Ivana Ilićová z Petrovca je odmalička nomádkou, ktorá sa vždy vracia do Srbska

[dropcap style=“no-background“] N [/dropcap]arodila sa v Srbsku, žila v Kanade, študovala na Slovensku a teraz žije, pracuje a (globálne) inšpiruje opäť v Srbsku. Ivana Ilićová z Petrovca má iba tridsať, ale od nej sa veľa toho možno naučiť. Napríklad aj to, že je naozaj super nakupovať v sekáčoch, že cestovať na vysnívané ďaleké a blízke destinácie sa dá aj s minimom peňazí a že sa dá našetriť aj z priemerného srbského platu.

Kanadská cesta Ivanu vrátila späť do Srbska

[dropcap style=“no-background“] A [/dropcap]ko päťročná sa s rodinou vysťahovala do Kanady a skončila tam základnú školu. Človek by si asi povedal, alebo minimálne by si položil otázku, či náhodou nie je blázon, že sa teší z toho, že sa pred pätnástimi rokmi vrátili domov, do chaotického Srbska, v ktorom o zriadenosti systému nemožno hovoriť. Lenže jej práve chaos a surovosť tejto krajiny zodpovedá, lebo, ako sama hovorí, toto ju hýbe dopredu.

– Do Kanady sme odišli, keď začala vojna, v roku 1992. Obe moje sestry sa tam narodili. Žili sme tam dokopy 11 rokov, s tým, že moju mamu stále ťahalo domov, kvôli tomu, že sa nevedela tam uplatniť ako lekárka, – takto začína svoj príbeh Ivana, bezprostredne, úprimne a otvorene. –  Zo začiatku robila práce, ktoré neboli pre ňu. Dúfam, že sa nenahnevá, ale rovno to napočítam, lebo mnohí ľudia žijú v ilúzii, že keď odídete na Západ, že tam rastú stromy plné peňazí a len ich treba pooberať. Vôbec to tak nie je. Moja mama robila v kuchyni, čistila rybu, robila v starobinci, „prekrúcala“ tam starých ľudí a hovorila si, veď toto sú cudzí ľudia za mňa. Vôbec sa tam dobre necítila, vzdala sa tých prác a venovala sa rodine a výchove detí, čiže troch dcér. Ani otcovi ruže nekvitili. Teraz sa už smejeme nad tým, keď spomíname, že dlho predával klobásky pred striptíz barom. Robil aj ako automechanik, hoci nikdy tým nebol, ale to sa ponúkalo. Najväčšiu časť svojej kariéry robil v jednej logistickej firme ako obyčajný robotník, ale keď sme sa vrátili domov, hádam kvôli skúsenosti z Kanady, v Srbsku si ľahšie našiel prácu a teraz je riaditeľ jednej veľkej medzinárodnej logistickej spoločnsoti, a mama robí vo svojom odbore. Teda nám je lepšie tu, ako nám bolo v Kanade, a ľudia sa vždy čudujú prečo sme sa vrátili. Keď im poviem, že je nám tu lepšie, ešte väčšmi sú z toho zmätení.

V dobe, keď zo Srbska, ale buďme úprimní a povedzme si na rovinu, že tento trend nie je prítomní iba v našej krajine, odchádza čoraz viacej mladých ľudí a celé rodiny –  za lepším, iným, vysnívaným – Ivana po návrate z Kanady túto krajinu neplánuje opustiť. Aj preto, že jej tunajšia mentalita vyhovuje, aj preto, že si je vedomá, že všade vo svete musíš pracovať, aby si zarobil, musíš robiť na sebe, aby si žil dobre a úspešne. Lebo vie, že od seba neutiekneš ani v zahraničí.

