Kultúra iná

Ivan Medeši: “Moje písanie je hranie garážového rock’n’rollu”

Ivan Medeši

IVAN MEDEŠI @ VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ


Výsledky 14. ročníka Anasoft litery na Slovensku, zverejnené v septembri 2019, príjemne prekvapili mnohých milovníkov kníh a literatúry. Prvú cenu dostal Ivan Medeši, mladý rusínsky spisovateľ z Ruského Kerestúra. Víťazná zbierka poviedok Jedenie je vlastne dielo napísané po rusínsky a preložené do slovenčiny.

vdv@: Aký je pocit autora, ktorého poviedky, dielo spisovateľa pochádzajúceho z rusínskej komunity vo Vojvodine, získali literárnu cenu Anasoft litera? Je to nejaký interkultúrny impulz…

i.medeši@: Neviem, podľa akého kľúč bola táto cena udelená. Dúfam, že bola rozhodujúca kvalita poviedok. Spočiatku som si nebol istý, či ja vôbec spĺňam kritériá, aby som mohol súťažiť o túto cenu, ale potom ma predsa zaradili medzi desať najúspešnejších do druhého kola a potom to šlo ďalej.

Toto je moja druhá kniha vydaná na Slovensku. Prial som si, aby aj táto druhá tam vyšla. Nás, Rusínov, je vo Vojvodine asi desať až pätnásť tisíc a je šialené pokúšať sa vôbec seriózne sa zaoberať tu literatúrou. Je to nerozumné, lebo píšete prakticky nikomu, päťdesiat až sto ľudí možno prečíta, to čo je napísané. Okrem toho žijeme v malom prostredí, kde sa ten, čo píše, považuje za podivína, a ja už nie som po vydaní románu ochotný nikomu vysvetľovať, že prečo píšem alebo prečo som písal takýmto drsným štýlom, a to v dvadsiatom prvom storočí. Texty som posielal priateľovi Marošovi Volovarovi, ktorý vydal moju prvú knihu na Slovensku a už som bol stratil nádej, že niečo z toho bude, ale nakoniec mi dal vedieť, že dal poviedky do tlače.

Tieto otvorené dvere na Slovensko sú skvelá možnosť. Keby to nebolo tak, asi by som sa vzdal písania, a možno som už vtedy aj bol zdvihol ruky. Práve som menil zamestnanie, a v oblasti tejto novej profesie sa stále treba učiť. Na druhej strane z písania som nikdy nemal žiadne hmotné výhody, honoráre vždy boli veľmi nízke, takže som sa postupne musel toho vzdať a vymyslieť si iný spôsob, čím sa živiť v tejto krajine. Avšak po uverejnení knihy, začali vychádzať jeden po druhom afirmatívne texty o knihe, nasledovala nominácia na cenu, cena a hľa, už som znovu v tom.

vdv@: Ocenená zbierka svojím spôsobom predstavuje urbánu introspekciu rusínskej komunity, diaspóry žijúcej vo Vojvodine, ale určite nie vo „folklorizujúcom“ maniere, ale práve naopak. Je to ostrá groteska, dokonca psychogroteska…

i.medeši@: Mne vždy liezla na nervy koncepcia kultúrneho života našej menšiny. Literárne večierky vždy boli strašne nudné, v škole sa mi to zhnusilo. Nútili nás zúčastniť sa toho. Na druhej strane, uprednostňoval sa folklór alebo nejaké vlažné nezmysly, o ktorých som mal dojem, že sa nikomu nepáčia.

Hoci som teraz pri viacerých príležitostiach dospel k záveru, že je práve takýto stav vlastne väčšine O.K. Je to ďalší dôvod, prečo nemá zmysel uverejňovať tu, toto, čo ja píšem. Chcel som urobiť niečo, čo by stálo za to, čo by uspokojilo moje kritériá, pretože je ľahké zhodnotiť, že všetko je hlúpe, archaické, že to čo sa tvorí akoby patrilo do 19. storočia, atď, ale je skutočnou výzvou je vytvoriť niečo lepšie. To som chcel robiť.

