Matej Ambrózy – alebo pán farár Maco

13. januára 1797 – 12. marca 1869


V marci tohto roku uplynulo 150 rokov od smrti Mateja Ambrózyho, dlhoročného kovačického kňaza a jediného slovenského dolnozemského básnika v 19. storočí, ktorý svoje najlepšie verše písal pod priamym vplyvom národnobuditeľského jadra štúrovskej generácie.

Matej Ambrózy sa narodil 13. januára 1797 v Sielnici v Liptove na Slovensku, v chudobnej rodine ako syn dedinského kováča. Jeho prvými učiteľmi boli práve jeho rodičia, otec Matej Ambrózy a matka Eva (rodená Lavotová), ktorí mu vo večerných hodinách čítali a spievali piesne z Tranoscia.

Keď sa dostal do miestnej školy, aj ostatné deti učil spev a katechizmus a stal sa obľúbeným žiakom učiteľa Mateja Tadzku, ktorý ho zdarma začal učiť hrať na organe. Tu, vo svojom rodisku skončil ľudovú školu a s odporúčaním miestneho farára a učiteľa, začal študovať nižšie triedy evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici. Toto gymnázium patrilo medzi výborné školy a stalo sa prvou kolískou umenia a vied nielen pre Zvolenčanov, Turčanov a Liptákov, ale pre všetkých zo susedného okolia.

Jeho rodičia mu finančne v štúdiu nemohli dostatočne pomáhať, preto hľadal rôzne spôsoby ako peniaze zarobiť. Keď skončil nižšie triedy gymnázia, vrátil sa domov, kde zbieral milodary, lebo iba tak mohol pokračovať v školení. Bol to ťažký rok, lebo jeho rodina v povodni utratila aj ten malý chatrný majetok, čo mala a zároveň mu umrela matka.

V Prešove vychodil rétorickú triedu na evanjelickej strednej škole (vyššie gymnázium) u profesora Karlovského, známeho učenca. Potom odchádza za vychovávateľa k rodine Tomáša Dezsőffyho do Miškovca, aby si na ten spôsob zarobil ďalšie peniaze na štúdiá. V rokoch 1816 až 1818 skončil dva ročníky teológie v Banskej Štiavnici, s výborným prospechom. Na odporúčanie superintendenta Adama Lovicha odchádza do Šoprone, kde aj dokončil štúdiá a zložil kandidátsku skúšku. Tu napísal dve latinské knihy veršov ( Pietatis gratique animi monumentum […] Joanni Kiss […] (1917) a Epicedium in praematurum obitum […] Pauli Magda […] (1818)).

Keď v roku 1818 skončil bohoslovecké štúdiá, prišiel do Nového Sadu za levitu (kňazov pomocník a strážca chrámu), kde  sa dostal zasa ďakujúc Adamovi Lovichovi. V Novom Sade pobudol pol roka, odkadiaľ odchádza do Pešti, kde ho vysvätili za kňaza a v auguste 1820 prišiel za farára do Bajše. Vďaka nemu bol aj postavený chrám v Bajši a ako bajšanský farár stal sa aj dekanom. V roku 1825 cirkevný zbor vo Veľkom Bečkereku (dnes Zreňanin) ho pozval za farára, kde zostal celých trinásť rokov.  V rokoch 1826 – 1832 bol dekanom dolného Banátu a v rokoch 1836 – 1847 prvým banátskym seniorom. Začiatkom októbra 1837 prišiel za farára do Kovačice.

Matej Ambrózy prichádza do Kovačice

Oltárny obraz: Ježiš v Getsemanskej záhrade / Foto: Ján Chrťan

Po smrti farára Karla Abaffyho v Kovačici, cirkevníci ihneď žiadali, už vtedy banátskeho seniora Mateja Ambrózya, aby sa v Kovačici čo najrýchlejšie zvolil nový farár. Vtedy za farára kandidovali padinský farár Peter Kramár, hajdušický Štefan Jastrebinyi, malošemlacký Jozef Vodár, ale aj sám Matej Amrózy. Kovačický zbor si vybral práve jeho. Už o dva týždne prišiel do Kovačice  vykonať nedeľné služby Božie. Kovačickí cirkevníci ho poznali už aj skôr, lebo nebol po prvýkrát v Kovačici a táto jeho skúšobná kázeň sa ľudom páčila. Po službách, sa v škole konali rozhovory s cirkevným zborom, keď prijal pozvanie za farára.

Z Bečkereku do Kovačice prichádza 1. októbra 1837 a za prítomnosti dôstojníkov a veľkého počtu ľudu ho do úradu inštalovali farári Kramár a Bányász. Cítila sa radosť medzi ľuďmi a kovačický zbor v ňom získal zbožného, učeného, svedomitého a nanajvýš pracovitého človeka. Pre Kovačicu urobil mnoho a to nie iba vo veciach týkajúcich sa cirkvi.

Dlho po jeho smrti zostal v spomienkach svojich cirkevníkov a ich potomkov ako prísny, energický a príkladný kňaz, alebo jednoducho pán farár Maco. Nebol iba duchovným vodcom slovenského národa. Bol všestranne vzdelaný, s veľkými rečníckymi schopnosťami a patril medzi romantických básnikov Štúrovej družiny.

Cítila sa radosť medzi ľuďmi a kovačický zbor v ňom získal zbožného, učeného, svedomitého a nanajvýš pracovitého človeka.

Matej Ambrózy sa ženil dvakrát. Prvýkrát sa oženil v roku 1822 s Esterou Rakovicovou (dcérou Jána Rákovica, aradáčského farára) a z tohto manželstva mal päť detí: Esteru, Edvarda, Adolfa, Júliusa a Milenu. Po smrti svojej prvej manželky sa v roku 1840 oženil druhýkrát a z tohto manželstva sa zrodili štyri deti: Karol, Matilda, Juliana a Irma.

Vďaka jeho neúnavnej práci a vďaka jeho záznamom v pamätnici kovačického cirkevného zboru (VIII. zväzok) dnes vieme mnoho toho nielen o jeho činnosti, ale aj takmer o všetkých udalostiach počas jeho služby.

Prvou prácou po jeho príchode bolo vystavať novú faru. Vtedajšia fara bola pre nízkosť a vlhkosť vo veľmi zlom stave a nebolo ju hodné opravovať. Preto vojenské vrchnosti nemecko-banátskeho pluku a na žiadosť Mateja Ambrózyho, uznávajúc potrebu novej fary, nariadili vypísať verejnú licitáciu na jej stavbu. Stavbu mal na starosti pančevský murár Václav Fomberger, ktorý prijal prácu za 2077 zlatých. Cirkevný zbor poskytol k stavbe tehly, vápno, piesok, potrebný povoz ako aj pracovníkov a stavbár zabezpečil všetko ostatné. Stavba začali, aj ukončili v roku 1839. Dva roky neskôr bola k fare pribudovaná aj nová konica (maštaľ).

V tom istom čase nastala potreba rozšíriť cintorín. Cintorín bol plný. Veliteľstvo pluku na požiadavku zriadenia nového cintorína odpovedalo, že je potrebné znovu otvoriť starý cintorín, lebo štát nedovoľoval otváranie nových miest pre cintorín.

Pozornosť Mateja Ambrózyho neskôr zaujal chrám a jeho potreby. Najmenší zvon, ktorý si Slováci doniesli ešte z Ečky (pred z Bardáňu) začiatkom roku 1842 pukol. Vtedy bol zvon vo Veršeci (dnešný Vršac) preliaty a zväčšený. Taktiež bol vyhotovený aj nový kalich, používaný pri prisluhovaní večery Pánovej. Zhotovený bol vo Veľkom Bečkereku u Jána Behringera, bol o trochu menší, vyrobený z medi, ale postriebrený (používa sa dodnes).

Veľký chrám nebol vtedy ešte vymaľovaný a pravdepodobne v ňom nebol ani žiadny oltárny obraz.  Matej Ambrózy sa postaral i o to. V roku 1844 až 1845 židovský maliar fresiek Wippler z Veľkého Bečkereku vymaľoval oltár (sanctnarium). Oltárny obraz nakreslil vtedy najznámejší srbský maliar v Banáte Konstantin Danill z Veľkého Bečkereku, ktorý vo viacerých srbských a rumunských pravoslávnych kostoloch namaľoval rôzne chrámové obrazy. Pozlátený rám na oltárny obraz bol vyhotovený v Pešti. Jeho obraz znázorňuje Ježiša Krista modliaceho sa v Getsemanskej záhrade, posilňovaný anjelom v deň pred jeho zatknutím (na Zelený štvrtok). Obraz bol postavený v roku 1845 a stál celkovo 1000 zlatých. V nasledovnom roku dal farár vymaľovať aj celý chrám, v ktorom spomínané maľby zostali až dodnes.

Ďalšia práca v chráme sa vzťahovala na starý orgán. Orgán bol stiesnený pod vežou medzi dva vežové stĺpy a tak pri ňom nebolo miesta pre spievajúce školské deti. Aj kantorovi bolo veľmi zle začínať pieseň, viesť i sprevádzať spev, lebo sedel v chráme tak, že bol obrátený chrbtom. Cirkevný konvent v roku 1845 preto rozhodol všetky tieto nedostatky riešiť. Dobudovali chór a drevené zábradlia pred vežové stĺpy a vyhotovili aj nový hrací stôl, teraz otočený smerom k oltáru. Organár opravil chyby starého organu a navrhol, aby sa organ rozšíril niekoľkými ďalšími registrami. K tomu boli zhotovené aj nové a väčšie mechy, ktoré si organ vyžadoval. O niečo neskoršie do kostola vyhotovilié aj nové lavice z tvrdého dreva a celý chrám vydláždili veľkými hladkými štvorcovými kameňmi.

Avšak Matej Ambrózy sa staral nielen a materiálne posilňovanie zboru, ale aj duchovné, i keď mu vojenské vrchnosti neraz v tom prekážali. Tak v roku 1845 boli zakázané nočné priadky ako nemravné. Vrchnosti zakázali dekanovi vplývať na školské vyučovanie a dovoľovali mu prítomnosť iba na skúškach. Taktiež, bez vedomia vojenských úradov, cirkevné vrchnosti nesmeli navštevovať cirkevné zbory.

Vnútro kovačického kostola / Foto: Ján Chrťan
Vnútro kovačického kostola / Foto: Ján Chrťan

Po búrlivých revolučných rokoch prišli krajšie časy

Nasledovalo ťažké obdobie nielen pre Kovačičanov, ale aj pre všetkých obyvateľov rakúsko-uhorskej monarchie. Prišli búrlivé revolučné roky 1848/49 a ich nepokoje pretrhli vývin kovačického cirkevného zboru. Matej Ambrózy toto ťažké obdobie zaznamenal v Cirkevnej pamätnici -VIII. sv. arch. s názvom „Poznamenaní o roku 1848 a 1849. v hranici “.

Cirkevný zbor utrpel dosť strát. Viacerí padli v bitkách a po revolúcii na choleru ochorelo a zomrelo vyše 70 ľudí. Po krušných revolučných rokoch nasledovalo krajšie obdobie, okrem iného aj 50. výročie od založenia obce a cirkevného zboru. Pre slávnostné bohoslužby, ktoré mali byť uskutočnené, Matej Ambrózy napísal aj pieseň, ktorá sa vtedy spievala v chráme Božom. Pieseň pod názvom „Píseň nábožná, slúžená k sláve Památce padesatročního osázení se lídu Evanjelického v Kovačici […]“, bola vytlačená v Bečkereku.

Zaujímavé je, že pieseň bola tlačená švabachom (druh lomeného gotického písma), a keďže tlačiareň nemala mäkčene a dĺžne, museli ich dopisovať perom. Ambrózy pri tejto príležitosti napísal aj Ročenku – 50 rokov Slovákov v Kovačici, kde zanechal cenné údaje o dejinách Kovačice.

Po tejto veľkej slávnosti nastali v Kovačici pokojnejšie časy, ktoré Ambrózy využil na prehĺbenie náboženského života svojho zboru. V nasledovných rokoch cirkevníci venovali rôzne dary pre cirkevný zbor. Tak do kostola zabezpečili: 6 veľkých svietnikov z čínskeho striebra, strieborný kríž na oltár, postriebrenź nádobu na víno k večery Pánove,j ako aj kamennú – granitovú kazateľnicu. Všetky tieto dary sa používajú v chráme aj dnes.

