BÁČSKY PETROVEC MÁ BOHATÉ KULTÚRNE DEDIČSTVO, ALE LEN MÁLO CHRÁNENÝCH OBJEKTOV, A TO PRE NEZÁUJEM LOKÁLNEJ KOMUNITY. HOCI NIEKTORÉ BUDOVY BOLI OBNOVENÉ, INÉ – AKO NAPRÍKLAD DOM NA ULICI BRANISLAVA MOKIĆA č. 9 – SÚ ZBÚRANÉ. POTENCIÁL PRE ROZVOJ KULTÚRNEHO CESTOVNÉHO RUCHU EXISTUJE, ALE JE POTREBNÝCH VIAC INICIATÍV A INVESTÍCIÍ NA ZACHOVANIE DEDIČSTVA PRE BUDÚCE GENERÁCIE.
Ľudia sú ochotní vyčleniť značné finančné prostriedky, aby pobudli na miestach, ktoré si zachovali svoje staré budovy, symboly kultúry národa, ktorý tu žije. Zachovanie starej zástavby, okrem kultúrneho aspektu, so sebou prináša výrazný turistický potenciál. Svojho času existoval nápad rozvinúť Báčsky Petrovec na takéto miesto.
Pokrajinský ústav ochrany kultúrnych pamiatok (srb. Pokrajinski zavod za zaštitu spomenika kulture) už v 70. rokoch minulého storočia uznal toto miesto ako mimoriadne cenné. Určité stavby v ňom predstavujú kľúč k zachovaniu kultúrnej identity vojvodinských Slovákov. Ústav realizoval výskum, v ktorom vyzbieral údaje o rodinách, osade, obyčajoch. O cenné informácie sa podelili remeselníci, stavbári a starší obyvatelia. Tieto údaje sú až dodnes starostlivo uchované v archívoch tejto inštitúcie.
Výsledok výskumu sa týkal plochy, na ktorej stojí 57 budov v centre obce. Prostredníctvom nich sa môže sledovať vývoj stavebníctva od polozakopaných domov vybudovaných nabíjanou technikou z druhej polovice 18. storočia – až po dedinské domy zo začiatku 20. storočia. Tak sa zrodila iniciatíva založiť v centre obce Skanzen slovenskej národnosti v Báčskom Petrovci.
„Celá osada bola rozdelená do 14 celkov, z ktorých každý je unikátny starobylosťou svojej urbanizácie,“ vysvetľuje etnologička Mirjana Đekić z Pokrajinského ústavu ochrany kultúrnych pamiatok.
Pod ochranu sa však dostalo iba niekoľko stavieb.
Prekážkou zaradenia tejto časti obce do zoznamu kultúrnych pamiatok bol nezáujem lokálnej komunity. Žiaľ, kultúrny, historický, a ani len turistický potenciál tohto projektu nebol uznaný. Medzi budovami s pamiatkovým významom sa tak našiel dom na ulici Branislava Mokića č. 4. Pokrajinský ústav ochrany kultúrnych pamiatok spustil iniciatívu na jeho ochranu, ktorú však vtedajší predstavitelia obce odmietli.
Čo je v zozname chránených kultúrnych pamiatok?
V súčasnosti sú dom na Ulici Branislava Mokića č. 9 a mniač vyhlásené za kultúrne pamiatky na území Báčskeho Petrovca. Tento stroj poháňaný koňmi bol vyrobený v roku 1864 na zmäkčenie kúdele, ktorá sa neskôr používala na výrobu plátna. S rozvojom techniky boli v roku 1939 kone nahradené motorom, a tak sa mniač prestal otáčať.
O polstoročie neskôr sa spúšťa iniciatíva na jeho ochranu pred chátraním. Pred 4 rokmi Obec Báčsky Petrovec odkúpila tento stroj, ktorý bol v súkromnom vlastníctve, a preniesla ho do dvora domu na Ulici Branislava Mokića č. 7, ktorý bol na spadnutie, avšak teraz stojí – zrekonštruovaný.
