Cyril Páriš, divadelný a poetický tvorca, a umelecká sloboda

Na prvý pohľad neobyčajný človek, na druhý provokujúci umelec. Narodený v útlej slovenskej dedinke – Sklabiná – neďaleko hraníc s Maďarskom, Cyril Páriš zo slovenského Veľkého Krtíša vyrastal, ako sám hovorí, obklopený čarom prírody a bezstarostnej slobody. Túto slobodu si dodnes zachováva vo svojom divadelnom umení.

„Veľmi rád spomínam na môj plán dňa za detských čias: ráno škola, poobede rybník a moja obľúbená rybačka, o polnoci už v hore na poľovačke a ráno rýchlo do školy. Ani neviem ako sa mi to všetko podarilo zladiť. Som veľmi rád, že mi bolo dopriate, žiť práve v tých časoch,“ spomína Cyril na zašlé časy.

„Ak by niekoho zaujímalo, ako som to zvládal v škole, tak uvediem príklad. Pani učiteľka sa na matematike pýta žiakov v triede na výsledok príkladu a v tom vystrčím aktívne ruku hore a hlásim sa. Z jej rozprávania viem, že to bolo pre ňu veľmi potešujúce, nakoľko som to nikdy predtým a, koniec-koncov, ani nikdy potom neurobil. Vyvolá ma… “Áno, Cyril, tak aký bude výsledok?“ a moja odpoveď: „A viete, že najväčší medveď je Grizzly!“

Toľko k základnej škole s umelcom Cyrilom, ktorý od základnej školy až po tretí ročník na strednej škole bol odhodlaný študovať lesníctvo, presnejšie odbor: poľovníctvo a rybárstvo.

„Ani neviem ako som sa naraz ocitol na mojej prvej divadelnej skúške divadelného súboru pod vedením Štefánie Selskej a následne pred dverami prijímacej komisie VŠMU v Bratislave,“ hovorí náš spolubesedník. „Nakoniec sa moja divadelná púť začala na Akadémii umení v Banskej Bystrici. A som veľmi rád! V tom čase mi škola poskytla všetky potrebné atribúty k tomu, aby som sa mohol umelecky vyvíjať a hlavne kreatívne spoznávať ten „umelecký“ svet.

Cyril Páriš a jeho alma mater – Akadémia umení v Banskej Bystrici

„Našou ročníkovou vedúcou bola Ida Rapaičová, ktorá mi do vienka vložila to najdôležitejšie poznanie: „Miluj umenie v sebe, nie seba v umení!“/K.S.Stanislavskij/. A týmto divadelným „zákonom“ sa snažím riadiť dodnes,“ pokračuje Cyril v rozhovore o akademickom divadelnom zázemí a dodáva: „Na Akadémii sme mali v tom čase plejádu skvelých pedagógov, ktorí nás naučili remeslu a tak sa nás snažili pripraviť na reálny život. Nie vždy, ide ten život tak, ako si to naplánujeme, ale vždy s tým môžeme niečo urobiť – teda je to len na nás!“

Cyril Páriš až neskôr pochopil súvislosti jeho životnej cesty. „Zistil som, že môj prastarký z mamkinej strany bol veľkým milovníkom divadelného umenia. V obci Bierovce (pri Trenčíne) zrežíroval niekoľko divadelných predstavení s tamojším ochotníckym súborom,“ hovorí.

Vírus umenia vo svojom DNK nosí – natrvalo. „Ak by som mal definovať v čom spočíva moja láska k umeniu, tak by som si pomohol definíciou, ktorú som počul od Ľuboslava Majeru: „Umenie je vírus, na ktorý nechcete nájsť protilátku!“ A naozaj si už neviem ani predstaviť môj život bez tejto pridanej hodnoty,“ takto vníma umenie. Umenie v sebe ešte takto vysvetľuje:

„To je tak, že keď napr. na ulici vidíte zaujímavý typ chôdze slečny, ktorá ide oproti vám. V momente ju skopírujete a keď vás minie už kráčate tak isto… Teda chvíľu, kým si zapamätáte všetky potrebné pohyby…a ak sa na vás popri tomto úkone niekto pozerá, teda si to niekto iný všimne a v nemom úžase sleduje, čo ste to za psychopata, vám to vôbec, ale vôbec nepríde zvláštne!,“ snaží sa priblížiť svoju umeleckú každodennosť umelec. „Totiž ide o moju prácu, ktorú vykonávam 24h denne. Zapisujem si každú maličkosť či zážitok, ktorý následne viem využiť pri tvorbe.“

Zapisujem si každú maličkosť či zážitok, ktorý následne viem využiť pri tvorbe.