Cirkevný zbor, ale aj vojenské vrchnosti bojovali proti obyčaji dlhých svadieb, lebo „bola zlá pre hospodárstvo, dávala príležitosť pre hanebné opilstvo, zlé správanie svadobníkov, ako aj pre mnohé hriechy.“ Niektoré svadby však trvali aj celé týždne. Vojenské vrchnosti taktiež zakázali mládeži blúdiť po nociach, ako aj tance a zábavy v nočnom čase. Na všetko toto mali dozerať nižšie, miestne vojenské vrchnosti, ale aj samotný pán farár. Matej Amrózy tieto povinnosti, ako aj cirkevné, nevládal sám plniť a preto si za pomocníka povolal svojho syna Júliusa a dal ho vysvätiť.

Cisársko-kráľovským nariadením z 1. septembra 1859 bol vydaný Protestantský patent, ktorým sa dovoľovalo samostatné zriadenie slovenskej luteránskej cirkvi, čo v Kovačici bolo uvítané s radosťou. Patent mal protestantským cirkvám v Uhorsku umožniť legislatívny podklad na jednotné a samostatné formovanie cirkevného poriadku. Vláda chcela vydaním patentu posilniť jednotlivé národnosti predovšetkým Slovákov proti Maďarom. Avšak týmto zákonom sa nepodarilo zjednotiť uhorských protestantov.

Matej Ambrózy sa na začiatku Patentálnej doby znovu stal seniorom (1860). Ale nie na dlho. On sám bol už starý a podlomeného zdravia a preto sa chcel zbaviť tejto funkcie. V roku 1862 bola vykonaná aj kanonická vizitácia Jozefa Székácsa a Matej Ambrózy aj pre túto príležitosť zložil pieseň. Po skončení kanonickej vizitácie Matej Ambrózy sa vzdal svojho seniorského úradu.

Avšak aj napriek zlému zdraviu a vysokému veku pylne pracoval vo svojom cirkevnom zbore. Školu, ktorá bola vtedy ešte pod dozorom cirkvi, zrenovovali. Činnosť Mateja Ambrózyho uznal a ocenil aj samotný panovník František Jozef I., ktorý mu 20. novembra 1864 udelil Zlatý kríž s korunou.  V roku 1868 mal Ambrózy osláviť významné jubileum – 50 rokov svojho kňazského účinkovania. Na toto jubileum sa chystala celá jeho rodina ako aj kovačický cirkevný zbor a celý seniorát. Avšak jubileum 71-ročný Matej Ambrózy mohol osláviť len v kruhu svojej rodiny, lebo bol veľmi chorý. Trpel chorobou, ktorá išla z ramena („telangiecstastie“) a rozširovala sa ďalej do celého tela. Už v máji v roku 1868 bol neschopný držať služby a preto si za kaplána povolal svojho vnuka, ešte študujúceho Adolfa Kernúcha.

Lekársku pomoc hľadal aj v Pešti, kde bol aj operovaný, ale ho to toľko vyčerpalo, že každý deň mal menej a menej síl, pokiaľ 12. marca 1869 o 4 hodine ráno, 72-ročný neúnavný kovačický pastier neumrel. Pochovaný bol 14. marca, kedy ho sprevádzalo veľké množstvo ľudí hoci sa lial hustý dážď.

Matej Ambrózy, bol opravdivým duchovným vodcom

Matej Ambrózy bol muž peknej, vysokej postavy a všestranne vzdelaný, najmä teologicky. Bol vážený nielen v evanjelickej cirkvi, ale aj v celej Vojenskej hranici. V Kovačici sa jeho meno dlho spomínalo, pretože najviac svojej práce venoval kovačickému zboru a tu aj najdlhšie pôsobil.

Bol opravdivým duchovným otcom. Osobne poznal každého svojho cirkevníka, navštevoval Kovačičanov, radil, povzbudzoval, potešil a každého vypočul. Aký bol v živote, taký bol aj v chráme. Bol povestným kazateľom. Jeho kázne boli poučné, ľudské, ale vedel aj poukázať na chyby, nedostatky, výstupy a nemravnosti, ktoré sa nebál aj verejne kritizovať.

Z tohto dôvodu sa mu prihodila situácia, keď našiel vo svojej lavici lístok, na ktorom písalo: „Pán otec, dajte pozor, lebo vás podpálime“. Veľké boje mal Matej Ambrózy aj s vojenskými hraničiarskymi vrchnosťami, a to vtedy, keď mu nedovolili vymaľovať chrám a kúpiť oltárny obraz. Ale ako aj všetko, aj túto situáciu vyriešil podľa svojej vôle.

Tak, ako sa staral o cirkev, staral sa aj o školu. Dva razy týždenne, v stredu a sobotu ju navštevoval a učil deti všetkým predmetom. Konfirmandov učil v kostole, v chrámovej záhrade alebo pred farou a to z kníh, ktoré sám napísal. Prvá kniha bola vydaná v roku 1844 v Pešti pod názvom Jádro Náboženství Krěsťanského ku prospěchu Evanjelických konfirmantů do formy rytmovních veršů vložené v Banátě skrze M. A.. Avšak Matej písal omnoho viac.

POZDRAV Z BANÁTU SLOVÁKOM

Darmo mne tu, darmo srdce horí
po vás v Tatrách lúky zelené
kde studničky čerstvé, studené
kde Pán z lepšej hrudy prsia tvorí.
 
Načo Kriváň moju túžbu sporí
keď pustiny sú mi súdené?
Kosti zložím tu unavené.
Darmo túžba, darmo srdce morí!
 
Tatra zlatá! Tie tri hrady tvoje
tri oltáre Bohom svätené.
Ľutujem, že sú nie naše, moje.
 
Národnosť, miernosť a v cirkvi práva
a predsa sa teším buď ti sláva!
Veď sú tvojim potom zdvižené!

Matej Ambrózy

Okrem spomínaných spisov a dvoch príležitostných piesní, vytlačené boli aj jeho tri verše-sonety v Orle Tatranskom v roku 1846 pod menom Pozdrav z Banátu Slovákom, ktorými pozdravil slovenský národný pohyb Štúrovcov. Tento jeho literárny pozdrav, či podpora slovenskému hnutiu vošla aj do dejín a autor zostal jediným dolnozemským básnikom štúrovskej doby. Vydal aj jednu knihu po maďarsky a písal aj pod pseudonymom „Vojak hraňičjar“.

Na podnet kovačických literárnych snaživcov v Kovačici bola 6. decembra 1996 založená Literárna družina, ktorá dostala meno práve podľa tohto cirkevno-národno-buditeľského dejateľa. Škoda, že mu Kovačičania nevenovali dostatočnú pozornosť a podľa neho nepomenovali aspoň jednu ulicu. Matej Ambrózy si to každopádne zaslúžil svojou neúnavnou a vytrvalou prácou pre dobro svojho národa.

Názvy sriemskych slovenských dedín

Binguľa (srb. Бингула/Bingula, maď. Bingula)

Binguľa ako osada sa prvý-krát spomína v roku 1455 v maďarských spisoch, keď Sriem patril pod Uhorskú správu. Koncom 17. storočia sa píše o dedine Binguľa, kde žili Macedónci a začiatkom 18. storočia dedina, kde žijú pravoslávni Rašania (Srbi hajduci a katani). Už v polovici 18. storočia vieme o Slovanskej škole, ktorá mala iba 9 žiakov a kňaz bol zároveň aj učiteľom. Názov Binguľa sa spomína ešte v rímskom období a to v latinskom jazyku v tvare slova Bingulum. O vzniku názvu hovorí aj turecký cestovný spisovateľ Evliya Çelebi (Mehmed Zilli ben Derviš Mehmed), ktorý vo svojich spisoch spomína Binguľu. Predpokladá sa, že názov vznikol z tureckých slov bin gül (bin đul), čo v preklade znamená 1000 ruží.

Osídľovanie Bingule sa konalo v rokoch 1735 až 1786, keď sa sem sťahovalo obyvateľstvo zo sriemskych osád, ale aj srbské rodiny z územia dnešného Srbska. Niektoré zdroje hovoria, že do roku 1786 Binguľčania osídľovali tzv. planinské vinohrady, čo znamená horné časti chotára, kde sú vinice a ovocné sady a ktoré sa aj dnes nazývajú Starou Binguľou. Do prisťahovania prvých slovenských a nemeckých rodín bola Binguľa srbskou dedinou.

Prvé slovenské rodiny sa do Bingule prisťahovali v roku 1835 a to najprv do Starej Bingule a po rokoch začali osídľovať aj Novú Binguľu. Sťahovanie bolo najintenzívnejšie v rokoch 1857 – 1863. Prvá slovenská rodina, ktorá sa do Bingule nasťahovala, bola rodina remeselníka – kováča Pitlikára, ktorý sa remeslu vyučil v Petrovci. Išlo o sekundárnu migráciu, keď sa početné rodiny sťahujú z Hložian, Petrovca, neskôr Kysáča, Pivnice, Selenče, Lalite a z iných báčskych osád. Po roku 1863 sa do Bingule nasťahovali aj slovenské rodiny z Maďarska a zo Slovenska.

Počas celých 150 rokov života a pôsobenia sa Slováci v Binguli živili roľníctvom, ako je to aj dnes. Väčšinu tvoria tí, ktorí sa zaoberajú pestovaním osvedčených rastlín, ale v súčasnosti je čoraz viac tých, ktorí sa orientujú na priemyselne využívané rastliny, akým je tabak. Avšak mnohí sa zaoberajú pestovaním vinohradov.

Erdevík a Binguľa / Zdroj: Habsburg Empire (1763-1787) – First Military Survey

Boľovce (srb. Бољевци/Boljevci)

Územie, na ktorom sa nachádza dedina Boľovce bola oddávna obývaná, o čom svedčia rôzne archeologické náleziská z rôznych období. V stredoveku táto oblasť bola pod byzantskou, bulharskou a potom aj pod uhorskou nadvládou. V stredoveku sa tu tiež nachádzal významný priechod cez rieku Sávu na rázcestí dôležitých ciest. V 16. storočí si túto oblasť spolu s Belehradom podmanili Turci.

Dnešný názov dediny sa prvýkrát spomína v roku 1702 po oslobodení Sriemu od Turkov. V roku 1716 sa v dokladoch uvádza osada Boľovce ako osídlená oblasť a v roku 1730 sa sem nasťahoval väčší počet obyvateľov, najviac Srbov, ktorí si o štyri roky neskôr začali budovať pravoslávnu modlitebňu. Dovtedy ich cirkevné potreby zabezpečoval kláštor Fenek, ktorý je od dediny vzdialený asi 2 km. Počas panovania Márie Terézie sa táto oblasť Vojenskej hranice rozširuje, budujú sa nové domy, formujú ulice a zúrodňuje boľovský chotár. Tu sa nachádza aj hora nazvaná „zidina“, kde sú nájdené pozostatky  hradieb z rímskeho obdobia.

Podľa archeologických výskumov prvé sídlisko sa nachádzalo vedľa Sávy, ktorá sa často vylievala zo svojho koryta a preto sa vtedajší obyvatelia rozhodli presťahovať západnejšie, aby sa zachránili od povodní. Podľa ústnej tradície vtedajší obyvatelia hovorili: „Idemo tamo, biće nam bolje i bolje“ (Poďme tam, bude nám lepšie a lepšie). Predpokladá sa, že osada tak dostala svoje pomenovanie.

Boľovce / Zdroj: Habsburg Empire (1763-1787) – First Military Survey

Už koncom 18. storočia dedinu okrem Srbov osídľujú aj Slováci. Údaje o príchode prvých Slovákov do Boľoviec sa viažu až na koniec štyridsiatych rokov 19. storočia, keď sa zo Starej Pazovy odsťahovalo veľa ľudí. Nové výskumy posúvajú prítomnosť Slovákov v Boľovciach do rokov 1817 – 1849, pričom sa predpokladá že v tejto dedine žili Slováci oveľa skôr. Na Vojenskú hranicu prichádzali pravdepodobne už v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 18. storočia priamo zo Slovenska alebo kvôli náboženským nezhodám v rámci sekundárnej kolonizácie zo Selenče či iných dedín Báčky. Na habsburských vojenských mapách sa osada vyskytuje aj v tvaroch: Bolÿevcze, Boljevce.