Keď som bol na základnej a na strednej škole, v Ruskom Kerestúre existovala subverzívna, alternatívna vlna. Bolo to niekoľko punkových a metalových kapiel a fanziny Glas rektuma a Krsturski pendrek. Fanzin Glas rektuma prinášal niečo úplne iné, inovatívne, vždy s veľmi dobrým humorom – od prvej po poslednú stranu. Práve tu som zažil prvé impulzy a túžbu urobiť také niečo. V tom čase som objavil punkovú hudbu, metal a iné žánre rock and roll, čítal som knihy atď. Písal som aforizmy a rôzne formy pre časopis MAK a Ruské slovo.

Priznám sa, že ma pôsobenie v magazíne MAK pod vedením Borisa Vargu veľmi ovplyvnilo a podnietilo moje hlbšie venovanie sa tvorbe. Časopis MAK bol v tom čase tiež niečo úplne nové. Podľa môjho názoru časopis zaktivoval všetko, čo je u Rusínov hodnotné, a vydáva veľa dobrých vecí – od hudby, literatúry, drámy, video zápisov, predstavení atď. Vďaka tomuto obdobiu publikoval som až tri knihy a získal afirmáciu.

Kniha Jedenie je predsa krok ďalej, bola napísaná bez akýchkoľvek kompromisov v zmysle vnútorných bŕzd, autocenzúry a pravdepodobne som do tej knihe vniesol to „najhoršie“, čo zo mňa mohlo vyjsť. Väčšiu časť som napísal po ukončení vysokej školy a bolo to pravdepodobne z frustrácie tým “skutočným“ dospeláckym životom. Ide o frustráciu z triezvenia, z vyrovnania sa s minulosťou, paranojou, iracionálnym správaním, bezperspektívnosťou, chudobou, reálnym bezvýchodiskovým stavom, abstinenciou, zlyhanie procesu emigrácie z krajiny, zmenami, ktoré priniesol manželský život, vyrovnanie sa zo strachu z výpovede, a východiskom pre mňa bolo písanie týchto stránok. Ale zároveň som sa snažil udržať dávku humoru, aby som neupadol do chorobného stavu.

Ivan Medeši: “Mne vždy liezla na nervy koncepcia kultúrneho života našej menšiny.” / Foto © Storyteller/Igor Bovdiš

vdv@: Udržiavanie identity menšinovej komunity závisí predovšetkým od stupňa zachovania a rozvoja jazyka. Vo vašom prípade je zaujímavé, že píšete v rusínskom jazyku, a napriek tomu na Slovensku boli vydané dve knihy. Literárne informačné centrum vás dokonca zaraďuje medzi slovenských spisovateľov, aj keď nakoľko viem nehovoríte po slovensky. Na druhej strane na Slovensku rusínsky jazyk považujú za jedno z východoslovanských nárečí a vo Vojvodine sa rusínsky jazyk považuje za samostatný jazyk, nie za dialekt. Ako vnímate tieto jazykové vzťahy a ako akceptujete zaradenie vášho literárneho diela do slovenskej literatúry? Ide o druh fluktuácie jazyka?

i.medeši@: To je tá otázka, ktorej sa rád vyhýbam. Každopádne demograficky mizneme, vymierame, emigrujeme, asimilujeme sa a nie je na mne, aby som toto riešil. To nik nerieši, je to stratený boj. Najlepšie je požiadať o tieto otázky identity kompetentných lingvistov, historikov atď.

Domnievam sa, že s východnými Slovákmi veľmi dobre rozumiem, je takmer totožný jazyk s tým, ktorý hovoríme v Ruskom Kerestúre. Keď som na východnom Slovensku, veľmi dobre si rozumiem so všetkými. Prvá kniha, ktorá vyšla na Slovensku, je vo východoslovanskom nárečí, takže to nebol ani preklad, len sme odstránili srbizmy.

Vydal som tri knihy v rusínskom jazyku v Srbsku. Teraz je otázkou, ktorá stojí miliónov dolárov, kto sme vôbec my vojvodinskí Rusíni? Na východnom Slovensku si dobre rozumieme s východnými Slovákmi. Rusíni žijúci na Slovensku na severovýchode nehovoria rovnako ako my, a oni tiež tvrdia, že my hovoríme šariško-zemplínskym dialektom. Pri prezentácií mojej knihy v Prahe mi povedali, aby som hovoril zemplínskym nárečím…

Možno niekoho sklamem, ale mňa to nezaujíma. V týchto priestoroch sme zjedli veľa výkalov kvôli plastickému definovaniu krviniek jednotlivca. Je mi zle, keď sa o tom hovorí. Nedefinuje ma to ako ľudskú bytosť ani hocikoho iného, podľa mojej mienky.

