Galéria Zuzky Medveďovej – kultúrny fenomén vo Vojvodine

Voľakedy dlhá a úzka miestnosť, ktorá ďakujúc svojim dlhým stenám bola ideálna na výstavu umeleckých diel, predovšetkým obrazov – dnes to už nie je pravidlo – galéria je miesto, kde vládne umenie a ticho, ktoré v symbióze vedia byť príliš hlasné.

Taká je aj  Galéria Zuzky Medveďovej , ktorá bola založená v Petrovci pred 33 rokmi, i keď idea o jej založení existovala ešte v roku 1984, keď výtvarná umelkyňa, podľa ktorej je táto inštitúcia pomenovaná, vo svojom ateliéri v Bratislave zoskupila vtedajšie významné osobnosti zo spoločensko-politického a kultúrneho kruhu Báčskeho Petrovca a povedala:

“Som rada, že ste prišli. Treba nám posúriť s galériou v Petrovci. Urobíme testament. A bude to. Moje dielo končí. Z toho, čo mám v Petrovci, urobte galériu.”

^{👆 Vypočujte si podcast Galéria Zuzky Medveďovej, kultúrny fenomén vo Vojvodine}

„Bola to šťastná okolnosť, že Zuzka Medveďová, ktorá sa ako taká osamelá dedinská maliarka, – hoci žila v Bratislave na Záhradníckej ulici v strede Bratislavy, kde mala aj ateliér, – keď prišla do svojho domu na Širokej ulici tvoriť, najčastejšie to bývalo v letných mesiacoch, najviac sa kamarátils Mučajovcami, s Pavlom a Xéniou. To boli jej kamaráti, a na nejaký spôsob vďaka Mučajovcom sa vlastne Zuzka Medveďová rozhodla si ich zvoliť za svojich predstaviteľov v našej komunite, ktorí by preniesli jej prianie, vtedy už 80-ročnej, že by chcela svoj opus a svoje výtavrné dielo ponechať a darovať Petrovcu a Petrovčanom,“ Vladimír Valentík, výtvarný kritik  približuje situáciu, v ktorej vznikla Galéria Zuzky Medveďovej, ktor bola oficiálne otvorená 1. júla 1989, a dodáva:   

„Ten odkaz, ktorým Zuzka Medveďová venúva svoje výtvarné dielo, napísal Pavel Mučaji. Je to také básnickým slovníkom napísané.“

Na základe napísaného závetu väčšia časť výtvarných diel Zuzky Medveďovej sa istýmsi spôsobom stala majetkom Petrovčanov.  

„Jej výstavy koncom 60-tych rokov a v roku 1972, boli akoby prípravou, aby sa už ako 80-ročná rozhodla uplatniť tu, lebo hoci strávila vo svojom ateliéri na Záhradníckej ulici v Bratislave veľa rokov, Zuzka Medveďová sa pre česko-slovenský výtvarný kontext nikdy nestala významnou a veľkou maliarkou. Aj v Encyklopédi československých výtvarných umelcov, ktorá vyšla kedysi pred 50-60-timi rokmi je samozrejme aj jej meno, kde ju uvádzajú ako takú maliarku kvetinových zátiší. Teda to, čo Zuzka Medveďová maľovala a pre nás bolo dôležité, to pre deijiny a výtvarnú kritiku na Slovensku neznamenalo nič,“ vysvetľuje Valentík a dodáva:

„Zuzka Medveďová sa po roku 1980 pripravovala, že sa vráti do rodiska, no zdravotný stav jej to neumožnil. Avšak s jej právnikom a s Mučajovcami sa podarilo pohnúť proces a procedúru, v ktorom sa jej prianie, aby jej urna s  popolom bola uložená na petrovskom cintoríne, ku jej rodičom a sestrám, čo sa aj realizovala.“  

Vladimír Valentík hovorí, že podľa neho to bol aj signál, aby sa pristúpilo k zakladaniu Galérie Zuzky Medveďovej.

Hviezdy boli asi naozaj naklonené tejto idey, keďže v tom období vznikla aj nová budova základnej školy v Petrovci, čiže priestory, kde Zuzka Medveďová kedysi vystavovala boli uvoľnené. Práve tieto priestory vlastne boli určené na vznik Galérie Zuzky Medveďovej a Obecnej knižnice Štefana Homolu.

„Konečne, keď dve triedy bývalej základnej školy spojili – v jednej sa kedysi vyučovala fyzika a v druhej domácnosť, vytvoril sa galerijný priestor, pri vzniku ktorého konzultatntom bol riaditeľ Múzea výtvarného umenia Vojvodiny Slobodan Sanader, ktorý po odbornej stránke  sugeroval ako vykonať založenie galérie, a urobil aj výber z jej pozostalosti,“ hovorí Vladimír Valentík, dodávajúc, že Sanader z jej pozostalosti vybral 54 obrazov, ktoré sa odniesli do Národného múzea do Belehradu na reštaurovanie.