Dobanovce (srb. Добановци/Dobanovaci)

Dobanovce sa prvý krát spomínajú v roku 1404 v jednom maďarskom stredovekom dokumente. Je pravdepodobné, že dedina existovala už skôr. Prvé konkrétne záznamy o Dobanovciach nachádzame už počas tureckej nadvlády v polovici 16. storočia. V roku 1546 tu bolo zapísaných päťdesiat domácností, ktoré platili daň. V 18. storočí sa Dobanovce spomínajú ako osídlená dedina a v roku 1720 bola osada zapísaná pod týmto názvom. Keď dedinu pripojili k územiu vojenskej hranice, v dokumentoch zaznamenané, že v nej bolo päť remeselníkov, dvaja obchodníci, jedna krčma, jedno mäsiarstvo a jeden veterný mlyn a bolo tu nasťahované väčšinou srbské obyvateľstvo.

Začiatkom 19. storočia sa začalo osídľovanie Dobanoviec nesrbským obyvateľstvom. I keď zatiaľ písané dokumenty hovoria, že Slováci do Dobanoviec prišli v druhej polovici 19. storočia, podľa nových výskumov vieme, že v tejto dedine žili Slováci oveľa skôr. Najstarší dôkaz o slovenskej prítomnosti v tejto osade je z roku 1808, čiže osídľovanie Slovákov do Dobanoviec sa posúva na začiatok 19. storočia. Avšak nepopierateľné sú údaje, že väčší počet slovenských rodín sem prišiel z Kysáča v roku 1861. Najprv to bola rodina Krajčová a neskôr sa sem nasťahovali ďalšie rodiny z Petrovca a z Kysáča. Podľa historika Jána Siráckeho práve títo prisťahovalci z Kysáča a Petrovca dali základ slovenskému osídľovaniu v Dobanovciach. Neskoršie sem prichádzali aj slovenské rodiny z Boľoviec a zo Starej Pazovy. Ako dedina dostala svoje pomenovanie sa nám nepodarilo zistiť.

Dobanovce / Zdroj: Habsburg Empire (1763-1787) – First Military Survey

Koncom 19. storočia bola v Dobanovciach vybudovaná nová škola a v nej roku 1908 otvorené aj slovenské oddelenie, keď prichádzajú aj prví slovenskí učitelia. Dovtedy sa Slováci vzdelávali v rámci evanjelickej cirkvi a deti vyučoval surčinský kňaz. Dobanovskí Slováci mali možnosť učiť sa po slovensky do roku 1980. Dnes je to prevažne srbská dedina, kde žije veľmi málo Slovákov a zaoberajú sa prevažne poľnohospodárstvom.

Erdevík (srb. Ердевик/Erdevik, maď. Erdővég)

Erdevík sa ako osada podľa archeologických výskumov vyskytuje ešte v dobe bronzovej a tiež tu nachádzame aj archeologické nálezy z rímskeho obdobia. V písaných záznamoch sa prvýkrát spomína v roku 1351, na mape Sriemu až v 18. storočí. V stredoveku sa Erdevík spomína pod názvom Erdewzag a potom aj Erdefak. Keď bol Erdevík v rámci Uhorska, názov osady bol prispôsobený maďarskému jazyku a znel Erdővég, čo znamená koniec hory (erdő – hora, vég – koniec), pretože sa nachádzal na konci Fruškej hory. Na vojenských mapách Uhorska nachádzame ešte jedno pomenovanie osady – Erdővik. Neskoršie sa toto pomenovanie zmenilo na Erdevik, v slovenčine Erdevík, ktorý sa považuje za jednu z najkrajších osád v Srieme známej podľa prekrásnej prírode a víne.

Pôvodná osada sa nachádzala asi 3-4 kilometre od dnešnej smerom na juh, avšak územie bolo príliš nízke a vlhké. Klčovaním lesov Fruškej hory obyvateľstvo začalo stavať sídlo severnejšie od prvotnej lokality koncom 18. storočia, kde sa nachádza aj dnes. Vtedy žili v Erdevíku iba Srbi, no neskoršie sa prisťahovali Nemci a Maďari.

Slováci začali prichádzať do Erdevíka v rokoch 1859 – 1860, najprv z Lalite a susednej Bingule a potom aj z Pivnice, Hložian, Selenče, Petrovca, Kulpína, Kysáča a z viacerých žúp na území dnešného Slovenska a Maďarska. Prichádzali sem za lacnou a úrodnou pôdou a hneď začínali pracovať ako nádenníci a drevorubači. Nasťahovali sa do východnej časti obce, ktorá bola v najnižšej nadmorskej výške a ktorú ohrozovali spodné vody. Slováci sa nasťahovali do tzv. Hornej a Dolnej ulice nazývanej ešte aj Žabňara pre žabí škrekot, ktorý sa dedinou ozýval z tej oblasti (pomenovanie sa zachovalo dodnes). Po pridelení pozemkov sa erdevícki Slováci začali zaoberať poľnohospodárstvom a chovom dobytka, potom vinohradníctvom, ovocinárstvom, včelárstvom a neskoršie Erdevík bol známy pestovaním chmeľu. Neskôr vznikli kolárske a kováčske dielne a boli tam aj kožušníci, „bačkoráši“, tehliari, stolári, pekári, mäsiari atď.

Zo začiatku Slováci – evanjelici patrili k hložianskemu, neskôr k palanskému cirkevnému zboru a na sklonku roku 1862 vytvorili spoločný binguľsko-erdevícky zbor. Na konci 19. storočia bolo v Erdevíku 918 Slovákov a postupne počet Slovákov vzrastal.

Lug (srb. Луг/Lug, maď. Lúg)

Na základe archeologických vykopávok vieme, že územie dnešného Lugu bolo obývané od pradávna. Vyskytli sa tu rímske nálezy, medzi ktorými boli keramické črepiny, pec na pečenie keramiky a mince z rímskeho obdobia a tiež boli objavené aj predmety z 9. storočia. V juhovýchodnej časti bola kedysi turecká osada, o čom svedčia aj samotné názvy chotára Turecké hroby a tzv. Turecká studňa, ktorá sa zachovala dodnes.

Novšia doba osady Lug sa začína koncom 19. storočia, keď les nachádzajúci sa na severných svahoch Fruškej hory patril kniežaťu Odescalchimu, ktorý drevorubačov hľadal v slovenských osadách na druhej strane Dunaja. Tak na začiatku 20. storočia na severné svahy Fruškej hory začali chodiť Slováci z najjužnejších báčskych slovenských dedín, hlavne v zime, rúbať drevo. Väčšina drevorubačov sa vracala domov a preto sa pán snažil zachovať si týchto usilovných robotníkov. Tak už v roku 1898 dve rodiny z Hložian (Hrubíkova a Kolárova) zostali v Lugu, ale zakúpiť pozemky si mohli až po vyklčovaní jedného lesa. Cieľom bolo, aby sa veľká dolina lugu (po slovensky háj) najprv vyklčovala kvôli výmere pozemkov. Podľa tej doline-lugu, dostala osada aj svoje pomenovanie.

V roku 1902 sem prišli noví osadníci, najviac z Hložian, Petrovca a Kulpína a v menšom počte aj zo Suseka, Selenče, Číbu (dnes Čelárevo). Je to rok založenia osady a na ten spôsob vznikla posledná slovenská osada v Srieme, založená úplne osobitným spôsobom. O rok neskôr mala osada už sedemdesiattri domácností. Panstvo kniežaťa Odeschalchiho dalo pozemok pre školu a modlitebnicu. Keďže nemali učiteľa a v dedine bolo tridsaťštyri školopovinných detí, úlohu učiteľa prevzal najškolenejší sedliak Ďuro Širka, ktorý bol zároveň aj prvým zástupcom kazateľa. Rozvoj Lugu sa začína iba v druhej polovici 20. storočia. Je to jedna z najslovenskejších osád v Srbsku a určite najslovenskejšia osada v celom Srieme.

Ľuba / Zdroj: Habsburg Empire (1763-1787) – First Military Survey

Ľuba (srb. Љуба/Ljuba, maď. Liba)

Horská dedinka Ľuba sa nachádza na južnom svahu Fruškej hory a prvý krát sa spomína v roku 1634. Neskôr bolo osídlenie opustené a prvé údaje z dejín Ľuby datujú z roku 1722 a potom neskôr v polovici 18. storočia.  V písaných dokladoch ju možno nájsť pod menami Luba, Luppa a Lumba. Na vojenských mapách Uhorska nachádzame ešte jedno pomenovanie osady – Lyuba. Údaj o tom, ako dedina dostala svoje pomenovanie sa dodnes nezachoval, ale predpokladá sa, že to bolo podľa mena jedného dievčaťa ktorá sa menovala Ljuba.

Prvé slovenské rodiny sa do Ľuby nasťahovali roku 1847 v rámci druhej migrácie a to z báčskych osád: Pivnice, Lalite, Selenče, Hložian a Báčskeho Petrovca. Osadníci sa zaoberali prevažne poľnohospodárstvom. Ako odmenu za prácu od zemepánov a veľkostatkárov dostávali lesy, ktoré vyklčovali, a na tých pozemkoch si vysadili záhrady. V rokoch 1860 – 1867 si začali kupovať pôdu na obrábanie, ale iba toľko, koľko im vrchnosť dovolila. Pozemky na lúkach a brehoch využili na zakladanie vinohradov. Tí bohatší si na obrábanie pôdy kupovali záprahy, kone a voly.

Cirkevný život tunajších Slovákov sa začína ešte v roku 1867, ale cirkevníci si postavili evanjelický chrám iba v roku 2008, kedy bol aj posvätený. Je to najmladší slovenský evanjelický kostol v Srbsku. Počas druhej svetovej vojny v Ľube bola vypálená škola a deti sa učili na pravoslávnej fare. V súčasnosti sa najväčší počet obyvateľov Ľuby zaoberá poľnohospodárstvom.

Slankamenské Vinohrady (srb. Сланкаменачки Виногради/Slankamenački Vinogradi, maď. Szalánkeménszőlős)

V lete roku 1770 Ján Bon, profesor srbského gymnázia v Novom Sade, zoskupil okolo seba približne 1000 Slovákov z báčskeho a pešťanského kraja a doviedol ich do Starej Pazovy. Na svojej ceste Slováci so žiaľom v očiach pozerali na Fruškú horu, ktorá im pripomínala ich pravlasť – Vysoké Tatry. Z toho dôvodu si koncom 19. storočia na Fruškej hore začali pestovať vinič a vedľa nich začali budovať tzv. lagúny na bývanie a následne si stavať aj prvé vinohradnícke chaty. Po zrušení Vojenskej hranice v roku 1871 každá rodina v Starej Pazove mohla získať na území Fruškej hory 600m² pozemku na pestovanie viniča a rodiny sa tak pomaly začali sťahovať na toto územie. V priebehu pätnástich rokov si tu asi dvesto rodín zo Starej Pazovy našlo svoje trvalé bydlisko. Medzi prvé rodiny, ktoré sa sem nasťahovali boli: Németovci, Repovci, Mrvovci, Fábryovci a preto v minulosti túto osadu nazývali Malá Pazova.

Prvé rodinné domy postavila rodina Menďanová v terajšej Masarykovej ulici a rodina Fábryová v tzv. Krčedínskom poli, v dnešnej Jánošíkovej ulici. Srbi zo susedných dedín aj v minulosti, aj dnes Slankamenské Vinohrady nazývajú Planina. Dejiny Slankamenských Vinohradov sa tak začínajú asi v roku 1895, keď sa na tomto území začínajú aj trvale osídľovať. Pestovanie viniča podporoval aj sám cisársky dvor. Popri vinohradníctve si niektorí obyvatelia Slankamenských Vinohradov našli zamestnanie v neďalekom kameňolome, v tzv. Majdane, kde dolovali kameň.

Predpokladá sa, že dedinka meno Slankamenské Vinohrady dostala podľa autochtónnej odrody hrozna Slankamenka a aj vzhľadom na to, že tu bolo a v súčasnosti je veľa vinohradov a nie preto, že sa osada nachádza v blízkosti osád Starý a Nový Slankamen. Medzi lokálnymi Slovákmi ešte vždy sa najviac používa pomenovanie Brehy.