Bolo mi dobre v Prahe, v Tábore s Čechmi, bolo výborne v Bratislave a nezabudnuteľné bolo aj na promócii v Gelnici na východe. Tiež som pekne vychádzal s Poliakmi študujúcimi v NS, a mal som nezabudnuteľný výlet po Ukrajine a všade som hovoril spôsobom, akým hovoríme v Ruskom Kerestúre a viac-menej som si dobre rozumel s ľuďmi. Bol som vychovaný ako Rusín a tak sa deklarujem pri sčítaní obyvateľstva, a ostatné nech zaškrabávajú historici a lingvistami, ak majú chuť na zaškrabávanie týchto súvislostí.

Raz sa, myslím si, muž Austál, fotografoval pre doklady so špagetovým sitkom na hlave a tvrdil, že to bolo jeho náboženstvo – Pastafarianizmus, a že verí, že ak mu tento predmet stiahne z hlavy, zaútočí na neho nejaká špagetová príšera. Myslím, že by to bolo najbližšie tomu, ako sa cítim.

vdv@: Ak sa pozrieme na komunitu Rusínov, ako vás vnímajú v tomto kontexte – ako rusínskeho alebo slovenského spisovateľa? Akceptujú vás, hoci svoju vlastnú komunitu otvorene kritizujete?

i.medeši@: To neviem ani sám. Hádam ako rusínskeho spisovateľa, niektorí pravdepodobne ako predaného Slovákom, pre tretích je táto cena veľká vec, ale keby prečítali, právdepodobne by neverili, že som si ja mohol navymýšľať také zlomyseľné veci. Rusíni emigrujú, asimilujú sa, v tej komunite už niet nejakého veľkého sledovania literatúry.

Román Chôdza po dne pohára (Шпацири по сподку дунца, Nový Sad: Ruské slovo) relatívne dobro prijali niektorí otvorení ľudia, tiež mládež, a v súvislosti s tým bolo aj pekných chvíľ. Avšak mnohí z nej boli šokovaní a uzavreli, že nie som normálny. Táto moja abnormalita bola témou pre zopár čajových večierkov a pár stretnutí na trhu a to bolo všetko.

Drsná kritika vlastne znamená, že poviete to, čo si všetci skutočne myslia. Naša kultúra je dosť nudná, nerozvíja sa žiadnym smerom, ale je to normálne, nie sú tam peniaze, všetko je založené na niekoľkých nadšencoch a je to normálne. Bolo by šialené rozhodnúť sa žiť pre rusínsku kultúru, a preto je tam taký stav a nie je ťažké urobiť z toho vtip. Myslím tým, že by sme nemali len tvrdiť, že situácia nie je zúfalá, a keď sa to povie nahlas, niekto je šokovaný, vzbúrený a niekto je reálny a rešpektuje alebo sa usmeje, keď sa o tom uzavrie nejaká šťavnatá pravda. Nikto mi toto právo nemôže odobrať, ale ho ono nemusí ani znervózňovať, takže je všetko v poriadku.

Ivan Medeši
Titulná strana knihy Ivana Medešiho Jedenie / Foto: Barbora Linková

vdv@: Váš literárny jazyk je prinajmenšom ostrý, urbánny, prostredníctvom neho cítime a vnímame, že nie je ľahké žiť vo Vojvodine a v menšinovej komunite. V poviedkach je dosná atmosféra a ťažký vzduch, ktorý dýchame každodenne, bez ohľadu na to, do ktorej národnosti, národa, pohlavia, náboženstva patríme, lebo žijeme spoločne v tejto časti bývalej Juhoslávie. Či takýto štýl a výraz má funkciu kritiky spoločensko-politických javov a udalostí alebo ide o snahu priblížiť sa mladým čitateľom?

i.medeši@: Naše kerestúrske špecifikum je v tom, že sme izolovaný národ v izolovanej krajine. Hmlisto si spomínam na pohodlný život, pretože som sa narodil v roku 1982. Sme multikultúrni v tom, že tu nikomu nie je dobre. Väčšinovému národu nie je o nič lepšie ako nám, všetci sme v tej istej kaši. Máme oveľa väčšie problémy ako identifikovať kto je kto, a to je ako prežiť od prvého do prvého budúceho mesiaca.

Aký by mal byť náš jazyk po všetkom tom?

