Petrovská nitka alebo (aj) o generálovi Samuelovi Korbelovi

V knihe Adama Vereša, prvého biskupa ev. a. v. cirkvi v Kráľovstve Juhoslovanskom (dlhé roky z „politických príčin“ bola zakázaná a dalo sa ju dostať len „spod ruky“) v stati o Petrovci, vtedajší petrovský farár, neskoršie biskup, Samuel Štarke píše, že prvým petrovským kňazom bol Ondrej Sztehlo. Po ňom nasledoval jeho syn, Ján Sztehlo, dovtedajší padinský kňaz. Po jeho až 50-ročnom plodnom pôsobení, pobral sa k Pánovi a na jeho miesto bol zvolený Juraj Mrva, ktorému Pán doprial až 53 rokov aktívneho života v jeho vinici. Umrel roku 1915 a po ňom už sem prichádza samotný Samuel Štarke.

V roku 1993, po Nežnej revolúcii, ozval sa mi šéfredaktor slovenského týždenníka Život v Bratislave Milan Vároš. Prosil, či ho tu, v Melbourne, uchýlim a či mu pomôžem v pátraní po Slovákoch zaslúžilých pre svoj národ, teraz možno žijúcich v Melbourne a v okolí. Pomôžem, ako by som nepomohol, ale o takýchto ľuďoch i napriek všetkých stykoch, málo viem. Poznám tu Legionársku obec československú, kde som bol pri odhaľovaní pomníka Masaryka, Beneša a Štefánika, niekoľkých ešte žijúcich bývalých legionárov z našich radov a tu sa to končí. Nič vraj, on má pomerne spoľahlivé adresy aj takých, o ktorých som ani nepočul, ale oni o mne vraj vedia. Počúvajú rozhlasové vysielania, ba nejeden z nich je aj v evanjelickej cirkvi, i keď nie aj v našom zbore. Milan Vároš pricestoval. Spolu s Dr. Jánom Siráckym.

Myslel som si, že poznám všetkých, ale nepoznal som.

Za tieto roky aktívneho života, stretol som sa s radom prominentných osôb, ako ministerskými predsedami Austrálie, premiérmi štátu Victória, s predsedami parlamentu, ako federálnej, tak aj štátnej vlády, ba aj s Alexandrom Dubčekom, pravnukom P. O. Hviezdoslava, niekoľkými Štefánikovcami, bývalými členmi povojnovej vlády v Československu (Gejza- Michael Žifčák – spolumajiteľ kníhkupectiev v Austrálii a aj širšie, Collins Book Shop) atď. Nechýbali tu ani bývalí veľkostatkári zo Slovenska, predstavitelia vtedajšej „buržoázie“ na Slovensku, bývalí partizáni zo SNP atď. Myslel som si, že poznám všetkých, ale nepoznal som.

Milan Vároš, hneď na letisku poznamenal, že zajtra si zájdeme do centra mesta, za najmladším bývalým poslancom povojnového parlamentu Československa, Gejzom Žifčákom. On je vraj jediný Slovák, ktorému aj britská kráľovná udelila vyznamenanie Order of British Empire. Má ho na úradnom zozname osôb, čo dostal od vlády Slovenska, ako vhodnú osobu, ktorej sa ponúkne čestná funkcia honorárneho konzula Slovenska pre Victóriu. Nebol si istý, či si to Gejza Žifčák aj vezme, nuž akoby mimochodom mi spomenul, že tam má aj moje meno a či si to v prípade odmietnutia vezmem. To ma nie len prekvapilo, ale aj zarazilo. Poznajúc tunajšie pomery, tunajších krikľúnov, čo mi pripísali aj školenie sa v Moskve, židovský rodokmeň, socialisticko-partizánskych rodičov, sklon ku radikalizmu, zadojenie juhoslovanizmom atď., táto česť by mi priniesla len kopu nepotrebných trampôt.

Má ho na úradnom zozname osôb, čo dostal od vlády Slovenska, ako vhodnú osobu, ktorej sa ponúkne čestná funkcia honorárneho konzula Slovenska pre Victóriu. Nebol si istý, či si to Gejza Žifčák aj vezme, nuž akoby mimochodom mi spomenul, že tam má aj moje meno a či si to v prípade odmietnutia vezmem. To ma nie len prekvapilo, ale aj zarazilo.

Kto z tých „pre národ zaslúžilých jalových krikľúňov“, čo od vojny len nadávajú na plné ústa a to nie len na Československo, ale aj nové Slovensko, pristane, aby ich tu zastupoval nejaký Jugoš? Poznamenal som Milanovi, že na takéto niečo už aj sám pôvod mi je prekážkou, na čo on odpovedal, že to nebude vôbec prekážať.

Pán Žifčák si to však vzal. Odľahlo mi. V jeho kancelárii pozornosť mi neupútala krásna sekretárka, ale obrazy na stene. Tu bol celý rad obrazov Martina Jonáša.

V tom istom čase, aj Česká republika si tiež hľadala vhodnú osobu na miesto honorárneho konzula, až sa nim stal pán Kaplan, zať rodiny Murdochovej, švagor Ruperta Murdocha. Áno švagor toho, o ktorom už asi všetci počuli. Je to ten novinový magnát. Na samotnej Kaplanovej promócii, Rupert nebol, avšak „motýľom“ recepcie bola jeho matka, testiná nového hononorárneho konzula, britskou kráľovnou povýšená a vyznamenaná, Dame Elisabeth Murdochová. Pravá dáma v každom zmysle.

Viete si predstaviť situáciu, kde nás radových občanov usilovne ponúka pravá dáma, multimiliardárka? Kde táto osoba behá s podnosmi (mali tu aj z hotela prenajatý personál) od osoby k osobe? Všade sa pristaví, zašteboce a zaželá príjemné pobavenie? Bola to žena, vlastne už staršia pani v pokročilom veku, čo si na seba mohla navešať kilá zlata a diamantov a ona, okrem malého skromného prsteňa, nemala žiadny šperk. Vtedy som videl, čo to znamená byť opravdivou dámou a nie len opapučeným bačkorom.

Generál JUDr. Samuel Korbel, Milan Vároš a Ján Kulík v Melbourne roku 1995 / Foto: z archívu J. K.

Keď sme už mali svojho honorárneho konzula v osobe Gejzu Žifčáka, na druhý deň sme sa vybrali na opačný koniec Melbourna, do predmestia Elsternwick. Tu, v dome svojho syna Fedora na nás už čakal jeden „polopetrovčan“, 85-ročný generál Samuel Korbel. Áno, „polopetrovčan“ po matke, dcére petrovského kňaza Juraja Mrvu.

