Na južných svahoch Fruškej hory, tam, kde sa kopcovité oblasti strácajú a rozprestiera sa úrodná sriemska rovina sa učupila Binguľa. Podľa údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva v roku 2011 Republikový štatistický ústav, v Binguli žije spolu 732 obyvateľov, z čoho je 226 Slovákov.
Prvé slovenské rodiny sa do Bingule prisťahovali roku 1835, a to najprv do Starej Bingule a po rokoch začali osídľovať aj Novú Binguľu.
Demografická situácia v tejto sriemskej dedine je tiež nie veľmi pestrá – zápasí s odchodom ľudí do väčších prostredí, samozrejme aj do zahraničia.
Menej početní sú tí, ktorí sú odhodlaní zostať v dedine, do ktorej sa ich predkovia prisťahovali pred mnohými rokmi a bojovať o jej obstátie. Vedome, či nevedome… Do tejto skupiny patrí aj mladý profesor slovenského jazyka a literatúry Darko Babeľa (1989).
Po skončení Základnej školy Savu Šumanovića v Erdevíku (v Binguli majú školu, v ktorej sa vyučuje iba v nižších ročníkoch) Darko uvažoval o svojej budúcnosti a povolaní. Keďže do kostola chodieva odmalička, ako hovorí, od svojich troch, či štyroch rokov, najserióznejšie uvažoval o tom, že študovať bude na teologickej fakulte a stane sa farárom.
Preto jeho rozhodnutie bolo zapísať sa do Gymnázia Jána Kollára v Petrovci a po skončení strednej školy smerovať na Evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave.
„V tom období, keď som sa zapisoval na strednú školu som sa dozvedel, že v nastávajúcom päťročnom období je kňazov v slovenských dedinách vo Vojvodine nadostač. Preto som sa zapísal do gymnázia a uvažoval som o tom, že sa po skončení strednej školy situácia pravdepodobne zmení. V Báčskom Petrovci som skončil prvý ročník gymnázia a potom som sa presunul do Gymnázia v Sriemskej Mitrovci, kde som potom strednú školu aj absolvoval“, otvára rozhovor Darko Babeľa.
Štyri roky ubehli, Darko v rukách mal stredoškolský, čiže gymnaziálny diplom a naplno bolo treba uvažovať o vysokej škole. Situácia sa veru, ako náš spolubesedník uvádza, veľmi nezmenila – údajne aj ďalej bolo nadostač evanjelických kňazov v cirkevných zboroch v našich dedinách, takže si Darko sadol a dôkladne pouvažoval o tom, kam smerovať. Zapísať sa na bohosloveckú fakultu bez ohľadu na to, že jeho služby možno nebudú potrebné, alebo meniť sen z detstva a vyberať si niečo iné?
„Situácia sa po skončení mojej strednej školy bola podobná. Otázne bolo, či by som tu mal prácu a zostať na Slovensku som nechcel. Preto som, chtiac-nechtiac, začal uvažovať o zápise na katedru slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte v Novom Sade… Ale, dnes je inak, kňazov je menej, ale už je hotovo…“, zahmká si Darko Babeľa.
Darko Babeľa: „Predsa Filozofická fakulta v Novom Sade.“
Nakoniec sa naozaj dostal na štúdium slovenčiny v Novom Sade. Musel si prenajať byt, presnejšie izbu, lebo z Bingule cestovať do Nového Sadu bolo fyzicky veľmi namáhavé. Darko si však spomína na to, že počas školenia veľmi túžil po domove, rodine, rodnej dedine a po všetkom, čo mu Binguľu pripomína.
„Veľmi mám rád život na dedine a ťažko si predstavujem bývanie v byte, medzi štyrmi múrmi. Je to akoby som bol v klietke. Doma si vždy nájdem čo budem robiť. Buď niečo prplem na dvore, alebo v záhrade. Môžem povedať, že som profesorom slovenčiny, ale v duši som sedliakom“, usmievajúc sa konštatuje Darko.
Predsa, neboli iba štyri múry dôvodom, prečo sa Darko v Novom Sade počas štúdií necítil ako ryba vo vode. Dôvody sú oveľa hlbšie, emotívnejšie, lyrickejšie…
„Na prvom ročníku štúdií sme v utorok nemávali prednášky. V pondelok, stredu, štvrtok a piatok sme mali, ale utorok nám bol voľný. Tak som ja v pondelok ihneď po prednáškach nasadol na autobus a išiel som domov. Podvečer som bol doma, v utorok tiež a iba v stredu ráno som sa vracal do Nového Sadu. Nekúpim si nejaký sendvič, alebo čo ja viem, ale najlacnejší rožok, tie peniaze si ušporím a radšej si kúpim autobusový lístok…. Márne ma babka, u ktorej som býval odrádzala…“, spomína si Darko Babeľa.
Život po vysokej škole
Uleteli ďalšie štyri roky a za Darkom bola aj vysoká škola. V januári 2014 skončil štúdium a stal sa profesorom slovenského jazyka a literatúry. Mieni, že pri zamestnávaní nemal mnoho ťažkostí, lebo už v tom istom roku sa mu v septembri ponúkla príležitosť pracovať.
„Príležitosť bola meniť kolegyňu, ktorá bola na materskej dovolenke. Menil som ju v Základnej škole Savu Šumanovića v Erdevíku. Predsa, kolegyňa je učiteľkou triednej výučby, takže som najprv pracoval ako učiteľ v nižších ročníkoch. Ihneď som dostal prvákov a pracoval som v kombinovanej triede s prvákmi a tretiakmi. Preto si myslím, že som mal trochu šťastia a hovorím, že som nemal ťažkosti pri zamestnávaní“, hovorí Darko Babeľa.