– Vôbec mi ľúto nebolo, že sme sa vrátili domov. Pamätám sa, že mama odišla trošku skôr, a my sme zostali s otcom v Kanade, – rozprávamae sa ďalej s Ivanou a výpijame chutné esspresso s mliekom v kulpínskej kaviarni. – Otec si nás posadil a opýtal sa, čo si my prajeme, či sa chceme vrátiť. My tri sme jednohlasne zahlasovali, že sa chceme vrátiť, hlavne na základe spomienok z liet, ktoré sme strávili v Srbsku. Tie letá boli lepšie, bohatšie ako tam. Nemôžem a nechcem rozmýšľať, čo by bolo keby sme tam zostali. Najdôležitejšie je to, že som využila možnosti, ktoré sa mi tu ponúkali. Myslím si, že človeka nedefinuje toľko adresa, koľko to, čo on vie urobiť a využiť v prostredí, v ktorom žije.

Myslím si, že človeka nedefinuje toľko adresa, koľko to, čo on vie urobiť a využiť v prostredí, v ktorom žije.

Po návrate z Kanady, na maminu žiadosť, Ivana ukončuje petrovské gymnázium. Hovorí, že to bol mamin sen: aby jej deti ukončili petrovské gymnázium. S dobráckym úsmevom hovorí Ivana a  nás znovu zaskočí jej otvorená úprimnosť, ktorú už len ojedinele stretáme medzi ľuďmi. – Inak, práve ona mala obavy, ako v Kanade vyfinacujú štúdium troch detí. To by to bolo absolútne nemožné, alebo by to bol taký úverisko, že by to splácali nielen ony, ale ešte aj my. Úver, na ktorý by sme sa museli viazať celý život. Aj preto ju veľmi ťahalo domov…

Teda vrátili sa domov, Ivana ukončuje gymnázium v Petrovci a potom, nomádka od malička,  odchádza študovať na Filozofickú fakultu v Nitre, odbor marketingová komunikácia a reklama. Na Slovensko odišla kvôli tomu, ako sama hovorí, že vedela, že srbské fakulty sú dosť náročné, a zároveň kvôli tomu, že sa so srbčinou nestretla, až kým nezačala chodiť do gymnázia. – Na druhej strane, Slovensko ponúkalo určitú slobodu, po ktorej som túžila, a finančnú samostatnosť.

Počúvame Ivaninu spoveď a spozornievame pri slovnom spojení „finančná samostatnosť.“ „Komu je už vo veku 18 rokov dôležitá finančná samostatnosť?,“, pomyslíme si v sebe, a myšlienku do sveta nepúšťame. Zachytávame pokračovanie príbehu tejto mladej dámy, ktorej názory a skutky naozaj môžu inšpirovať s konkrétnou otázkou:

– Ivana, plánovala si sa vrátiť zo štúdií domov, alebo k tomu prišlo náhodne?

– Študovať do zahraničia som išla s presne stanoveným cieľom, že sa domov vrátim a bola to zároveň moja cesta menšieho odporu: vedela som, že tam najrýchlejšie skončím fakultu, pretože škola nikdy pre mňa nebola dôležitá. Vždy som sa tešila tomu, čo bude po vysokej škole. Keď reálne začnem v praxi niečo robiť a preto som chcela školu čo najrýchlejšie skončiť.  Tiež som veľmi chcela byť finančne nezávislá, vždy ma mrzelo, keď som si od rodičov pýtala peniaze, – odpovedá a dodáva: – Aj počas gymnaziálnych dní sme s rodičmi niekoľkokrát boli na Slovensku, a ešte vtedy som zistila, že tam by som žiť nechcela. To proste cítite, keď niekam odídete, či je to miesto, kde by ste vedeli žiť alebo nie. A pre mňa tá energia tam nefungovala, mentalita mi nezodpovedala. Pretože mne veľmi zodpovedá chos, ktorý v Srbsku žijeme. Ten surový život, keď na jednej strane máte aroganicu mafiánov a na druhej strane sociálne ohrozených ľudí. Toto moje nohy drží na zemi. Nespravodlivosť na tomto svete ma posúva ďalej…

Veľká cestovateľka za lacné peniaze, ale ako?