Generál JUDr. Samuel Korbel v príbuzenstve má rad našich národných velikánov

Tu musím niečo poznamenať. Pán generál už bol starý a nezdravý. Aj telesne a aj duševne. Nepamätal sa dobre na nič. Ak sa mu niečo sugerovalo, s tým súhlasil a potvrdil to ako pravdivé. Keď sme sa ho pýtali na matku, raz hovoril, že bola Mrvová, ale zároveň hovoril aj, že bola Medvedská, dcéra selenského farára Karola Medvedského, brata Terézie Vansovej a spisovateľky Adely, ktorá sa vydala za Pavla Dobšinského. Keď táto umrela, manželkou Dobšinského sa stáva matka Jána Čajaka st. takže pripomenul, že J. Čajak mu je vraj bratranec. Generál JUDr. Samuel Korbel v príbuzenstve má rad našich národných velikánov. Jeho deti ešte plynule hovorili po slovensky, avšak z vnúčat, už ani jedno. Nezadlho po tomto rozhovore, za svojimi predkami sa pobral aj S. Korbel.

Pri spoznávaní našich starých kňazov hneď pozornosť upúta, že nejak všetci akoby pochádzali z jednej prešírenej rodiny. Mrva, Medvecký (Selenča), Ormis (Binguľa), Kmeťovci, Čajakovci, Vansová atď.

Matka generála Korbela, asi začiatkom 20. storočia išla do Tisovca, ku tetke Terézii Vansovej. V tom čase do Tisovca prišiel aj mladý lesný inžinier, správca majetkov u jedného ruského grófa, otec Samuela Korbela. Tu si dve mladé duše našli spoločné slovo a už roku 1909, v Rusku, v dedinke Lesnovo, narodil sa im syn. Prišla vojna, revolúcia a rodina prešla na Slovensko.

Samuel Korbel vlastne ani nebol vojakom z povolania, ale právnikom, šéfom Československej vojenskej justície v rokoch 1945 – 1948. Aktívne sa zúčastnil Slovenskom národnom povstaní, za čo ho hneď po vojne, roku 1947, prezident Beneš povýšil do hodnosti generála. Vtedy vlastne povýšil na generálov až trinástich Slovákov. Z týchto trinástich, v čase návštevy Korbelovcov, žil už len on. Posledný. Väčšinu odvial „víťazný február“. Ich zopár, ktorým sa podaril útek na západ, jeden za druhým, v hlbokom zabudnutí sa poberali na onen svet. Dnes je tam aj generál Korbel.

Po príchode do Austrálie, ako všetci my, tak aj on sa našiel na tom najnižšom rebríčku spoločnosti. Zametal ulice, staval ohrady, až mu tu pomohol jeden slovenský Žid, vlastne až rabín: „Ty si počas vojny pomáhal nám, nuž teraz je čas, aby sme my pomohli tebe.“ A pomohli, ako sa dalo. Dostal primerané zamestnanie a život šiel ďalej.

Po príchode do Austrálie, ako všetci my, tak aj on sa našiel na tom najnižšom rebríčku spoločnosti. Zametal ulice, staval ohrady, až mu tu pomohol jeden slovenský Žid, vlastne až rabín: „Ty si počas vojny pomáhal nám, nuž teraz je čas, aby sme my pomohli tebe.“ A pomohli, ako sa dalo. Dostal primerané zamestnanie a život šiel ďalej.

JUDr. generál Samuel Korbel do života pripravil syna Fedora, chemického inžiniera, dcéru Naďu, ktorá sa vydala za v tom čase austrálskeho diplomatu Grahama Ricea a syna Milana, ktorý na Gold Coast (Queensland) má svoju menšiu leteckú kompániu.

Otec Samuela Korbela odpočíva na banskobystrickom cintoríne, pár metrov od hrobu TerézieVansovej, kde mu niekto pre zásluhy jeho syna, „ukradol“ čierny mramorový pomník. Takto sa chcelo vymazať každú stopu, každú pamiatku na rodinu Korbelových. My si na nich budeme ešte dlho pamätať, lebo i keď nepriamo, predsa nás s nimi spája petrovská niť: kňaz Mrva.

Strieľaj, medveď!

Kedysi v Petrovci jestvovala aj tzv. Somorova krčma. Bola tam, na Širokej ulici, na rohu, kde sa zabočuje do Popovej ulici. Bola to pomerne „veľká“ krčma s primeranou sálou a vraj občasne sa aj tu konali divadelné predstavenia. Či áno, alebo nie, ale silvestrové zábavy tu bývali veselé. Taká raz bola vtedy, keď som dorastal do „dlhých nohavíc“, ale sa pamätám, že to Petrovcom prešlo ako víchor. Dlhé roky si Petrovčania spomínali na ten kuplet, čo tam vyspievali dedinskí chytráci.

Cestou do Kysáču, Varadínskou, išlo sa ku Pavlovmu salašu a tu sa prechádzalo na druhú stranu, kde sa zaobišlo Irmovo a už si nezadlho bol aj v Kysáči, povedľa Valúchovej krčmy a ihrisku Tatra. Varadínsku cestu, pri konci vojny prekopali aj Rusi. Na mapách ju mali vyznačenú ako hradskú, kamennú a tu odrazu nič. Len blato, alebo prach. Závisí kedy tam človek išiel. Ľudia ju posmešne nazývali aj „Brankovičova kandrma“, lebo minister Brankovič vraj sľúbil Zypa Cupákovi, akože svatovi, že mu vystavá tvrdú cestu do vároša. Z celého projektu vznikla len mapa.

Vedľa tejto cesty bol rad salašov, ktoré mali prevažne Petrovčania. V 50. rokoch 20. storočia, na jednom zo salašov bola aj zabíjačka. Slávna a veselá. Hostí, zabíjačov prišlo aj pozvaných a aj nepozvaných. Ráno sa poponúkalo s jahodačou, aby ľuďom nebolo chladno a šlo sa do roboty. Svine kvičali a robota len tak frčala. Do poludnia svine už boli po stoloch. Mlelo sa mäso, popíjalo pálené, neskoršie sa už len popíjalo a mäso tak stálo. Prišli aj petrovskí hudci. Celá banda. Čím rýchlejšie hudci hrali, tým robota šla pomalšie, až aj prestala. Črevá sa vyhodili na orech vo dvore, s mäsom sa guľovalo, takže sa polepilo všade po povale a stenách, až vyhybeli hudci. Vybiť ich a bodka. Niekoľkým sa ulezlo, tak „z boku“, až nebolo kam. Utekaj, ako ťa len nohy unesú. Povedľa kanála a rovno do Petrovca.

V tom čase najlepší basista bol starký Baláž – barboráš. Aj on tam vyhrával a aj on odtiaľ utekal. Roky sa míňali a ja som dorastal a brnkal si na tambure. Občas, na novošorských svadbách, ktorých v tom čase bolo neúrekom, zahral som si aj ja a tak som spoznal starkého Baláža-barboráša. O tej epizódke, zabíjačke som už vedel, nuž napekal som ho, aby mi to on vyrozprával, ako to vtedy bolo. Nechcel, ale raz, na Lehotskovej svadbe sa dal nahovoriť. Vraj takto to bolo:

„Keď nás začali biť, utekali sme. Ten primáš, aj kontráš, ľahko bežali, ale ja, barboráš som nevládal. Basa veľká, ťažká a ja, ako vidíš, len malý človiečik. Nevládal som, ale nechcel som ani vyfasovať. Zahodil som basu do rítu a hneď som tuhšie bežal. V tom čase, povedľa kanálu bývali aj ríty. Všade hustá trstina a rýb na vývoz. Miesto som dobre poznal, lebo tam som chodieval „košarovať“. Nalovili sme na tony „šaranov“, liniakov, „ostráčov“, „torpášov“, „karášov“, balatóniek a sem, tam aj nejakú lepšiu šťuku. Tu tej mojej base bude do rána dobre a zajtra si po ňu prídem. Nech je aj trochu vlhká, ale aspoň ja nebudem modrý. Človek mieni, Pán Boh mení,“ rozprával mi starký Baláž-barboráš.