V Slanskamenských vinohradoch sa už tradične organizuje podujatie Budárske dni (srb. Pudarski dani). Je to podujatie, ktorého cieľom je zachovávnie tradície budárenia (srb. pudarenje), zvyky, obyčaje, ale aj kultúrne dedičstvo a materinský jazyk. „Pudarenje“ je vlastne tradícia zachovávania vinohradov od červov, zlodejov a tomu podobné.

Stará Pazova/ Zdroj: Habsburg Empire (1763-1787) – First Military Survey

Stará Pazova (srb. Стара Пазова/Stara Pazova, maď. Ópázova, nem. Alt-Pasua/Alt-Pazua)

Osada pod menom Pazuha sa spomína už koncom 15. storočia a na toto územie sa do Vojvodiny prisťahovali Srbi pod vedením Arsenija III. Čarnojevića, koncom 17. storočia (1690). Pazova ako sídlisko sa po prvýkrát spomína už v roku 1716. V polovici 18. storočia sa Pazova stala hraničiarskym mestom. Bola to vojensko-roľnícka osada a kapitán vojska sa staral o hospodársky rozvoj mesta a vzdelaní obyvateľstva. Tak sa do Starej Pazovy v 18. storočí nasťahovali pracovití ľudia, najmä Srbi, ktorí na pustatinu Pazovo prišli chrániť hranicu Uhorska pred tureckými vpádmi, vysušovať močiaristú pôdu, kopať kanály a studne a založili si osadu vo vtedajšom Petrovaradínskom pohraničnom regimente.

Najprv sa osada nachádzala v chotárnej časti za srbskou dedinou, uprostred cesty Surduk-Belegiš a bola od mesta vzdialená 2 km. Podľa ľudového podania toto prvotné sídlisko malo len dočasný charakter. Staroosadlíci sa presídlili z chotárnej časti za srbskou dedinou v dobe 1760-1770, pre prílišnú zamokrenosť terénov nevhodných na bývanie.

Do tejto srbskej osady prišla v roku 1770 prvá skupina Slovákov zo Selenče a z Malého Kereša (Kiskőrös v dnešnom Maďarsku), ako aj z niektorých iných slovenských stolíc. Osadníci sa hneď na začiatku zaujímali aj o svoj duchovný život a školskú výchovu detí. Prvý slovenský pazovský farár Samuel Špannagel v roku 1770 vykonal prvé služby Božie pre verejnosť pod holým nebom. Po príchode si vybudovali aj modlitebňu a o rok neskôr položili základný kameň evanjelického kostola. V čase, keď aj Slováci do Starej Pazovy sa prisťahovali i kalvinskí Maďari a pravoslávni Rumuni, ktorí sa v Pazove celkom asimilovali.

Najstarší evanjelickí kostol na Balkáne sa nachádza v Starej Pazovej a bol postavený v roku 1788. Vďaka medzinárodnému železničnému uzlu sa už v roku 1883 Stará Pazova stala mestečkom (vároš), a tým i obchodným jadrom Srbska a Uhorska.

Vznik názvu Stará Pazova nie je až dodnes známy. Osada bola najprv iba Pazoha, Pazovo alebo Pazova. Prívlastok „stará“ dostala keď sa v roku 1791 južnejšie usadili Nemci, a z vďačnosti za pomoc, ktorú im poskytli Pazovčania svoju osadu nazvali Nová Pazova. Tak Stará Pazova dostala svoje trvalé pomenovanie. Po čase, ako sa Pazova rozvíjala a počet obyvateľstva stúpal, Slováci sa sťahovali aj do iných okolitých osád, do Boľoviec, neskoršie aj do Slankamenských Vinohradov, Dobanoviec a Ašane.

Názov Pazova pravdepodobne pochádza od slova pazuh, preto že Slovania tak nazývali rímsku vojnu hraničiarsku plošinu – Alt Pazoa, ktorá sa nachádzala medzi dvomi veľkými riekami – Dunajom a Sávou. Tak často v starých dokumentoch možno nájsť nápis Pazuha. Podľa naivných ľudových tlmočení a domnienok dostala Pazova pomenovanie podľa kríku Baza čierna – „Zova“ a srbskej častice „pa“ (pa zova). Podľa národnej tradície na území dnešnej Pazove sa nachádzala malá drevená pravoslávna cirkev a okolo nej veľa veľa tohto kríku. Taktiež existuje aj predpoklad, že meno dostala podľa srbských slov „Pazi ovo“. Na habsburských vojenských mapách sa osada vyskytuje aj v tvaroch Bafsua a Alt Pazua.

Šíd / Habsburg Empire (1763-1787) – First Military Survey

Šíd (srb. Шид/Šid, maď. Sid)

Ako a kedy osada vznikla nemôžeme presne zistiť kvôli nedostatku historických prameňov. Prvýkrát sa spomína v roku 1702 na jednej vojenskej mape a od vtedy až do polovice 18. storočia Šíd patril pod Vojenskú hranicu. Obyvateľstvo bolo najmä srbské a vo veľmi ťažkom položení. V roku 1773 na návrh Ferdinanda Bongarda a s potvrdením cisárovnej Márie Terezie Šíd dostáva status mesta a právo usporiadať veľtrhy (privilegium nundiale), na ktorých sedliaci predávali svoje výrobky. Okrem Srbov v 19. storočí obývajú obec Rusíni z Ruského Kerestúra a Kucuri.

Prvé slovenské rodiny sa do Šídu sťahovali počas 18. a začiatkom 19. storočia a príchod prvých slovenských rodín datuje z roku 1810, o čom svedčia prvé písomné záznamy. Išlo o slovenské rodiny, ktoré sa pravdepodobne prisťahovali zo Selenče a Hložian. Potom boli zaevidované ďalšie slovenské rodiny a od polovice 19. storočia počet Slovákov v Šíde nepretržite stúpal až do konca storočia.

Existujú rôzne predpoklady o pôvode názvu Šid. Zdá sa, že názov osady má pôvod v názve potoku Šidina v blízkosti dediny a súvisí so zarastenou a hustou hústinou čiže porastom (srb. šikara), ktorá sa nazýva sita. Dedina, ktorá vznikla okolo tej „site“ je pomenovaná Síd, neskoršie Šíd a potok, ktorý preteká cez dedinu Šidina. Druhým predpokladom je, že ešte v rímskom období vybudovaný most, ktorý sa nachádzal nad potokom. Pretože sa most po maďarsky povie „híd“ aj táto osada bolo pomenovaná Šíd.

Avšak, ak vezmeme do úvahy, že Šíd bol súčasťou rakúskej ríše a nachádzal sa na hranici s Tureckom, pravdepodobne jeho názov pochádza z nemeckého slova „scheid“, čo v preklade znamená hranicu alebo hranice. Možno konštatovať, že v predtureckom období a v prvom desaťročí tureckej vlády osada s názvom Šíd neexistovala. Pravdepodobne existovali malé osady na území dnešného Šída, ktoré zanikli alebo sa ich obyvateľstvo odsťahovalo bežiac pred Turkami a osada sa začala rozvíjať po ich odchode. Na vojenskej mape z 18. storočia sa Šíd objavuje pod menom Schid.


Toponomastika alebo toponymia je veda o vlastných miestnych názvoch a je súčasťou onomastiky (vedy o vlastných menách). V týchto článkoch sme sa iba trošku dotkli tejto vedeckej disciplíny  a viac-menej sú to iba predpoklady alebo naivné ľudové tlmočenia a domnienky o pôvode názvov daných miest.

Názvy báčskych slovenských dedín

Slováci začali migrovať na Dolnú zem v procese etnickej migrácie európskeho obyvateľstva ešte na začiatku 18. storočia a bolo to výsledkom sociálno-ekonomických podmienok toho času. Čoraz intenzívnejšie migračné toky začali v polovici 18. storočia a to práve na pánske majetky v Báčke a potom aj na vojenskú hranicu v Banáte a Srieme. Rok 1745 bol začiatkom osídľovania slovenského ľudu na území Báčky. Prvá skupina slovenských prisťahovalcov prišla na futocké panstvo a osídlili Petrovec ako  prvú a najpočetnejšiu dedinu na území Báčky.

Báčsky Petrovec (srb. Бачки Петровац/Bački Petrovac, maď. Petrőc/Petrovác, nem. Batschki Peterwatz)

Königreich Ungarn (1782–1785) – First Military Survey, Petrovec a Kulpín

Oblasť, kde sa nachádza Báčsky Petrovec, bola dávno osídlená, ale v dôsledku stálych nepokojov sa tu obyvatelia nikdy dlho nezadržali. Spoľahlivejšie údaje o tejto oblasti nachádzame v stredoveku, keď tu boli osídlené viaceré maďarské a srbské dediny s názvami Bodoň, Telek, Bega a Dragovo. Názvy týchto osád sa dodnes zachovali ako pomenovania častí báčskopetrovského chotára.

Pod dnešným názvom sa Petrovec prvýkrát spomína v roku 1276 ako cirkevná obec sv. Petra, keď cirkevný zbor získal nezávislosť a dedina dostala pomenovanie podľa chrámu venovanému Svätému Petrovi. Z historických listín sa dozvedáme, že sa stredoveký Petrovec spomína v 13. a 14. storočí v pápežovom desiatkovom registri ako Sent Petröc – Petrwcz. Ako Petrowcz (Petrocz/Petrócz) sa spomína v historických prameňoch v 15., 16. a 17. storočí. Po príchode Turkov v 16. storočí staroobyvateľov náhle ubudlo a nasťahovali sa sem Srbi. O tom svedčí aj pomenovanie časti osady „Rácky kraj“ (Srbov nazývali Ráci, podľa názvu srbského stredovekého štátu – Raška). Počas tureckej doby Petrovec sa spomína ako dedinka alebo ves a počet rodín v nej postupne rástol. Na základe tureckých pozemkových kníh zisťujeme, že Petrovec bol husto osídlený a po odchode Turkov celé územie južnej Báčky tvorilo vojenskú hranicu. Po srbsky sa osada volala Petrovac a po príchode Slovákov používalo sa meno Petrovec.

Prví Slováci sa do Petrovca prisťahovali v roku 1745, a to na vtedajšie futocké panstvo. Toto panstvo rok predtým kúpil Mihajlo Čarnojević (Csernovics) de Macsa a sem patrili mestečko Futog a dediny Petrovec, Hložany, Kysáč, Rumenka a Begeč. Pretože vo Futogu a okolitých dedinách nenašiel dostatok pracovnej sily, na pánov rozkaz priviedol sem Matej Čáni, slobodník z Málinca, asi dvetisíc Slovákov kolonistov, ktorí sa usadili v Petrovci. Boli to Slováci prevažne z južnej oblasti stredného Slovenska, najmä z Novohradskej a Hontianskej stolice, ale aj z Liptovskej, Oravskej a Turčianskej stolice. Noví obyvatelia onedlho 25. mája 1747 podpísali zmluvu s vrchnosťou o osídlení futockého panstva a tento dátum sa dnes oslavuje ako Deň Petrovca. Tak na futockom panstve založili prvú slovenskú obec na území dnešnej Vojvodiny – Petrovec, zároveň aj najväčšiu obec v južnej Báčke začiatkom 19. storočia.

Po Prvej svetovej vojne, v novom štáte, dedina sa nazývala Petrovec a po Druhej svetovej vojne jej pribudol prívlastok „báčsky“ podľa regiónu, v ktorom sa nachádza, aby sa tak ľahšie odlíšili iné osady s rovnakým pomenovaním.

Hložany (srb. Гложан/Gložan, maď. Dunagálos)

Presné údaje ako vznikla dedina nemáme a najstaršie písomné záznamy o Hložanoch sa datujú z roku 1369, keď v Báčskej župe existovala dedina Gložan. Uvádza sa aj v tureckých daňových súpisoch – defteroch zo 16. storočia, keď v osade bolo postavených šestnásť domov a dedina patrila do Báčskej náchie. Gložan uvádzajú aj daňové súpisy nasledujúcich rokoch a koncom 17. storočia sa spomína ako pustina, respektíve obývaná pustatina.

Od roku 1703 Hložany patrili k futockému panstvu a o tridsať rokov neskôr sa do dediny  prisťahovali srbské rodiny. Príchod evanjelických Slovákov do Hložian bol ovplyvnený usadením ich krajanov v susednom Báčskom Petrovci v roku 1745. V roku 1759 Pavle a Simeon Čarnojevićovci ako spolumajitelia futockého panstva uzavreli zmluvu so svojou novo osídlenou dedinou Hložany (Gložan), v ktorej sa dozvedáme že uplynuli tri roky ako poddaní neplatili povinné dávky.