Nuž nie vždy status kultúrneho dedičstva zaručuje skutočnú ochranu objektu. Dom na Ulici Branislava Mokića č. 9, hoci bol v dávnom roku 1994 daný pod ochranu, v realite šťastie nemal. Cenná stavba postavená na konci 18. storočia, s dvomi starodávnymi oknami a trstinovou strechou presahujúcou jeho štít, bola odkúpená zo štátnych prostriedkov a zverená do ďalšej opatery Domu kultúry v Báčskom Petrovci. Ale aj napriek všetkému, bol pred niekoľkými rokmi zbúraný, vysvetľuje Mirjana Đekić.
Na druhej strane, dom na Ulici Branislava Mokića č. 7 je nehnuteľnosťou mimoriadneho významu. Ide o polozakopaný dom postavený nabíjaním, zastrešený dvojsedlovou strechou z trstiny, ako aj s hlinenou podlahou, ktorý pozostáva z prednej izby, kuchyne a zadnej izby, vysvetľuje Đekić. Tento vzácny dom bol pod ochranu daný ešte v roku 1965. Spolu s mniačom tvoria unikátny komplex tradičnej architektúry, ktorým spravuje Múzeum vojvodinských Slovákov.
„Všetky časti sú zachované vo výbornom stave,“ hovorí.
V zozname Republikového ústavu ochrany kultúrnych pamiatok (srb. Republički zavod za zaštitu spomenika kulture) pre nehnuteľný kultúrny majetok veľkého významu na území Obce Báčsky Petrovec sú: kaštiele Stratimirovićovcov a Dunđerskovcov v Kulpíne, ako aj evanjelický kostol s budovou fary Slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru v Báčskom Petrovci.
Pred rokom 1772 sa Báčsky Petrovec vyznačoval spontánnou a neplánovanou výstavbou domov. V uvedenom roku však cisárovná Mária Terézia nariadila urbársku reguláciu, známu ako ušoravanje (vo voľnom preklade zo srbčiny: zoraďovanie do ulíc, pozn. red.). Táto regulácia priniesla výrazné zmeny: ulice sa museli pretínať (krížiť) pod pravým uhlom, domy sa stavali na uličnej regulačnej čiare a minimálna vzdialenosť medzi domami musela byť 17 metrov. Takéto opatrenia viedli k pravidelnejšiemu vzhľadu osady a poskytli väčší priestor medzi domami.
Kultúrne pamiatky pre budúce generácie
Pre Mirjanu Đekić je Gymnázium Jána Kollára oveľa viac ako obyčajná stredná škola. Táto inštitúcia, ktorá nedávno oslávila storočie svojej existencie, má pre slovenskú komunitu mimoriadny význam. Jej potenciál stať sa kultúrnou pamiatkou je nepopierateľný.
„Technicky sme túto školu zaznamenali a vydali technické ochranné opatrenia, ale rozhodnutie o ochrane nebolo nikdy prijaté,“ spomína si.
Čím sú spoločnosti bohatšie a vyspelejšie, tým sú starostlivosť a vedomie ľudí o nevyhnutnosti zachovania kultúrnej identity rozvinutejšie.
Mirjana Đekić
Návrh na ochranu konkrétnej budovy môže podať ktokoľvek – majiteľ nehnuteľnosti, Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, obec, dokonca aj politická organizácia. Ak je stavba pod ochranou, na akúkoľvek zmenu na nej je potrebné vybaviť povolenie od Pokrajinského ústavu ochrany kultúrnych pamiatok. Vzhľadom na to, že zákon neumožňuje investovať do súkromného majetku, fyzické osoby, ktoré vlastnia chránenú nehnuteľnosť, by si jej rekonštrukciu museli financovať samy.
Ako jeden z kľúčových dôvodov rozšírenia národného registra kultúrnych hodnôt Đekić poukazuje na turistický potenciál.
„Všade na svete nie sú takéto objekty usporiadané ako kvázi etno domy s čínskymi vankúšikmi, ale sa do nich vsádzajú autentické lokálne črty,“ vysvetľuje táto etnologička.
Mirjana Đekić je sklamaná, že napriek polstoročiu od prijatia prvého rozhodnutia o ochrane pamiatok ľudovej architektúry a významným investíciám sa nepodarilo dosiahnuť väčší pokrok v prezentácii lokálnych rarít.
„Čím sú spoločnosti bohatšie a vyspelejšie, tým sú starostlivosť a vedomie ľudí o nevyhnutnosti zachovania kultúrnej identity rozvinutejšie,“ uzatvára Đekić.
Pridaj komentár & Dodaj komentar