A pokračoval:

„Ako na pokutu, na druhý deň bola nedeľa. Deň, kedy sa vychádzalo na poľovačku. Obyčajne sa ulovilo nejakého zajačka, ale tie predošlé zimy boli dosť chladné, takže sa dedinou občas rozniesol chýr, že v chotári sú aj vlci. Boli to strachy. Tí vlci vraj prišlo rovno z Ruska. Vyhladovení. Strach mali aj občania a aj lovci. Teraz, začiatkom decembra to už vedelo aj poriadne primrznúť, nuž kto ho vie? Možno sa tu ešte zdržiavajú. Petrovskí lovci vyrazili do chotára, rovno ku Varadínskej ceste. Idú, škúlia, načúvajú, naraz to zamumle. Napnú uši a jesenný vánok prinesie ďalšie mumlanie. Srdce v gaťách a puška v ruke, nuž nečakaj nič dobrého. Ten medzi nimi, čo sa zajakával, odrazu vyfúľa: Bo-bo-boha ti, strieľaj, me-me-medveď! Odrazu tam, do tej trstiny, odkiaľ bolo počuť mumlanie, vystrelilo až päť pušiek a to zamumlalo ešte väčšmi. Bo-bo-boha ti, utekajme. Ešte je živý a ranený! Utekali aj naší lovci. Stretol som ich tam pri východe z Petrovca. Kričali, že nejdi tam, tam je medveď. Postavou som malý, ale srdcom veľký. Nebojím sa ani medveďa. Bitky som prešiel už mnohé a jedinou chybou mi bolo, že som aj ľahký. Hneď aj odletím. Ak ma šmarí ten medveď, hádam aj potom odletím. Basu si tam nenechám. Veď ona je mojou živiteľkou. Aj chlebíkom a aj slaninkou,“ rozprával.

Príbeh končil takto:

„Pozorne, načúvajúc, kráčal som ďalej. Nikde žiadneho mumlania. Iba tam, kde som tú basu odhodil. Tam bolo počuť mumlanie basy. Trstina, ako nejaký sláčik, pri tomto vánku preťahovala sa strunami a mumlalo to. Vzal som chuderku basu a mám čo vidieť. Sama dierka. Celá bola dodierkavená, ale celkove v dobrom stave. Zaniesol som ju do dediny, k stolárovi a ten ju poplátal. Vidíš tieto fliačky? To boli dierky. Stolár do nich napchal štople a zalakoval. Netrafil však tú pravú farbu, nuž mám spomienku nie len na zabíjačku, ale aj na petrovských lovcov.“

Poprezeral som si tú basu a skutočne bola fliačkavá. Zvuk však mala aj ďalej vynikajúci a starký Baláž na nej odbavil ešte spústu svadieb. Hľa, v každej historke je aj štipka pravdy. Ani petrovský medveď nie je len púhym výmyslom. Má svoje „zázemie“.

Fotografie: www.pixabay.com

Historka o petrovskom „vikse“

Každý Petrovčan vie, čo je to krém na topánky, ale sotva to použije. V Petrovci je to viks. Podľa mena jednej starej kompánie, ktorá čias Rakúsko-Uhorska vyrábala aj krém na topánky. Nikdy som nepočul, aby si niekto krémoval topánky, ale že si ich „viksuje“, to áno. Dlhé roky tu jestvoval aj Kalodont (zubná pasta), Radion (deterdžent) a pod.

Hneď v prvých rokoch po vojne, keď v Petrovci vzniklo poľnohospodárske družstvo Borisa Kidriča a družstvo Kooperatíva, ktoré malo aj svoj reťazec obchodov s „koloniálnym tovarom“ (áno, vtedy to tak nazývali). Z reťazca sa práve táto odbočka po čase vyčlenila a vznikla Jednota a odrazu v obchodoch nebolo viksu. Sedliakov to ani tak netrápilo, lebo svoje bačkory si mastili aj svinským „posekom“, ale pánikov, áno. Viks na topánky nebolo ani za liek. Nemohol si človek ani obuv vyglancovať. Vynachádzali sa kto a ako. Natreli ich kolomasťou (kolomaž), lenže hneď sa na takú topánku nalepil prach a toho v dedine bolo viacej, ako dosť. Ešte dlho by Petrovčania chodili v špinavých topánkach, nebyť Ondreja Čániho (Jevďa), hádam najzbehlejšieho obchodníka v dedine. V novej Jednote dostal miesto dodávateľa, čiže miesto nákupcu tovaru pre obchody. Dostal on aj vápno, mastnú sódu, „salagáciu“ do koláčov, „krapastír“ (mentolové cukríky), no všetko, čo dedina potrebovala. Nič nechýbalo, len viks. Áno, v tom čase existoval aj Idol (viks), ale do Petrovca mu bolo „ďaleko“. Jevďo dostal nápad, ako uspokojí zákazníkov.

V obchode mali kolomaže dosť, mali aj farby, sviečky a včelári zase mali staré plásty, čo bol zase vosk, ale aj s vôňou. Na dvor Jednotky priniesli katlaňu, do nej položili väčší kotol, do kotla dali drahne kolomaže, niekoľko starých sviečok, plást z úľa a začali to variť.

Viks býva buď čierny, alebo hnedý (volali sme ho žltý), nuž medzičasom začali miešať farby. Do čiernej farby pridali trochu mastnej sadze z komína a už to bolo. So „žltým“ bolo trochu komplikovanejšie, ako trafiť pravý odtieň hnedej farby. Miešali žltú farbu, pridali trochu červenej, trochu čiernej… Až to dosiahli.

Keď sa kolomaž roztopila, roztopili sa aj sviečky a plásty, pridali do kotla farbu, dobre premiešali a nechali vychladnúť. Viks bol hotový. Štyri vedrá z každej farby.

Do výkladu napísali oznam: „Dostali sme viks. Zajtra bude už aj v obchode, len musíte si priniesť vlastné škatuľky, alebo tégliky“. Chýr preletel dedinou a ešte pred otváraním obchodu stál rad ľudí.

Na zákazníkov už čakali po dve vedrá čierneho a „žltého“ viksu. Prešiel na ruvačku. Pomocník už chcel doniesť ďalšie, ale pán obchodník mu nedovolil, lebo vraj ak dnes uspokojíme každého, kto nám príde zajtra?

O tomto vikse sa dopočula aj obchodná inšpekcia a prišla prípad vyšetriť. Dozvedeli sa ako ten viks sa robí, ale pokuta nebola žiadna. Dôležitejšie bolo uspokojenie potrieb zákazníkov. No, bolo jedno malé napomenutie, aby to viacej nerobili a ani nemuseli. Úrady sa spamätali a o týždeň, dva v obchodoch už mali pravý Idol.

