Nekaždodenný človek

Akademickú výtvarníčku Danielu Markovú vytrvalosť sprevádzala na ceste k umeniu, teraz je jej spoločníčkou na ceste umením

Daniela Marková

„Keď som bola malá, veľmi rada som vyfarbovala, čmárala. Kreslila som do nemoty, ale to nebolo mojim hlavným záujmom,“ začína svoj príbeh Daniela Marková, akademická výtvarníčka a výtvarná pedagogička, pôvodom z Hložian, teraz Petrovčanka. „Zaujímali ma vlastne relígie.“

Jedného dňa, bola vtedy ešte základoškoláčka, odišla za miestnym farárom, aby zistila, v akej miere štúdium teológie poskytuje informácie a vedomosti o všetkých relígiách. Avšak, Markovej otec nechcel ani počuť o štúdiu náboženstva. Štúdia relígii sa vzdala, avšak svojej druhej veľkej lásky – výtvarného umenia – nie.

„Ako dieťa som bola veľmi hanblivá, a cez kreslenie som sa najľahšie vyjadrovala,“ hovorí Daniela a dodáva, že v základnej škole sa umelecky príliš neprejavovala. Nebyť veľkej podpory, ktorú našla v prvom rade v starom otcovi, možno by umenie tiež zostalo mimo jej života.

„Keby nebolo môjho starého otca, myslím si, že by som sa nedostala ani na výtvarné súkromné hodiny, ani na výtvarnú akadémiu. On mi vždy hovoril: ‚So školou môžeš aj kopať, ale bez školy sa zamestnať nemôžeš. Nikdy nevieš kam ťa život zavedie, preto si musíš vedieť aj sama na život zarobiť.‚ S jeho podporou, a neskoršie aj s podporou rodičov som aj vytrvala na svojej ceste k výtvarnému umeniu,“ spovedá sa naša spolubesedníčka.

Daniela Marková absolvovala Akadémiu umenia v Novom Sade, odbor grafika u profesora Živka Đaka a neskoršie aj postgraduálne štúdium grafiky, keď v roku 2015 obhájila diplomovú prácu, tento-krát u profesora Slobodana Kneževića. Od roku 2007 je profesorkou výtvarnej kultúry na Základnej škole Jána Čajaka a Gymnáziu Jana Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci. Dokonca na petrovskom gymnáziu vyučuje aj voliteľný program Umenie a dizajn.

Daniela sa v ôsmej triede s najlepšou kamarátkou vybrala na súkromné hodiny kreslenia, keďže sa obe chystali na prijímačky do Školy pre dizajn Bogdana Šuputa v Novom Sade. „Dostať sa na túto školu bolo veľmi ťažké, a ikeď sme zložili prijímačky, do školy nás nevzali. Vtedy sa otvoril aj nový smer, ale sme nemali záujem oň, pretože som ja začala chodiť na súkromné hodiny k akademickej maliarke – grafičky Divne Stefanovićovej Tilićovej a kamarátka si vybrala inú školu,“ hovorí.

Daniela Marková sa však umenia nikdy nevzdala. Prijímačky na Akadémiu umenia v Novom Sade, ktoré boli náročné, aj za pomoci manželov, akademických maliarov a grafikov Divny Stefanovićovej Tilićovej a Zvonka Tilića, ktorí ju dôkladne chystali pre príjimacie skúšky, zdolala:

„Všetkými silami som sa snažila zložiť ich, pretože mi bolo dôležité, aby som našla samu seba.“

Dievča z dediny študuje grafiku

„Keď som sa dostala na štúdiá, ja, dievča z dediny, všimla som si ihneď, že sa moji kolegovia úplne inak priprávali na príjimacie skúšky, aj na samotné štúdium. Boli iní od mňa: vyrastali v inom prostredí, ich rodičia mali styk s umením, niektorí z rodičov boli sami umelci. Asi pre tieto iné okolnosti moji kolegovia štúdium inak dožívali, ako ja. Už mali vybudovanú tematiku a na štúdiu iba v nej pokračovali, kým som sa ja prvé dva roky iba tratila,“ hovorí ďalej teraz už renomovaná umelkyňa Marková.

Neskoršie si vysvetlila, že je to aj dobre, lebo skúmala rôzne témy – na rôzne spôsoby, ktoré boli raz príjemné, inokedy menej príjemné.

„Napríklad, v kreslení nás forsírovali celé štyry roky. V prvom ročníku sme hodiny kreslenia mali päť-krát do týždňa, dokonca v sobotu, a nebolo to vždy príjemné, lebo som s profesorkou kreslenia mala najhorší vzťah. Len po mnohých rokoch som si uvedomila, že tým, že bola „zlá“ voči mne, vlastne, že ja som to negatívne dožívala, táto profesorka mi dobre urobila. Ona vlastne celý rok pozorovala moje výkresy a nasledovný rok mi povedala, že by som sa mala sústrediť na to, čo ma obklopuje. Raz mi povedala: ‚Choď za tým, čo najlepšie poznáš.‚ – a začala som pátrať a analyzovať, čo je to, čo je naozaj moje,“ vraví ďalej.