Sťahovanie Slovákov do Hložian začalo v roku 1770 a osadlíci prišli z Novohradu, Hontu, Nitry, Zvolena, Pešti a z Békešskej stolice. Po prisťahovaní na nové územie začali riešiť existenčné problémy, ale starali sa aj o duchovný život. Z politických dejín sa takmer nič nevie, najmä o tých starších časoch z druhej polovice 18. a prvej polovice 19. storočia, lebo všetky písomnosti o Hložanoch dvakrát vyhoreli. Podmienky za akých žil poddaný ľud neboli ľahké a preto mnohí Slováci z Hložian odišli do iných osád za lepším životom. Nemali tu ani cirkev, chrám, farára a patrili pod futockú rímsko-katolícku faru. Majiteľ futockého panstva gróf Andrej Hadík si uvedomil, že sa mu nepodarí bez zabezpečenia evanjelického farára a učiteľa natrvalo udržať poddaných na svojom majetku a preto zabezpečil evanjelickým Slovákom založenie cirkvi a školy.

Prečo dedina dostala práve meno Hložany sa nám nepodarilo zistiť. Na habsburských vojnových mapách sa dedina spomína aj v tvaroch: Glossan, Glozsan, Glozsán.

Kysáč (alebo v slovenčine nesprávne Kisáč, srb. Кисач/Kisač, maď. Kiszács, nem. Kissatsch).

Hungary (1819–1869) – Second military survey of the Habsburg Empire, Kysáč

Územie, na ktorom sa dnes nachádza Kysáč, bolo obývané ešte v dávnej minulosti. V 14. storočí tu bola dedina s názvom Ača (Acsa, pred Alch, Alcs teda Acs). Podľa záznamov v pieštianskom archíve spomína sa dedina v roku 1318 ako malé sídlo Acsa, vlastne Kis-Acsa, kde majstri poskytovali tesárske opravy (ács v maďarčine znamená tesár). Časom sa dedina zväčšila a dostala meno Nagy-áscs (pred Nagalch) alebo Veľká Ača. Dedina často menila svojich majiteľov. Spomína sa Paulus de Alch, potom Tamás Csekei (Čekei) Porkoláb a keďže on nemal potomkov majetok sa stal vlastníctvom panovníka Mateja Korvína, ktorý majetok daroval svojej matke. Potom sa spomína ako vlastníctvo rodiny Garai. Koncom 15. storočia osada bola vo vlastníctve rodiny Szokolyi, keď sa spomína Veľká (Nagy) a Malá (Kis) Acsa. Spojením týchto slov vznikol dnešný názov osady Kysáč. Po príchode Turkov bolo všetko vypálené a prežila iba Malá Ača pod menom Kis Záth. Pozdejšie sa Kysáč spomína aj ako pustatina, podľa čoho vieme, že dosť dlho nebolo na tomto priestore osadlíkov.

Podľa druhého výkladu bola pôvodná, na tie časy pomerne veľká osada – Ača, medzi dnešným Kysáčom a Rumenkou. Nachádzala sa na dôležitej ceste, ktorá spájala Belehrad, Nový Sad, Báč a Budapešť. V dokumentoch z 18. storočia sa názov dediny uvádza v dnešnom tvare Kysáč, ako aj to, že v nej žilo 110 srbských rodín. Kysáč patril vtedy pod futocké panstvo, ktoré bolo vo vlastníctve Čarnojevićovcov. Mihajlo Čarnojević na toto panstvo nasťahoval Srbov, ktorí zároveň prišli aj do Kysáča. Neskoršie dosť Srbov aj opúšťa osadu, ale prichádzajú aj noví a medzi nimi aj Rumuni.

V roku 1771 sa zemepánom na tomto panstve stal gróf Andrej Hadík, vynikajúci vojenský veliteľ. Prvé štyri rodiny sem prišli v roku 1773, a medzi nimi  bola vlastne len jedna slovenská a ostatné maďarské. Bola to rodina Juraja (Ďura) Vardžíka, ktorý prišiel z Pilíša. V nasledovnom období začalo pribúdať v niekoľkých vlnách viac slovenských rodín. Slováci sa do Kysáča sťahujú najmä z Novohradskej, Hontianskej, Peštianskej, Trenčianskej, Nitrianskej a Liptovskej stolice, ale aj zo starších dolnozemských osád, napríklad z Petrovca, Hložian, Kulpína a Selenče.

V roku 1970, vtedajšia malá srbská obec Tankosićevo a obec Kysáč sa zjednotili a vytvorili novú osadu pod spoločným menom Kysáč. Na vojenských mapách z 18. storočia sa dedina spomína aj pod menom Kisag.

Kulpín (srp. Кулпин/Kulpin, maď. Kölpény)

Kulpín patrí medzi najstaršie osídlenia v južnej Báčke. Podľa najstarších údajov osada s dnešným menom Kulpín pochádza ešte zo začiatku 13. storočia počas vlády kráľa Belu IV. Najstaršie hodnoverné maďarské záznamy svedčia, že sa Kulpín uvádzal pod menom Kurpee v písaných dokladoch s dátumom 28. februára 1345, keď darovacou listinou časť Kulpína bola venovaná šľachticovi a sudcovi z Iloka, Štefanovi Ujláckemu. Tento Kulpín nebol vtedy ani slovenský ani srbský. V dokumentoch z 15. storočia sa Kulpín pomenúva Kwalpi ako sídlo župy Báč a pod menom Kulpín sa prvý krát spomína ako jedno z miest, ktoré držal Đurađ Branković.

V období Tureckej nadvlády v 16. a 17. storočí sa Kulpín spomínal v dokumentoch a po oslobodení od Turkov koncom 17. storočia sa spomína len ako pustatina. V 18. storočí sa však prvýkrát píše o osídlencoch Srboch a podľa týchto údajov v Kulpíne v tom čase žilo 105 srbských rodín. Prečo dedina dostala práve meno Kulpín zostalo do dnes neznáme, avšak maďarské predpoklady, že osídlenie nesie názov normanského kmeňa, ktoré uvádza anonymný notár kráľa Belu, nemožno dokázať.

Polovicou 18. storočia táto vtedy neveľká dedinka sa začína rozvíjať. Slováci patrili medzi prvých osadlíkov súčasného Kulpína, ktorý bol založený 10. júla 1745, keď pustatinu Kulpín Mária Terézia, rakúska cisárovná, pridelila rodine Stratimirović ako odmenu za vojenské zásluhy. Táto rodina mala najväčší prínos pri zakladaní a v rozvoji dnešného Kulpína. Známy kaštieľ, kde boli nahrávané mnohé filmy a seriály, vystavala práve táto rodina.

Aj prví slovenskí prisťahovalci do Kulpína prichádzajú za čias tejto rodiny, avšak neexistujú o tom presné záznamy. V jedom dokumente sa uvádza, že v roku 1745 štyria bratia Stratimirovićovci: Bogić, Ivan, Toma a Miloš založili v poradí šiesty Kulpín, tentokrát už na lokalite, na ktorej sa dnes nachádza. O príchode Slovákov nie sú presné údaje. Prvýkrát sa spomínajú v jednom dokumente z roku 1758, pokým sa historici domnievajú, že sa prví Slováci prisťahovali tri roky predtým. Práve v tom istom roku (1745), keď sa začali novodobé dejiny Kulpína prisťahovali sa do Petrovca aj Slováci, ako prvej slovenskej osady dnešnej Vojvodiny, a tak Kulpín spolu s Petrovcom patrí k najstarším slovenským osadám v Báčke.

Táto dedina vo svojich dejinách zmenila až štyri lokality a to raz bola na Viničkách, potom na Peskare, neskôr na Klise až nakoniec sa ustálila na terajšom mieste. So zemepánskou rodinou Stratimirovićovou Slováci uzavreli zmluvy, ale život sa stal časom takmer neznesiteľným. Preto Slováci hromadne odchádzali z Kulpína do iných osád, hlavne do Selenče. Menší počet slovenských rodín v Kulpíne predsa zostal a podľa zápisov z roku 1772 tu bolo sotva 30 slovenských rodín. O asi 10 rokov z Horniakov sem prichádza ďalšia väčšia skupina Slovákov, takže ich počet v tejto osade narastá. Kaštieľ a veľkú čiastku majetku Stratimirovićovci predali jednej maďarskej rodine, ktorá však veľmi krátko gazdovala v Kulpíne. Majetok v roku 1889 predali Lazarovi Dunđerskému, ktorý bol vo vlasníctve tejto rodiny až do konca Druhej svetovej vojny.

Laliť (srb. Лалић/Lalić, maď. Liliomos)

Königreich Ungarn (1782–1785) – First Military Survey, Pivnica a Laliť

Začiatkom 18. storočia nachádzame iba neobývanú pustatinu Laliť a z mapy z roku 1762 sa dozvedáme o kostole a starom cintoríne na západnej strane Laliťa. Na pustatinu Laliť sa počas tereziánskej a jozefínskej kolonizácie v rokoch 1760 – 1790 usídlilo tristo srbských a slovenských rodín. Srbi a Slováci tak žili na tomto území spoločne. Prvé sídlisko sa nenachádzalo na dnešnom mieste a bolo opustené , pretože im  močaristé územie zničilo domy. Laliť sa prvý krát spomína v polovici 18. storočia ako dedina, kde žijú Srbi – slobodní sedliaci. Nasťahovali sa sem počas Veľkého sťahovania Srbov pod vedením Arsenija III Crnojevića a prví Slováci sem prichádzajú v roku 1788. Slováci boli najprv nasťahovaní v Banáte, ale bežiac pred tureckým nebezpečenstvom sa nasťahovali do týchto priestorov. Ako osada dostala meno, ktoré má dodnes, sa nám nepodarilo zistiť. Môžeme predpokladať, že je to v dôsledku toho, že prišli z Banátu a Srbov starousadlíkov v Banáte nazývajú Lale. V roku 1790 tu uzavreli Slováci osadnícku zmluvu, na základe ktorej dostali usadlosti a pozemky na stavbu domov. Slováci sa sťahovali zo Zvolenskej, Hontianskej, Novohradskej a Gemerskej stolice, no boli medzi nimi aj obyvatelia z Peštianskej a menší počet z Nitrianskej stolice. Tak postupne vznikla Slovenská ulica.

Cirkevný a školský život sa začal rozvíjať založením prvej slovenskej školy v roku 1791. Prvým učiteľom bol Ján Kramár, po ňom Samuel Jesenský, ktorý sa stal aj prvým farárom, keď sa osamostatnil aj zbor. Obyvatelia v tom čase boli pred veľkými výzvami, lebo ich zachvátila cholera, na ktorú v roku 1836 umrelo vyše 900 osôb a neskôr povodne. Keď sa Dunaj vylial zo svojho koryta voda by zostávala vyliata skoro celý rok. Mnohé domy boli zničené vlahou, niektoré aj zrušené a cez osadu museli prechádzať na člnoch. Po povodniach prišla znovu cholera, na ktorú zomrela stovka Slovákov, ale ani jeden Srb. Hovorilo sa vtedy, že to bolo skrz toho, že si Srbi niečo varili a to jedli aby sa zachránili od choroby. Či to bolo tak alebo to bolo skrz nejakých prírodných faktorov či prírodnej imunity môžeme len predpokladať. Na habsburských vojnových mapách sa dedina spomína aj v tvaroch: Lalizs, Lalihy, Lality a Lalics.

Pivnica (srb. Пивнице/Pivnice, maď. Pincéd, nem. Pivnitz)

V úradných záznamoch sa Pivnica po prvýkrát spomína v roku 1650 ako pustatina a majetok Jána Gombloto Zsolnaiho, ktorú znovu založili Srbi cisársko-kráľovským povolením z 21. augusta 1690, na priestore vedľa rímskeho pohraničného násypu (šiancov). Pred tým na priestore dnešnej Pivnice sa nachádzali osady Gola Dobra, Radojević, Santovac, obývané prevažne srbským obyvateľstvom. Po oslobodení od tureckej nadvlády prvými obyvateľmi novozaloženej osady boli Srbi.

