DIKTATÚRA VPRED! – alebo pokus o brzdenie vývoja menšinového spoločenstva v kontexte vlastných záujmov a sebaprezentácie

KOMENTÁR

Autor: Mgr. Samuel Koruniak, PhD. z Báčskeho Petrovca

Škoda, že sme sa vďaka určitým „persónam“, ktoré seba vyvyšujú na piedestál najväčších, najsilnejších, najvernejších a najúspešnejších Slovákov, národovcov (mám pocit, že sa vraciame k obdobiu boja o slovenskú svojbytnosť) dostali tam, kde sme teraz. Akoby sme sa pomaly posúvali (vďaka nim) k mŕtvemu bodu, z ktorého sa musíme dostať, lebo tam nechceme, nemôžeme ísť, cieliť.

Škoda, že nám takéto osoby kážu o morálnych hodnotách, ľudskosti, spravodlivosti, pritom svojím diskurzom, písaním, drzými a urážlivými komentármi (pozrite si iba profil a komentáre „najúspešnejšieho Slováka“), činmi a ignoranciou ukazujú úplný opak toho, čo je podstata týchto vlastností.

Škoda, že nás ich „objektívne“, „transparentné“, „cieľavedomé“ praktiky a metódy dostali tam, že na vedúcich pozíciách kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií vojvodinských Slovákov máme nekompetentné osoby, osoby bez praxe a odborného pozadia pre danú oblasť.

V tomto zmysle sa pýtam: ako je možné, že sa slovenská inteligencia, najmä stredného a staršieho veku, ktorá si už medzi slovenskou menšinou vybudovala meno, tzv. autoritu, naďalej iba mlčky, rezignovane, priam pasívne na toto všetko pozerá a nereaguje?

Že sa Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov dostáva do rúk neodborníkovi v danej oblasti (nehovoriac o tom, že bol zvolený počas núdzového stavu a spôsobom, ktorý je asi a priam typický pre súčasnú vedúcu garnitúru)?

Že najstarší kultúrno-spoločenský (zväčša) dvojmesačník vojvodinských Slovákov Nový život, do ktorého slovenská inteligencia prispievala a naďalej prispieva, nemá podporu (žiaľ, od začiatku nového zloženia) našej najvyššej menšinovej inštitúcie, orgánu, ktorý by bezodkladne mal podporovať takéto projekty, ale sa musí samostatne uchádzať o granty a o finančnú podporu (asi to bude tým, že na mieste šéfredaktora nesedí predstaviteľ ich záujmovej kultúry a, „žiaľ“, nie je prepojený s projektmi, kde sa prezentuje „folklórna, krojová tradícia“ vojvodinských Slovákov)?

Že na miestach ďalších menšinových inštitúcií a ustanovizní sedia sčasti odborné, prípadne úplne nekompetentné kádre, ktoré hája a počúvajú spomenuté osoby, prípadne presadzujú vlastné názory a záujmy, ničiac tak vybudované renomé inštitúcií a hodnoty našej menšiny, pričom stranícka príslušnosť otvára vráta všetkým, ba vo väčšine prípadoch nesprávnym osobám?

Že devastovaním, neúplnými informáciami a vyzdvihovaním iba jednej strany v našom jedinom týždenníku prvýkrát výrazne klesá počet odberateľov, pretože sa tam dostali práve osoby, ktoré z daného týždenníka vytvorili miesto, médium na prezentáciu iba svojej záujmovej skupiny, svojich názorov a argumentov? Nehovoriac o tom, že svojimi komentármi priamo v novinách podceňujú a degradujú prácu všetkých našich pedagogických pracovníkov, ale aj ostatných, ktorí svoj čas venujú vzdelávaniu našich budúcich generácií (stačí si prečítať posledný odsek v Hľ (6. júna 2020), číslo 23, s. 5)?

Že dané praktiky, metódy a spôsoby, ktoré vyvolali vlnu nespokojnosti, komentárov a diskusií prešli bez žiadneho otvoreného listu, komentára odbornej verejnosti? Čiže samotní zamestnanci všetkých inštitúcií, ktorí naďalej trpia ich metódy, zostali tak bez priamej podpory tých, ktorí budovali, boli na vedúcich miestach, prípadne ich obdobie pôsobenia je priamo späté s kultúrnymi ustanovizňami a nielen s tými, o ktorých píšeme?

…

Škoda, že súčasná slovenská menšinová „politická“ garnitúra nepočúva hlas ľudu (nemyslím na týždenník), názory a city svojho spoločenstva, ale sa postupne ponára do svojho vlastného sveta, plného egoizmu a vystatovania sa, urážania, netaktických a nepremyslených komentárov a útokov, v ktorom aj asi zostanú. Ani sa z toho nepokúšajú dostať.

Škoda, že sme museli pristúpiť k tomuto činu, upozorňovať na to, protestovať, burcovať, míňať energiu proti ich spôsobom, praktikám a metódam a nie spoločne budovať, rozvíjať, modernizovať a prezentovať kultúrne, spoločenské bohatstvo našej menšiny (druhú časť vety tak hlasno kedysi hlásali).

Avšak takýmto praktikám treba otočiť chrbát a pomaly sa od toho vzďaľovať, pretože možno osamotený človek pochopí, že si celé menšinové spoločenstvo obrátil proti sebe a stráca v nich podporu. Asi je to tomu človeku ukradnuté, pretože dosiahol cieľ: devastovaním, rozkúskovaním, rozhádaním society, v tomto prípade menšinového spoločenstva si nastolil menšinovú diktatúru, proti ktorej tak veľmi bojoval a kritizoval na začiatku svojej politickej menšinovej kariéry.

Verím, že sa na to nebudeme mlčky pozerať (príklad si môžeme vziať práve z kysáčskych osvetových pracovníkov), že otočenie chrbta (chrbtov) nebude jediné (kysáčski učitelia nám dokázali, že treba vyjadriť svoj názor a ísť do ulíc), čoho sme schopní, totižto, treba proti takýmto neduhom spoločne morálne a spravodlivo bojovať, pretože je to jediná a správna cesta. Rovnako chcem veriť, že danú situáciu (situácie) rýchlo prekonáme a nezabudneme na ňu, pričom nám ona bude výstrahou, aby sme si takéto negatívne javy, indivíduá viacej k sebe a na miesta našich menšinových inštitúcií nepripustili.

Autor je lektor slovenského jazyka a kultúry na Inštitúte slavistiky Univerzity v Kolíne (Nemecko).