Austrália, kedysi Terra Incognita, sa stala domovom mnohých Slovákov. Cesta do krajiny na opačnej pologuli si vyžaduje kus odvahy. Veronika Fitzgerald (35) to však vzala ešte väčšou okľukou: do Austrálie putovala cez Čínu. Kto držal v rukách tajný motúzik, ktorým neviditeľne usmerňoval jej kroky? Všetko sa začalo rozhodnutím po skončení gymnaziálnych štúdií vo Zvolene študovať čínsky jazyk a medzikultúrnu komunikáciu na Komenského univerzite v Bratislave.
Dnes je jej domovom mesto Perth na západnom pobreží Austrálie, kde sa presťahovala ako 25-ročná za svojím manželom, ktorý odtiaľ pochádza. Veselie do domácnosti prinášajú dennodenne ich dve deti – Jasmína (6) a Noah (3).
Študovať cudzie jazyky Veroniku vždy bavilo. Na strednej škole sa venovala angličtine a francúzštine. Neskôr vďaka štúdiu na univerzite získala dvakrát štipendium na štúdium v Číne. Prvýkrát od roku 2005 do 2006 v meste Šanghaj a druhýkrát v rokoch 2007 – 2008 v meste Siamen. Sama Veronika hovorí: „Dva roky v Číne mi otvorili oči a možnosti do sveta. Stretla som veľa zaujímavých ľudí. Naučila som sa nový svetový jazyk a veľa som precestovala.“
Počas druhého študijného pobytu sa vybrala do Malajzie, kde stretla svojho budúceho manžela Tonyho.
„Moje rozhodnutie študovať čínštinu ma priviedlo až do Austrálie.“
Ako dlho si už v Austrálii?
„Vzťah na diaľku trval dva roky, kým som doštudovala. Po svadbe som sa presťahovala do Perthu za manželom. Odísť tak ďaleko od rodiny bolo ťažké napriek tomu, že som bola zvyknutá žiť v zahraničí. Perth je jedno z najizolovanejších miest na svete. Keďže môj manžel tu mal prácu, a ja som tak či onak niekde po univerzite hľadala zamestnanie, bolo logické presťahovať sa do Austrálie. Nedávno to bolo 9 rokov, čo tu trvalo žijem.“
Ako vypadá proces, ak chce cudzinec začať pracovať v Austrálii?
„Začiatky boli ťažké. Pamätám si, ako som sa bála, že si nenájdem prácu. Mala som čerstvý magisterský titul, a hoci som mala veľa pracovných skúseností popri štúdiu, či už doma alebo v zahraničí, tu mi veľmi nepomohli. Keď si tu človek hľadá prácu, potrebuje mať niekoho miestneho, kto by mu mohol poskytnúť referenciu k prihláške. Ja som nikoho miestneho nemala, keďže všetky moje referencie boli zo Slovenska, prípadne z Číny. Mala som ale veľké šťastie, lebo napokon tri mesiace po tom, čo som sa sem presťahovala, ma jedna z mojich nových priateliek predstavila vo svojej práci. Hľadali tam administratívnu asistentku. Odvtedy to bolo jednoduchšie. Po čase mala som miestne referencie a postupne som si začala hľadať prácu spojenú s čínštinou.“
Prezraď nám, čomu sa venuješ v práci.
„Pracujem pre miestnu štátnu univerzitu – Curtin University – ako marketingová manažérka náboru študentov. Mám na starosti prevažne zahraničných študentov z Číny a Hong Kongu. Od roku 2014, keď som sa vrátila z prvej materskej dovolenky, pracujem na čiastočný úväzok – dva a pol dňa v týždni. Tento pomer medzi prácou a rodinným životom nám vyhovuje najlepšie.
Momentálne sa s manželom začíname venovať aj podnikaniu. Rozbiehame kurzy pre rodičov, ktorí chcú na sebe pracovať a byť lepšími rodičmi. Niečo medzi koučingom a psychológiou. Sme ešte len v začiatočnom štádiu, ale je to niečo, čomu sa do budúcna chceme venovať naplno.“
Ponúka Austrália benefity pre cudzincov, napr. pri podnikaní či v zdravotníctve?
„Do Perthu som prišla na partnerské vízum, čo mi umožnilo hneď sa zaregistrovať do štátnej zdravotnej poisťovne (Medicare) a tiež som mala pracovné práva ako každá iná osoba s trvalým pobytom. Dnes som už občiankou Austrálie a mám dvojité občianstvo. Zdravotníctvo je tu na veľmi vysokej úrovni, čo sa týka technológie a vybavenia nemocníc. Páči sa mi, že keď sa objednávate u všeobecného lekára, tak zavoláte do ordinácie, kde sa najprv spojíte s recepciou alebo si rezervujete termín cez internet. K lekárovi prídete desať minút pred termínom.“
Ako vypadá austrálske školstvo?
