STO ROKOV KRAGUJEVSKEJ VZBURY (1918 – 2018)


„Drahá mama, ja ich syn Janko, sa odoberám od mojej láskou vrele milovanej mamičky, obzvlášť od mojej sestry a od milovaného bratríčka Otka, lebo mňa 8. júna poobede zastrelia. Tu im posielam 39 korún. Polovicu dajte na kostol a polovicu chudobným žobrákom. Takže sa s nimi rozlučujem, i s celou rodinou. Zbohom!“  Takto Janko Pitter v sobotňajšie ráno 8. júna 1918 v kragujevskej kasárni písal svojej materi list na rozlúčku, lebo sa o niekoľko minút poslednýkrát nadýchne a bude po ňom.

Veliteľ tohto rakúsko-uhorského oddielu  Artur Marx totiž „veľkoryso“ dal vojakom možnosť napísať listy na rozlúčku so svojimi najbližšími, keď 44 slovenským vojakom 71. pešieho trenčianskeho pluku prečítali rozsudok za zločin vzbury.

Slovenských vojakov osud nemilo prekvapil v Kragujevci

Najväčším peším plukom v rakúsko-uhorskej monarchii bol 71. pluk. Keďže jeho, ale aj jeho dvoch práporov, náhradného práporu a doplňovacieho veliteľstva, hlavné sídlo od roku 1882 bolo v Trenčíne, nazývali ho drotárskym, lebo väčšina vojakov tvrdila, že sú drotármi alebo potomkovia, či príbuzní preslávených slovenských drotárov. Po vyhlásení mobilizácie (28. júna 1914) v náhradnom prápore 71. pešieho pluku bolo sústredených 8.000 záložníkov, ktorí už v auguste 1914 išli na ruský front a od roku 1915 sa slovenskí vojaci dostávali aj na rakúsko-taliansky front. Napr. v bitke pri rieke Piave (1917) tento pluk zastavil postup talianskych a spojeneckých vojsk, avšak v konečnom sumáre išlo katastrofálnu porážku rakúsko-uhorskej armády a ich spojencov na talianskom fronte. Na týchto frontoch, zvlášť na východnom, sa však začali množiť dezertácie rakúsko-uhorských vojakov. Okrem toho, 15. decembra 1917 bola uzavretá dohoda so sovietskym Ruskom o prímerí, kde sa hovorilo aj o navrátení zajatcov, k čomu aj prišlo. Medzi nimi sa vrátilo aj asi 60-70 tisíc vojakov slovenskej a českej národnosti. Hoci si mysleli, že sa pre nich vojna končí, mýlili sa.

Mnohí z vojakov 71. pešieho pluku sa v roku 1918 dostali do Kragujevca, odkiaľ mali ísť opäť do boja na taliansky front. Vojaci však prejavovali totálny odpor ísť opäť bojovať na taliansky front.  Aj v to nedeľné popoludnie, keď slnko vyhrievalo kragujevskú kasárňu, vojaci, navrátilci z ruského zajatia, ktorí okrem nováčikov a starého mužstva tvorili náhradný pluk, dostali žold pred odchodom do Talianska a voľný deň, ktorý trávili s domácimi Srbmi v lokálnych krčmičkách. Áno, spievali, ale zvlášť túžili po domove, po rodine, po svojich milých, po svojom drotárskom remesle. A nadávali na rakúsko-uhorskú politiku vojny, nezmyselných smrtí, nevinných obetí. Vojny už mali plné zuby!

Trápili ich „malé“ ľudské problémy, vnútorná línia citov bola silnejšia než bola myšlienka, ktorú hlásala rakúsko-uhorská monarchia v prvej svetovej vojne. Kolotoč vojny sa otáčal, no slovenských vojakov nebolela vojna, bolel ich život, ktorý nechali doma. Aj preto mali trpký pocit zo skutočnosti, že ony, navrátilci 71. pešieho pluku, dostávali iba štyri týždne dovolenky, kým napr. príslušníci 15. honvédskeho pluku v Trenčíne dostávali dva až tri mesiace dovolenky. No netrápila ich iba dĺžka dovolenky. Bieda, ktorá sa zvlášť v roku 1918 pociťovala cez nedostatok stravy, uniforiem, základných hygienických, ale aj ubytovacích predmetov (stoličiek, postelí a pod.) oproti hýreniu dôstojníkov len pridávali iskry do ohňa. Dovolenka, ktorá mala predstavovať istýsi relax a prinavrátenie síl, pridávala ďalšie vrásky na čelá vojakov, lebo na nich zisťovali, že ich rodiny trápi hlad a chudoba.