Túto historku mi vyrozprával samotný „režisér“, báči Jevďo, keď sme išli do Silbašu vykupovať vrecia. Tam ich tkali naše ňaničky, lebo Petrovčankám sa to už nechcelo. Radšej tkali „šenné“ plátno, uteráky, obrusy, klkové pokrovce na kone, handrovky… Boli však aj fajnovejšie tkáčky, čo zase tkali „pamočné“ (pamuk je tur. slovo a znamená bavlna) prepletané, pásikované, vzorkované obrusy, uteráky nevestám do výbavy.

V dedine bolo aj hodne priekupníkov, ktorí vykupovali hlavne handrovky, pokrovce a najmä „šenné“ plátno. S tým potom chodili po jarmokoch, ba v starších časoch aj do Pešti. Z plátna sa potom robili slamenice, 16-polové gate pre gazdov, ba aj „sedliacke“ košele. V lete sa v nich najlepšie robilo. Človek sa menej nepotil.

Báči Jevďo jeden deň pred príchodom ohlásil tamojšiemu družstvu, že v nedeľu dopoludnia budeme u nich na dvore, ale s výkupom sa ukončí o dvanástej. Veď aj obchodník chce mať svoju nedeľu.

Keď sme tam prišli, pred bránou bol už dlhý rad ňaničiek s tragačmi, na ktorých boli krásne vrecia. Výkup išiel, ako po masle. Báči Jevďo prezeral tragače a čítal vrecia. Ja (vtedy som bol vo vyšších ročníkoch základnej školy) som zapisoval mená žien a počet ich vriec. Dvaja domáci, vrecia vyhadzovali do kamióna a otec, ako šofér, ich ukladal. Do dvanástej sme už mali všetko naložené a hegali sme sa do Petrovca, len tak sa za nami dvíhal prach.

Viničky medzi Kulpínom a Báčskym Petrovcom a pôvod slov vinica, vinič, víno

P rví Petrovčania, prví slovenskí osadníci Petrovca, po sebe zanechali aj svedectvo, že tu, v novom chotári jesto všetkého. V barinách je dostatok rýb, pôda i keď pomerne tvrdá (roky stála ladom), predsa je nadmieru úrodná a pasienky sú bujné. Všetko sa dá dopestovať, len nie víno. Toto je kyslé a pôda viniču vôbec nevyhovuje. Ako by aj? Dobré víno sa rodí tam, kde je pôda zlá. Chudobná.

U farára Sztehlu sa dočítame, že predsa je tu aj vína, ale zo Sriemu. Vypadá, že vínko chýbalo tým naším kolonistom, čo sa sem dostali z južných kopcov Slovenska, priľahlých kopcov v Maďarsku a z maďarských piesočnatých pustatín. Chýbalo, kým neobjavili, že tam medzi Petrovcom a Kulpínom, na tom najvyššom kopci, odkiaľ si čerpali piesok, predsa bude prosperovať aj vinič. Konečne tento kopček, či vlastne tu ide o nejakú antickú dunu, nazvali aj Viničkami. Tam si začali vysádzať svoje prvé slovenské vinice. Prečo slovenské? Nuž podľa etymológov, vinica je slovenský ekvivalent importovaného vinohradu, ale aj tu môžeme predpokladať možnosť slovanského pôvodu podľa vzoru, záhrad(a), ohrad(a). (Aspoň si tak myslí V. Machek.) Všeobecne sa však predpokladá germánsky pôvod, prevzatie germánskeho slova weingards = vinica, i keď aj tu ide o vplyv latiny na germánske slová, vyjadrujúce niečo späté s vínom. Vinič, vinica v podstate predstavuje zmysel niečoho, čo sa ovíja okolo niečoho. Vinúť, ovíjať sa, z čoho vznikol postupne aj veniec.

Víno, vinič, vinicu a pod. Slovania vo svojej chladnej pravlasti nepoznali. Poznali len rad ovíjajúcich sa rastlín, z čoho a asi samostatne, vzniká vinič, vinica, ale víno, ako nápoj je už definitívne prevzaté od národov, ktoré sa s týmto nápojom spoznali aj skorej ako Rimania a Gréci. Aj oni, pri príchode do krajov Stredozemia, disponovali slovom pre ovíjanie, ako napr. lat. vinculum = spojiť, oviť, vincire = spojiť, pospájať, z čoho si tvoria slová, ako vinculum = povraz, stuha, vinea = vinica, vinetum = vinica a vinum = víno, nápoj urobený z ovíjajúcej sa rastliny tiež bude najskôr importom z nejakého jazyka v Stredozemí, lebo podoba slova víno jestvuje aj medzi Semitmi.

Podobný proces prebiehal aj v jazyku Grékov. Aj tu, ako východisko pre ich (F)οινος / woinos = víno, poslúžil nejaký jazyk Stredozemia, čo je ale tiež v nejakej kolízii s ich termínom na niečo ovíjajúce sa, hadiace sa, o čom svedčí ich oinos / οινος = cestička, chodník, chodníček, dráha, smer a pod. Každý chodník, cestička sa hadila, ovíjala, otáčala pomedzi kopce, sledovala tok potokov a pod.

Keď Slovania prišli do teplejších krajov, Rimania tu už od skorej mali vysadené vinice a pili víno. Názov pre sad ovíjajúcich sa rastlín sme mali, ale názov pre nápoj z týchto rastlín, z vinice, sme nemali. Siahli sme po blízkom slove susedov. Po slove, ku ktorému sa dopracovali ako Gréci, tak aj Rimania a dostali sme víno. Určite ani tu nebola priama cesta. Niekde sa to prevzalo z románskych jazykov a niekde z jazykov Germánov, ktorí si to od Rimanov vypožičali ešte skorej.

Akokoľvek, ale In vino veritas a aj toto z Viničiek nie je také zlé. Aj ono vie povedať pravdu. Nevie nám však povedať, či tie Viničky sú naozaj antickou dunou, lebo v takom prípade možno sa v nich skrýva ešte niečo. To niečo sú drahocenné kovy. Také prvky, čo ešte ani Mendelejev nepoznal a nezaradil ich do svojej periodickej tabuľky. Dnes, v období vesmírnych letov, sú vyhľadávané. Po Austrálii, U.S.A. a inde geológovia vŕtajú tie duny a hľadajú. Aj nájdu a ťažia. V nich sú skryté obrovské peniaze. Možno takýto poklad bude aj vo Viničkách.

Kulpínsky okres a voľby alebo národné hnutie na Dolniakoch v období 1869 – 1896 inými očami

V  snahe byť „bratskí“, naši historici pri rozbore volieb v kulpínskom okrese v druhej polovici 19. storočia, vždy podčiarkujú, že sme so srbským obyvateľstvom mali nejakú dohodu, že sa poslanci  budú striedať Srb – Slovák. Aj sa striedali, lenže nebolo to na národnostnom podklade, ale na podklade straníckej príslušnosti. Hlasovali sme za kandidátov tzv. strednej ľavice, čím na svoju stranu sa prilákal aj početných Nemcov… Ale Srbi mali aj iného kandidáta, zo strany majetnejších. Náš (slovenský) kandidát vyhrával len vďaka svojej politickej platforme.