Cyril Páriš

O umení hovorí, že je všade prítomné. „Nám, ktorí sa mu venujeme bližšie, je zverená tá krásna povinnosť zachovávať a rozvíjať jeho posolstvo,“ hovorí Cyril.

Cyrilove súčasné pôsobiská

Najprv pracoval na Základnej umeleckej škole v Modrom Kameni, kde ako učiteľ Literárno-dramatického odboru neskôr získal trvalý pracovný pomer. V súčasnosti pôsobí v Hontiansko-ipeľskom osvetovom stredisku vo Veľkom Krtíši, najskôr ako metodik pre divadlo a umelecký prednes a vplyvom životných okolností, súčasne ako poverený vedením organizácie.

„Keď tak trošku zrekapitulujem moje 10-ročné pôsobenie na škole v Modrom Kameni, vychádza mi cez 50 divadelných inscenácií a nespočetné množstvo umeleckých prednesov, ktoré som za toto obdobie so žiakmi vytvoril. Celkom slušné!“ kvituje náš umelecký pedagóg.

„Či už ako učiteľ alebo metodik, hlavnou náplňou mojej práce je, aspoň tak to vidím ja, udržať záujem o umenie a umeleckú tvorbu v našom okrese Veľký Krtíš. Nie je to veru ľahká práca, pretože my Slováci často zabúdame na to najdôležitejšie – kto sme!,“ upozorňuje na neľahké položenie umenia a kultúry. „Národ tvorí územie, kultúra, jazyk… Obávam sa čo by sa s nami stalo, aký odkaz pre budúce generácie by sme zanechali, ak nebudeme venovať dostatočnú pozornosť každej z týchto zložiek.“

Cyril pôsobí aj v ochotníckom divadelnom súbore Divadlo Štefana Kvietika vo Veľkom Krtíši a má aj svoje Divadlo Odtiaľ – Potiaľ.

„Práca s ochotníkmi je neuveriteľne naplňujúca. To, že sa v dnešnej dobe nájde pár ľudí, ktorí po práci venujú svoj voľný čas tejto činnosti je pre mňa veľkou výzvou. Vidím v nich toľko odhodlania a chuti, až niekedy uvažujem odkiaľ to pramení, prečo, ako je možné, že sa v človeku nájde taký cit, ktorý ho motivuje tvoriť a predvádzať vytvorené,“ hovorí náš umelec a dodáva:

Práca s ochotníkmi je neuveriteľne naplňujúca. To, že sa v dnešnej dobe nájde pár ľudí, ktorí po práci venujú svoj voľný čas tejto činnosti je pre mňa veľkou výzvou.

Cyril Páriš

„Ochota vytvárať umelecké i spoločenské hodnoty predurčuje týchto ľudí k statusu – vážený občan. Naozaj. História si zapamätá ich mená a dnes ešte netušiac stanú sa „nesmrteľnými“ – a právom! Vytvoriť charakter dramatickej postavy, reprodukovať príbeh a odovzdať ho divákom je danosť, ktorá nie je zverená do vienka každému. Ich tvorbu možno označiť za príklad bezhraničnej obety, na ktorú sa nesmie zabudnúť. Ja osobne som veľmi vďačný za každú chvíľku strávenú v ich prítomnosti, lebo vtedy skutočne cítim, čo divadlo vlastne je!“

O Divadle Odtiaľ – Potiaľ hovorí jednoznačne:

„Divadlo Odtiaľ potiaľ je – moje!“ a ikeď tento rozhovor vznikal mailovo, vieme si predstaviť Cyrilov výraz tváre, keď to hovorí.

„Hm, vieš, pre mňa je veľmi dôležitá umelecká sloboda. Tvoriť tak ako ja chcem, to, čo ja chcem a vtedy, keď to chcem. Aspoň v niečom si trošku plním svoj sen. V dnešných časoch je na Slovensku také „divoké“ umelecké obdobie. Tvorí sa všeličo – hlavne rýchlo a veľa! Často uvažujem či tvorcom tohto umeleckého „humbuku“ tie peniaze stoja za to, aj keď mi je jasné, že z niečoho sa žiť musí. Navzdory tomu som presvedčený, že sa oplatí robiť kvalitne,“ mieni Cyril.

Cyril Páriš, divadlo poézie, aj Pivnica

„Cyril, poznám ťa ako vynikajúceho, takého iného pedagóga a režiséra, v kontexte vlaňajšieho dramatického divadelného seminára v Pivnici, kedy ma vlastne oduševnil tvoj prístup k deťom a otváranie nových divadelných horizontov deťom z vojvodinských slovenských dedín,“ prihovárame sa ďalej (v maile) nášmu spolubesedníkovi, ktorý je vo Vojvodine akoby doma.