Iskra, ktorá zapálila oheň vzbury slovenských vojakov v Kragujevci

Ani v ten posledný pokojný večer 2. júna 1918  vojaci trenčianskeho drotárskeho neslýchali, že sa do ich spoločnosti v Kragujevci vlúdil prefíkaný prisluhovač monarchie, agent Hubert Jindra, ktorý bol poverený sliediť slovenských vojakov a hlásiť prípadné nepokoje, rebélie a opozičné postoje. Aj on „pridal ruky“ k nešťastnému osudu slovenských vojakov, ktorí po návrate z večierky, aj verejne preukázali svoj revolt z plánovaného odchodu na taliansky front a zároveň z manierov a krikľúnstva svojich veliteľov v Kragujevci. Zámienka bola gavrilovskoprincipovská, aspoň sa tak traduje: nechutné jedlo, karhanie vojaka za hlasné spievanie či nadmierná demoštrácia sily – nadriadeného postavenia dôstojníkov nad vojakmi, ktorí sa vrátili z večeirky, aby sa v noci z 2. na 3. júna 1918 v kasárni v Kragujevci vzbúrilo okolo 700 vojenských navrátilcov 71. náhradného pešieho pluku a dobylo útokom kasárne a odzbrojilo jednu rotu nováčikov.

Táto vzbura sa dosť rýchlo rozvetvila. Zachvátila celý Kragujevac, ktorý vtedy mal 18-tisíc obyvateľov. Vzbúrencom patrili kasárne, nemocnica a prakticky celé mesto, ale prešibaná líška, veliteľ kragujevských kasární podplukovník Artur Marx nesedel nečinný. Z okolia zmobilizoval eskortu dragúnov, guľometný oddiel, s ktorým dokázal obsadiť most vedúci k arzenálu muničného skladu, a tým znemožnil vzbúrencom zmocniť sa ďalších nábojov, čo v podstate predznamenalo Marxovu prevahu. Keď slnko zapadalo, podvečer 3. júna povstanie udusili. Nasledovalo hľadanie organizátorov povstania, za ktorým vraj stál šikovateľ Viktor Kolibrík, dvadsaťosemročný feldvébel, ktorý nenávidel diktát.

Vojenská prokuratúra bola krutá, vojaci súdržní. Nik nikoho neudal, ani sa na výzvu podplukovníka Marxa nik dobrovoľne neprihlásil ako hlavný organizátor vzbury.  Vojensko-súdna vyšetrovacia komisia  zaregistrovala 82 obvinených, dôkazy mali na 59 vojakov, ktorých postavili pred súd. Sobota, 8. júna 1918, bola posledným dňom pre 44. V ten deň krutí dôstojníci rakúsko-uhorskej armády v Kragujevci donútili všetkých obyvateľov Kragujevca dívať sa na popravu slovenských vojakov. Mnohí si skrývali oči, mnohí pozerali do neba a pýtali, či v období po uzavretí Brestlitovského mieru medzi Ruskom a Rakúsko-Uhorskom v marci 1918, ktorým sa ukončili boje na východnom fronte, ktorý bol už dobrým znamením, že koniec prvej svetovej vojny sa blíži, má zmysel neľudsky trestať vzbúrencov. Odpoveď nedostali.

Ondrej Kišša s manželkou (Zdroj: Europeana)

Ani Ján Križan z Chocholnej-Velčice nedostal odpoveď na otázku, kto sa postará o jeho poldruharočnú dcéru Annu, narodenú 12. októbra 1915, pri ktorej narodení nebol, hoci sa s manželkou Evou 27. júla 1914 brali z lásky. Nebol, lebo bol v Kragujevci ako príslušník 71. trenčianskeho pešieho pluku. Svoju dcérku po prvýkrát videl o necelé tri roky, keď bol v máji 1918 na dovolenke. Anna bočila od neho, skrývala sa za maminu sukňu.Lebo „otec na diaľku je cudzejší ako sused, s ktorým sa nerozprávame pre rozbitý plot… Aj takto si vojna vyberá svoje kruté dane.