[dropcap style=“no-background“] I [/dropcap]vana Ilićová je veľká cestovateľka. Navštívila mnohé európske, ale aj americké, africké a azijské miesta a to za lacné peniaze, neraz bezplatne. Pritom si v jednej slovenskej firme, ktorá má svoju kanceláriu v Pterovci, zarobí priemerný srbský plat. – Ja mám priemerný plat v Srbsku. Pre niekoho je to absolútne malý plat, nestačí, ale ja si môjho platu, len pretože mám dobrý money managment, viem si našetriť, a to, čo našetrím zainvestujem do cestovania, alebo sú to peniaze, ktoré si nechávam za nejaký môj budúci podnik, – prvýkrát v rozhovre spomenie money management, čiže riadenei vlastnými peniazmi, a opäť si nás kúpila.

– Dnes je veľká výhoda, že letenky a hotely sa dajú nájsť za smiešne peniaze, ak viete, kde hľadať. Všetko je o tom koho poznáte, lebo od ľudí sa najlepšie učí. A samozrejme na internete, lebo druhú fakultu som skončila na Googli (smiech). Aj dobrovoľníkom v organizácii YMCA, kde pôsobím, hovorím: ak niečo nevieš, len sa opýtaj Google. Tam je všetko vysvetlené. Aj kde nájsť lacné letenky, kedy kupovať letenky. Napríklad na Srí Lanku sme s frajerom odišli za 330 eur po osobe so všetkými poplatkami a to bol spiatočný lístok! Iní cestovatelia robia chybu v tom, keď idú na exotické destinácie,  spravidla idú do rezortov, do hotelov. My s frajerom to nerobíme, pretože sme sa zhodli, že na cestách nechceme bývať v prepychu. Veď ho ani doma nemáme! S lokálnou kultúrou sa najlepšie spoznávame, keď sa exponujeme lokálnemu obyvateľstvu, a nie, keď sa vyzdvihujete ako turista. Najlepšie sa nám osvedčilo ubytovanie priamo v rodine, a také ubytovanie je aj o sto percent lacnejšie ako njejaké hotely. Ďalšia vec je jedlo. Na cestách jeme tzv. street food, nechodíme do drahých reštaurácií. Čiže aj v tomto segmente míňame v súlade so svojimi prijímami. Mnohí ľudia si určia nejaký lifestyle, ktorý by chceli viesť, a reálne nemajú na to. Potom na konci mesiaca si nemôžu dovoliť dovolenku. Podľa mňa je to iba o zlom money managmente. A u nás je tento jav rozšírený. Vkladá sa do povrchových vecí, namiesto toho, aby sa vkladalo do zážitkov.

Mnohí ľudia si určia nejaký lifestyle, ktorý by chceli viesť, a reálne nemajú na to. Potom na konci mesiaca si nemôžu dovoliť dovolenku. Podľa mňa je to iba o zlom money managmente. A u nás je tento jav rozšírený. Vkladá sa do povrchových vecí, namiesto toho, aby sa vkladalo do zážitkov.

Spomínaná Srí Lanka bola Ivanina najdlhšia spoločná cesta s frajerom. Teraz zase loví lacnú letenku niekam inam, no nesúri nikam, keďže sa vydali na skúmanie vlastnej krajiny a pravdepodobne k tomu pridajú celý Balkán.

