Search and Hit Enter

Hriňovské lazy – unikát na Slovensku

Hriňovské lazy a vôbec kraj pod Poľanou je obrazom maliarky prírody. Jedno z jej najkrajších diel vidíme vo vodách Vodopádu Bystrého potoka. Z vyvýšených zón Poľany sa zas naskytajú krásne výhľady na všetky strany. Ak budete mať to šťastie a vyjdete na ktorýkoľvek z hriňovských lazov, príroda sa vám odmení božským pohľadom.

V biosférickej rezervácii Poľana sa umožňuje hospodáriť tradičným spôsobom. To prispieva k zachovávaniu tohto slovenského a európskeho pokladu, akým terasovité políčka, vzniknuté rozdeľovaním pôdy na úzke lány medzi viacerých vlastníkov, bez pochyby sú.

Hriňovské lazy
Hriňová a jej lazy. Foto: Slavomír Necpál

Hriňovské lazy boli pôvodne zalesneným územím. Ľudia ho postupne odlesňovali, stavali si drevenice. Po vyklčovaní bolo územie vhodné pre pastvu oviec salašníckym spôsobom, neskôr na pestovanie. Popri drevených domčekoch si ľud robil políčka. Povestný sedliacky rozum sa prejavil naplno. Políčka v tejto rázovitej krajine nasledovali vrstevnice.

Múdrosť tunajšieho ľudu siahala ešte ďalej. Z potokov obyvatelia odrážali vodu vytvorením tzv. odrážok. Išlo o jedinečný spôsob zavlažovania. Tieto odrážky išli naprieč lazmi poniže vrstevníc, a tak prinášali vodu aj na neúrodné miesta. Pôvodne neúrodné podložie sa dlhoročnou ľudskou prácou zúrodnilo.

Hriňovské lazy
Peter Kamenský z Hriňovej pochádza a dodnes v nej pôsobí. Foto: Osobný archív P. Kamenského

Hriňovské územie bolo kedysi súčasťou Detvy. „Povráva sa, že to tak bolo až dovtedy, kým ho raz istý gazda nevyhral v kartách,“ začína svoje rozprávanie pôvodom Hriňovčan Peter Kamenský.

Petrovi predkovia z maminej strany mali jeden z prvých obchodov so zmiešaným tovarom.

„Iba tam sa vraj dal kúpiť petrolej,“ rozpamätáva sa Peter a pridáva aj znenie nápisu na rodinnom obchode: „Juraj Galo – obchod so zmiešaným a strižným tovarom.“

Peter Kamenský je z mladej generácie ľudí, ktorí sú hrdí na svoj pôvod, na kraj, z ktorého pochádzajú. Zároveň si však uvedomuje širokospektrálnosť témy malého mesta, akým je Hriňová, ktorá zároveň predstavuje v mnohom rurálny spôsob života.

Hoci Peter už v Hriňovej nebýva, stále tu má rodinu i pracovné zázemie, keďže učí na základnej umeleckej škole cimbal i literárno-dramatický odbor. Dlhé roky bol oporou Hriňovského divadla a stojí aj za myšlienkou festivalu Hriňovské dni divadla, ktorý pretrváva dodnes.

Hriňovské lazy a dlhodobý vzťah človeka so zemou

„Keďže je Hriňová rázovitá, nikdy nebola prispôsobená pre prácu s ťažkou technikou. Dodnes vidieť na niektorých gazdovstvách ťažné zvieratá,“ približuje svoje rodisko Peter.

Zotrvávanie človeka v symbióze s prírodou a prinavrátenie sa mladých k prírode a zemi je v Hriňovej dlhodobým fenoménom. Práve vďaka tomu sú tunajšie lazy výnimočné nielen z pohľadu Slovenska. Oblasť Podpoľania je chránenou biosférickou oblasťou.

Hriňová je unikátom práve vďaka tomu, že tu laznícky spôsob života pretrval dodnes. Mnoho ľudí ostáva žiť na lazoch. Niektorí majú predkov, po ktorých zdedili na lazoch dom, ktorý si udržiavajú. Dodnes sa jednotlivé lazy volajú podľa priezvisk rodín, ktorým rozsiahle územia patrili.

Hriňová je svojou rozlohou piatym najrozsiahlejším mestom na Slovensku. Hoci je mesto s rozlohou 126,49 km² veľké, obyvateľom nemá tak veľa (približne 8 000). Za svoje vysoké umiestnenie v rebríčku najrozľahlejších sídel na Slovensku vďačí Hriňová práve lazníckemu typu osídlenia. V tej istej chvíli však treba pomyslieť, aké náročné je mesto na údržbu, pretože má veľa ciest. Prispôsobenie zjazdnosti vozoviek je náročné najmä v zime.