Vyrastal som ako dieťa, ktoré občas malo možnosť vidieť hromady mŕtvol v národnej televízii a bol som si pritom vedomý, že sa mnohí rodáci, susedia teraz práve tam a niektorí sa nevracali. V tej istej chvíli sme zároveň mali sankcie, embargo a kultúrne sme boli izolovaní od všetkého – znamená nežili sme normálne. Po tom bombardovaní, vo veku od sedemnástich rokov od marca do septembra, sme nechodili do školy, blúdili ulicami, počúvali správy o tom, ako nás bombarduje celý svet. Nasledovala živočíšna farma s demokratickými zmenami, sklamanie a zasa pokračuje Farma atď. Nachádzame sa v abnormálnom stave od 90-tých rokov.

Aký by som mal mať jazyk?

Vyštudoval som pedagogiku, pôsobenie vo školstve bola hrozné. Nízka mzda, labilnosť noriem, šesť rokov predlžovanie zmluvy na dobu dočasnú: na mesiac, na pol roka, na tri mesiace. Po celý čas strach z výpovedi, podrobenie sa ponižovaniu, nepotizmus, nereálni rodičia. K tomu je dnes deťom dovolené všetko, školy sú byrokracia, ktorá sa meria v metroch kubických. Každý inšpektor interpretuje vlastným spôsobom a samozrejme nevyhnutné miešanie politiky do všetkého atď.

Takto píšem preto, že som nespokojný, rozčarovaný, miliónkrát ponížený a k tomu papier znesie všetko. Je zaujímavé, že niekto odsudzuje prozaickú tvorbu v spoločnosti, aká je táto. Čo vlastne odsudzuje!? Čierne písmená na papieri? Je to kniha, ktorú zaplatíte v kníhkupectve a čítate celé hodiny z vlastnej vôle. Áno, je tam vulgarita, ale existuje mnoho iných vecí… Jednoducho, poistka musela niekde vybiť a vybila v podobe knihy. Myslím si, že je to zdravý výboj. Určite múdrejší ako kladenie plusom a mínusov na správy pozície alebo opozície.

vdv@: Čo vás najviac bolí a s čím sa ako spisovateľ musíte vysporiať?

i.medeši@: Moje písanie je ako schádzanie do suterénu, kde si zapojím hlasnú gitaru do zosilňovača a zahrám si garážový rock a roll pre svoju dušu, lenže namiesto gitár a zosilňovačov mojím nástrojom je písanie. To je zmysel môjho písania a tej knihy.

Mal som pôžitok, uvoľňoval som sa a utekal od skutočnosti na jeden funkčný spôsob. Utekám od politiky ako od žumpy, v nej nič poctivého nieto. Dokonca som dlho sledoval filmy, čítal knihy, počúval hudbu nie z týchto priestorov. Boli roky, keď nič, ani hudbu alebo knihu, film zvlášť som nechcel vidieť, ak bol z Balkánu. Môj voľný čas som nechcel mať nič spoločné s týmito priestormi. (Ale neskôr si človek uvedomí, že u nás je veľa vynikajúcich vecí v hudbe, v literatúre a tak ďalej.)

Prečítajte aj článok Dramatické štúdio RKC v Novom Sade pestuje experimentálny prístup k divadelnému textu

Som znechutený tým, čo sa nám ponúka ako realitou, ktorú by sme mali prijať, aké politické možnosti, aké politické alternatívy. Prežili sme tu abnormálne veci a po všetkom, najstrašidelnejšie je, že ešte stále je všetko rovnaké. To je veľmi desivá vec. To tiež dáva nejaký smer a energiu v písaní, skrývanie alebo úteku pred tým, čo je našou realita. Povedať, že toto, čo sa deje za posledných 30 rokov je skvelé, je to absolútne zlo a vulgárnosť, je to black metal postoj, a nie nejakých šesť príbehov na zaprášenej polici.

Zo srbčiny preložila Zdenka Valentová-Belićová


Tento príspevok bol zverejnený v mesačníku pre literatúru a kultúru vojvodinských Slovákov Nový život. Na portáli Storyteller ho zverejňujeme s povolením šéfredaktory NŽ Zdenky Valentovej Belićovej.

About the author

Avatar

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Add Comment

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Reklama

Informacije o COVID-19 u opštini Bački Petrovac

koronavirus

E-KNIHA ZADARMO!

PODKAST

PARTNERI

Newsletter Storyteller





Instagram