„Cestovanie je tu na to, aby si sa duchovne obohatil, vzdelával sa, aby si si oddýchol od každodennosti a vplával do iného priestoru, kultúry, spoznal ľudí… Práve vtedy, keď túžiš po chvíli pokoja, nájdeš si skrytý tichý kútik, sadneš a pozeráš sa na to, čo sa vôkol teba deje, a znovu, keď túžiš odhaliť nové uličky, proste sa len zatúlaš a stratíš sa v nich,“ Nataša Lukáčová vysvetľuje, aký zmysel má pre ňu cestovanie.
Ihneď ako sa dostane na neznáme miesto vpíja sa pohľadom do inej kultúry, ochutnáva nové jedlá a spoznáva miestnych ľudí. Občas zažije aj kultúrny šok z pestrejšieho kontextu než je ten, v ktorom vyrástla. Je z Báčského Petrovca. Hovorí šiestimi jazykmi a už od malých nôh má pred sebou presne vytýčený cieľ.
„Už v jedenástich som si hovorila, že jedného dňa budem veľa cestovať a vždy som pri sebe mala jeden zošit, do ktorého som lepila cestovateľské články z novín a vytvárala si svoju vlastnú cestovnú knihu, lebo cestopisy milujem odjakživa,“ spomína si Nataša.
Základné akademické štúdium absolvovala na Katedre cestovného ruchu v Novom Sade. Jej obľúbeným predmetom bola ekologická turistika, a tak sa rozhodla prehĺbiť si vedomosti v tomto smere. Momentálne študuje udržateľný cestovný ruch na magisterskom stupni na portugalskej Univerzite Politecnico di Leiria, čo jej umožňuje cestovať, ale aj pracovať, keďže prednášky a skúšky sú online. Svoje kufre má rozbalené v Bratislave, kde pracuje pre jednu marketingovú spoločnosť.
„V blízkej budúcnosti by som sa chcela venovať sfére trvalo udržateľného cestovného ruchu, takže zatiaľ sledujem, aké možnosti sú v ktorej krajine. Rozhodla som sa počkať, kým skončím štúdium, aby som získala nové a užitočné poznatky v tejto oblasti,“ plánuje naša spolubesedníčka.
Udržateľné cestovanie je také, ktoré je v súlade s prírodou, zvieratami, neničí životné prostredie ani kultúru ľudí, nemá negatívny vplyv na lokálne obyvateľstvo. Okrem iného to znamená kúpiť lokálne, jesť lokálne a podporiť lokálnu ekonómiu. Ako príklad tejto praxe Nataša uvádza vstupné v Benátkach, zákaz kúpania v Austrálii na ochranu koralov, ale aj bojkot jazdenia na slonoch v Thajsku, plávanie s veľrybami a neobťažovanie morských živočíchov.
„Niektoré mestá propagujú, aby turisti na transport používali elektrické kolobežky a bicykle a pritom chránili okolie. Vo všeobecnosti je pri cestovaní najdôležitejšie čím menej negatívne vplývať na zmenu okolia a minimalizovať enviromentálny vplyv,“ uvádza Nataša.
Cestovanie rozdeľuje do troch fáz: plánovanie, realizácia a zhŕňanie dojmov. Eufória je u nej prítomná počas všetkých troch fáz. Jej najobľúbenejšia chvíľa cesty je let.
„Zbožňujem cestovať lietadlom, vždy sa snažím, aby som sedela pri okne. Som ako malé dieťa, ktoré cíti nesmierne nadšenie dívajúc sa cez okno na oblaky, obrysi miest, vrchov,“ hovorí.
Bezpečnosť na ceste
Strach z letu nie je jediné čo prekáža ľuďom splniť svoje sny. Ten, ktorý má strach z cestovania – proste necestuje, hovorí táto avanturistka. Často rada odcestuje sama, čo v teórii, pre ženy nie je veľmi bezpečné. Nataša sa delí s nami o rady, ktoré počula.