Ale najprv ozrejmime vtedajšie spoločensko-politické ovzdušie. Prostredníctvom článku S. Šišku, publikovanom v Národnom kalendári na rok 1926 možno sa lepšie spoznať s našou ani nie tak dávnou minulosťou, ba čo viacej, ozrejmiť aj niekoľko historických faktov, ktoré sa dotkli nášho života na Dolnej zemi. Majme na zreteli, že v dobe po prvej svetovej vojne, keď vznikol Šiškov článok. u nás ešte bola silná niť panslavizmu, nenávisť voči bývalej rakúsko-uhorskej ríši a že v novom srbskom štáte sme videli ružovú perspektívu národného žitia a nehateného rozvoja.

Šiška píše, že Slováci na Dolniakoch, najmä v Báčke, boli i pod maďarským režimom najuvedomelejší. Boli tu iné podmienky, než na Horniakoch. Útlak Maďarov a maďarizácia tu narazila nielen na odpor, ale aj na odpor srbského etnika vo Vojvodine. Aj materiálne sme na tom boli pomerne lepšie, ako ľud na Slovensku. Na dôvažok, musíme spomenúť aj náboženstvo, evanjelickú cirkev, našich kňazov, ktorí na výnimky boli všetci zo Slovenska, odkiaľ ich vyháňala maďarizácia a nesmieme zabudnúť ani na učiteľov, naše cirkevné školy a pod.

Na Dolnú zem nešli výlučne len evanjelici. Bolo tu aj hodne slovenských katolíkov, lenže oni pomerne rýchlo podľahli maďarizácii. Spomenieme len napr. Kupusinu, Jankovec, Topoľu, Temerín. Mnohí katolíci zakotvili aj v mestách, ako Subotica, Zrenjanin, Apatin atď. Ako katolíci, nemali potrebu po slovenských kňazoch, veď služby sa odbavovali v latinskej reči a rovnako tú latinu rozumeli, už či im kázal Maďar, alebo Slovák.

Etnické equilibrium vo Vojvodine

P rvé roky po osídlení, teda po roku 1745, neboli ľahké. Aj tu bola bieda, močariská, úrady nepovoľovali evanjelikom cirkevnú samostatnosť atď. Ako roky plynuli, zem bola čoraz žírnejšia a bol tu aj neustály posun slovenskej inteligencie. Väčšia časť sa usádzala v našich dedinách, kým menšia dostávala zamestnanie v srbskej etnickej skupine. Zakladali tam školy (Nový Sad, Sriemske Karlovce…), lebo vtedy bola silná idea slovanskej vzájomnosti a na dôvažok, aj tunajší Srbi boli v podobnej kaši, ako aj my. Samostatne by ťažko dokázali z Nového Sadu urobiť „srbské Atény“, avšak v spojení s nami, boli silnejší. Pravda, aj nám to pomohlo. Ako píše S. Šiška, „aj Slovákom sa ulezli omrvinky zo stola slobody“.

V tomto čase vo Vojvodine bolo určité etnické equilibrium. Žili tu početní Srbi, Maďari a Nemci, ale nikto z nich nemal počtovú prevahu. Nás bolo podstatne menej a pred maďarskými úradmi, ako národ, či časť národa, sme nejestvovali. V Uhorsku žili len Maďari, Nemci, Srbi, Chorváti a Rumuni. Nás považovai za národ štátotvorný, za Uhrov, ktorých treba čím skorej pomaďarčiť. Z počtu zhruba 10 miliónov obyvateľov Uhorska, Maďarov bolo asi 2 milióny a zvyšok boli spomenuté národy. Pri sčítaní obyvateľstva úrady naliehali na osobu, ba aj platili dukáty, len aby sa rodina prihlásila do rubriky Uhor. Nasledovným krokom bolo zapisovanie priezvisk podľa pravidiel maďarčiny, takže Sľúka sa stal Szlyuka, Turčan = Turcsányi, Urban = Orban, Ďurčianský = Gyurcsányi, Rohoň = Rohonyi, Stehlo = Sztehlo atď. Však to dobre poznáme. Dnes sa nám do priezviska „vkráda“ J, ako napr. Sljuka, vytráca sa hláska Ch, aj ypsilon, hlásku Ď si teraz namiesto maďarského Gy, „vymieňame“ s Dj atď. S týmto sme zápasili aj skorej, ba čo viacej, počas Uhorska sa menili aj priezviská. Na cintoríne v Budapešti, na rodinnej hrobky píše, že tu leží určitý Smotana, ale neskoršie syn Smotanu býva zapísaný ako Szmotana a vnuk Tejföl.

Božena Slančíková Timrava

Zaujímavý je prípad rodu Boženy Slančíkovej Timravy. Zakladateľom rodu im bol remeselník Juraj Slančík. Cez jeho syna Pavla, národne uvedomelého Slováka zistíme, že tento mal 11 detí a dospelosti sa dožilo šesť detí: jedna z nich je Božena-Timrava, jej sestry Irena Laciaková, Mária Krpelcová a Izabela Čečetková. Všetky boli uvedomelé Slovenky. Ich bratia, najmä Pavel, farár v osade obývanej Slovákmi, Terany (v Maďarsku – odtiaľ pochádzajú rodiny Kulíkovcov v Kysáči), už bol voči slovenskosti „chladný“. Jeho synovia, Pavel a Štefan, sa už počas štúdií považovali za Maďarov. Keď im v roku 1945 zomrel otec, hneď si zmenili svoje priezviská. Pavel sa stal Szentpáli a Štefan, Szanday. Aj Bohuslav, dvojča Timravy bol farárom, v Ábelovej, kde s ľudom komunikoval v rodnej reči, ale vo „vyššej“ spoločnosti, už len po maďarsky. Pomaďarčil sa.

Publicisti Michal Slávik, autor knihy Slovenskí národovci do 30. októbra 1918, a Ján Jančovic vo svojich textoch spomínajú veľmi zaujímavý prípad. Určitý slovenský zeman si najskôr svoje priezvisko pomaďarčil, ale sa mu to nejak nepozdávalo. Nemalo ten čistý maďarský cveng. Premýšľal, rozmýšľal, čo si vybrať. Majetok mal na východnom Slovensku, v osade Žabokreky, nuž to si zvolil – Zsambókréthy.

I keď sa aj evanjelickí kňazi na Slovensku maďarčili, čím zase pomaďarčili celú dedinu, u nás to nebolo toľko okaté. Vieme napr. že v dome petrovského farára Jána Sztehlu sa komunikovalo len v nemeckej alebo v maďarskej reči, nuž nie div, že sa mu synovia pomaďarčili (stretávame sa s podobnou mentalitou aj dnes, kde si rodičia slovenské deti zapisujú do srbských škôl, aby im vraj bolo v živote ľahšie). Pomaďarčili sa aj potomci hložianského kňaza Rohonyiho. V oboch prípadoch išlo pôvodne o uvedomelú rodinu, ale neskoršie generácie podľahli. Nebolo to ťažko, lebo cítili sa ako Uhrovia a od Uhra, po Maďara je len krôčik.

