nedeľa, 26. januára 2025, protest v Kovačici (gymnázium/základná škola/obec)
Každá vzbura občanov v Obci Kovačica proti akejkoľvek nespravodlivosti sa tradične začína v Padine – najväčšej dedine v obci a najľudnatejšom slovenskom prostredí vo Vojvodine, obývanom ľuďmi známymi svojim harmonickým spolužitím. A ako už veľakrát doteraz, keď sa postaví Padina – vstane aj celá obec.
Poctu otvoriť toto, v poradí posledné povstanie pripadla mojim kolegom zo základnej školy v Padine, ktorých podporila ako rada rodičov tamojšej ZŠ, tak aj stovky rodičov, ktorí ich prišli podporiť.
Už o pár dní sa vzbura rozšírila aj do samotného sídla obce, a tak sa do Kovačice hrnuli študenti a žiaci, ktorých sprevádzali a podporovali ich rodinní príslušníci, ako aj ďalší obyvatelia.
Keď som pred 30 rokmi prišiel z Belehradu do Kovačice, celá obec mala asi 30.000 obyvateľov, avšak tento počet sa – vďaka všetkému, čo sa udialo v predchádzajúcich desaťročiach – znížil o polovicu.
Ak sa teda na nedeľnom proteste zúčastnilo okolo 1.500 ľudí – alebo každý desiaty obyvateľ tejto Európy v malom, národnostne najzmiešanejšej obce v Srbsku, ktorú opustila takmer polovica obyvateľov – možno pokojne povedať, že protest bol úspešný a že je sloboda na obzore.
Že je sloboda blízko, potvrdila aj prítomnosť niektorých učiteľov, ktorých považujem za zodpovedných za svoje osobné utrpenia ako človeka, ktorý sa verejne nebál hovoriť o kalných ťahoch vládnucej moci, a ktorí sa – podľa mňa – pravdepodobne snažia vyskočiť na posledný vlak pred zmenou vlasti vyhnúc sa tak zodpovednosti za svoje činy.
Protest, ktorý zorganizovali študenti, sa začal pred gymnáziom, kde pôsobím už dve a pol desaťročia. Hneď po príchode som sa dôkladne nahlásil kompetentným v inštitúcii – postavením pred kameru, aby videli, že účinkujem vo výchovno-vzdelávacom procese dokonca aj v nedeľu.
O to, aby moja prítomnosť a zaoberanie sa mimoškolskými aktivitami boli autentické, sa postarala maturantka gymnázia, ktorá mi do rúk nasadila transparent s nápisom: Študenti majú moc a režim sa moci bojí! – ktorý som samozrejme nosil ako najvyššie vyznamenanie počas celého protestu.
Po príhovore jedného zo študentov, ktorý v krátkosti hovoril o účele nášho dnešného zoskupenia, cez park gymnázia a potom po hlavnej ulici sa prúd občanov vydal smerom k základnej škole, kde študenti prečítali svoje požiadavky, po čom sme sa presunuli cez cestu – pred budovu obce.
Nastalo hromovo-hlasných 15 minút ticha, keď sa čas zastavil, a predsa letel neuveriteľne rýchlo, prinesúc mi obrovský prílev očistnej energie, toho mystického zážitku spolupatričnosti a spoločenstva v niečom, pred čím každá prekážka – vrátane aj ničomníkov, ktorí uväznili celú krajinu a všetkých z nás – sa stáva plytkým potokom, ktorý s ľahkosťou bude prekročený.
A teraz, 10 rokov po tom, čo som sa pustil do boja proti zločincom úplne sám, trpel a takmer prišiel o život, znovu som objavil jeho zmysel, uvedomujúc si, že už nie som sám a že všetko, čo som počas predošlých desaťročí robil si našlo úrodnú pôdu v našich deťoch – nanovo objaviac pre mňa zmysel nášho výchovného povolania a dokonca aj života samotného.
Titulná fotografia: Michael Kotváš
Pridaj komentár & Dodaj komentar