„Potrebné je nosiť prsteň na ruke, aby sa vedelo, že nie si slobodná, alebo kupovať nápoj, ktorí je vždy hermeticky uzavretý a držať ho v ruke. Ak si v nejakom neznámom meste, podvečer sa prechádzaš a ešte to okolie nepoznáš – nepoužívaj sluchadlá, ale vpíjaj ten priestor, ľudí, zvuky. Cestovateľky, ktoré cestujú samy by mali svojim príbuzným povedať o svojom pláne cesty, aby, akže sa im niečo stane, zostala nejaká stopa,“ radí.
Cestovné poistenie je ,,must have“, lebo nemocnice pre cudzincov vedia byť príliš drahé, aj vtedy, keď treba ošetriť iba malé zranenie. Prevenciou niekedy môže byť iba natieranie krémom proti komárom, či neobjednávať si ľad v mestách, v ktorých voda nie je pitná. Pouličné jedlo sa kupuje iba na miestách, kde kupujú aj domáci.
Zostať bez dokladov a peňazí v ďalekej krajine môže byť osudové, preto Nataša odporúča v niektorých krajinách používať peňaženky, ktoré sa daju skryť pod tričko. V prípade, že máte veľký ruksak, odporúča aj pláštenky. Vždy je potrebné mať dve odlišné debitné alebo kreditné karty, v prípade, že sa jedna blokuje. Skôr cesty je potrebné preskúmať mestá, do ktorých sa cestuje. Na chudobnejšie destinácie drahé šperky neodporúča nosiť, radí naša spolubesedníčka.
„Najväčším paradoxom je, že v krajinách, ktoré som navštívila sa nikdy nič nestalo, a jediná krádež, ktorá sa mi prihodila bola v Belehrade, kde mi pred niekoľkými rokmi vo verejnej doprave ukradli peňaženku z tašky. Takže aj doma musíte mať oči na stopkách,“ rozpráva Nataša so smiechom.
Táto hlavne sólo cestovateľka, hovorí, že nikto nemôže ručiť, že sa niečo zlé nestane, keď si sama alebo s niekým. No však, ona nikdy nemala problémy, lebo poslúchala svoju intuíciu a rady domácich.
„V Kuala Lumpure na schodách, ktoré vedú vysoko hore ku chrámu upozorňujú turistov, aby v žiadnom prípade nevyberali z tašky jedlo, telefóny a pod., lebo je veľa makakov, ktoré ti skočia na hlavu, jednoducho ti vec zoberú a zutekajú na strechu. Jedna Číňanka na to nedbala, a keď si z tašky chcela vytiahnúť fľašu s vodou, opica skočila na ňu, ponorila sa do tašky a začala vyberať veci,“ spomína Nataša.
Triky na lacné cestovanie
Nataša svoje prvé strany v pasoch opečiatkovala vďaka programom Erasmus + , ktoré sú určené pre mladých. Mládežnícke výmeny, ktoré môžu trvať od niekoľko týždňov do niekoľko mesiacov sú celkovo financované z fondov Európskej únie. Cesta, ubytovanie a jedlo sú zabezpečené, stačí len prihlásiť sa a držať palce.
„Takto som precestovala Balkán, bola v Nórsku na mládežníckej výmene, v Luxembursku, Španielsku, Taliansku. Veľmi by som odporučila všetkým mladým, ktorí radi cestujú a spoznávajú mladých ľudí šírom Európy, aby preskúmali, ktoré mládežnícke združenia majú v ponuke Erasmus + a aby sa prihlásili“, hovorí Lukáčová.
Pokiaľ ide o lacnejšie letenky, existujú spoločnosti, ktoré poskytujú výhodnejšie letenky než sú lístky na autobus a vlak. Potrebné je iba pravidelne sledovať ich stránky či vyhľadávače ako Momondo či Skyscanner. Najlacnejšie je kúpiť si letenky niekoľko mesiacov vopred a cestovať v strede týždňa. A niekedy je potrebné nechať to na šťastie.
