Čo i po koncovke, šepkársky drak sa vracia! Alebo o hercovi Pavlovi Čiliakovi z Báčskeho Petrovca

Systematicky v sebe pestujem svojrázny  plezír z paraboly, ktorá napovedá o hutnom človekovi, ktorý tvaroval našu societu a ako taký by nás bol vedel i zachrániť, keby sme mu boli vedeli načúvať… Melodramolet o velikánovi (život  chcel takéto začlenenie) menšinového divadla, i keď ho svojimi bravúrami bol prešvihol, prinášam do tohto virtuálneho zákulisia. Nech tak natrvalo tu zostane táto zmienka, ktorá prináša jedno z najväčších nedopatrení nášho života, ktorý sa tak veľmi a ľahko vzdal kovovej neoliberálnej spoločnosti, kultúre ambaláže, ktorá nenávidí obsah a zradil magickú myšlienku.

Lesk a bieda titra

Vonkoncom Pavla Čiliaka Číľa (1946-2012) už nezaujímal život, ktorý prišiel potom. Takého, v kalendári len  štvrť na  starobu. Keď si divadlo do rúk vzala iná doba… Asi o tej vlastnej   bezvýznamnosti tušil zavčasu. A zasa, akosi sa k nej nechcel priznať, veď kto chce naisto vedieť, že zo svojej špičky raz spadne! On, pochádzajúci z tej najvyššej  hereckej šľachty! Od roku 1955 tríbený Privratským, Bartokom, Vasiljevićom, Chmelkom, Sládečkom, Hansmanom, Majerom, Butkom… čo mu tlieskali a po pleci ho potľapkávali na najprestížnejších festivaloch v Trebinji, vo Vranji, v Martine, Brezne, v Prahe… Čo nás bral vo Vyrezávaní bláznov, v Deťoch, v  Mirandolíne, v Kráľovi Ubu, V zákulisí, Lýsistrate…  Za svoje herecké výkony bol odmenený viacerými uznaniami ako doma v Juhoslávii, či v Srbsku, tak aj na Slovensku. Jedno z tých najvzácnejších je Čestné uznanie so zápisom do Pamätnej knihy Združenia divadelných ochotníkov Slovenska, ako jedinému divadelníkovi zo Srbska.

…Nevedia vlastne kedy presne začal žiť ako Herbert, ktorého naposledy potom i na doskách stvárnil s Alžbetou Vagadayovou (Volám sa Herbert), v alternácii s Pavlom Čiliakom. Hovoria, že ho vo svojej  vychrtlej samote bez tepla a svetla, či skôr vydedenstve, dobrovoľnom vyhnanstve z reality z blúznivého polospánku vedel prebrať potlesk. V tej chvíli vedel, že je príliš skoro, aby bol  nahraditeľný a príliš pozde, myslieť si, že je nenahraditeľný! Ale, žijeme tým čo dávame! Žil, aby bol niekto iný.  Žil postavami, ktoré stvárnil, do posledného dychu, keď ho už potom diváci a ľudia zanechali. Keď sa opona spustila a nik ho nečakal. Už ani diaľkový ovládač v šatni, ktorý suverénne patril jeho ruke hereckého veterána, starého mládenca! Nemal sa kto oň starať, keď mimo javiska, v zákulisí, začal ľutovať sám seba! Až napokon, bol šepkár v predstavení. Potroške almužna bol jeho šepkársky angažmán v predstavení Klinč Slovenského vojvodinského divadla.

Osika

Triasol sa vraj pred premiérami v šatni ako Osika, čo stojí a hrdí sa pod divadlom. Bol všetečná včelička. Konal so sebou, pracoval na precitlivení a empatii, večne upodozrievajúci v toho herca, čo má z neho vytrysknúť. Na skúškach nehovoril, načúval pokynom a potom sa doma dôkladne drvil ako každý seriózny herec, čo  je najosamelejšia bytosť – len so svojou koncentráciou a obrazotvornosťou, so svojimi neistotami a prehodnocovaním sa…

Doprajte si prejsť povedľa Osiky v strede Petrovca, pod divadlom, bližšie k nádvoriu, otrasie vami Číľo!