Na tom pracovnom mieste zostal zhruba pol druha roka, čiže kým sa jeho kolegyňa nevrátila z materskej dovolenky. To znamenalo, že sa končí aj potreba za Darkovými službami a ocitol sa bez práce.
„Kým som mal tú prestávku, úprimne som si pracovisko ani veľmi nehľadal. Zhodou okolností sa stalo tak, že tá istá kolegyňa, ktorá bola na materskej dovolenke mala menej seriózne zdravotné problémy. Tak sa mi znovu ponúkla príležitosť pracovať v tej istej škole. Ibaže tentoraz to bolo oveľa kratšie, možno taký mesiac. V tom školskom roku ma až trikrát vracali do práce, lebo pred jeho koncom som menil ďalšiu kolegyňu, ale to bolo vo vyšších ročníkoch“, spomína si Darko.
Prečítajte aj článok Ako sa Marína Kondačová z Petrovca dostala na Slovensko
Parciálne zamestnania nie sú tým najlepším riešením, predovšetkým preto, že človek nemá istotu a ťažko je čokoľvek aj plánovať, keď ste v pracovnom pomere iba niekoľko mesiacov.
Predsa, profesorka slovenčiny, ktorá prednášala v Základnej škole Sriemského frontu v Šíde sa odsťahovala a zostalo voľné miesto. Tak sa profesorovi slovenského jazyka a literatúry ukázala príležitosť pracovať v Šíde.
„Musím spomenúť, že aj tá kolegyňa najprv bola na materskej dovolenke, čo znamená, že som znovu bol iba náhradník. Neskoršie sa tá istá kolegyňa odsťahovala a ja som zostal pracovať. Zdá sa mi, že to bolo v roku 2016…“, dodáva Darko.
Teraz už prednáša v Šíde, kde má tak žiakov nižších, ako aj vyšších ročníkov základnej školy. Neskoršie sa dostal aj do škôl v Binguli a v Ľube, pribudol aj Erdevík, kde žiakom nižších ročníkov prednáša slovenský jazyk s prvkami národnej kultúry.
Keď sa na to pozrieme z tejto dištancie, v serióznej spoločnosti a krajine by sme očakávali, že Darko má mnoho práce a nabitý program. Ale je to iba hypoteticky… Tento mladý Binguľčan má úhrne len 25-30 žiakov na štyroch školách. Keď si všetko spočíta má zhruba iba okolo 50 percent výkonu.
„Uvedomujem si, že je to málo, preto mám aj nízke príjmy. Tiež je problémom aj to, že do práce cestujem autobusom a neraz sa stane, že mám napríklad iba prvú a šiestu hodinu. Za ten čas sa nemám ako vrátiť domov, takže darmo mrhám časom, kým na prednášky čakám. Zatiaľ ma to neznechucuje a neodrádza od práce. Ak netečie, aspoň kvapká“, s optimizmom sa na krutú realitu díva Darko.
Bez ohľadu na všetky problémy a ťažkosti, na ktoré naráža, keďže stále nemá trvalý pracovný pomer, Darko ani zo Srbska neplánuje odísť, ale ani z Bingule nikam nesmeruje.
„Neviem si predstaviť život mimo dediny. Presnejšie, mimo Bingule. Ja chcem odísť do kostola, nenechám si ujsť ani jednu nedeľu. Chcem sa prejsť po dedine, zastaviť sa pri ľuďoch, porozprávať sa s nimi… Nikde by som sa nevedel cítiť ako doma. Možno niekto povie, že som konzervatívny a staromódny, ale nič nemôžem za to. Rád odídem do iných dedín, chcem navštevovať iné cirkevné zbory, ale sa večer chcem vrátiť domov a zaspať na mojej posteli. Veď mám aj tetu v Amerike, ktorá ma mnohokrát pozývala na návštevu a ja ani počuť. Komunikujeme a vidíme sa prostredníctvom Skype a mne to stačí“, pokúša sa vysvetliť Darko.
V Binguli majú niekoľko spoločenských organizácií či spolkov. Samozrejme, v početných je aktívny aj Darko. Je členom SKOS Milana Rastislava Štefánika, perie im a žehlí sukne, keď sa pripravujú na festivaly, či iné vystúpenia.
Darko Babeľa vlastní peknú kolekciu slovenských krojov. Zhruba má okolo dvadsať sukieň, ktoré zostali po zosnulých babkách v Binguli.
„Keď niekto zomrie, mne je ľúto, aby tie kroje a staré predmety prepadli. Potom si ja to vezmem a už mám z toho poriadne kopy. Mienil som, že počas tohto leta to trochu upravím, ale nestačil som“, hovorí Darko.
Ako sa rozhovor chýli ku koncu, akoby sme sa vyhýbali otázke o osude Bingule v budúcnosti. Či pre strach, obavu, neistotu, či čosi iné…
„Neviem čo povedať. Ľudia odchádzajú za lepším životom. Neverím, že niekto odchádza iba pretože chce, ale pretože musí. Najviac sa odchádza na Slovensko, iní sa zamestnajú v Šíde či v Sriemskej Mitrovici a tiež odídu preč. Ja zatiaľ nie. Žijem si podľa svojho. Hádam by ma z Bingule vyhnala len vojna…“, zahútaný zostáva Darko.
Foto: z archívu spolubesedníka D.B.
Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!
Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.
Pridaj komentár & Dodaj komentar