„Pred niekoľkými rokmi som kúpila spiatočný lístok Viedeň- Ibica, Viedeň- Milano, Viedeň- Bilbao spolu za šesť centov! Háčik bol v tom, že systém dal do predaju lístky o štvrtej ráno, lebo letecká spoločnosť otvorila nové trasy z Viedne len pre pár tisíc miest a tých, ktorí mali šťastie,“ hovorí Nataša.
Na ubytovanie zadarmo je po celom svete rozšírená platforma Couchsurfing – kde niekto, kto má voľný gauč, ho ponúka turistom zadarmo. Nataša odporúča, aby ste si vždy pozreli komentáre ľudí, ktorí u dotyčného zostali, či je spoľahlivý alebo nie. Stať sa dobrovoľníkom v hosteli môže byť tiež jedna z bezplatných možností. Existuje na to stránka Workaway, ale možno sa opýtať aj priamo v hosteli.
„Bola som v hosteli na ostrove Palawan na Filipínoch, kde som pracovala zopár hodín na recepcii, a mala som ubytovanie a jedno jedlo zadarmo,“ hovorí Nataša.
Pekné a menej pekné veci
Zoznam miest, ktoré navštívila, je pomerne dlhý a úžasný. Bola to väčšinou Európa, Ázia a Afrika, takže vymenúva, čo si pamätá: balkánske krajiny, Nórsko, Švédsko, Dánsko, Luxembursko, Španielsko (Madrid, Barcelona, Lloret de Mal, Ibiza, Palma de Mallorca), Taliansko (Miláno, Rím, Bologna, Florencia, Benátky, Sardínia), Portugalsko, Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Česká republika, Rakúsko, Grécko, Turecko, Juhoafrická republika, Seychely, Thajsko, Čína, Filipíny, Malajzia, Indonézia – ostrov Bali a ostrov Gili Trawangan, Singapur.
No však obľúbenú destináciu si nevie vybrať, lebo každé mesto má svoje čaro. Naša spolubesedníčka verí, že každé nové mesto, aj to vedľa ktorého žijeme, nám ponúka niečo pekné vidieť, zapamätať si. No rada si zaspomína na Seychely, kde sú najkrajšie pláže na svete alebo na čas, keď robila dobrovoľníčku v hosteli na Filipínoch.
„Potom Singapur ‒ najčistejšia a najusporiadanejšia krajina, ktorú som kedy navštívila, Južná Afrika – jedinečný zážitok afrického safari a návšteva nórskeho národného parku Pilanesboor, kde sme cestovali asi 6 hodín autobusom od Osla do Bergenu ‒ a tá prírodná scenéria, ktorá bola prítomná počas celej cesty, bola ako z druhej planéty, neskutočne krásna a neopisateľná, alebo také typické Taliansko, aké možno zažiť v mestách okolo Toskánska,“ vymenúva Nataša.
No cestovanie nie sú len prekrásne scenérie, máčanie sa v mori a spoznávanie nových ľudí. K ním patrí aj dlhé sedenie v nepohodlnej preprave a hŕba nepredvídateľných, ale aj nebezpečných situácii. Jedným takým miestom je aj Johannesburg a jeho päť a pol milióna ľudí.
„Keď sme prišli do hostelu, dostali sme celý zoznam, ako sa máme správať. Sú časti mesta, ktoré nenavštevuješ ani v najdivokejších snoch, pretože sú pod vedením gangov. Vždy, keď sme odchádzali z hostela, museli sme na recepcii povedať, kam ideme – keby sme zmizli, aby proste vedeli, kam máme namierené. Akonáhle sa začne stmievať – znamená to, že musíte byť v ubytovni, pretože všetky tie tmavé uličky sa stávajú desaťkrát nebezpečnejšími. Na verejnosti neukazujete drahé hodinky ani mobily,“ vymenúva zoznam odporúčaní naša cestujúca.