Prvá Pivnica bola vzdialená asi 4 km od terajšej Pivnice, smerom k susednej dedine Ratkovo a toto územie museli obyvatelia opúšťať pre časté epidemické choroby a preto si novú osadu založili na dnešnom území. Vedľa Starej Pivnice (nazvanej aj Srbská) slovenskí prisťahovalci položili základy osady Nová (Slovenská) Pivnica. Používala sa aj pomnožná forma Pivnice, ktorú Srbi uviedli aj ako úradný názov tohto zdvojeného sídla. V slovenčine sa ustálil názov Pivnica. Maďarský názov bol Pinzed, a nemecký Bibenitz. Šlo o dedinu s malými nabíjanými domami, ktoré boli pokryté trstinou a malými oknami. Tí chudobnejší si však stavali zemľanky, z ktorých sa videla iba strecha a vchádzalo sa do vnútra ako do pivnice. Tak vraj osada dostala svoj názov.

Slováci z troch osád Székesfehérvárskej a z troch osád Vesprémskej stolice získali povolenie prisťahovať sa do Pivnice 1. júla 1790. Na základe zmluvy podpísanej s Uhorskou kráľovskou komorou dostali 30 urbariálnych usadlostí čiže polovicu zo sľúbených 60 usadlostí, s pôdou na obrábanie a s pozemkami na stavbu domov. Ako uvádzajú niektoré pramene, hneď prišlo 400 – 500 duší, prevažne evanjelických Slovákov, ktorí mali pôvod v severných častiach Nitrianskej stolice, teda z oblastí západoslovenského nárečia. Spolu s nimi sa prisťahovalo i niekoľko maďarských rodín. Pridelená pôda mala na začiatku uživiť prisťahovalcov, ale táto surová okolnosť že dostali iba polovicu sľúbených sesií ich prinútila,  aby sa okrem poľnohospodárstva, v snahe zarobiť si, začali baviť aj tým, čo im nebolo cudzie ani na Horniakoch. Začali páliť drevené uhlie. Rýchlo získali prívlastok ako dobrí uhliari, a potom ho rozvážali po celej Báčke. Špecializovali sa aj na výchovu ušľachtilých druhov koní, oviec a neskoršie aj kráv, a tak vytrvalou prácou, usilovnosťou sa pričinili o to, že neskoršie patrili k najmajetnejším Slovákom v Báčke.

Na vojenských mapách z 18. storočia sa osada spomína ako Pinicza alebo Bibenitz a ďalej ako Pivnicza. Avšak na mapách z 19. storočia sa stretáme s názvom – Pivnice.

Selenča (srb. Селенча/Selenčan maď. Bácsújfalu)

Königreich Ungarn (1782–1785) – First Military Survey, Selenča

Územie dnešnej Selenče bolo osídľované už v dávnej minulosti, o čom svedčia archeologické nálezy a viaceré historické pramene. Selenča existovala aj v stredoveku a bola majetkom Kalužského arcibiskupstva. Samotný názov Selenča je slovanského pôvodu – najprv to bolo Selence, čo stretáme neskoršie pri viacerých príležitostiach – s čím  súhlasia všetci bádatelia, hoci ho rozdielne tlmočia. Bez ohľadu na to, či ide o „selište“ ako základ slova, alebo o „selo“ alebo je názov odvodený od slova prisťahovalec, či tomu podobné, isté je že svedčí o určitej zaľudnenosti, čiže o sídlisku alebo skupine ľudí. Podobné názvy sa vyskytujú aj inde v Báčke a napr. rovnaké pomenovanie má aj časť Somboru.

Ako prví zemepáni sa spomínajú magnátska rodina Talocibanfyová a koncom 15. storočia osada prešla do rúk doroslovskej rodiny Kišovej. Už začiatkom 16. storočia jej majiteľom bol Ján Korvín. V druhej polovici 17. storočia v období tureckej nadvlády bola osada zničená a v prameňoch sa uvádza len ako neobývaná pustatina Selence, ktorá patrila do Báčskej župy.  V polovici 18. storočia v súvislosti s rozhraničením nadbiskupského majetku mesta Báču sa viackrát spomína komorná pustatina – Camerale praedium Selencze. Kedy vlastne vznikla, nemôžme spoľahlivo zistiť. Isté je však, že v roku 1756 existuje dedina Selenča – v dokumentoch Szelencse. Poddaní boli Srbi pravoslávnej viery. Umiestnená bola trochu severovýchodnejšie od súčasnej rovnomennej osady, o čom svedčia aj hmotné stopy zistené v novšom období.

Novodobé dejiny Selenče sa začínajú v roku 1758, keď sa sem začínajú sťahovať Slováci. Nachádzame údaje o tom, že sem pribudli z Kulpína (ale sú to iba predpoklady). Ďalšie obyvateľstvo pribudlo zo slovenských dedín v dnešnom Maďarsku. Na tomto mieste je významné pripomenúť, že prefekt Konček so súhlasom vyšších inštancií rozhodol zmeniť názov sídliska na Bács Ujfalu alebo krátko pred Érsek (Érseg) Ujfalu, v preklade Báčska Nová Dedina alebo Arcibiskupská nová dedina. Tak sa to uvádza v Kontrakte o sťahovaní z 2. júla 1758. Konček uvádza, že v danej chvíli má osada 12 domov, ale pravdepodobne sem zaraďuje len nových prisťahovalcov, keďže v Selenči, ešte stále žili Srbi, ktorí ju konečne opustili o tri roky neskôr. V druhej polovici 18. storočia nasledovali nové migračné vlny, ktoré do Selenče priviedli nové rodiny. Na habsburských vojnových mapách sa okrem maďarských spomínaných mien dedina nachádza aj v tvaroch: Szöllincz, Selencse, Szelencse.

Silbaš (srb. Силбаш/Silbaš, maď. Szilbács)

Prvé písomné zmienky o osade Silbaš uvádza I. Inványi v monografii o Báčsko-bodrožskej župe, kde sa v roku 1263 spomína Szilbach, južný sused Buľkesu (dnešný Maglić) ako dedina susediaca s pozemkom Kesi. Osada vtedy mala 10-20 domov a obyvateľstvo sa zaoberalo prevažne dobytkárstvom. Neskoršie záznamy pochádzajú z letopisu pravoslávnej cirkvi v Silbaši, kde sa uvádza pustatina pod menom Sila Vaš. Niekoľko záznamov z 15. storočia uvádza názov Zylbac alebo iba skratku Zil. Podľa ústnej tradície dostala osada názov podľa maďarského slova szilva – slivka.

V tureckých defteroch z Báčskej nachie sa spomína Silbaš ako dedina s dvadsiatimi piatimi daňovými poplatníkmi. Z týchto údajov môžeme zistiť aj to, že dedina nebola vždy na rovnakom mieste a trvalo osídlená. Postupne sa poloha dediny prestala meniť a dve neďaleké osídlenia sa spojili do jednej osady – Silbašu. V rokoch 1844 až 1918 oficiálne meno sa nariadením úradov zmenilo na Silbač.Po skončení Prvej svetovej vojny v novom štáte osada dostáva meno ktoré nosí aj dnes – Silbaš. Zaujímavé je, že v 18. storočí mala dedina i svoj vlastný erb a pečať, ktorá sa niekoľko krát menila. Prvá pečať mala na sebe radlo a šabľu a nadpis „Sig Pagi Silbaš 1714“.

Slováci prichádzali do Silbašu sekundárnou a terciárnou kolonizáciou z už osídlených obcí dolnozemskej oblasti. Najviacej ich prišlo z oblasti dnešného Maďarska a z okolitých slovenských vojvodinských dedín – zo Selenče, Lalite, Bajše a Hložian. Podľa záznamu v matrike prvý Slovák v Silbaši bol ešte pred rokom 1799, ale v organizovanejšej forme sa prvé skupiny trvalo usadzovali v rokoch 1814 až 1816. Na habsburských vojnových mapách sa dedina nachádza aj v podobe Szylvás a Szilbas.

Názvy banátskych slovenských dedín

Slováci sa na Dolnú zem, teda na územie dnešnej Vojvodiny začali sťahovať ešte v 17. storočí a v tom nasledujúcom si zakladali aj prvé osady a dediny. Uvažovali ste už niekedy o tom, ako tie osady dostali svoje názvy? Mnohé z nich zo začiatku mali srbské, neskôr nemecké a maďarské názvy, až im po rokoch zostal taký názov, aký majú teraz.

Aradáč (srb. Арадац/Aradac, maď. Aradi, nem. Aradatz)

Z písaných prameňov o dávnej minulosti územia, na ktorom sa rozprestiera Aradáč sa dozvedáme veľmi málo. Archeologické vykopávky sa realizovali vo Viniaciach alebo Konopniciach, ktoré sa nachádzajú na 1 kilometer od dediny, kde odhalili predhistorické osídlenie. Prvé písané stopy nachádzame v pápežskej knihe z rokov 1332-1337, v ktorej sa ako dedina spomína pod názvom Arad. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1717, keď bol Banát oslobodený od Turkov, patrila medzi osady s 26-timi domami. Ďalej sa spomína na mape grófa Florimonda Claudia Mercyho, rakúskeho dôstojníka, ktorý sem prišiel v rokoch 1723-1724 skúmať terén. Vtedy je zaznačená dedina Arratacz, západne od dnešného Aradáča, smerom k Tise. Prví obyvatelia boli Srbi, ale aj Maďari, ktorí tu žili ako pastieri. Srbi sem začali prichádzať od konca 14. storočia, utekajúc pred Turkami, ale najväčšie sťahovanie bolo koncom 17. storočia počas Veľkého sťahovania Srbov pod vedením Arsenija III Crnojevića (v národe známy ako Čarnojević).

Temeschwarer Banat (1769–1772) Third Military Survey: Aradáč

Slovákov do Aradáča nasťahoval spachia Izák Kiš s cieľom, aby mu obrábali pôdu. Títo Slováci žili najskôr v Banátskej dedine Pardaň/Bardáň (Ninčićevo, dnešná Međa). V roku 1786 vznikajú dve dediny: Srbský Aradáč, niekde pomenovaný Horný Aradáč (Gornji Aradac) a Slovenský Aradáč, alebo Horný Aradáč (Slovački Aradac). Tak zároveň vznikla aj najstaršia slovenská dedina v Banáte. Prvý názov dediny bolo Aradi, neskoršie Arratacz, potom Fölsö a Alsö Aradi a v rokoch 1911 až 1918 Tót a Szerb Aradi. Dve dediny sa až v roku 1931 zjednotia do jedného osídlenia pod názvom Aradáč, ale to zjednotenie netrvalo dlho. V roku 1934 sa obec znova delí na Srbský Aradáč, čiže Andrejevac a na Slovenský Aradáč. Konečne po 2. svetovej vojne vzniká opäť jedna dedina existujúca dodnes pod spoločným názvom Aradáč.

Biele Blato (po slovensky aj Lízika, srb. Бело Блато/Belo Blato, maď. Nagyerzsébetlak)

Habsburg Empire (1869-1887) – Third Military Survey: Bielo Blato

Osadu založili v roku 1866 vo vojenskej hranici a založili ju Nemci, ktorí sa prisťahovali z neďalekého Sečnja. Pomenovali ju Elisenheim podľa kráľovnej Alžbety Amálii Eugéniovej (bavorská princezná a od roku 1854 česká a uhorská kráľovná a rakúska cisárovná), manželky kráľa Františka Jozefa I. Slováci si svoju osadu pomenovali Lízika, podľa kráľovnej Alžbety (Elisabeth), pokým susední Aradáčania túto osadu pomenovali Líza. Podľa Adelberta Trendlera, dobového kronikára a zodpovednej osoby za založenie osady, vtedy sa prisťahovalo asi 200 rodín. Pochádzali z nemeckého mesta Ulmbach a mali povinnosť vojenskej služby a práce na budovaní a údržbe ochranných násypov riek Tisa a Begej, ktoré zapríčiňovali veľké škody roľníkom a preto obyvatelia 1876/77 museli utiecť. Najväčšia časť Nemcov odišla do dnešného Rumunska, do osady Josefdorf.

Uhorský štát vypísal v roku 1882 novú kolonizáciu Elisenheima. V dôsledku zrušenia Vojenskej hranice (1872), väčšieho počtu obyvateľov a nedostatku vody, na územie dnešeho Bieleho Blata sa roku 1883 prisťahovalo 180 slovenský rodín z Padiny. Prichádzali chudobní želiari, ktorí tu dostali po 9 jutár pôdy a ktorých prilákala úrodná zem a pasienky. Po nich postupne z okolitých osád prichádzali Maďari, Bulhari a Nemci. Z tohto obdobia pramení aj ľudový názov tejto osady – Lízika a niektorí občania ju takto nazývajú aj dnes.