– Prednedávnom sme boli na Uvci a v okolí Zlatibora. Neviem pochopiť, že všetci idú do centra Zlatiboru, zvlášť ľudia z mesta. Tomu vonkoncom nerozumiem, lebo na 20 kilometrov od centra je absolútne nedotknutá príroda, tá surovosť, ktorá mňa fascinuje. Ľudia sú iní, ceny sú iné. Napríklad v dedine, v ktorej sme boli ubytovaní sme si kávu vypili za 50 dinárov, v centre Zlatibora za ňu dáte 150. Kilogram pstruhu sme mali za 800 dinárov (!), a to priamo zo zadného dvora domáceho. Chuť bola neporovnateľná, a ten životný príbeh pstruhu , ktorý nám čašník vyrozprával, nemal chybu. Hlavne, vždy sa prekvapím, že je u nás zachodený dovolenkový štýl „idem tam, kam ide sused alebo kamarát“. Na preverené. Ale práve v tom je krása života: exprimentovať a skúmať mimo vykráčanej dráhy. Len sa nebáť vyskúšať niečo nové.

Ivana aj s frajerom z ciest (okrem iných Ivaniných tém) píšu spolu aj blog, kvôli tomu, že sú rozdielne charaktery a cez blog chcú priblížiť čitateľovi, ako konkrétne miesto vníma emotívny a ako „reálny“ človek:

– Ja som tá „surovejšia“, viacej o faktoch píšem. 🙂 On píše v srbčine, a ja v angličtine. Je to taký iný koncept, ktorý sme si vymysleli… Nestíhame písať toľko, koľko by sme chceli, ale určite je to celoživotný projekt, z ktorého, dúfame, že sa niekto niečo nové dozvie, niečo naučí, inšpiruje.

Ivana vo svete módy

[dropcap style=“no-background“] „N [/dropcap]eupierajte sa na trendy. Nedovoľte móde, aby vás vlastnila. To vy rozhodujete o tom, kto ste. Vyjadrujete to svojim štýlom obliekania a života.“ A práve tento výrok módneho návrhára Gianniho Versaceho doslova opisuje módny a životný štýl Ivany Ilićovej. A ten je naozaj jedinečný, pričom Ivana vyzerá vždy super a to za lacné peniaze. Áno, aj to je možné!

– Do sveta módy som zakročila, keď som bola na Slovensku. Nové prostredie, nové poznatky, asi tak nejako, – vraví Ivana. – Tam sa dalo viacej experimentovať, ako doma. Lebo tu, doma, ľudí brzdí prostredie v zmysle dilem čo ľudia povedia, ak si oblečiem niečo netypické, a v zahraničí, v mojom prípade, na Slovensku, ste proste v meste a každý má svoj štýl. Druhá vec bola, že som konečne mala svoje peniaze, tak mi napríklad nemohla mama vyberať čo si oblečiem (smiech). Tým, že som mala svoje peniaze, začala som rozmýšľať ako ich neminúť. Tu som prišla po secondhand obchody, no nebolo to moje prvé stretnutie s takýmto druhom obchodu, pretože aj v Kanade nás mama obliekala v sekáčoch. V Petrovci sme už vtedy mali jeden, ale nikdy mi neprišlo na um zájsť doň, a na Slovensku to bolo všeobecne prijateľné. Vtedy som vlastne zistila, že človek môže vyzerať úplne super za úplne lacné peniaze, pritom som si splnila žiadosť byť dobre oblečená a šetriť. To bola win-win situácia.

Keď sa vrátila domov, do Srbska, iba v tom  pokračovala, lebo v jednej chvíli sa ku nej začali dostávať komplimenty, že sa dobre oblieka. Ľuďom sa páčilo, že nenosím trendy veci, ale iné, dokonca babkine. – Tento štýl predstavujem na spoločenských sieťach, hlavne na Instagrame. Ikeď to vyznieva egoisticky, ako samoreklama, vôbec o to nejde. Ide výučne o prezentáciu, reklamu nejakých šiat, trička, oblečenia, iného štýlu. Časom táto záľuba prerástla do minipodniku, lebo cez internet predávam vintage kúsky hlavne do zahraničia, lebo u nás to pochopenie o vintage módu nie je na vysokej úrovni. Toto je ďalší zdroj mojich prijímov. Veľmi ma baví, keď v hŕbe šiat nájdem jeden špeciálny kúsok. To sa nedá porovnať s tým, keď človek odíde do obchodu a vie, že tam niečo kúpi, len je otázka, či to bude stáť 5 alebo 10 tisíc a potom bude rozčarovaný, že si to nevie dovoliť.