Každý dom, ktorý nie je v chudobnej časti mesta, má kamerový systém a ostnatý drôt. Mali vlastného taxikára, ktorého im pridelila ubytovňa, ktorý ich všade vozil a ktorý nosí dve peňaženky kvôli krádežiam, no aj tak často príde o ne.
„My sme sa samozrejme všade pohybovali v skupine od troch do šiestich ľudí a vždy sme konali podľa inštrukcií a dobre to dopadlo, ale je to taký zvláštny pocit, keď si spomenieš, že sa nachádzaš v jednom z najnebezpečnejších miest na svete,“ hovorí Nataša.
Ešte jednu skúsenosť, ktorá ,,otvára oči“, zažila, keď navštívila väzenie Iwahig na Filipínoch, kde je návšteva turistov povolená. Spoznala väzňov, ktorí veľmi radi rozprávajú svoj príbeh. Niektorí kradli, aby prežili, niektorí obchodovali s drogami, lebo nemohli nájsť prácu, ktorou by živili rodinu, rozpráva Nataša. Sú to smutné príbehy, ktoré sa vám hlboko vrežú do pamäti a zostanú tam aj po vašom odchode.
„Spoznali sme jedného väzňa, kým sa prechádzal okolo. Robil v kuchyni. Ponukol nám ovocie ako dar. Mal úprimné, unavené oči, a skrátka nám porozprával, že je tam, lebo prevzal na seba bratovu krivdu. Brat sa zúčastnil v bitke, v ktorej zmrzačil človeka, a keďže brat má rodinu a on nie – tento bol natoľko bratom, že prevzal vinu na seba a dostal 15-ročný trest. Veľmi tichým hlasom a s úsmevom nám povedal, že má ešte dva roky a potom ho prepustia,“ spomína naša spolubesedníčka a dodáva, že po nástupe do väzenia sa oslobodený brat tohto nevinného brata väzňa zriekol.
K bláznivým zážitkom pripája aj ten, keď zmeškala lietadlo v Kyjeve. I keď mala sedem hodín do letu do Istanbulu, zabudla na časové pásmo, a na nástup do lietadla prišla na poslednú chvíľu, dosť na to aby počula ,,sorry, you are late“. Táto situácia by nebola taká hrozná, keby zvyšok cesty do Južnej Afriky nebol naplánovaný na minútu a lístky neboli kúpené.
„Najhorší pocit je ten, keď ešte stále vidíš to lietadlo zaparkované. Dvere sa zatvárajú, a ty si zostala na letisku. Odvtedy si vždy skontrolujem časové pásmo,“ spomína so smiechom Nataša.
Túžba po domove
„Domov mi nechýba iba občas, chýba mi stále, skôr to bude nejaká nostalgia, lebo moji priatelia a rodina sú tam… Ale časom si zvykneš žiť niekde inde a prispôsobíš sa tomu. Domov je vždy len jeden, je to miesto, kde si sa narodil a vyrastal a všetcí tí, ktorí žijú mimo toho mesta sa snažia vytvoriť si druhý domov, po určitom čase si človek zvykne, že chodí sem-tam a akceptuje to,“ hovorí naša spolubesedníčka.
Do Srbska sa predsa zateraz neplánuje vrátiť. Hovorí, že si to jedného dňa možno rozmyslí. Vždy sa rada vracia domov, lebo si tu oddýchne, navštívi rodinu, priateľov, psa a vždy sa poteší, keď ich vidí. Nasledovná letenka na jej zozname je tá do Portugalu.
„Chcem spoznať mesto a okolie, kde sídli moja fakulta, a tiež by som chcela odísť na niekoľko dní na Azorské ostrovy, kde je príroda neskutočná, verím, že sa mi to splní,“ plánuje Nataša.
Add Comment