kolegyne v práci a aj moji najbližší. Úspech, to sú pre mňa aj kvalitné vzťahy. Na tých si zakladám nielen v súkromí, ale aj v práci. Práve vďaka profesionalite a dobrým vzťahom je práca pre mňa krásne dobrodružstvo, ktoré prináša skvelé výsledky. Odkedy sme si s manželom založili rodinu, zrazu je tá na prvom mieste a úspech v kariére je niečo, čo len kráča popri nás. Lebo predsa len najväčšiu hodnotu má to tiché, obyčajné rodinné šťastie, to, že môžeme robiť veci spolu a prežívať vzájomnú blízkosť. To je aj posolstvo našich Medových motúzov. Túžim po tom, aby babky piekli so svojimi vnúčatami, aby sa mamy so svojimi deťmi smiali počas prípravy nedeľného obeda a aby chlapi odovzdávali svojím synom tie najlepšie recepty na svoj originálne guláše. Aby sa takto z generácie na generáciu to tiché rodinné šťastie pekne dedilo.“

Pavla Holcová, česká investigatívna novinárka: „Keby sme s investigatívnou žurnalistikou po Jánovej Kuciakovej vražde prestali, signalizovali by sme, že si môžu vyvraždiť investigatívnych novinárov a zbaviť sa tak problému.“

Pavla Holcová je česká investigatívna novinárka, ktorá sa do povedomia verejnosti zapísala zvlášť v tomto roku, keď spolu so slovenským kolegom Jánom Kuciakom, ktorého vo februári aj so snúbenicou zavraňdili, odhalila poviazanosť talianskej mafie so slovenským parlamentom. Práve Ján Kuciak, ale aj Pavla Holcová a ďalší kolegovia, ktorí čelili extrémnemu ohrozeniu sú laureátmi tohtoročného slovenského ocenenia Biela vrana, ktoré aj oficiálne udelili pred vyše týdňom. Táto novinárka a jej České centrum pre investigatívnu žurnalistiku mali veľký podiel aj na zverejňovaní kauzy Darko Šarić, ktorú odhalil srbský KRIK (Sieť pre výskum kriminálu a korupcie) v čele so Stevanom Dojčinovićom, ako aj iných prípadov korupcie a kriminálu.

Storyteller prináša krátky rozhovor s Pavlou Holcovou, zakladateľkou a riaditeľkou Českého centrav pre investigatívnu žurnalistiku, ktorú sme stretli počas novinárskeho festivalu Naprej/Forward, prebiehajúceho v dňoch 21. až 23. novembra v slovinskej Ľubľane, na ktorom bola jedna z prednášateľov,

Kedy ste sa rozhodli pre investigatívnu žurnalistiku?

– V rámci projektu People in need som pred niekoľkými rokmi bola na Kube, kde som spolu s kolegom redaktorom kubánskych novinárov a disidentov učila, ako sa robí nestranícka, nezávislá žurnalistika. V jeden večer sme sa v hotelovom bare spoznali s mužom, ktorý sa priznal, že cez svoj podnik na Kubu prináša vojenskú zbraň, a ani sme sa nestihli obrátiť, do baru vpadla polícia a zatkla nás. Vo väzení, kde sme boli tri, či štyri dni, kolega redaktor Paul mi hovoril o investigatívnej žurnalistike.  Teda v prvom rade sme sa bavili o tom, čo robí, aké je investigatívne novinárstvo a čo ono znamená pre celkovú spoločnosť, a takmer vôbec sme nehovorili o tom, ako sa dostať z väzenia. Tam teda začína moja fascinácia investigatívnou žurnalistikou a konceptom medzinárodnej novinárskej spolupráce a moje rozhodnutie venovať sa jej.

Väzenie sa vo vašom živote zjavuje aj neskoršie, a to z perspektívy  zatknutia investigatívnej novinárky Khadija Ismayilovej z Azerbajdžanu.

– České centrum pre investigatívnu žurnalistiku som založila v roku 2013 s niektoľkými priateľmi novinármi. Hneď v tom roku sme získali ocenenie Global Shining Light za seriál článkov o rodine azerbajdžanského prezidenta Ilhama Aliyeva, ktorý strašne veľa peňazí investuje do nehnuteľností v Českej republike. Z jednej strany, tieto články v Česku veľkú odozvu nemali, ale v Azerbajdžane si to všimli. Všmili si totiž, že spoluautorka článkov z Azerbajdžanu je investigatívna novinárka Khadija Ismayilova a začínajú ju stíhať v úplne vykonštruovanom politickom procese, keď sa dostáva do väzenia. Na to sa, samozrejme, nedalo nezareagovať, a rozhodli sme sa, že dokážeme azerbajdžanskej vláde, že zatknutie jednej novinárky neznamená, že o tom prestaneme písať. Preto sme vytvorili projekt Khadija, v ktorom sme sa snažili dokončiť všetky články, ktoré ona začala. Ten obrovský nátlak, čo sa nám podarilo zachovať, a vôbec medzinárodná novinárska solidarita vyústili v jej prepustenie z väzenia, kde strávila asi pol druha roka.

O Jánovi Kuciakovi na ľubľanskom novinárskom festivale Naprej/Forward: Pavla Holcová / Foto: Storyteller/Vladimíra Dorčová-Valtnerová

Solidarita, nielen novinárska, dokáže zobudiť spoločnosť, čo vidno z prípadu protestov Za slušné Slovensko po vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka. S Jánom Kuciakom ste aj vy blízko spolupracovali.

– S Jánom Kuciakom sme spolupracovali asi päť rokov. Celé to začalo na jednej kauze, v ktorej stavitelia zo Slovenska išli stavať most do Švédska, ale ich pracovné podmienky a platy nezodpovedali švédskym zákonom. Keď som začala pracovať na tej kauze, potrebovala som niekoho na Slovensku, kto by dokázal zistiť aké platy dostávajú a dostal som tip na Jána Kuciaka, ktorý vtedy ešte študoval. Tá spolupráca bola skvelá, lebo on odpoveď na túto otázku poľahky zistil. Potom sme začali spolupracovať na ďalších projektoch, akými su Panama Papers, Paradise Papers, či Ndrangheta, teda prítomnosť talianskej mafie na Slovensku.

Čo je to, čo vás motivuje, aby ste sa nevzdali investigatívnej žurnalistiky, aby ste nedovolili, aby vás prípadný strach odviedol od nej?

– To sú dve rozličné veci. Keď ide o to vyhorenie, občas si pripadám, že už nemôžem, že už nechcem, ale jednak som obklopená inšpirujúcimi ľuďmi, a jednak odozva ľudí na vraždu Jána Kuciaka je tiež obrovská motivácia, pretože sme zistili, že ľudia sa naozaj zaujímajú, že za nami novinármi stoja. Dokonca motivácia je aj v pochopení, že keby sme s investigatívnou žurnalistikou po Jánovej vražde prestali, signalizovali by sme, že si môžu vyvraždiť investigatívnych novinárov a zbaviť sa tak problému.

Je najťažšie v investigatívnom novinárstve po zverejnení kauzy čakať na „prepuknutie vplyvu“ na spoločnosť?

– Závisí to od toho, ako sa postavíte ku kauze. Novinári ale nie sú sudcovia a prokurátori, aby sme „to“ (vplyv / impact) dali do pohybu. My zverejníme získané informácie, ktoré môže dokázať, ale nie sme sudcovia, aby sme povedali ten alebo onen človek je vinný alebo nie.