Anna, neplač! Možno aj tak, ako neskôr ešte veľa ráz dedo, sa jej vtedy, uložiac ju do postele, prihovoril otec. Aby sa v ruchu letného večera mohol pokojne odobrať od blízkych, keď sa z dovolenky v Chocholnej vracal k svojmu pluku do srbského Kragujevca. Všetci ho zdržiavali, nech sa neponáhľa, deň-dva sa dáko stratia, povie, že sa dačo pridalo na ceste. Ale on že nie, že musí. Mnohí sa čudovali, veď nielen svojvoľné predĺženie dovolenky, ale aj dezercia bola už vtedy takmer hromadnou formou protestu proti vojne. Proti vojne, v ktorej už na začiatku „ani jedna strana nedosiahla podstatný úspech, hoci straty na ľuďoch boli obrovské“. Ján Križan však chcel protestovať ináč,“ písala redaktorka Marta Moravčíková v Smene 10. januára 1986.

Ukladajúc dcéru do postele, v posledný májový večer, Ján Križan sa odoberal od nej, od manželky, lebo sa musel vrátiť k svojmu pluku do Srbska. Vrátil sa do Kragujevca, a o niekoľko dní bol súčasťou vzbury, následkom ktorej Anna Križanová, vtedy takmer trojročné dievčatko, zostalo bez otca.

Prosím ťa, kamarát, keď sa vrátiš domov, vezmi si za ženu moju manželku a moje deti vychovávaj ako vlastné,“ dvadsaťosemročný vojak Ondrej Kiss-Kráľ z Krpelian riekol na rozlúčku kamarátovi, s ktorým slúžil v pluku pred konečným činom popravy zastrelením. I napriek tomu, že išlo o zvláštnu láskavosť, jeho oddaný priateľ želanie splnil. S vdovou po Ondrejovi Kiššovi mal neskôr syna Júliusa.

„Slovenskí vojaci cestou na popravisko stŕhali náhrdelníky, podávali ich okolostojacemu davu, alebo jednoducho hádzali na cestu, pod nohy, tiež rodinné fotografie, prosili Kragujevčanov, aby ich, keď to bude možné, odovzdali príbuzným…… Mne istý vojak podal retiazku. Zovieral som ju v ruke, pozerajúc na otca,  čo… pomýlený bol môj otec…. ako pošleme retiazku jeho matke, o čo nás odsúdenec prosil…,“  hovoril Petar Petrović Kraguj z Lužnice pri Kragujevci, svedok popravy, ktorý v roku 2003, keď vznikla reportáž Vladimíra Dorču pod názvom Dobre počujem, to hlas umieračika, uverejnená v Hlase ľudu 14. júna 2003, mal devaťdesiat krížikov na chrbte.

A potom odzneli výstrely na Stanovljanskom poli v Kragujevci! Potiekla krv 44 slovenských vojakov náhradného práporu 71. pešieho pluku. Umieračik začal zvoniť.

 

Vdovy a siroty po popravených slovenských vojakoch z okolia Trenčína v roku 1932 (Zdroj: http://.klubvtn.info)

Umieračik v Kragujevci ako výstraha dneška

Štyridsaťštyri. Toľko vojakov popravili 8. júna 1918 v Kragujevci a najčastejšie sa toto číslo spája s kragujevskou vzburou na sklonku Veľkej vojny. Ale kragujevská vzbura má viac obetí. V niektorých publikáciách a prácach sa spomínajú aj ďalší vojaci, ktorí sa zúčastnili vzbury so zbraňou v ruke a ktorí boli zavraždení alebo umreli na následky zranenia počas vzbury, na čo upozorňuje aj zanietený bádateľ (a dokladá s dôkazmi) Peter Pavlík. Pavlík mieni, že „aj títo by boli popravení, ak by prežili prestrelku v meste či pri obrane kasární, alebo ak by prežili zranenia, ktoré utrpeli v noci z 2.6-3.6.1918. Lenže títo vojaci akoby ani neboli obeťami vzbury. Sú to obete vzbury, ktoré sa síce niekde a občas spomenú, ale nepripomínajú. Pritom si zasluhujú rovnakú pozornosť ako 44 popravených. Koľko bolo týchto ďalších obetí a kto to presne bol, aký bol ich osud, o tom sa už bežne medzi ľuďmi veľa nevie.“