„Na seminár ma pozvala Katka Mišíková Hitzingerová, ale Vojvodinu poznám už dlhšie. Mojim snom je stráviť tu starobu. Ja milujem túto zem, jej tichosť a múdrosť tú rovinu a šum vánku, ktorý ti svojim pohladením vyrozpráva každý jeden príbeh až do poslednej kvapky dunjevače,“ kuje dôchodcovské plány tento mladý umelec.

„Aké je divadlo poézie?“ spovedáme ďalej nášho spolubesedníka.

„Áno, ja sa aj cítim ako taký „iný“ pedagóg. Neviem čím to je – nerobím to cielene. Môj prístup k deťom, mládeži vychádza hlavne z pokory. Snažím sa byť spravodlivý, decká beriem ako seberovných, ale poriadok musí byť! Dalo by sa to v skratke opísať ako: „Cukor a bič!“ Ja som bol vychovávaný ešte za starých čias a mám pocit, že tento systém je oveľa účinnejší a lepší ako tie dnešné – novátoriny!“ objasňuje najprv svoju inakosť a až potom ide na tému divadla poézie:

„Divadlo poézie je mi veľmi blízke z viacerých dôvodov. Sám som poetický tvorca a tak si s tými veršíkmi trošku rozumiem. No zase raz je najdôležitejšia – sloboda. Táto javisková forma je syntézou všetkého a umožňuje absolútne vybúrenie. Hawk.“

Vo veci divadla poézie hovorí, že ide hlavne o pedagogický proces. Alebo ako sa tomu po „pansky“ hovorí – tvorivá dramatika.

„Primárne nie je dôležité vychovávať ďalšieho herca či herečku, ale naučiť deti, mládež vnímať umenie a vedieť k nemu zaujať postoj. Ono to má ďalekosiahlejšie opodstatnenie v spoločnosti, živote. Všetko, čo asi chcem vyjadriť je v týchto slovách Jana Wericha: „Umenie je ako slnko, ktoré sa tiež nikomu nevtiera. Keď zatiahne závesy a zavriete okenice, tak vám slnko do bytu nelezie, lenže je to vaša chyba, pane, že chcete žiť potme.“

Cyril je toho názoru, že hlavným výstupom rozvoja osobnosti prostredníctvom sebavyjadrenia a fantázie je – úsmev. „S deťmi je ho neúrekom! Teda môžeme povedať, že hravým a úsmevom naplneným tvorivým procesom sa z detí a mládeže stávajú lepší a vzdelanejší ľudia. Som veľmi rád, že troškou k tomu môžem prispieť,“ uzaviera Páriš.

Otázka na záver

Umenie by malo (aj) reagovať/kritizovať spoločensko-politické dianie okolo nás. Robí toto aj tvoje umenie, teda ty ako umelec?

„Veď toto. Mám dnes pocit, že umenie je všetko iné, len nie priestor pre zamyslenie a to by malo byť. Je to jeho poslanie, presnejšie poslanie tvorcov. Musíme sa vyjadrovať, musíme reflektovať. Dnes sa mnohí umelci na Slovensku verejne vyjadrujú k politickej situácii a ja sa pýtam prečo nechali zapadnúť prachom politickú satiru, prečo? Áno, vystúpiť na tribúnu a rečniť o slušnosti je asi ľahšie, ale to je na inú debatu. Všetci sme spoluzodpovední. Som trošku kritický, ale prekáža mi tento svet mamony. Totiž pre mňa nikdy neboli v umení na prvom mieste peniaze a pritom som sa vždy dokázal uživiť. Nemám síce nóbl auto či vilu, ale mám dobrý pocit a to je pre mňa viac. A taký je aj môj pohľad na umenie – je to služba,“ hovorí Cyril Páriš.

Práve vo svojom divadle Odtiaľ – Potiaľ sa venuje hlavne spoločensko-politickému dianiu.

„V monodrámach „Príbeh ulice“ a „Kam sme sa to dostali“ reflektujem dnešnú dobu, ten chaos, v ktorom žijeme. Ústrednou témou týchto monodrám je dehumanizácia človeka. Obsah monodrám sa zaoberá kritikou voči súčasnej brutalite, agresivite, netolerantnosti a neznášanlivosti, úvahou o potrebe divadla, aký význam má kultúra v našich životoch, ako aj myšlienkou, že isté spoločenské negatíva sa stávajú už tolerovanou normou. Monodrámy provokujú adresátov k odpovedi na dané témy, ktoré rezonujú v dnešnej spoločnosti. Toto je moja reakcia…“ uzaviera, aj provokuje na zamyslenie sa a činenie sa divadelný a poetický tvorca Cyril Páriš z Veľkého Krtíša zo Slovenska.