Hlas Nabuchodonozora

Asi bol býval raz  šťastný. S takým hlasom! Lyrickej rezonancie. Vedel presne a dôkladne narábať  hlasom, jedno, či v komédii či v tragédii. Sýty hlas to bol, „baršanový“! Rezonoval ako chrapľavý  a krikľavý a takýto bol drahne využívaný v rozhlasových hrách Ľuboslava Majeru v  Novosadskom rozhlase. A vôbec na jeho hlase sa akoby stavalo predstavenie, taký pocit mám! Rok 1979 sa písal, keď sa v hre Nikolo a Nabuchodonozor rozplakal dračím hlasom a ním si vytvoril dištanc, gard, vyššiu ambíciu… S týmto v štíte stojí na jednej archívnej momentke s úsmevom, k tomu „cigaršpic“ s cigaretkou, v silvestrovskej noci 1985/86 v divadelnom klube VHV nad  urodzennou spoločnosťou divadelnou. Superiórny a spokojný – o sile herca! Chcem myslieť, že bol šťastný. Aj čo snáď najvýstižnejšie zo všetkých plakal hlasom! Preboha, ako dokázať divadlovať bez takého hlasu!

Rozkoš

Nehrával alfa milencov, tí mu nepatrili! Bol nejak nad nimi. Malý, územčistý, a bol tak vyššie! Ó, aký potentý bol na javisku jeho výkon! Bol hlavný protagonista! Neistoty zo šatne zmizli v tom vírení afektov a expresie,  v karnevalizácii, depatetizácii, akú často vedel vytvoriť svojimi bravúrami! Opsesívne, biologické  prevtelenie sa dalo priam ohmatať z každej postavy. Jeho výkon pripomínal  ukojeniu libida! Sebaobšťastneniu! Povestný je jeho pán Ružička, ležiaci na bruchu sa kolíše, keď k nemu pristupuje herečka a pýta sa ho: Pán Ružička, ste sám? Neraz Režisér akoby využíval jeho túžbu po láske a po žene. Sám tie vrcholné  rozkoše pociťoval zakaždým, keď hral, v opojení predstavenia, tie by mu reálne nikto nedal, nijaká človečina, ani tá ženská. Ani tak intenzívne! Vravia, že raz mal románik…Napokon  v Herbertovi prežil lásku a z kochu sa zohrialo! Mohol milovať. Bol to výkrik prebolestný! Po nehe, po ľudskom teple!

Žil postavami, ktoré stvárnil, do posledného dychu, keď ho už potom diváci a ľudia zanechali. Keď sa opona spustila a nik ho nečakal. Už ani diaľkový ovládač v šatni, ktorý suverénne patril jeho ruke hereckého veterána, starého mládenca! Nemal sa kto oň starať, keď mimo javiska, v zákulisí, začal ľutovať sám seba! Až napokon, bol šepkár v predstavení.

Nant

U rodákov žijúcich v Nante si potvrdil zapálenie k výtvarníctvu. Zo štúdia výtvarníctva zostali zanietené zmienky o Brunovskom, minunciózne presné rytiny do lipového dreva a hra na píšťale. Záchvevy úsmevu, keď vyhladovanej divadelnej mládzi pripravoval hrianky a zasväcoval ich do zátišia kapustnice. Chcel duplovať a byť dôležitý. Chcel sa pýtať a chcel byť užitočný pre tie vyššie ambície! Hrať v nekonečne!

Šepkanie v husej koži

Najbližšie som mu bola trikrát. Okrial hlasom ako Nabuchodonozor, keď sme s televíziou nakrúcali jeho rytiny, ktorými kompenzoval nehranie na doskách a keď bol pri mojich neistotách  nesúdenej herečky v mojom nevydarenom  exkurze erotizovanej drámy  Keď sa schladí VHV-ho roku 1990, pre ktorú aj vypracoval celkom symbolistický plagát! Raz a hotovo! A potom prišlo k premene generácií, divadelnej stratégii, k sprofesionalizovaniu, to, čo prirodzene prísť prišlo! Ochotníctvo je najvznešenejšia, ale efemérna kategória, darí sa naplno, keď je materiálna istota. V neistote zo straty zamestnania a miesta v divadelnej hierarchii začal chátrať …

… A tak málo som sa vlastne činila pre Číľa!  Čoby upenlivo, len tak nepatrne bolo treba, aby sa pozmetala svojrázna potupa z tohto, osud tak chcel, šepkára. Ani veľmi nenapnúť uši a počuť jeho, čo aj už nevládny, predsa „nadhlas“ umierajúceho bez obsadenia! Hlas z búdy – zdola – na horu javiska! Ten neutícha!…

Mea omnia culpa! …zostáva  mi aspoň zúfalý pocit ľudského zlyhania!

Foto: z archívu Divadla VHV

Projekt pod názvom Tvár spoločnosti maľovaná menšinovým ochotníckym divadlom, ktorý realizuje Asociácia slovenských novinárov, finančne podporilo Ministerstvo štátnej správy a lokálnej samosprávy  R. Srbsko. Názory vyjadrené v podporenom mediálnom projekte nutne nevyjadrujú názory Ministerstva, ktoré udelilo prostriedky.

Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.