Zistila som, že človek môže vyzerať úplne super za úplne lacné peniaze, pritom som si splnila žiadosť byť dobre oblečená a šetriť. To bola win-win situácia.

– Secondhand shopy a vintage móda ma fascinujú a myslím si, že sú budúcnosť je v nich. Aspoň na Západe sa veľký dôraz dáva na znovuvyužitie kúskov, dokonca je aj trend tzv. sharing economy, keď sa veci prenajímajú. Napríklad kúpim si šaty, oblečiem si ich raz a potom cez internetovú stránku prenajímam a na ten spôsob si stváram pasívny income. Otázka je kedy to príde k nám, lebo my sme  teraz v tej fáze, v ktorej sa veľa troví, čo nám ukazuje aj skutočnosť, že za posledné dva mesiac k nám prišli tri fast fashion firmy z Poľska. To je ukazovateľom, že nákupy u nás nezastávajú, ale naopak, budeme ako Američania: nakupovať čoraz viacej a viacej. Neviem, kde je hranica, kedy si ľudia uvedomia, že nákup trendy kúskov sú vyhodené peniaze. A presne na tieto veci chcem upozorniť prostredníctvom Instagramu ako jedného z nových médií, kde vytváram tam pozitívnu online komunitu, v ktorej sa jedny od druhých učíme, kde sa môžeme inšpirovať jedny druhými.

Ivana trefne hovorí, že je super, keď viete využiť médiá a nie médiá vás. – Na Instagrame si stváram online sieť, a často mi dokonca napíšu, či sa chcem prísť fotiť ako modelka a moja zvedavosť, ktorá ma vedie životom, ma často odvedie aj na zaujímavé pdoujatia, akým bol aj medzinárodný festival kaderníkov, kde som jednému z účinkujúcich bola modelka, – prezrádza Ivana.

– Inak, počas jedného leta som bola v Miláne na umeleckej akadémii a to na dvojtýždňoovm kurze pod názvom Fashion management, kde som zistila som koľko môže byť štúdium interaktívne. Dokonca som zistila, že aj v Taliansku je veľa našich študentov, že štúdium nemusí byť iba na Slovensku, že existujú rôzne štipendiá pre rôzne smery, rôzne sociálne kategórie. Práve na tom kurze som mala šancu v rukách držať látky, ktoré používa napríklad Giani Versace :). Škoda, že sa práca týchto dizajnérov dehonestuje tým, že ich fast fashion značky kopírujú. Neviem pochopiť, prečo by si niekto kúpil kópiu alebo falsifikát niečoho, lebo za rovnaké peniaze môžete si kúpiť iný originál, kvalitnejší, a rada by som bola keby mi niekto vysvetlil zmysel idetifikácie s kópiou. Vždy som za originalitu, a proti wannabe.

[Best_Wordpress_Gallery id=“27″ gal_title=“Ivana Ilićová fashion style“]

 

Ivanina cesta s YMCA-ou

[dropcap style=“no-background“] M [/dropcap]ládežnícka organizácia YMCA Serbia ako nezisková a mimovládna organizácia je prítomná v Srbsku od roku 2008. Jej sídlo je práve v Petrovci a práve Ivana Ilićová je jej generálnou tajomníčkou. Univerzum ešte raz ukázal, že náhody nexistuje a že všetko so všetkým v našich životoch súvisí, ikeď sme si najčastejšie toho nie vedomí.

