Iní píšu Príbehy z histórie

Historka o petrovskom „vikse“

Foto: photostockeditor // Unsplash

Každý Petrovčan vie, čo je to krém na topánky, ale sotva to použije. V Petrovci je to viks. Podľa mena jednej starej kompánie, ktorá čias Rakúsko-Uhorska vyrábala aj krém na topánky. Nikdy som nepočul, aby si niekto krémoval topánky, ale že si ich „viksuje“, to áno. Dlhé roky tu jestvoval aj Kalodont (zubná pasta), Radion (deterdžent) a pod.

Hneď v prvých rokoch po vojne, keď v Petrovci vzniklo poľnohospodárske družstvo Borisa Kidriča a družstvo Kooperatíva, ktoré malo aj svoj reťazec obchodov s „koloniálnym tovarom“ (áno, vtedy to tak nazývali). Z reťazca sa práve táto odbočka po čase vyčlenila a vznikla Jednota a odrazu v obchodoch nebolo viksu. Sedliakov to ani tak netrápilo, lebo svoje bačkory si mastili aj svinským „posekom“, ale pánikov, áno. Viks na topánky nebolo ani za liek. Nemohol si človek ani obuv vyglancovať. Vynachádzali sa kto a ako. Natreli ich kolomasťou (kolomaž), lenže hneď sa na takú topánku nalepil prach a toho v dedine bolo viacej, ako dosť. Ešte dlho by Petrovčania chodili v špinavých topánkach, nebyť Ondreja Čániho (Jevďa), hádam najzbehlejšieho obchodníka v dedine. V novej Jednote dostal miesto dodávateľa, čiže miesto nákupcu tovaru pre obchody. Dostal on aj vápno, mastnú sódu, „salagáciu“ do koláčov, „krapastír“ (mentolové cukríky), no všetko, čo dedina potrebovala. Nič nechýbalo, len viks. Áno, v tom čase existoval aj Idol (viks), ale do Petrovca mu bolo „ďaleko“. Jevďo dostal nápad, ako uspokojí zákazníkov.

V obchode mali kolomaže dosť, mali aj farby, sviečky a včelári zase mali staré plásty, čo bol zase vosk, ale aj s vôňou. Na dvor Jednotky priniesli katlaňu, do nej položili väčší kotol, do kotla dali drahne kolomaže, niekoľko starých sviečok, plást z úľa a začali to variť.

Viks býva buď čierny, alebo hnedý (volali sme ho žltý), nuž medzičasom začali miešať farby. Do čiernej farby pridali trochu mastnej sadze z komína a už to bolo. So „žltým“ bolo trochu komplikovanejšie, ako trafiť pravý odtieň hnedej farby. Miešali žltú farbu, pridali trochu červenej, trochu čiernej… Až to dosiahli.

Keď sa kolomaž roztopila, roztopili sa aj sviečky a plásty, pridali do kotla farbu, dobre premiešali a nechali vychladnúť. Viks bol hotový. Štyri vedrá z každej farby.

Do výkladu napísali oznam: „Dostali sme viks. Zajtra bude už aj v obchode, len musíte si priniesť vlastné škatuľky, alebo tégliky“. Chýr preletel dedinou a ešte pred otváraním obchodu stál rad ľudí.

Na zákazníkov už čakali po dve vedrá čierneho a „žltého“ viksu. Prešiel na ruvačku. Pomocník už chcel doniesť ďalšie, ale pán obchodník mu nedovolil, lebo vraj ak dnes uspokojíme každého, kto nám príde zajtra?

O tomto vikse sa dopočula aj obchodná inšpekcia a prišla prípad vyšetriť. Dozvedeli sa ako ten viks sa robí, ale pokuta nebola žiadna. Dôležitejšie bolo uspokojenie potrieb zákazníkov. No, bolo jedno malé napomenutie, aby to viacej nerobili a ani nemuseli. Úrady sa spamätali a o týždeň, dva v obchodoch už mali pravý Idol.