Prečítajte aj: Rozprávačský kód režiséra Ľubomíra Kocku z Ameriky pramení vo vojvodinskej Pivnici


To, čo Daniela Marková najlepšie poznala, bola starého otcova vinica a rodičovské lúky, kde vyrastala. „Moji rodičia boli poľnohospodári, zaoberali sa zeleninárstvom a ja som veľa času trávila s nimi na roli. Keď som chodila na súkromné hodiny, prepoludním som bola na hodinách kreslenia v Novom Sade, a popoludní v poli,“ hovorí Daniela Marková.

 To bol jej maják v živote, i v umení: lúka. Roľa. Vinica. Jedným slovom: krajinka. 

„V tej chvíli som sa v tvorbe obrátila k prírode, ktorú som neskoršie v treťom a štvrtom ročníku tematizovala aj na fotografiách. Neskoršie, keď som sa dopracovala ku grafickým listom, príroda zostáva v stredobode môjho umeleckého záujmu a to cez redukovanú krajinku,“ približuje vlastnú cestu v definovaní vlastnej umeleckej témy.

Keď som bola vo štvrtom ročníku Akadémie umenia, na prednášky do Nového Sadu som cestovala z Hložian. Pre mňa bolo ideálne prísť včas ráno na prednášku, či do ateliéru, v kľude si rozložiť príbor, zapáliť si cigaretu (vtedy nám povoľovali v ateliéri fajčiť) a čakať na profesorov a kolegov. V jedno ráno prišiel ku mne náš známy grafik a profesor Radovan Jandrić a pýta sa: ‚Kedy ty prichádzaš, keď ťa ja nemôžem obehnúť?‚ Bola to sympatická príhoda s vynikajúcim umelcom, pôvodom z Maglića, na ktorú si často a rad spomínam.

Daniela Marková

Redukovaná krajinka z Markovej tvorby sa stráca v roku 2005, keď sa na postdiplomových štúdiách dopracovala ku geometrickému výrazu.

„Na postgraduálnych štúdiách sa moja krajinka, plocha, ktorá bola do vtedy kompaktná, rozbila. Prestala byť kompaktná v obdĺžniku alebo štvorci, v ktorom sa ináč na začiatku tvorí,“ vysvetľuje ďalej s úsmevom na tvári, pretože, ako sama hovorí, k tomuto došlo celkom náhodou.

„Vlastne sa stala chyba v tlači,“ smeje sa Daniela, ďalej vysvetľujúc, o čo vlastne išlo.

„Priprávala som grafiku vo forme skladačky, pri ktorej každá farebná plocha bola iná platnička, pripravovaná pre offset tlač. Keď som platničky skladala, jedna stále „bežala“ nabok. Nijako sa mi nedarilo vybalansovať jednu časť skladačky. S tou „chybou“ som odišla za profesorom. A on sa oduševnil. ‚Super! Rozbíjaj plochu, teraz tak, potom trochu inak,‚ povedal mi profesor.“

Daniela Marková znovu stála pred novou výzvou, ako zrealizovať novú tému, či nové videnie jej starej témy vo svojom umeleckom rukopise.

„V tom období som menej času trávila na lúke, ale aj ďalej, keď som niekam cestovala, všímala krajinku. Krajinka mi vždy priťahovala pozornosť a v nej som opäť našla inšpiráciu a spôsob ako „rozbiť“ plochu vo svojej tvorbe, pretože som „to niečo“ pocítila. Musíš to niečo pocítiť, a vtedy vieš ako na to. Podobne tak sa v poslednej dobe pokúšam vniesť slovenskú ornamentiku do mojich grafických a kolážových prác,“ vysvetľuje.

 Slovenská ornamentika v grafike Daniele Markovej pripomína spoločnosť vo Vojvodine. 

„Plocha, tá moja lúka, poznačená slovenskosťou, je tu ešte stále, ale plocha je rozbitá, pretože mám pocit, že multietnická Vojvodina je už nie tým, čím bývala. Tá „moja“ Vojvodina, v ktorej som vyrastala, v ktorej nebolo dôležité, kto sme a čím sme, v ktorej ale bolo dôležité zachovávať si svoju vlastmú identitu, akoby sa strácala. Rozbila.“

Daniela Marková mieni, že grafika nie je pre každého umelca

„Grafiku som si zvolila pretože mi čierno biela plocha bola bližšia, ako farebná. Pokúšala som sa maľovať, ale ma to príliš nepriťahovalo. Existujú u mňa obdobia, keď rada maľujem impresionistické krajinky, predsa grafika je mojou prvou a stálou láskou,“ rozpráva Daniela Marková.