^{Atmosféra pri realizácii projektu Rustika ako výtvarná akustika Zuzky Medveďovej: Anna Séčová-Pintírová, riaditeľka Múzea vojvodinských Slovákov, Aleksandra Bučková, produkčná podkastu a Vladimíra Dorčová-Valtnerová, autorka projektu a novinárka. / Foto: © Storyteller}

Žiaľ, otváranie galérie nebolo vôbec také, aké som si predstavovala… A predstavovala som si ho trochu poeticky, ako vo filme… Je sobota, a všetci sú sviatočne oblečení. Vyparádení Petrovčania sadajú na svoje bicykle, niektorí sa však rozhodnú ísť pešo a spoločne smerujú k novej kultúrnej ustanovizni, aby sa štyri roky po smrti Zuzky Medveďovej stali svedkami významnej kultúrnej udalosti a mali možnosť pozrieť si 54 zreštaurovaných diel našej prvej akademickej maliarky.

Trochu som smutná, že otváranie takej ustanovizne zostalo takmer nepovšimnuté…

Tie časy neboli vôbec jednoduché. Na dvere vtedajšej Juhoslávie klopali vojny. Najprv ticho a nepozorovane, neskôr čoraz silnejšie.

„S odstupom času je divné, že naša verejnosť, hoci treba mať na zreteli, že ide o rok 1989, čiže ide tu o poprevratový rok, ktorý sa udial rok predtým v Novom Sade a vlastne aj Juhoslávia sa začala na nejaký spôsob búrať. My sme si aj napriek tomu tu pokojne žili a robili. Možno pod vplyvom tejto spoločensko-politickej situácie sa samotnému otvoreniu Galérie Zuzky Medveďovej nedala dostatočná váha,“ hovorí Valentík a dodáva:

„Najlepšie o tom, ako naša verejnosť a naše médiá vnímali význam otvorenia novej inštitúcie, hovorí fakt, že na otvorení galérie nebol žiaden fotoaparát, teda nikto to nefotil a kdeže by bol niekto s kamerou. Teda prebiehalo to tak, nepovedal by som, že celkom pri tichosti, veď sme sa na otvorení prihovorili niekoľkí, profesor Mučaji, ja, nejaká báseň tam bola, a tak ďalej, a malo to dopad pred verejnosť iba vďaka ojedinelému článku uverejnenom v Hlase ľudu.“

Poďme teraz do súčasnosti, do roku 2022, keď sa na rôzne kultúrne, umelecké a kreatívne spôsoby pripomenulo 125. výročie narodenia Zuzky Medveďovej.

Galériu Zuzky Medveďovej v Petrovci môžeme vnímať ako kultúrny a umelecký fenomén na týchto priestoroch.

„Galéria Zuzky Medveďovej bola založená aj s cieľom prezentácie súčasného výtvarného umenia a základom pre založenie galérie bolo dielo Zuzky Medveďovej,“ vysvetľuje Anna Séčová-Pintírová, riaditeľka Múzea vojvodinských Slovákov , v rámci ktorého funguje aj Galéria Zuzky Medveďovej.

„Galéria počas svojho viac ako 30-ročného pôsobenia nikdy nefungovala ako samostatný subjekt, ale vždy patrila k Domu kultúry a dnes vlastne pod správu Múzea vojvodinských Slovákov. V tomto našom výstavnom priesotre od začiatku vystavovali špičkoví umelci, nielen naši vojvodinskí Slováci. Zároveň, tak, ako prezentujeme výtvarné umenie, tak v rámci toho výstavného priestoru prezentujeme aj naše kultúrne dedičstvo,“ dodáva Séčová-Pintírová.

Galéria Zuzky Medveďovej spĺňa svoje ciele a úlohu v našej spoločnosti, hovorí Séčová-Pintírová.

„V nej sa vyvinulo aj podujatie Bienále slovenských výtvarníkov, ktoré zoskupuje našich výtvarných akademických umelcov každý druhý rok, ako aj Bienále slovenských výtvarníkov amatérov, pritom organizujeme konferencie a rôzne iné podujatia, čiže z jedného výstavného  priestoru sa naša galéria vyvinula v opravdovú inštitúsiu,“ hovorí Anna Séčová-Pintírová, a uzaviera Vladimír Valentík:

„Galéria na svojom samotnom začiatku bola  založená ako hold maliarky z nášho prostredia, ktorú si vážime, a vyrástla v jednu z najdôležitejších kultúrnych inštitúcií v tejto chvíli, či vďaka Galérii Zuzky Medveďovej, či vďaka všeobecnému kultúrno-civilizačnému pohybu, kde vizuálna kultúra prevzala domináciu čiže video sféra prevzala domináciu nad logo sférou, to je už na debatu. Ale proste z tej inštitúcie, ktorá bola založená veľmi skromne, vyrástla jedna z najdôležitejších inštitúcí vojvodinských Slovákov.“

*V tomto texte boli použité informácie a úryvky z monografie Zuzka Medveďová ‒ Výtvarné dielo autora Jána Kišgeciho a Vladimíra Valentíka a knihy Povolaná zo spomienok autora Pavla Mučajiho.

Projekt Rustika ako výtvarná akustika Zuzky Medveďovej, ktorý realizuje portál Storyteller finančne podporuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Názory vyjadrené v tomto projekte nemusia nutne vyjadrovať názory Úradu.