– Prvýkrát som s YMCA-ou stretla ešte kým sme žili v Kanade, kde je známa podľa športu. Táto organizácia v Kanade a v Amerike vlastní veľké budovy, v ktorých sú tenisové kurty, bazény, čiže všetky možné športy sa nachádzajú v YMCA-e. Táto organizácia komunite, v ktorej pôsobí ponúka zdravý životný štýl za nižšie ceny, na rozdiel od súkromných posilovní a pod. Ja som sa vlastne tam strela s ňou a tam som sa naučila plávať, lebo keď sme prišli do Kanady, ihneď ma rodičia zapísali na hodiny plávania. Potom som už nemala kontakt s ňou viac rokov, až kým som sa nevrátila zo štúdií zo Slovenska, – približuje svoj kontakt s YMCA-ou Ivana..

Po návrate zo štúdií ju oslovuje Hana Tanciková, predsedníčka organizácie, či by sa nechcela zúčastniť na medzinárodnom seminári v Istanbule, ktorý práve organizovala YMCA. – O mládežníckych organizáciách YMCA, na rozdiel od „športových“, som nemala poňatia. Pravdaže som ponuku prijala. Účasť na tejto istabulskej konferencii mi otvoril jeden úplne nový svet, – hovorí Ivana.

– To je super, keď človek z malého prostredia, akým je Petrovec, odíde do internacionálnej skupine, lebo sa naučí o sebe. Čo si myslel, že vie, vlastne zistí, že nevie. Začína seba vnímať nielen ako osobu patraicej jednej komunite, ale ako občana celej Zeme. Zístí, aký je malý… Tam som sa zoznámila s inými mladými ľuďmi, lídrami, ktorí pôsobili v rôznych YMCA-ách. To, čo som sa tam naučila, chcem odovzdať aj iným mladým ľuďom: keď sa na novom mieste, snažte sa, čím lepšie zapôsobiť, čím viacej komunikujte, lebo život je jeden networking systém, a zvádza sa na to, koho poznáte. Týmto jedným seminárom sa pre mňa otvorili ďalšie štyri roky cestovania do Afriky, Ázie, Ameriky… V súčasnoti už menej chodím na YMCA cesty, pretože sa začali do nej zapájať aj iní mladí ľudia, ktorí, samozrejme, majú prednosť. Inak, ja som s YMCA-ou precestovala veľa iba preto, že sa nik iný nechcel prihlásiť na zahraničné projekty, čo mi je veľmi ľúto.

Z cestovaní s YMCA-ou Ivana pochopila, že vo svete existuje obrovský počet mladých, ktorí prispievajú svojej komunite cez dobrovoľnícku prácu, už či prostredníctvom priamej realizácie aktiviyt alebo projektu, alebo iba zapájajaním sa do projektov.

– To ma motivovalo, aby sme aj u nás začali robiť zmeny, ibaže u nás je ťažšie nájsť si kolektív, ktorí v tom pomôže. Naša YMCA sa rozrástla, ale aj ďalej to nie je na takej úrovni, ako by to mohlo byť. Čím viacej ľudí sa bude do nej zapájať, tým naša komunita bude bohatšia a silnejšia. Vtedy budeme mať silu realizovať viacej aktivít, ktoré pomáhajú ľuďom rôznych vekových kategórií (deti, mladí, starí), ktorým možno treba fyzická pomoc, alebo psychická / morálna pomoc. Lebo misia YMCA-y je jednoduchá: vzájomne si pomáhať. Všimla som si, že mnohí ľudia ani nechápu, čo je aj základný koncept YMCA-i. To je také strašné, že sme sa tak veľmi odcudzili a vzdialili od konceptu vzájomnej pomoci. Mnohí sa nás pýtajú „čo vy robíte“ a keď odpovieme, že pomáhame, ony nás nechápu. Teda my pomáhame, nepodkladáme nohy, lebo si všetci musíme uvedomiť, že keď náš sused bude lepšie žiť, tak budeme aj my.

 

Fotografie zverejnené v tomto príspevku sú zo súkromného archívu Ivany Ilićovej a jej patria všetky autorské práva.