 Danielu lákal proces tvorby grafického listu, podobne ako ju v súčasnosti láka aj grafický dizajn. 

„Keď som kreslila, ak som si mohla vyberať, vždy som si vybrala tuš a pero a k tomu, pravdaže, čierno-biele, či sie tóny. Na súkromných hodinách mi ponúkli niekoľko výtvarných techník, tie jednoduché, a vždy som si každú úlohu svedomite urobila, ale najradšej som robila s tušom a perom. Keď mi však dali urobiť linorez, za krátky čas som urobila veľa, i keď mi prsty „odpadali“, ale to mi bolo zaujímavé. Zvlášť, keď mi profesori ukázali svoje staré práce, to bolo ono. K tomu, k mojim profesorom často chodili aj iní umelci, veľmi často práve grafici a ja som sa motala okolo nich, takže hádam som si inú techniku ani nemohla vybrať,“ zdôveruje sa.

Jedného dňa Daniela Marková do daru dostala knihu pod názvom Albín Brunovský.

„Brunovský bol známy slovenský maliar a grafik, a kniha ma oduševnila, a akosi silnejšie pripútala k rozhodnutiu vybrať si práve grafiku,“ vysvetľuje a dodáva, že ju vždy lákal proces, v ktorom sa výkres pretavuje do grafiky, z výkresu sa vytvára matrica, z ktorej opäť vzniká výkres, čiže grafický list:

„Tento proces si vyžaduje postup – a čas a vytrvalosť. Toto ma pri grafike lákalo.“

Z výstavy grafík a koláži akademickej grafičky Daniely Markovej v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov / Foto: z archívu spolubesedníčky

Vždy, keď mala niekomu poradiť, ktorý smer si vybrať na štúdiu umenia, Daniela Marková radila, aby si vybral grafiku. „S grafikou sa naučí aj maliarstvo, či sochárstvo, ale grafika sa pri druhom odbore nenaučí,“ hovorieva naša spolubesedníčka.

Daniela Marková je aj mentorkou študentom s pokročilým individuálnym plánom. Výsledok tejto práce sa odzrkadľuje v mnohých oceneniach získaných na rôznych súťažiach doma i v zahraničí. Na jej odporučenie mnohí odišli na umeleckú strednú, či vysokú školu.

„Napríklad, dve žiačky, Anna Boťanská, teraz Andrejićová, a Emília Valentíková Labáthová, ktoré prišli za mnou s informáciou, že chcú ísť študovať na Akadémii umenia, som aj priprávala a obe si vybrali grafiku ako študijný odbor,“ hovorí a dodáva:

„Keď niekto začne kresliť, ihneď sa vidí, čo niekomu viacej leží, či je viacej pre maliarstvo alebo grafiku. Grafikom však nemôže byť každý. Ale tieto dve umelkyne sú už teraz úspešné a ja sa teším z ich úspechov. Podobne som pyšná na mnohých ďalších žiakov, ktorí si aj na základe mojej rady vybrali buď umeleckú strednú, alebo vysokú školu, a sú úspešní vo svojom odbore,“ dodáva naša spolubesedníčka.

Umenie je pre mňa umenie osobný prejav. Niekto sa prejavuje písaním, iný v divadle. Ja sa prejavujem výtvarním umením. Umenie je, keď prejavujeme sami seba a keď svoje emócie, ktoré dávame do umeleckého diela, ponúkneme aj iným. (Daniela Marková)

Daniela Marková hovorí, že sa jej s deťmi najlepšie pracuje na rozličných výtvarných táboroch, akým je umelecká kolónia pre žiakov základných škôl Makovička, ktorej je koordinátrokou a organizátorkou, či letná škola výtvarných umení pre deti v Báčskom Petrovci, ktorú realizovala spolu s Emíliou Valentíkovou Labáthovou. Inak, Marková je aj autorkou a koordinátoroku umeleckej kolónie akademických umelcov v Srbsku pri Galérii Karola Miloslava Lehotského na Gymnáziu Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci.

„Niektoré deti majú talent, druhé sú kreatívne, iné zasa kreslenie a maľovanie iba baví a to celkom stačí, aby tvorivosť a práca plynula a rozvíjala sa. Práve tieto deti, ktoré sú chtivé a talentované, ma držia nad vodou,“ uzaviera Daniela Marková.

About the author

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Add Comment

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Reklama

PoTYkajme si! PODCAST

PoTYkajme si! PODCAST

PODKAST Storyteller

PODKAST „Na ivici“

PODPORA V ROKU 2022 – PODŠKA U 2022.

E-KNIHA ZADARMO!

PARTNERI

Newsletter Storyteller