„Školstvo je tiež úplne inak štruktúrované ako u nás. Keďže väčšina pracovných miest vám podrží miesto len 6 – 12 mesiacov počas materskej dovolenky, veľa mamičiek sa vracia do práce už po menej ako roku. To znamená, že malé deti, niekedy už trojmesačné, chodia do Daycare (čo je niečo ako jasličky a škôlka v jednom, zvyčajne pre deti od 0 – 5 rokov). Veľa detí začne od 3 rokov chodiť do škôlky (Kindy), či už štátnej alebo súkromnej. Na rozdiel od Slovenska, škôlky tu sú vždy súčasťou školy, takže deti spoznajú svojich kamarátov už v škôlke a potom s nimi idú spoločne do prvej triedy. Základná škola sa tu nazýva Primary School (1. – 6. ročník). Ročníky 7. – 12. sa označujú High School alebo stredná škola. Po nej si môžu žiaci zvoliť štúdium na univerzite alebo na odbornej škole (Technical and Further Education).“
Ako komunikujete v rodine? Používate aj slovenčinu?
„Keď sme spolu všetci doma, tak komunikujeme v angličtine. Ja sa snažím s deťmi hovoriť po slovensky, aby čo najviac rozumeli. Ale angličtina je jednoznačne prvý jazyk pre moju dcéru. Môj syn je bilingválne šikovný a vie rozlíšiť takmer automaticky, ktorá verzia slova je slovenská a ktorá anglická. Syn stále trávi veľa dní v týždni so mnou, takže uvidíme, ako sa to zmení, keď nastúpi do škôlky.“
Máš možnosť nadväzovať kontakty so slovenskou komunitou v Austrálii?
„Áno, mám i keď slovenská komunita v Perthe je oveľa menšia, ako tá v Sydney alebo Melbourne. Je to ale česko-slovenská komunita, ktorá je oveľa väčšia. Tým, že je môj manžel odtiaľto, nechodíme na mnoho slovenských aktivít. Bolo by to iné, keby aj on bol Slovák. Nejak som ani necítila potrebu. Máme veľa priateľov z rôznych krajín sveta. Perth je multikultúrne mesto. Som v častom kontakte s mojou rodinou na Slovensku. Píšeme si i voláme. Mám tiež niekoľko priateliek Sloveniek s deťmi, s ktorými sa občas stretneme.“
Priblíž nám trochu život Slovenky v Austrálii. Čím sa odlišuje od života Slovenky na Slovensku? V čom je možno ťažší, v čom možno jednoduchší?
„Život v Perthe je trochu pomalší, ako vo väčších mestách na východnom pobreží. Perth má perfektné počasie, takzvanú stredomorskú klímu, i keď leto tu môže byť dosť horúce. Ale ja mám rada teplo. Jediné, čo mi tu vadí, je, že od septembra do marca, čiže na jar a veľkú časť leta, tu od juhu z Antarktídy fúka studený vietor. Práve to je dôvod, prečo sa sem sťahuje veľa mladých ľudí za športom, ktorý sa nazýva kitesurfing. Mojou najobľúbenejšou časťou roka je marec a apríl, keď vietor utíchne, dni sú stále teplé a môžeme si vychutnávať západy slnka na pláži. Pláž je miesto, kde chodíme s deťmi každý víkend na jar, v lete a jeseni. Naša miestna pláž je vzdialená 15 minút. A práve blízkosť pláže, oceánu, slnečné počasie a príroda sú dôvody, prečo je Perth ideálne miesto na výchovu detí. Naše deti trávia veľa času von v prírode.
Život je tu celkovo o niečo pomalší ako doma na Slovensku. Ľudia tu neprežívajú taký stres z vecí, ktoré sú na Slovensku veľmi dôležité, ako napríklad mať uprataný dom alebo mať vždy prichystané občerstvenie pre hostí. Jediné, v čom vidím náš život ťažší, je to, že sme ďaleko od mojej rodiny a manželova rodina sa nestretáva tak často, ako tá naša doma. Tiež mi je ľúto, že naše deti nemajú možnosť vyrastať s bratrancami a sesternicami. Ja som sa neustále hrala s mojimi, keď som bola dieťa a ten blízky vzťah nám zostal dodnes.“
Ako často sa dostaneš na Slovensko? Je to finančne a časovo možné viackrát do roka?