Ani Srbi to nemali oveľa lepšie. Aj oni boli pod nátlakom maďarizácie, ale trochu jemnejšej. V meruôsmom roku, v bitkách s vojskom Košúta (mimochodom, aj on je slovenského pôvodu, jeho strýc podporoval Štúra) podarilo sa im vydobyť si autonómiu – Vojvodinu. Neboli poddaní. V radoch mali početných bohatších zemanov, šľachticov, čo prišli do Uhorska počas sťahovania Srbov z krajov okupovaných Turkami, lenže im chýbala trieda intelektuálov, školy, vysoké školy. Tu im zase pomohli Slováci. Odchádzali na štúdiá nielen do Pešti, ale aj do Požúňu, čiže do Bratislavy. Tu sa spoznali, ako so Štúrom, tak aj štúrovcami. Tu aj ony bývajú ovplyvnení ideou slovanskej vzájomnosti. Zo Slovenska si začali privádzať učiteľov pre svoje vznikajúce školy atď.

Jovan Jovanović Zmaj

Nie každý z nás vie, že Jovan Jovanović Zmaj, narodený v Novom Sade, svoju dráhu začal na školách v tomto meste a v Bratislave. Právo študoval v Pešti, v Prahe a vo Viedni, kde sa spoznal s mládežou zoskupenou okolo Vuka Karadžića. Úradnícka robota v Novom Sade sa mu nepozdávala, nuž prešiel do Pešti študovať medicínu. Už v rodisku, v Novom Sade, stretával sa aj so Slovákmi, spoznal ich reč a aj útrapy. Z jeho básni Slovan drotár vidno ako hlboko spoznal našu dušu.

Slovan drotár

Ko to selom ide?
Ko to šorom zove:
Lonce krpiť, lonce, Šerpenje, kotlove.

Od kud ideš momče?
Da li iz svog jata?
„Ja dolazim uprav
S visokih Karpata“.

Pa kako je tamo
Slavske gore liste?
Jeste-l većjem stretni,
il` još ni sad niste?

A Jane nas gleda,
Podižući pleća,
Kao da nas pita:
„A šta je to sreća?“

Šta vam rade škole,
Gimnazije grade?
Pa Matica vaša –
Ima-l zdrave snage?

Uzdanuo Jane,
Pa se gorko smije:
Svega j` toga bilo,
Sad ga više nije.

Sečate-l se rado,
Svetlijega doba?
Kupite-l se često
Kod Šturova groba?

„Sečamo se kadšto
U dubini duše,
Dok nam i taj spomen
Silom ne uguše“.

A ore-l se barem
Vesele vam pesme?
„Hej! Ta Slovan danas
Slovan biti nesme.“

Znaš li barem jednu
Pesmu – reci mi je!
„Znao bi jednu samo
Al` vesela nije“.

„Nitra milá, Nitra,
Ty slovenská mati,
Keď pozriem na teba
Musím zaplakati!“

Nuž, takto nás videl Jovan Jovanović Zmaj. Na Slovensku, v Bratislave, na jej vysokých školách, okolo Štúra a štúrovcov, Srbov nechýbalo. Spomenieme tu aj Svetozara Miletića. Aj on študoval a to nielen v Bratislave, ale dočasne aj v Modre, neskoršie vo Viedni. Aj jeho ovplyvnil, ako Štúr, tak aj štúrovci. Bol politicky aktívny, poslanec uhorského snemu (pre okres Kulpín) a zakladal sa nielen za rovnoprávnosť Srbov v monarchii, ale aj iných slovanských národov. Život mal búrlivý. V rokoch 1844 – 46 bol aj Štúrov žiak na evanjelickom lýceu. Dokonca,  roku 1875 v uhorskom sneme vyslovil svoju nespokojnosť s rozhodnutím vlády zatvoriť Maticu slovenskú. Preto sa stal aj čestným občanom Martina.

Andrej Hadík

Futog a jeho okolie patrilo kráľovskej komore a páni sa menili. Mihajlo Čarnojević tu „bačoval“ v rokoch 1744 –17 69, v čase, kedy sa zakladal Báčsky Petrovec. O tom, že tu boli Čarnojevićovci máme toho popísaného hodne, ale nie aj kam zmizli. Po Čarnojevićovoch futošský majetok dostal Andrej Hadík, pôvodom Slovák z chudobnej zemianskej evanjelickej rodiny z Turca, ktorému za zásluhy v rakúskej armáde, koruna udelila majetok Futog (k majetku patrila aj časť Sriemu a Sedmohradska) a on si tu „bačoval“ od 1769 do 1801. Počas jeho panovania sa na tomto území založilo pár slovenských dedín, priviezol sa chmeľ a pod.

V roku 1801 majetok kúpil rod Brunswickovcov, pôvodne nemecký rod, ktorý si postupne zveľadil majetky na Slovensku. Šplhal sa po rebríčku hodnosti Uhorska, takže Jozef (1750 – 1827) bol až radcom uhorského kráľa, sudca, župan. Táto dolnokrupnianska vetva Brunswickových vymrela po meči, takže majetok zdedila jeho dcéra Henrietta, ktorá sa vydala za Rudolfa Choteka (pôvodom český rod). Jej sestry, koľko vieme, zostali v Dolnej Krupine a údajne aj finančne pomáhali našich národovcov, spisovateľov.

Idea slovanskej vzájomnosti nás priblížila k Srbom a náboženstvo zase ku Nemcom.

V Kulpíne sa osadil rod Stratimirovićových (pôvodné priezvisko im bolo Vučković), ktorý zase za svoje zásluhy v meruôsmych rokoch získal aj svoj rodinný erb. Aj tento rod sa na Slovákov díval pomerne prajne. Dovolil im usadiť sa v osade Kulpín, po čase, ako zemepáni, rozhodovali o závažnejších otázkach dediny, hlavne Slovákov. Podporili stavbu chrámu, škôl a asi neboli toľko odpudení od Slovákov, lebo skoro neustále mali učiteľov Slovákov, ktorí im vychovávali dorastajúce pokolenia. Posledný z týchto bol asi Janko Kráľ. Z rodu, pre pravoslávnu cirkev dodali aj pár „biskupov“ (mitropolitov).

Teda, idea slovanskej vzájomnosti nás priblížila k Srbom a náboženstvo zase ku Nemcom. Ani oni, i keď majetkove stáli lepšie od Slovákov, nemali to „ustlané na ružiach“. Nemeckí evanjelici tiež žili v obkľúčení katolíkov a pravoslávnych, tiež boli, i keď jemnejšie, vystavení maďarizačnému útlaku a tiež si hľadali „spojencov“. Aj s nimi sme spolupracovali. Hľa, kto staval ten petrovský chrám, školy… Kto pomohol v čase pohromy, keď „horel“ Petrovec? Kam išli naší chlapci a aj dievčatá za učňov? K Nemcom. Táto dobrosusedská kooperácia prišla k výrazu aj počas volenia poslancov do uhorského snemu.

Voľby do uhorského parlamentu v kulpínskom okrese v roku 1869

K eďže v Kulpíne sídlili Stratimirovićovci, celý okruh sa stal aj kulpínskym okresom, kde zase, ako najväčšia osada bol Petrovec, čiže Petrovec sa stal stredom okresu.