Dedina sa nazývala Elisenheim do roku 1890, keď dostala meno Erzsébetlak. V roku 1911 bola pomenovaná Nagyerzsébetlak a v roku 1922 dostala dnešné meno Biele Blato. Prečo práve Biele Blato? Na mape STRASSENKARTE DER MILITAIR GRENCE z 1830 roku na mieste sútoku Begeja a Tisy píše Beloblato. Na mape Srbska a Tamišského Banátu z 1853, na mieste, kde dnes leží osada Biele Blato, ako aj jej chotár píše Dugoblato. Aj dnes sa jedna nižšia časť v beloblatskom chotári nazýva Béla. Severovýchodne od dediny sa nachádza prírodné jazero (močiar), ktoré je na starších mapách označené ako Fehér moczár (Biely močiar).

Hajdušica (srb. Хајдучица/Hajdučica, maď. Istvánfalva/Istvánvölgy, nem. Heideschütz)

Na priestoroch dnešnej Hajdušice, podľa Feliksa Milekera, sa ešte v 15. storočí nachádzalo osídlenie s názvom Herchekios, ktoré dostal Michal Siládi ako kráľovský dar. Pramene uvádzajú, že sa v rokoch 1783 – 1789 toto územie nazýva Hajdučka Greda. Roku 1800 majetok kúpil veľkostatkár Štefan (István) Damaszkyn de Némethy a o niekoľko rokov neskoršie priviedol tridsať rodín, svojich poddaných, hlavne Slovákov a Maďarov. Tak prvá (stará) Hajdušica bola založená v roku 1809 a rozprestierala sa juhozápadne od dnešnej Hajdušice, v blízkosti pravého brehu tzv. Teréziinho prieplavu. Veľké povodne v roku 1824 donútili obyvateľstvo, aby si svoje domy vystavali okolo panského kaštieľa, v priestoroch dnešnej osady. Tak dnešná Hajdušica datuje od roku 1824 a jej obyvatelia boli Nemci a Slováci. Počet obyvateľov sa zväčšil v roku 1826, keď sem prišlo niekoľko rodín z Padiny.

Na počesť svojho zakladateľa bola Hajdučka Greda roku 1829 premenovaná na Istvánfalva. V tom období boli časté migrácie Nemcov a Bulharov, ktorí kvôli nedorozumeniam s pánom opúšťali dedinu. Väčšie kolonizácie Nemcov prebiehali v rokoch 1839 až 1869, keď sa mnohí obyvatelia Istvánfalvy vysťahovali do Šándorfu (dnešný Jánošík) a do Marienfildu (dnešná Vojlovica). Namiesto vysťahovaných osadníkov prišli noví zo Slovenska, najmä z Nitry.

Koncom 19. storočia kúpil od Damaszkyna všetok jeho majetok, starý kaštieľ a park veľkostatkár Lazar Dunđerski, ktorý vystaval nový kaštieľ a spolu s ostatným majetkom ho daroval dcére Olge Jovanovićovej, u ktorej občania Hajdušice boli prinútení pracovať ako bíreši. V roku 1921 nachádzame záznamy ešte o jednej kolonizácii a vtedy už vieme že sa dedina volá Hajdušica.

Hungary (1819–1869) – Second military survey of the Habsburg Empire: Hajdušica a Jánošík

Jánošík (srb. Јаношик/Janošik, maď. Újsándorfalva)

Osadu založil v roku 1810 gróf Filip Šandor (Fülöp Sándor), riaditeľ spoločnosti nájomcov náleziska nitrátu draselného – liadku. Sídlo na spracovanie liadku, tzv. Šalitrana bola v roku 1773 vybudovaná v Alibunare a nálezisko tejto látky, ktorá sa využívala na výrobu pušného prachu, sa nachádzalo medzi osadami Sent Mihaly (dnes Lokve) a Ilandže, neďaleko vodného kanála Márie Terézie. Na tom mieste prví kolonisti prevažne maďarskej národnosti, založili dedinku a tú kolóniu nazvali Šandorfalva alebo kratšie Šandor, na počesť jej zakladateľa. Pôvodné sídlisko bolo veľmi nízko, často ho zaplavovala voda, a preto ho presťahovali v rokoch 1820 – 1822 severovýchodnejšie, kde sa dodnes nachádza. Prvý hromadnejší príchod Slovákov na toto územie bol zaevidovaný iba v roku 1823, prevažne z Nitrianskej a Novohradskej župy. Zaoberali sa ťažením liadku, vďaka čomu získali pozemky na výstavbu nových domov. Koncom 19. storočia Šalitrana končí s prevádzkou a mnohí Šandorčania zostávajú bez práce a začínajú sa intenzívnejšie zaoberať poľnohospodárstvom.

Keďže na vojenskej hranici, v rámci ktorej sa nachádzala aj táto osada, oficiálny jazyk bol nemecký, jej názov znel Sandorf, respektívne Schandorf. Tak Slováci od svojich začiatkov a niektorí aj dnes túto osadu volajú Šándor. Sandorf sa spomína v rokoch 1853-1873 a po zrušení vojenskej hranice Sándorfalva, SándorfŠandorfalva. Pred prvou svetovou vojnou, v roku 1910, s množstvom maďarizačných reforiem menilo sa aj názvoslovie osád a tak k osade bol pripojený prefix Új, a názov znel Újsándorffalva, prípadne Új-Sándorfalva (Nový Šándor.)

Hneď po prvej svetovej vojne (1919) sa osada nazývala Šándor. S novou politikou v novom štáte zosilnela aj eufória národného presvedčenia a tak v roku 1922 osadu pomenovali Slovenský Alexandrovec, lebo v preklade Sándor znamená Alexander, hoci si iný mysleli, že je dedina pomenovaná na počesť kráľa Alexandra I Karađorđevića. Medzi dvomi vojnami osada nosila ponemčený názov Slow. Alexandrowatz. Dnešné meno Jánošík získala v roku 1947 v novom socialistickom zriadení. Pomenovaná podľa legendárnej, ale historicky existujúcej osobnosti, bojovníka a buriča za práva poddaných Juraja Jánošíka.

Kovačica (srb. Ковачица/Kovačica, maď. Antalfalva, rum. Covǎcița, nem. Kowatschitza)

V dejinách vojenskej hranice sa Kovačica spomína aj pred príchodom Slovákov. Prvý krát v písaných dokladoch sa spomína v roku 1458 ako Kovašdinc (Kovasdinzc) a formovali ju Srbi, ktorí ustupovali za Dunaj pred nájazdom Turkov. Nasledovný záznam osady máme v roku 1685 keď osady pančevského obvodu patrili pod temešvársku správu, keď sa dedina spomína ako Kovasincze. Kovačica bola pustationou, „prädium“, ale to neznamenalo úplne pustý kraj.

Felix Milleker v roku 1752 spomína, že „prédiá“ Kovačica a Crepaja boli pridelené 100 rodinám, ako aj iné prázdne miesta na ľavom brehu Tisy. Vtedy potisko-pomorišským hraničiarom odovzdali 18 pustatín, medzi ktorými bola aj Kovačica. Osídlili ju vtedy srbskí hraničiari, ale nezostali tu dlho, lebo Kovačica je už na mape Griselineho z roku 1776 označená ako pustatina. Kovačici predsa bola kolonizovana. Žili tu Srbi z Pomorišia, ktorí sa sem prisťahovali 1751/52, ktorým sa však nepodarilo natrvalo osídliť Kovačicu, lebo boli prinútení sa vysťahovať v dôsledku novej vojny s Tureckom. V Kovačici sa v roku 1780 narodil aj Petar Rajić, historik, zakladateľ a podpredseda Matice srbskej.

Pretože sa na vojenskej hranici žilo omnoho lepšie, boli tu menšie poplatky a mnoho neobrobenej zeme, Slováci z Ečky (ktorí do Ečky prišli z Bardáňu), ich predstavitelia, 15. mája 1802 podali prosbu panovníkovi Františkovi I Habsburskému, aby sa im prepustila pustatina Kovačica. Odpoveď, na ktorú sa veľmi tešili dostali 12. januára 1803. Ak nie pred zadaním prosby, tak hneď po nej začal útek Ečkanov na vojenskú hranicu, na pustatinu Kovačicu. Budúca osada Nová Kovačica sa mala rozprestierať o 4 kilometre bližšie k Padine. Pretože voda bola dosť nízko, museli kopať hlboké studne a preto ju posunuli na územie, kde sa dnes nachádza.

Legenda hovorí, že na mieste kde sa rozprestiera Kovačica (Nová Kovačica) pracoval kováč a mal svoju dielňu – vyhňu („kovačnica“). Podľa tej „kovačnici“ pomenovaná je pustatina Kovačica. Keď sa sem Slováci prisťahovali, osada dostala meno Antalfalva, na počesť arcikniežaťa a ukorského palatína, veľkodôstojníka a nadvojvodcu Józsefa Antala, člena cisárskej rodiny, ktorý sa najviac pričinil o to, aby Slováci prišli do Kovačice. Kovačičania voľky nevoľky prijali toto meno, ale osada sa medzi ľudom aj ďalej volala Kovačica. Na mape z roku 1854 MAPPA GEOGRAFHICA ALMAE DIOECESIS CSANÁDIENSIS sa dedina spomína ako Új Kovaszicza P. (Nová Kovačica).

Habsburg Empire (1869-1887) - Third Military Survey, Bielo Blato
Hungary (1819–1869) – Second military survey of the Habsburg Empire: Kovačica a Padina

Padina (srb. Падина/Padina, maď. Nagylajosfalva, nem. Ludwigsdorf)

Už pred založením Padiny sa na tomto mieste nachádzala jedna osada menom Padina, v ktorej žili najprv Rumuni a potom Srbi. V období formovania vojenskej hranice v roku 1774 Felix Milleker spomína srbskú osadu pod názvom Padina, ale pre ťažké podmienky táto osada rýchlo zostala pustatinou. Sám názov je srbského pôvodu a odvodený je z jej polohy, „padine“, prípadne „padine “ (svah, briežky). Vojenské vrchnosti sa ešte raz pokúsili osídliť tieto priestory srbskými hraničiarmi, ale márne. Začiatkom 19. storočia veliteľstvo nemecko-banátskeho regimentu na návrh Dvornej rady vo Viedni rozhodlo o vytváraní dvoch nových hraničiarskych osád, Padiny a Sámošu. Sámoš bol osídlený v tom istom roku (1804). Prvých osemdesiat slovenských rodín sa sem nasťahovalo do opustenej osady v roku 1806 a dostali sa sem na povolenie cisára Františka I.

I keď obyvateľstvo svoju osadu vždy volalo Padina, jej meno sa mení na Ludwigsdorf (Ludwigova dedina), neskoršie po maďarsky Lájosfalva a Nagylájosfalva, na počesť veliteľa vojenskej hranice – arcivojvodu Ludwiga, ktorý povolil nasťahovanie novej vlny Slovákov a snažil sa o všeobecný rozvoj dediny. Neľahký život Slovákov v Padine v prvých rokoch spôsobil najmä nedostatok pitnej vody a piesočné vetry. Studne boli v tom čase nevyhnutnou potrebou, no sami ľudia ich kopať nemohli pre vysokú polohu dediny. Preto boli nútení zásobovať sa vodou z Kovačice, vzdialenej 9 kilometrov. Padinčania v roku 1814 chceli dedinu opustiť, ale im to veliteľstvo vojenskej hranice nedovolilo. Studne boli dokončené v roku 1817. Osada dostala nových päť studní a mohla pokračovať so svojím životom.

Vojlovica (srb. Војловица/Vojlovica maď. Hertelendyfalva, nem. Wojlowitz)

V období rokov 1856 až 1869 sa vedľa Dunaja, na tzv. Máriinej zemi, začalo veľké sťahovanie obyvateľstva. Územie sa rozprestieralo od Titela, cez Pančevo po Kovin a na ňom vrchnosť Rakúsko-uhorskej monarchie založila osem nových osád, medzi ktorými bola aj osada Marienfeld. Do osady prišlo stoosemdesiat slovenských a nemeckých evanjelických rodín z Hajdušice (Istvánfalvy). V malom počte prišli Slováci z Kovačice, Lalite, Pivnice, Starej Pazovy, Petrovca, Hložian a Padiny, ako aj priamo zo Slovenska, z Nitrianskej, Novohradskej a Trenčianskej stolice.