„Na Slovensko cestujeme približne raz za rok a pol, prípadne každé dva roky. S dvoma deťmi, ktoré už majú viac ako dva roky, je to finančne náročnejšie. Môj manžel a ja pracujeme len na čiastočný úväzok, pretože rodina a čas strávený s deťmi je pre nás veľmi dôležitý. To ale tiež znamená, že na Slovensko cestujeme menej kvôli financiám. Keby sme pracovali obaja päť dní v týždni, tak by nebol problém pre nás cestovať na Slovensko každý rok alebo aj dvakrát ročne.“
Ako vnímaš postavenie slovenskej menšiny v Austrálii?
„K tomuto sa neviem veľmi dobre vyjadriť, keďže nie som so slovenskou menšinou veľmi v kontakte. Som súčasťou viacerých facebookových skupín Slovákov a Čechov v Austrálii. Keď sa deje nejaká česko-slovenská aktivita, napríklad filmový festival, tak mám vždy záujem ísť ju podporiť. V Perthe mi chýba slovenská strava. Nie je tu slovenská alebo česká reštaurácia, keďže komunita tu nie je až taká veľká ako na východnom pobreží, kde takéto možnosti existujú.“
Čo možno o Austrálii nevieme, a pritom je to zaujímavosť. Zároveň je to možno niečo, čo k Austrálii a životu v Austrálii jednoducho patrí. Skús vypichnúť tri príklady.
„Tak toho je veľa, čo by som mohla spomenúť. Ľudia sú povinní zúčastniť sa volieb. Ak sa niekto nezúčastní, príde mu pokuta na $ 20, čo je síce veľmi nízka pokuta, ale tiež to znamená, že veľa ľudí do volebných miestností príde. Tiež tu ľudia málo rozprávajú a diskutujú o politike alebo rozoberajú svoje politické rozdiely. Jednoducho sa tu život okolo politiky netočí. Veď prečo by aj, keď je toľko iných vecí, ktorým sa môžeme venovať.
Ľudia si nevyzúvajú topánky po príchode domov. Nikto tu nemá papuče alebo prezuvky pre hostí. Toto bol pre mňa dosť veľký šok. Vôbec sa mi nepáčilo, že mi ľudia budú chodiť po našom koberci v topánkach, tak som nakúpila papuče pre hostí. Časom som sa však adaptovala a upustila od toho. Teraz to už vnímam úplne inak. Navyše, v tunajšej klíme prší veľmi málo, nemáme blato a sneh a tiež sú tu ulice veľmi čisté. A čo je ešte úplne naopak, je to, že veľakrát vidíte mladých ľudí v nákupnom centre bez obuvi. Keď si len tak odskočia narýchlo, naboso.
Hlavné jedlo dňa je večera. To znamená, že každý večer si k stolu spolu sadneme ako rodina a rozprávame sa o dni v práci či škole. Kým na Slovensku je hlavným teplým jedlom obed a na večeru rodiny jedávajú nevarenú stravu, tu je to naopak. Takisto, keď si širšia rodina zasadne k stolu, sú to väčšinou švédske stoly. Každý niečo prinesie, každý si naberie a všetci jedia spolu. Žiadna z hostiteliek, ako to býva zvyčajne u nás, nebehá hore-dole z kuchyne obsluhovať každého hosťa. Všetci majú právo najesť sa spolu a obslúžiť sa sami.“
Austrália je pre mnohých cudzincov krajinou snov. Majú Austrálčania vôbec nejaké starosti? Sťažujú sa vôbec na niečo?
„Každý máme svoje starosti. Mám však pocit, že ľudia sa tu celkovo menej sťažujú a viac si užívajú život. Je to spôsobené aj tým, že životná úroveň je o niečo vyššia, takže potom aj život je ľahší a pokojnejší. I keď nie každý má vysokú životnú úroveň, celkovo je celá spoločnosť o dosť vyváženejšia a vyrovnanejšia. Ľudia žijú v menšom strese a sú trpezlivejší ako ľudia na Slovensku. My sa doma (na Slovensku) stále niekam náhlime a snažíme sa stihnúť milión vecí denne. Rodičia majú menšiu trpezlivosť s deťmi a deti sú veľakrát vedené hlavne k tomu, aby boli ticho a počúvali, namiesto toho, aby sme ich inšpirovali vyjadriť sa. To sa potom odrazí v ich dospelosti. A ešte k tomu sťažovaniu sa. Keď som začala chodiť vlakom do práce, hoci boli vlaky plné a ľudia natlačení na sebe ako sardinky, nikto nevydal ani hláska.“
Projekt VIA CREATIVA, ktorý realizuje portál Storyteller finančne podporuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Názory vyjadrené v tomto projekte nemusia nutne odzrkadľovať názory ÚSŽZ.
Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!
Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.
Monika Necpálová
Pridaj komentár & Dodaj komentar