Search and Hit Enter

Historka o petrovskom „vikse“

Každý Petrovčan vie, čo je to krém na topánky, ale sotva to použije. V Petrovci je to viks. Podľa mena jednej starej kompánie, ktorá čias Rakúsko-Uhorska vyrábala aj krém na topánky. Nikdy som nepočul, aby si niekto krémoval topánky, ale že si ich „viksuje“, to áno. Dlhé roky tu jestvoval aj Kalodont (zubná pasta), Radion (deterdžent) a pod.

Hneď v prvých rokoch po vojne, keď v Petrovci vzniklo poľnohospodárske družstvo Borisa Kidriča a družstvo Kooperatíva, ktoré malo aj svoj reťazec obchodov s „koloniálnym tovarom“ (áno, vtedy to tak nazývali). Z reťazca sa práve táto odbočka po čase vyčlenila a vznikla Jednota a odrazu v obchodoch nebolo viksu. Sedliakov to ani tak netrápilo, lebo svoje bačkory si mastili aj svinským „posekom“, ale pánikov, áno. Viks na topánky nebolo ani za liek. Nemohol si človek ani obuv vyglancovať. Vynachádzali sa kto a ako. Natreli ich kolomasťou (kolomaž), lenže hneď sa na takú topánku nalepil prach a toho v dedine bolo viacej, ako dosť. Ešte dlho by Petrovčania chodili v špinavých topánkach, nebyť Ondreja Čániho (Jevďa), hádam najzbehlejšieho obchodníka v dedine. V novej Jednote dostal miesto dodávateľa, čiže miesto nákupcu tovaru pre obchody. Dostal on aj vápno, mastnú sódu, „salagáciu“ do koláčov, „krapastír“ (mentolové cukríky), no všetko, čo dedina potrebovala. Nič nechýbalo, len viks. Áno, v tom čase existoval aj Idol (viks), ale do Petrovca mu bolo „ďaleko“. Jevďo dostal nápad, ako uspokojí zákazníkov.

V obchode mali kolomaže dosť, mali aj farby, sviečky a včelári zase mali staré plásty, čo bol zase vosk, ale aj s vôňou. Na dvor Jednotky priniesli katlaňu, do nej položili väčší kotol, do kotla dali drahne kolomaže, niekoľko starých sviečok, plást z úľa a začali to variť.

Viks býva buď čierny, alebo hnedý (volali sme ho žltý), nuž medzičasom začali miešať farby. Do čiernej farby pridali trochu mastnej sadze z komína a už to bolo. So „žltým“ bolo trochu komplikovanejšie, ako trafiť pravý odtieň hnedej farby. Miešali žltú farbu, pridali trochu červenej, trochu čiernej… Až to dosiahli.

Keď sa kolomaž roztopila, roztopili sa aj sviečky a plásty, pridali do kotla farbu, dobre premiešali a nechali vychladnúť. Viks bol hotový. Štyri vedrá z každej farby.

Do výkladu napísali oznam: „Dostali sme viks. Zajtra bude už aj v obchode, len musíte si priniesť vlastné škatuľky, alebo tégliky“. Chýr preletel dedinou a ešte pred otváraním obchodu stál rad ľudí.

Na zákazníkov už čakali po dve vedrá čierneho a „žltého“ viksu. Prešiel na ruvačku. Pomocník už chcel doniesť ďalšie, ale pán obchodník mu nedovolil, lebo vraj ak dnes uspokojíme každého, kto nám príde zajtra?

O tomto vikse sa dopočula aj obchodná inšpekcia a prišla prípad vyšetriť. Dozvedeli sa ako ten viks sa robí, ale pokuta nebola žiadna. Dôležitejšie bolo uspokojenie potrieb zákazníkov. No, bolo jedno malé napomenutie, aby to viacej nerobili a ani nemuseli. Úrady sa spamätali a o týždeň, dva v obchodoch už mali pravý Idol.

Túto historku mi vyrozprával samotný „režisér“, báči Jevďo, keď sme išli do Silbašu vykupovať vrecia. Tam ich tkali naše ňaničky, lebo Petrovčankám sa to už nechcelo. Radšej tkali „šenné“ plátno, uteráky, obrusy, klkové pokrovce na kone, handrovky… Boli však aj fajnovejšie tkáčky, čo zase tkali „pamočné“ (pamuk je tur. slovo a znamená bavlna) prepletané, pásikované, vzorkované obrusy, uteráky nevestám do výbavy.

V dedine bolo aj hodne priekupníkov, ktorí vykupovali hlavne handrovky, pokrovce a najmä „šenné“ plátno. S tým potom chodili po jarmokoch, ba v starších časoch aj do Pešti. Z plátna sa potom robili slamenice, 16-polové gate pre gazdov, ba aj „sedliacke“ košele. V lete sa v nich najlepšie robilo. Človek sa menej nepotil.

Báči Jevďo jeden deň pred príchodom ohlásil tamojšiemu družstvu, že v nedeľu dopoludnia budeme u nich na dvore, ale s výkupom sa ukončí o dvanástej. Veď aj obchodník chce mať svoju nedeľu.

Keď sme tam prišli, pred bránou bol už dlhý rad ňaničiek s tragačmi, na ktorých boli krásne vrecia. Výkup išiel, ako po masle. Báči Jevďo prezeral tragače a čítal vrecia. Ja (vtedy som bol vo vyšších ročníkoch základnej školy) som zapisoval mená žien a počet ich vriec. Dvaja domáci, vrecia vyhadzovali do kamióna a otec, ako šofér, ich ukladal. Do dvanástej sme už mali všetko naložené a hegali sme sa do Petrovca, len tak sa za nami dvíhal prach.

No Comments

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.