Túto historku mi vyrozprával samotný „režisér“, báči Jevďo, keď sme išli do Silbašu vykupovať vrecia. Tam ich tkali naše ňaničky, lebo Petrovčankám sa to už nechcelo. Radšej tkali “šenné” plátno, uteráky, obrusy, klkové pokrovce na kone, handrovky… Boli však aj fajnovejšie tkáčky, čo zase tkali „pamočné“ (pamuk je tur. slovo a znamená bavlna) prepletané, pásikované, vzorkované obrusy, uteráky nevestám do výbavy.

V dedine bolo aj hodne priekupníkov, ktorí vykupovali hlavne handrovky, pokrovce a najmä “šenné” plátno. S tým potom chodili po jarmokoch, ba v starších časoch aj do Pešti. Z plátna sa potom robili slamenice, 16-polové gate pre gazdov, ba aj „sedliacke“ košele. V lete sa v nich najlepšie robilo. Človek sa menej nepotil.

Báči Jevďo jeden deň pred príchodom ohlásil tamojšiemu družstvu, že v nedeľu dopoludnia budeme u nich na dvore, ale s výkupom sa ukončí o dvanástej. Veď aj obchodník chce mať svoju nedeľu.

Keď sme tam prišli, pred bránou bol už dlhý rad ňaničiek s tragačmi, na ktorých boli krásne vrecia. Výkup išiel, ako po masle. Báči Jevďo prezeral tragače a čítal vrecia. Ja (vtedy som bol vo vyšších ročníkoch základnej školy) som zapisoval mená žien a počet ich vriec. Dvaja domáci, vrecia vyhadzovali do kamióna a otec, ako šofér, ich ukladal. Do dvanástej sme už mali všetko naložené a hegali sme sa do Petrovca, len tak sa za nami dvíhal prach.

About the author

Avatar

Ján Kulík

Narodil som sa v Báčskom Petrovci v roku 1945. Po maturite na tamojšom gymnáziu, zapísal som sa na ekonómiu v Subotici, kde som zakončil I. stupeň (2 roky). Potom sa s rodinou presťahoval do Austrálie. Tu som sa prvý rok snažil zarobiť na chlebík, naučiť sa jazyk. Presne o rok neskoršie, 17. januára 1971, začal som robiť chemického asistenta v kompánii Monsanto a súbežne som študoval aj chémiu. Po troch rokoch v Monsante, prešiel som do výskumného laboratória podniku Nylex a ani po roku, do podniku Altona Petrochemil Co., pobočka kompánie Exxon / Mobil.
Od samého príchodu do Austrálie, hneď po týždni, zapojil som sa aj do krajanského života. Jeden mandát som robil tajomníka nášho zakladajúceho sa cirkevného zboru, bol som pri plánovaní cirkevného strediska v Lavertone, až ma pozvali na funkciu predsedu spolku Slovákov, ktorý sme vtedy založili. Medzičasom sme s manželkou Boženkou založili aj rozhlasovú redakciu a odvysielali prvý program na stanici 3ZZ, lenže táto hneď aj zanikla. Začali sme sa uchádzať o členstvo v novej rozhlasovej stanici SBS. Získali sme svoje okienko a tu sme, ako koordinátor a novinár, kým manželka ako hlásateľka, vydržali sme 15 rokov. Zároveň som prispieval aj do novín, časopisov, ročeniek, kalendárov, akými sú Slovensko, Hlas ľudu, novosadský Dnevnik, Padinské zvony, Petrovské noviny atď.
Ako 54-ročný som šiel do polopenzie. Už vtedy sme mali menšiu farmičku (asi 15 jutár) a začali sme pestovať hovädá pre mäso. “Remeslu” ma učil susedov cowboy. Pri odchode do polopenzie, kúpili sme si väčšiu farmu, kde sme už 18 rokov. Pestujeme hovädá, asi 250 ročne dodávame na trh. Takže teraz som kraviar. Pomerne úspešný, ale zároveň robím aj na etymologickom slovníku slovenčiny. Blížim sa ku koncu. Napísal som zatiaľ asi 10 tisíc strán. Možno všetko dospolu bude do 15 tisíc strán.

Add Comment

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Reklama

Informacije o COVID-19 u opštini Bački Petrovac

koronavirus

E-KNIHA ZADARMO!

PODKAST

PARTNERI

Newsletter Storyteller





Instagram