Genius loci Zuzky Medveďovej a jej výtvarný prejav

Kultúre neveríme veľmi, len ak by práve spadla z neba nejako, aby to nič nestálo… Popravde, nás kultúra len mýli, teraz nevieme, na čom sme, či sa popanštiť a či len tú motyku do ruky a s pánmi nemať do činenia, len práve naoko. Pravdaže, potom máme tým menej pochopenia, čo je maliarstvo, na čo je to komu, nedá sa nikde vradiť, odmerať podľa jutár, na siahy, aká porcia by sa mala platiť z toho, vyžiť z neho nemôžeš, len ak si voľakto dá voľakedy voľakoho odmaľovať, aj to preto, že tam sa už nič nevidí, keby sa videlo, tak ani to nenačim…Ale ktože predstihol nás? Či je nie tak všade, ani väčšina „vzdelaných“ mešťanov nevie si s týmto takisto rady, nateraz stačí remeslo. Potrebujeme ešte dlho rásť, aby sme vedeli užívať duchovné pôžitky vôbec….

Zuzka Medveďová

Zuzka Medveďová, jedna z prvých akademických maliarok v komunite vojvodinských Slovákov a Sloveniek, sa výtvarného umenia nikdy nevzdala, aj keď si uvedomovala jeho postavenie a marginalizáciu v spoločnosti, v životoch väčšiny ľudí… Pozorovala a na svojich obrazoch zaznamenávala úpadok vidieckeho, roľníckeho, poľnohospodárskeho sveta. Hľadala v sebe vnútornú silu, ktorej mala naozaj veľa. Potvrdzuje to okrem iného aj jej odchod na štúdium do Prahy, ktoré absolvovala v roku 1929. Na akademickú bránu zaklopala v kroji, nevzdávajúc sa tradície, avšak neutekajúc ani pred novým, moderným – priestorom, časom, poriadkom. Napriek tomu po celý život zostala verná realistickému výtvarnému prejavu a presvedčeniu.

Aké boli najčastejšie motívy na obrazoch Zuzky Medveďovej?

„Genius loci vždy poznačí autora, v tomto prípade maliarku. Pravdaže, aj Zuzka Medveďová vychádzala z prostredia, v ktorom sa narodila, a v ktorom žila, zo svojej rodiny,“ vysvetľuje Vladimír Valentík, výtvyrný kritik. „Prvý obraz, ktorý namaľovala a ktorý je zachovaný v Galérii Zuzky Medveďovej je vlastne figurálne kompozícia, na ktorej Zuzka Medveďová v širokých sedliackych sukňách orie.“

Vladimír Valentík pokračuje v približovaní najčastejších motívov na jej obrazoch.

„Predpokladám, že s odchodom na školenie do veľkého mesta, akou bola Praha, v porovnaní s jej rodným Petrovcom, dozvedela sa a poinformovala sa aj o iných tendenciách a trendoch, ale mám pocit že bola na nejaký spôsob našim vojvodinským dolnozemským variantom Petra Michala Bohúňa, štúrovca, maliara z polovice 19. storočia, ktorý aj napísal manifest, v rámci ktorého slovenským maliarom dáva za úlohu, čo majú maľovať,“ hovorí Valentík a dodáva:

„Podľa Bohúňa maľovať majú: slovenskú krajinu, slovenské kroje a popredné osobnosti národného života. To sú tie rámce, ktoré Bohúň ako štúrovec v polovici 19. storočia vo svojom manifeste zapísal a mám pocit, že to, čo Bohúň zapísal, Zuzka Medveďová doslova uplatnila, ale na vojvodinských Slovákovoch.“

Daniela Marková, profesorka výtvarého umenia v petrovských školách a akademická grafička, približuje dve obdobia, ktoré poznáme v Medveďovej výtvrarnej tvorbe.

„V Medveďovej tvorbe poznáme dve obdobia: obdobie pred štúdiami a obdobie po štúdiách. Obdobie pred štúdiami je vlastne to od detstva a po štúdie. V tomto období maľuje to, čo zažíva a dožíva vôkol seba. Z tohto obdobia sú najznámejšie obrazy, ktoré aj Petrovčania najlepšie poznajú, Slovenská svadba v Petrovci, Slovenská izba v Petrovci, V nedeľu…,“ hovorí Marková a dodáva:

„Obdobie po štúdiách poznáme podľa dvoch cyklov, ktoré robí paralene a to sú portréty a krajinky. Krajinky, ktoré maľuje sú väčšinou z vojvodinského prostredia, vlastne z jej rodného kraju, kde sa neustále vracia. To, čo znázorňuje, bez ohľadu na to, že sa obdobie mení, a že technológie rozvíjali, je práca v poli a v dome, v ktorej aj sama účinkovala ako dievka pred štúdiami.“

„Výtvarná tvorba Zuzky Medveďovej jednoznačne patrí k národnopisnej maľbe alebo inak to zvyknú povedať aj k ľudopisnej maľbe. Ona sa vlastne zamerala na život Slovákov na týchto priestoroch  vo Vojvodine,“ hovorí Valentík.