Ak voľby do uhorského parlamentu v kulpínskom okrese v roku 1869 chápeme ako určitý slovensko-srbský blok, mýlime sa. Ako srbskí, tak aj slovenskí intelektuáli si dobre preštudovali náladu a ašpirácie všetkých etnických skupín v okrese, preštudovali sociálnu štruktúru voličov, náboženskú štruktúru okresu a najlepšie sa im pozdávala alternatíva strednej ľavice. Vyhovovalo to Srbom, Slovákom, evanjelikom, ktorá tým pádom ku sebe mohli prilákať aj Nemcov a pod. S touto platformou vyšli na voľby, s tým, že v budúcnosti tu bude striedanie sa kandidátov – poslancov raz zo srbskej, potom slovenskej národnosti a div, divúci vyhrávalo sa. Raz to bol Svetozar Miletić, potom Viliam Paulíny-Toth, slovenský spisovateľ, publicista a politik.

Viliam Paulíny-Tóth

S. Šiška zanechal svedectvo o voľbe V. Paulínyho- Tótha. „Po dlhšej diskusii so srbskými a nemeckými voličmi v roku 1869 ustálili sa na tom, že budú spoločne kandidovať. Pred plenárnou poradou všetkých troch národností, Slováci, aby predstúpili s istým návrhom a poverili učiteľa Langhoffera, aby vstúpil do styku s Paulínym, či by tento prijal kandidatúru v kulpínskom okrese, s programom stredoľavej strany.“

Dňa 21. januára 1869 v Petrovci sa konalo zasadnutie stredoľavicovej strany a práve v ten deň aj Langhoffer obdržal telegram od Paulínyho -Tótha, kde sa dotyčný vyjadril, že kandidatúru prijíma. Zápisnicu písanúv maďarskom jazyku podpísali: predseda výboru, srbský kňaz zo Starého Futogu Grnić, šoviansky farár Abrahám, petrovský farár Mrva, pop Grigorijević z Despot Sv. Ivana, Daniel Stratimirović, statkár z Kulpínu a Pavel Petrovič. Farár Juraj Mrva túto zápisnicu s programom strany poslal V. Paulínymu, aby to podpísal. Tento podpísal a ku všetkému pripojil aj svoj prívet k voličom, napísaný v štyroch rečiach a všetko poslal do Nového Sadu.

Paulíny sa 28. februára  vydal loďou do Nového Sadu, kam doplával 4. marca. V prístave ho dočkal Svetozar Miletić a Langhoffer. Odtiaľ sa pohli na faru v Novom Sade, k farárovi Belohorskému, kde na neho už čakal aj petrovský kňaz Juraj Mrva a určitý Benša. Vtedy sa tu na počesť Paulínyho poriadal aj banket, kde sa budúci poslanec spoznával s elitou, ako napr. Pavlovičom, Podhradským, Politom, Hadžićom, Okrugićom atď.

Dňa 8. marca sa Paulíny, v spoločnosti so Svetozarom Miletićom, vydal do Rumenky. Tu ho dočkali „banderisti“ z Petrovca.* V Rumenky rečnil po srbsky a maďarsky. Časť Srbov bola oduševnená jeho prejavom.

Odtiaľ išli do neďalekého Kysáča. Na niekoľkých vozoch mu oproti išli mu Kysáčania, včele s učiteľom Mičátkom. Zastavili sa pred obecným domom, kde Paulíny mal svoj programový prejav. Tu prišlo aj k menšiemu incidentu. S. Šiška spomína, že „hnusný Štelzer“ (asi vtedajší notár), keď do obce prišiel Paulíny, si tiež žiadal, aby ho vítal. Keď sa dav postavil do kruhu a očakával Šteltzerovo privítanie, tento len mlčal a naťahoval si rukavice, čo bolo znamením, že sa nemieni rukovať. Po niekoľkých minútach mlčania, keď všetkým bolo jasné, že Šteltzer nemieni Paulínyho vítať, ale uraziť, trápnu situáciu riešil jeden Srb. Vystúpil pred zhromaždený ľud a on vítal svojho budúceho poslanca.

Z Kysáču sa vraj ohromný sprievod vydal do Petrovca a tu, ako Paulínyho, tak aj jeho sprievod vítal domáci kňaz Juraj Mrva a domáci národní pracovníci: Bukva, Kvačala, Garay, Krajčovič, Lehotský a ohromný dav Petrovčanov. Všade hudba, streľba mažiarov. Takmer celý Petrovec sa zhromaždil pred obecným domom. Pri obecnej bráne ho vítal richtár Pavel Gábor a notár Szalai a tu ho ešte raz pozdravil kaplán Bukva.

Ako najaktívnejší prívrženci spomínajú sa rodiny Čániovcov, Lekárovcov, Seleštianskovcov, Labáthovcov, Kopčokovcpov, Benšovcov atď. Z obecného domu sa išlo na faru, kde pri bráne vítal profesor Michal Godra. Na druhý deň z Kulpínu prišiel farár Kolényi so synom, kaplánom, silbašský kňaz Valach a rad priateľov. Večer, petrovská mládež na počesť Paulínyho usporiadala fakľový pochod s hudbou a spevom a zase ho vítali. Tentoraz v mene mládeže prehovoril dvadsaťročný Samko Čáni, kováč.

V nasledovný deň, čiže 9. marca, sa išlo do Kulpína, kde slúžil kňaz Kolényi, ktorý ho za prítomnosti ohromného húfu ľudu, vítal aj v mene obecného predstavenstva. Do obecného domu nesmel. Vraj „pre násilie Stratimirovićovcov“. I keď je Kulpín prevažne slovenská dedina, Paulíny sa ľudu obrátil v troch rečiach. Po slovenský, srbský a nemecký.

Nasledovala cesta do Buľkesu, blízkej nemeckej dediny, kde mal výhľady na väčšinu protikandidát Dimitrijević, avšak Paulínyho reč na Buľkesanov urobila hlboký dojem. Získal si ich.

Po návrate z Buľkesu, Petrovčania už zorganizovali besedu s divadelným predstavením Štyri stráže a pravda, bol tu spev, rečnenie, banket so zbierkou na gymnázium v Turčianskom Svätom Martine, kde sa zozbieralo vyše 16 zlatých.

Potom nasledoval výlet do Hložian, Čéby (dnešné Čelarevo) a Begeču. Hložiansky farár Jozef Sztehlo sa údajne „postavil proti vôle ľudu a v rôznych fígľoch ešte aj Šteltzera chcel prelicitovať, ale Hložančania, pod vedením svojho učiteľa Kubányho prijali kandidáta veľmi okázale s bandériumom, streľbou, spevom, muzikou.“ Pred obecným domom Paulínyho vítal učiteľ Rohoň a richtár Ondrej Stupavský. S. Šiška pokračuje: „Farár Sztehlo, ktorý mal za sebou len poštára Lackoviča, nuž tomuto nahovoril, žeby písal do Petrovca, jeho priateľovi apatiekárovi Adányimu, že je Paulíny veľký pansláv a že rečnil za rozkúskovanie krajiny. List zhabali Stratimirovićovci a chceli z neho nafúkať politický prečin, ale sa im to nepodarilo, lebo tam prítomní Petrovčania vydali hodnoverné osvedčenie, že inkriminované slová sú nič iné, ako hlúpa lož.“

Aféra okolo tohto listu však pokračovala. Paulíny sa musel ospravedlňovať aj pred Stratimirovićovcami v Kulpíne a zvlášť v Buľkesi, pred voličmi, ktorí mu pre túto klebetu obrátili chrbát. Po vysvetlení, predsa si ich získal späť.