Konečná, zatiaľ známa bilancia padlých slovenských vojakov vo vzbure v Kragujevci, podľa Pavlíka, je 44 + 2 + 1 + 3: 44 popravených vojakov, dvaja zabití počas vzbury – Juraj Rýdzi a Ján Olešnaník, jeden na druhý deň po vzbure – Pavel Kozlár – a zranení šiesti vojaci, z ktorých traja umreli medzi 3. a 8. júnom – Pavol Sýkora, Ján Štrbka a Ján Domanický, okrem nich boli ešte ďalší traja vojaci ťažko zranení a tiež presunutí do nemocnice na ošetrenie – Jakub Kriváček, Andrej Pastva a Vincent Záhradník, ale o ich ďalšom osude sa ďalej nič nevie.

Iné zdroje spomínajú iný počet zabitých a zranených, na čo upozorňuje aj Pavlík, pozývajúc na dobové dokumenty a historické zdroje:

„V preklade telegramu Vojenského generálneho gouvernementu v Belehrade c. a k. Ministerstvu vojny vo Viedni z 3.6.1918 odpoludnia sa píše o počte mŕtvych a ranených: „2 mŕtvi (teda Rýdzi a Olešnaník), 12 ranených, jeden z nich medzitým zomrel (určite Sýkora, zomrel teda ešte v nočných hodinách alebo dopoludnia 3. júna) – okrem toho je istý dôstojník veľmi ťažko ranený“. Na
inom mieste sa zase spomína na strane vzbúrencov päť padlých vojakov, traja ťažko a sedem ľahko zranených. Tu by snáď mohlo ísť o to, že medzi zranených vzbúrencov boli možno
započítaní aj tí vojaci, ktorých zranili samotní vzbúrenci – ak by zranení boli tiež príslušníkmi náhradného práporu. Vzbúrencami boli zranení nadporučík v zálohe Erwín Deutsch
a pešiaci Jozef Liska, Ján Kolembus a Ján Holíček. Celkový počet zranených desať by bol potom presný, teda šesť zranených vzbúrencov a štyria vzbúrencami zranení.“

Zdroj: Pixabay

Osudy (popravených) slovenských vojakov nehovoria o osudoch a životoch veľkých „hrdinov“, ale o oddanosti, ľudskosti, solidarite a živote mimo zákernej vojny, po ktorom túžili skutoční hrdinovia – vzbúrení vojaci v Kragujevci – ktorí už nevládali a nechceli vládať zabíjať v mene rakúsko-uhorskej myšlienky, v ktorú ani neverili. Hovoria aj o  náreku matiek, vdov, detí, sestier, lebo keď v novembri 1918 zvony tak slovenských, ako aj svetových chrámov oznamovali koniec prvej svetovej vojny, matere slovenských vojakov 71. pešieho trenčianskeho drotárskeho pluku popravených iba päť mesiacov pred podpísaním prímeria plakali na Stanovljanskom poli v Kragujevci. Popravení boli, pretože sa vzbúrili proti vojenskej drezúre, ktorej mali plné zuby. V ustupujúcej vojne bojovali – proti vojne, za život a ľudskú dôstojnosť.

Slovenskí vojaci formálne prehrali vzburu. Morálne a duchovne sa dostali na piedestál oslavujúci ľudskosť. Aj po uplynutí sto rokov od tejto nešťastnej udalosti, keď sa spomenie kragujevská vzbura, myslí sa predovšetkým na boj o ľudskú dôstojnosť, ktorý bol sprevádzaný silnou všeslovanskou myšlienkou a motiváciou.

Dobre počujete, ešte stále umieračik v Kragujevci na všetky štyri strany sveta zvoní o ľudskosti, solidarite, všeslovanskej myšlienke a ľudskej dôstojnosti ako výstraha  pred narastajúcimi nacionalistickými a fašistickými ideami a myšlienkami, poukazujúc na smutný príbeh extrémneho 20. storočia poznačeného dvomi svetovými vojnami, ktoré ukázali najbarbarskejšiu tvár človeka. Počujete…?

Historické údaje uverejnené v tomto príspevku sú v najväčšej miere čerpané z knihy Laca Zrubca Kragujevská vzbura (2003). Názov príspevku je alternácia názvu reportáže Vladimíra Dorču Dobre počujem, to hlas umieračika, uverejnenej v Hlase ľudu, 14. júna 2003.

Posted by:Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.