Temeschwarer Banat (1769–1772) Third Military Survey: monastier Vojlovica

Už na začiatku svojej existencie osadníci zápasili so záplavami, ktoré v rokoch 1869, 1870, 1871 a 1876 takmer úplne zničili dedinu. Dunajský násyp bol veľmi slabý a v roku 1879 po ďalšom vytopení, štátna vrchnosť pod dozorom župana Torontálskej stolice grófa Józsefa Hertelendyho, určila pre osadu nové miesto v blízkosti Pančeva. Osadníci Marienfelda, ktorí prežili tieto hrôzy, sa v roku 1881 presťahovali na okraj vojlovického lesa, ktorý sa nachádzal medzi Pančevom a Starčevom a založili si dnešnú Vojlovicu. V prospech osady sa veľmi angažoval župan Hertelendy a tak na jeho počesť bola osada premenovaná na Hertelendyfalva – Hertelenda. V roku 1883 sa do Vojlovice prisťahovalo ešte dvesto rodín z Andrašfalvy – Bukoviny a tisícpäťsto maďarských obyvateľov, takže novoutvorená osada bola od začiatku etnicky rôznorodá. Vojlovica tak bola založená 21. júla 1883.

Vznikom Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov osada zmenila svoj názov na Vojlovica. Meno dostala podľa miestneho pravoslávneho kláštora Vojlovica, založeného v roku 1404. Obec bola postavená v zalesnenom zázemí kláštora a vo vedení tohto kláštora sa neraz nachádzali aj Slováci.


Cyklus textov pod názvom Názvy slovenských vojvodinských dedín má niekoľko pokračovaní, ktoré postupne budeme zverejňovať.

Organ, kráľ hudobných nástrojov

Organ, neoficiálny kráľ hudobných nástrojov. Prvé údaje o organe nachádzame ešte v antike. Spájanie niekoľko znejúcich píšťal a zdroja stáleho vzduchu ľudom bolo známe ešte v staroveku. Postupne sa rozvíjal počas stredoveku a renesancie, aby v baroku zvukový základ nástroja dosiahol svoj vrchol. Organ je zo stavebnej stránky najväčší a najzložitejší hudobný nástroj. Skladá sa z píšťal, registrov, vzdušníc, mechov, čerpadla vzduchu, organovej skrine, prospektu, hracieho stola a traktúry.

Keď si Slováci na Dolnej zemi zakladali svoje dediny, nepísaným pravidlom bolo najprv si vystavať školu a cirkev. Hneď po založení Kovačice v roku 1802 a s povolením cisára Františka I. nasťahovať kovačickú pustaru, Slováci začali budovať domčeky, učiteľský byt, faru a modlitebnicu. Ako sa počet obyvateľstva zvyšoval a dedina sa rozvíjala, zvyšovala sa aj potreba výstavby nového chrámu. Stavba trvala celé štyri roky, aby bol nový kostol posvätený 19. októbra 1828.

Koncom jari alebo v lete 1828 nový chrám bol už hotový, ale chýbalo v ňom mnoho. Nebol v ňom ani oltár, ani kazateľňa, ani organ. Ešte 24. mája 1828 zakúpili v Temešváre u Christiana Rotha 11-registrový nový organ, ktorý mal byť podľa zmluvy postavený do 29. septembra a stál 1000 zlatých. V novom chráme nový orgán bol postavený pravdepodobne 1929 roku, avšak prvý kovačický učiteľ Ján Šimek nevedel na ňom hrať, alebo aspoň nie dostatočne. Keď pozdejšie aj ochorel, cirkevný zbor si roku 1831 musel pozvať Jakuba Laufa ako výpomocného učiteľa a organistu.

Vnútro nového organu, ktorý predstavuje dvojmanuálový nástroj s pedálom. Má 20 znejúcich registrov, 5 spojok a 4 kolektívy. Viditeľné sú prvky romantického štýlu v akom sa stavali nástroje v tej dobe. Nachádza sa v pôvodnom stave a zaznamenané sú iba bežné opravy týkajúce sa základnej údržby, výmeny mieškov, koží na mechu a ladenia nástroja. / Foto: J. Chrťan

Počas kanonickej vizitácie 4. júna 1836, keď zavítal do Kovačice superintendent Ján Szeberinyí, do cirkevnej zápisnici zapísali, že organ v kostole bol a to s 10-timi mutáciami. Organ bol umiestnený pod vežou medzi dva vežové stĺpy, takže pri ňom nebolo miesta pre spievajúce školské deti. Aj kantor neobvykle a nepohodlne začínal pieseň, viedol a sprevádzal spev, lebo sedel obrátený chrbtom smerom k oltáru. Cirkevný konvent 1845 preto rozhodol všetky tieto nedostatky riešiť. Vtedy dobudovali chór a drevené zábradlia pred vežovými stĺpmi a vyhotovili aj nový hrací stôl, teraz otočený smerom k oltáru. Veľkobečkerecký organár Mátyás Textoris opravil chyby starého organu a navrhol, aby sa orgán rozšíril niekoľkými ďalšími registrami, menovite Contrabassom 16´. K tomu bolo potrebné zhotoviť nové a väčšie mechy, ktoré si organ vyžadoval. Takto rozšírený organ, síce s neskoršími opravami, stál v kostole až do konca roku 1914. V období jeho postavenia to bol jeden z najlepších a najmodernejších nástrojov v širokom okolí.

V auguste 1870 viedenský organár Gottfried Hörbiger, podľa záznamov cirkevnej zápisnice, nástroj opravil a zafarbil (natrel) za 350 zlatých. Ďalšia oprava bola vykonaná v roku 1886, keď na Dolnú zem prišiel organár Wilhelm Klein de Georgi, ktorý nástroj vyčistil a naladil.

Nový organ v kovačickom kostole

Hrací stôl nového organu / Foto: J. Chrťan

Časom sa nedostatky nástroja čoraz viacej zvýrazňovali. Nespoľahlivosť, časté opravy a nedostatočná zvuková kapacita s ohľadom na veľkosť kostola, nastolili otázku zabezpečenia nového väčšieho a modernejšieho nástroja.  Na cirkevnom konvente 9. decembra 1901 schválili návrh, aby sa organizovali slávnostné bohoslužby s cieľom zabezpečiť prostriedky na nový organ.

Slávnosť bola uskutočnená 18. októbra 1902, keď bola založená aj organová základina. V dôsledku rôznych problémov a Kovačického procesu 1907 projekt dočasne zastavili a znovu obnovili na presbiterstve 1909. Vtedy prítomný organár z Temešváru navrhol opravu starého nástroja, prestavanie staršieho organu z jeho skladu alebo výstavbu nového za 3800 korún.

V roku 1910 vyniesli jednoznačné rozhodnutie o výstavbe nového nástroja, keď vypísali aj súbeh. Do 10. decembra 1911 sa hlásili traja výrobcovia: Otto Reiger z Budapešti, Carl Lipót Wegenstein z Temešváru a József Angster z mesta Pécs (Maďarsko). Každá firma ponúkla tri nástroje, z čoho sa cirkev rozhodla pre 18-registrový organ firmy Reiger, za 9200 korún. Pre finančné dôvody, so seniorálnymi vrchnosťami tento kontrakt nikdy nebol podpísaný.

Na konvente 9. novembra 1913 vypísali nový súbeh na renovovanie. Došlo 12 ponúk na renovovanie chrámu, 6 na nový organ a 2 na nové vežové hodiny. Cirkevný zbor zdôveril renovovanie chrámu firme Bobok Antonović v Pančeve, a v januári 1914 sa na súbeh pre stavbu nového veľkého organu prihlásilo päť firiem, okrem troch predošlých Štein a Tuček z Kutnej Hore (Čechy) a Janos Rukavina zo Szegedu. Ako to píše Dr. Ján Čaplovič v knihe Dejiny slovenského evanj. A.V. cirkevného sboru v Kovačici „bol už aj zvrchovaný čas!“  

Súbeh nakoniec vyhrala česká firma Emanuel Štein a Bohumil Tuček z Čiech. Nový nástroj postavili v decembri 1915 a cirkev zaň zaplatila 10-tisíc korún.

List organárov Emanuela Šteina a Bohumila Tučeka v roku 1918 / Foto: J. Siroma

Opravy nového organu

Opravy nástroja uskutočnili organári Rezsö Štadler (Srbsko) v roku 1927, keď bol nástroj očistený a naladený, nasledovnú opravu roku 1936 vykonal Kemencz Mihaly (Maďarsko) a tretia väčšia oprava bola pripravovaná od roku 1952, ale sa uskutočnila až na jeseň 1964. Opravu vykonal organár Anton Peřin. Pri tejto oprave boli mechy „prekožené“, očistený píšťalový fond a nainštalované elektrické čerpadlo vzduchu za 200-tisíc dinárov.

Ďalšia oprava, ktorá sa konala v roku 1995, bola nazvaná „generálna“ a vykonali ju Jozef Čech a Miroslav Kováč zo Slovenska. Žiaľbohu táto oprava nesplnila svoj účel. Trvala necelých osem dní a po odchode majstrov zostal zaseknutý registrový ventil Principalu 8´ a ventil tónu „f“ II manuálu.

V roku 2004 nástroj opravovali Jano Siroma a Janko Siroma, pričom bol vyčistený píšťalový fond, nástroj bol naladený a vymenené všetky miešky druhého manuálu a pedálu.

Kovačický organ v súčasnoti

Hrací stôl nového organu vo svoje krásy / Foto: J. Chrťan

Od roku 2010, na návrh kovačického rodáka, organistu, MgA. Janka Siromu PhD. sa znovu začalo hovoriť o oprave organu. Na štefanskom koncerte, ktorý tradične organizuje kovačický cirkevný zbor II, na návrh kantora Mgr. Jána Dišpitera urobili prvú zbierku na generálnu opravu tohto nástroja. Od vtedy tento cirkevný zbor na tieto účely robí zbierky viackrát do roka.


Organový koncert v evanjelickom kostole v Kovačici roku 2017 / Autor: Michal Gírek / Zdroj: YouTube

V roku 2017 do Kovačice pozvali organár z Báčskej Topoli, Tibora Apra, ktorý navrhol, aby sa orgán generálne opravil. Dal ponuku na opravu vo výške 25.000 eur, a tiež navrhol, aby sa organ prepravil, aby sa doň vsunuli elektronické elementy pre ľahšiu a dlhodobejšiu údržbu nástroja. Tiež navrhol, aby sa organ zväčšil o tri registre, aby sa tak využila maximálna kapacita nástroja. Prvá čiastka generálnej opravy sa začala v máji 2018. Pôvodné mechy demontovali a odniesli do dielne v B. Topoli. Organár Apro mechy generálne opravil a namontoval v júli toho istého roku.

Organ v Kovačici
Kovačický organ je jeden z najväčších hudobných nástrojov toho druhu v evanjelickej cirkvi na Dolnej zemi, ktorý registrovou dispozíciou a rozsahom manuálu a pedálu dostatočne spĺňa základné požiadavky na interpretáciu organovej literatúry. V roku 2001 sa prvýkrát uskutočnil organový koncert v slovenskej evanjelickej cirkvi na Dolnej zemi a to práve na kovačickom organe. Na koncerte vystúpili Kamila Kevická a Janko Siroma. Odvtedy sa organové koncerty pravidelne konajú aspoň raz ročne. Vystupujú organisti zo zahraničia, ale aj študenti konzervatória z Belehradu.
Zbierka prelúdií (inštrumentálny úvod k skladbe) v archíve kovačických organistov / Foto: J. Siroma

Organ je vo funkčnom stave a dodnes sa využíva na bohoslužobné a koncertné účely. Interpretácia organových diel je v značnej miere obmedzená samotnou dispozíciou nástroja, preto organ spĺňa skôr sprievodnú funkciu ako sólistickú. Avšak dlhotrvajúce pôsobenie kostolnej vlhkosti značne narušilo fungovanie hracieho stola, a preto organ potrebuje generálnu opravu. Dovolíme si použiť Čaplovičove slová „už je na to zvrchovaný čas!“