Deň pred voľbami, podľa rozhodnutia obecných starešinov Petrovca nesmeli byť žiadne zábavy a aj krčmy sa museli zamknúť už o desiatej večer.

V deň volieb, 29. marca 1869, ráno o piatej, po uliciach začali bubnovať a národ sa hrnul do kostola. Voliči si nabalili batôžky stravy na celý deň a nevoliči (áno, v tej demokracii ešte nebolo všeobecné právo hlasu) museli počas neprítomnosti majiteľov, gazdov, voličov, držať stráže. Vybrali sa náčelníci a tu zase každý náčelník mal povinnosť dozerať na 50 domov a pravda, aby aj nikto z voličov nezostal doma. Starcov a chorých sa na hlasovacie miesto odvážalo na kočoch.

Na druhý deň, sotva zaznel hlas bubna a už sa začalo spievať:

„Hore Báčkou, dolu Báčkou, zástavy sa vlajú.
Poďme bratia, drahí bratia! K voľbe nás volajú.
Čestný človek z presvedčenia svoje vótum dáva.
Z celej svojej duše volá: Paulinymu sláva“.

S. Šiška píše: „V deň volieb, kostol bol preplnený. O siedmej ráno, pred obecným domom sa zhromaždili voliči a pri zvukoch hudby, pod dvoma zástavami, vydali sa na cestu do Kulpínu“. A ďalej pokračuje: „Paulínyho voliči zaujali miesto pri fare a oproti nim, v Szemzövom** dvore bol tábor deákovskej, Dimitrievićovej strany. Tu sa jedlo, pilo, ale všetko sa zariadilo tak, aby to každý na protivnej strane videl. Na strane, kde boli Slováci, panovala vážnosť, skromnosť, striezlivosť, bratstvo, tichosť… A nenašlo sa takého, ktorý by bol odišiel k Szemzövovcom najesť a napiť sa. Keď ich z náprotivnej strany volali, slovenskí voliči im zakričali, že keď budú smädní, oni sa napijú v krčme, za svoje peniaze.“

Priebeh volieb bol dôstojný. Kde a ako sa hlasovalo?

Nový Futok obývali prevažne Srbi a Maďari, kým Starý Futok väčšinou Nemci. Buľkes bol nemeckou osadou, ako aj Starý Kér (Zmajevo), Begeč zase slovensko-srbsko-nemeckou osadou, Čéba (Čelarevo) srbsko-nemecko-slovenskou osadou, Rumenka (Piroš) bola srbsko-maďarsko-nemeckou osadou, Despotovo (Despot Svetog Ivana – Sentiván) bol hlavne srbskou osadou, Stará Šova (Ravno Selo) bola prevažne nemeckou osadou, Buľkes (Maglić) bol nemecký. Tu jasne vidieť, že srbsko-slovenský blok nejestvoval. Jestvoval politický blok a Paulíny bol kandidátom strednej ľavice.

Viliam Paulíny – Tóth (1826 – 1877) sa v uhorskom sneme zakladal za národné práva ako Slovákov, tak aj Srbov, ba čo viacej, v tých rokoch v uhorskom sneme okrem neho, poslanca kulpínskeho okresu, nebolo Slováka. Ľud si na neho spomínal, lenže v tom období v sneme bol aj Srb, Ivan Ivanović, ktorý sa ľudu nepozdával. Vypadá, že bol pokrokovejší a hlasoval viacej za zákony, ktoré navrhovala vláda, ako napríklad tie, ktoré upravovali štátne matriky, civilný sobáš a pod. Hľadalo sa nového kandidáta na poslanecké miesto okresu Kulpín. Padlo rozhodnutie, aby sa kandidatúra navrhla Milošovi Štefanovičovi, advokátovi v Bratislave, zaťovi V. Paulínyho. Po naťahovačkách, korešpondencii, naliehaní, tento kandidatúru prijal, ale už fúkali iné politické vetry. Rodila sa nová strana – ľudová. Konečne pricestoval aj Miloš Štefanovič. Kampaň sa poriadala podobne, ako počas V. Paulínyho, lenže voľby sa nevyhrali.

Milan Hodža (reprofoto: TASR)

Posledným slovenským poslancom v uhorskom sneme bol PhDr. Milan Hodža. Zvolený bol v roku 1905, lenže na neho si Petrovčania takmer nespomínajú. Hodža skôr bol oportunista, ako ľudový. I keď sa zakladal za kúskovanie veľkých majetkov, zakladanie družstiev a pod., všetko to bolo iba jeho politickou taktikou. Menej zastupoval drobného sedliaka vo svojej volebnej jednotke a viacej šuroval s veľkostatkármi. Potom prišla prvá svetová vojna. Ríša sa rozpadla. Vznikla ČSR a Juhoslávia. V starej ČSR bol tiež poslancom, ministrom. Po mníchovskej dohode emigroval do Paríža a v roku 1941 do Spojených štátov, kde aj umiera v roku 1944.

Po vzniku vtedajšej Juhoslávie sme sa už viacej museli spoliehať na vlastné sily, na vlastnú inteligenciu a prosperovali sme. Podobne aj po vzniku „novej“ Juhoslávie. Politicky sme už boli zapojení do diania v novej krajine a ešte vždy verili v slovanské bratstvo, lásku. Kým neprišli tie vojny z konca 20. storočia…

 

*Bandérium, ako slovo, vychádza zo strednej latiny, kde bola podoba banderia = korúhva, zástava, vlajka, štandard, čo je však germánskeho pôvodu – koreň ban, odkiaľ vychádza aj ang. Banner = zástava, nem. Banner = r/v.
Bandéria v heraldike znamená štvorcové, alebo obdĺžnikové zástavy, so znakom bojujúcej skupiny. V brannom systéme Uhorska, bandériá boli vojenské skupiny bojujúce pod zástavou toho, kto ich vyzbrojil a viedol do boja. Na začiatku to bol sám kráľ. Neskoršie Karol Róbert dovolil aj magnátom organizovať si svoje bandérie a od 1433. roku sa tvorili aj mestské bandérie. Postupne dochádza ku novým zákonom a postupne strácajú na význame, až v r. 1848  úplne zanikajú. V čase ich rozkvetu, najmä vo vojnách s Tureckom, bandérie boli postrachom pre nepriateľa. Títo bojovníci boli oblečení v ľudových krojoch, z čoho zase vzniká bandérium = slávnostný jazdecký oddiel v krojoch.

 

**V 30. rokoch 19. storočia Stratimirovićovci predali skoro celý svoj majetok Jánošovi Szemzövovi, ktorý ho zase predáva bratom Dunđerským.