Zuzka Medveďová bola činná vo všetkých tradičných maliarskych odvetviach a v tenkých vrstvách olejovej farby, zriedkavejšie pastelu, pod jej štetcom vznikali figurálne kompozície, portréty, krajinomaľby a zátišia.

Od Vladimíra Valentíka sa dozvedáme, podľa ktorých obrazov je táto umelkyňa najznámejšia.

„Najznámejší obraz Zuzky Medveďovej je vlastne insitná, amatérska maľba Slovenská svadba v Petrovci, ktorá vznikla pred odchodom na štúdiá do Prahy roku 1923 a formátom patrila medzi dve najväčšie maľby, ktoré si so sebou zobrala. Ako motív na maľovanie tohto obrazu bola vydaj jej sestry do Selenče, resp. Lalite, a ona si ho predstavila tak, že kompozíciu pri tomto obraze vypracovala centrálne. Centrálnou fugúrou na tomto obraze je mladucha s pártou, v čiernom obleku, tak ako to kedysi bolo v Petrovci, s mladomaželom. Hĺbka v centrálnej perspektíve je dočarená tak, aby bola vyvážená: po pravej strane sú namaľované figúry svadobčanov a po ľavej strane je to vyvážené iba s niekoľkými figúrami muzikantov, vozom a konským záprahom. Takto je to maliarsky kompozične ideálne postavené, za rozdiel od obrazov, ktoré namaľoavla rok, dva predtým, teda vidí sa vplyv súkomného školenia v Prahe u Engenmüllera a v Záhrebe,“ vysvetľuje výtvarný kritik.

Podľa slov Vladimíra Valentíka, ide o dobre postavenú figurálnu kompozíciu, ktorá sa pravdepodobne, ľuďom páčila, pretože sa na tomto obraze maliarka správa ešte stále tak ako sa správajú výtvarní amatéri. „Namiesto, aby maľovala, ona farbami kreslí všetky detaily,“ dodáva Valentík.

„Práve to, čo som pri Slovenskej svadbe v Petrovci definoval ako nedostatok, – je to paradoxne – vlastne pomohlo, aby sa obraz stal chýrečný, teda aby sa výsek z neho dostal na poštovú známku Juhoslávie pri príležitosti 250. výročia príchodu Slovákov na tieto priestory roku 1995. Na konfrontáciu, zostaneme tiež pri motíve blízkom tomuto prostrediu a to je motív zo žatvy. Ide o obraz Kosec a hrstiarka, ktorý tiež predstavuje figurálnu kompozíciu pozostávajúcu z dvoch figúr – z kosca a hrstiarky. Na tom motíve nie je nič zvláštne, povedali by sme, že je to taký charakteristický, typický motív na poetiku a výtvarnú orientáciu Zuzky Medveďovej. Avšak to je obraz, ktorý  – možno vymýšľam slovo – je najmaliarskejšie vytvorený, čiže ten obraz je namaľovaný. On nie je nakreslený,“ hovorí výtvarný kritik.

Ako hovorí Valentík, na tomto obraze sa farby voľne prelínajú, jedna cez druhú.

„Farby svojou silou a svojimi vnútornými hodnotami definujú tak figúry, ako aj kopiace sa oblaky nad hlbokým horizontom a pšenicu. Je to jeden z máala obrazov, ktorý Zuzku Medveďová predstavuje ako dobrú znalkyňu maliarskeho remesla. Totiž on je bližší k duchu doby, hoci sú to už 50. roky 20. storočia, lebo tu maliarka narába expresívne, čiže jemne povedané obraz zapadal do expresionistického   výtvarného prejavu Zuzky Medveďovej,“ uzaviera Vladimír Valentík.

Možno vlastne uzavrieť, že z historického hľadiska, v kontexte vtedajších juslovanských Slovákov a Sloveniek, jej dielo pôsobí osamotene, a dokonca ahistoricky, ako to definujú dobrí znalci výtvarného umenia. Jedno je však isté: Zuzka Medveďová nielen tým, že vykročila na cestu, ktorou vtedajšie sedliacke dievčatá nekráčali, ale aj tým, že aspoň občas zašla k expresionistickým výtvarným prvkom, má svoje pevné miesto medzi akademickými umelcami a umelkyňami, ktoré posúvali a posúvajú slovenskú vojvodinskú kultúru a umenie vpred.

^{*V tomto texte boli použité informácie a úryvky z monografie Zuzka Medveďová ‒ Výtvarné dielo autora Jána Kišgeciho a Vladimíra Valentíka.}

Projekt Rustika ako výtvarná akustika Zuzky Medveďovej, ktorý realizuje portál Storyteller finančne podporuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Názory vyjadrené v tomto projekte nemusia nutne vyjadrovať názory Úradu.