Keďže územie je bohaté na kremeň, niet sa čo diviť, že v Hriňovej kedysi bola vychýrená skláreň svetového významu. Tunajší majstri zhotovovali diela pre rôzne šľachtické rody. „V sklárni mali dokonca vlastnú menu. Spolu so sklárňou rozvíjal sa priemysel. Sklárne však napokon zanikli,“ hovorí Peter.

Tradícia muziky

Hriňovské lazy
Socha fujaristu dominuje malému námestiu v centre Hriňovej. Foto: Monika Necpálová

K Hriňovej kultúra jednoznačne patrí. Predovšetkým folklór. Priatelia hudby a tanca sa stretávajú v rámci folklórneho súboru Hriňovčan, detského folklórneho súboru Hviezdička a súboru pre najmenších Malíček.

Tradícia folklórnych súborov je veľmi bohatá a aj z týchto radov vychádzajú ľudia, ktorí sa venujú ľudovej kultúre aj v dospelosti,“ ozrejmuje stálu prítomnosť tradícií v živote Hriňovčanov Peter a dodáva:

„Kedysi, kto nebol v súbore, tak akoby nebol ani Hriňovčan. V súbore existovala hierarchia. Až po dvoch rokoch poctivého skúšania sa mladý člen súboru mohol objaviť na vystúpení.“

Z Hriňovej, z Raticovho vrchu, pochádzal aj Štefan Nosáľ, zakladateľ celosvetovo známeho umeleckého súboru Lúčnica.

Fujara nemá vo svete obdobu

Hriňovské lazy
Fujarová muzika je mohutná a silná. Prezentuje sa na mnohých podujatiach. Foto: Monika Necpálová

Hriňová je stále folklórna. Veľa ľudí pozná piesne z počutia, navštevujú aj organizujú veľké folklórne podujatia. Muziky pod Poľanou sú stretnutím všetkých ľudových hudieb z Podpoľania. Organizuje sa aj medzinárodný festival Deti pod Poľanou, či Furmanská súťaž ťažných koní a Gazdovanie na Hriňovských lazoch.

Veľa domácich hrá na heligónku. V regióne Podpoľania (a severného Gemeru) sa zrodil aj klenot – fujara. V roku 2005 tento dychový nástroj s troma dierkami v Paríži zapísalo UNESCO do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva.


Prečítajte aj O meste Zvolen, kde vládnu knihy


Fujary sú krásne zdobené ornamentálnymi alebo figurálnymi vzormi. Fujara sa spájala so salašníctvom, ale využívala sa aj ako signálny nástroj. To platí predovšetkým o fujare trombite, ktorá je dlhá 6 metrov a je najdlhším hudobným nástrojom. Slúžila na signalizáciu a komunikáciu medzi pastiermi.

Betlehemci

Hriňovské lazy
V mestečku Betleme, na slame narodil sa Kristus Pán. Krásny Betlehem majú aj v Hriňovej. Foto: Monika Necpálová

V Hriňovej dodnes chodia betlehemci. Aj Peter Kamenský bol kedysi betlehemcom.

„Štyria sú pastieri a piaty je Kubo. Šiesty človek je anjel,“ opisuje tradíciu Peter:

„Kubovia môžu byť podľa novodobého zvyku aj traja.“ Šuba, z čiernej ovčej vlny, ktorú má Kubo, predstavuje kostým, ktorý dotvára masku. Betlehemci nesú zvesť, že sa narodil Ježiško. Chodia od domu k domu a všade zahrajú krátku scénku.

„Na každom laze bol zvyk trochu iný. Spája sa so Štedrým večerom, kedy idú betlehemci na polnočnú omšu, a s prvým i druhým sviatkom vianočným, kedy chodia po domoch.

„U nás sa aj na Štefana chodí po šibaní. Tento zvyk má veľa spoločného s tým, že mučeník Štefan bol bičovaný. Na Štefana sa hrávala aj potulná hra o svätej Dorote,“ vysvetľuje Peter. S januárom sa zas spájajú traja králi a s februárom fašiangový sprievod v maskách.


Projekt VIA CREATIVA, ktorý realizuje portál Storyteller finančne podporuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Názory vyjadrené v tomto projekte nemusia nutne odzrkadľovať názory ÚSŽZ.


Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

No Comments

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.