Ivana Svetlíková, Novosadčanka, žijúca už desať rokov v Kovačici, kde ju odviedla láska a kde si založila rodinu, je folkloristka a výtvarná, či úžitková umelkyňa. Slovenskí folkloristi ju poznajú ako bývalú tanečníčku v SKC P. J. Šafárika v Novom Sade, neskôršie ako folklórnu vedúcu a režisérku v Kovačici. Pôvodom nie je Slovenka, ale to ju “neznemožnilo”, aby si slovenskú tradičnú ľudovú kultúru obľúbila natoľko, že sa k nej stále vracia.
Ako si sa dostala do sveta slovenskej ľudovej tradície a tancov?
Ivana Svetlíková: Do sveta slovenskej ľudovej tradície a tancov som prišla vďaka mojim prvým susedovcom v Novom Sade, rodine Brtkovej. Moja kamarátka Anna Brtková a ja sme spolu vyrastali. Brtkovci, od kedy viem o sebe, boli, aj dodnes sú aktívni v SKC P. J. Šafárika, tak ma raz vzali so sebou na folklórnu skúšku, v dávnom roku 1999. Potom ma pozvali na ďalšiu, do tretice som zavolala ja im, či ideme znovu, a tak ubehlo v Šafáriku fantastických 13 rokov. Okrem tancov, naučila som sa veľa o slovenskej kultúre a tradícii. Po šiestich rokoch počúvania slovenského jazyka na skúškach, začala som aj hovoriť po slovensky. Precestovala som dosť, lebo to boli časy, keď sme mali hrozne veľa aktivít, ďakujúc čomu som sa zoznámila s veľkým počtom ľudí. Takže aj dnes, kdekoľvek odídem, vždy sa mám komu ozvať. Nakoniec som sa tu zoznámila s manželom, s ktorým som aj odišla do Kovačice.
Po tom, ako si odišla do Kovačice, slovenský folklór nezostáva bokom, ba naopak. Kde, ako a prečo si sa ihneď aj tu aktivovala?
Ivana Svetlíková: V Šafáriku som zorganizovala rozlúčkovú party, keď som si myslela, že je koniec s mojím folklórom. Avšak, môj vedúci Ján Slávik bol vždy v kontakte so slovenskými súbormi vo Vojvodine, teda aj s vtedajším riaditeľom Domu kultúry v Kovačici, Jánom Markom. Títo dvaja sa dohodli, že by som mohla prevziať kovačický folklórny súbor, ktory vtedy nemal vedúceho tanečnej odbočky. Nič o tom som nevedela a po niekoľkých dňoch po mojom príchode do Kovačice, zazvonil mi telefón. Pán Slávik mi „zakríkal“: „Tu som, v Kovačici, prídi do Domu kultúry!“ a prerušil spojenie, ani sme sa nepozdravili poriadne… Bolo to čudné, ale ako sa nezjaviť?!
V Dome kultúry som našla iba pána Marka, ktorý mi povedal, že sa oni dvaja dohodli, či by som ja to prevzala… Nevedela som čo sa mi stáva, nemala som skúsenosť vo vedení súboru, ani v postavovaní choreografií, ale ihneď som súhlasila, lebo čakal odpoveď ihneď… Dnes, keď sa pozriem na to, bola to dosť smiešna situácia. Ale som šťastná, že tak bolo, lebo som v súbore Rozmarín strávila ďalších osem rokov, na ktoré som pyšná.
Okrem toho, že sme sa dobre bavili, tancovali, cestovali, získali sme aj odmeny, z ktorých môžem zvlášť vysunúť prvú cenu pre choreochrafiu Ešte vínko nevikislo na festivale Tancuj, tancuj… v roku 2017, kedy Kreatívne stredisko TUK, pri ktorom vtedy pôsobila folklórna skupina, bolo absolútnym víťazom. Je to úplne inakša skúsenosť byť vedúcim súboru, ako byť tanečník. Iba teraz rozumiem svojho vedúceho pána Slávika, čo sme mu všetko vedeli pripraviť!
V Kovačici si sa začala zaoberať aj réžiou, a tak si pripravila dve tanečné divadlá – či folklórne divadlá.
Ivana Svetlíková: Práve tak, v Kovačici som sa začala amatérsky zaoberať aj réžiou. Začalo sa to tak, že mi bolo veľmi čudné, že v Dome kultúry neboli zrkadlá pre nacvičovanie, pravdaže, financie na ich nákup sme nemali, ale som chcela, aby tanečníci predsa seba videli ako tancujú. Tak sa zrodila idea, že pripravíme náš prvý spoločný celovečerný program Zrkadlo, zrkadielko, čie že si?! a že z prostriedkov, ktoré získame zo vstupeniek a zábavy, ktorú sme organizovali po programe, kúpime zrkadlá. Kedže program mal byť na tému zrkadiel, napísala som scenár a nacvičili sme program, v ktorom účinkovalo okolo 60 ľudí. Program som aj režírovala a zrkadlá, ktoré sme „zarobili“ sú dodnes v Dome kultúry.
Pamätám si, že mi po programe pán riaditeľ povedal, že si nepamätá, že sieň Domu kultúry nemohla prijať všetkých ľudí, že ľudia, okrem toho, že vyplnili všetky miesta, vyplnili aj celý priestor okolo a stáli počas celého programu, niektorí dokonca zostali vonku. Pre mňa to bola satisfakcia a motivácia pokračovať ďalej. Potom nasledovali aj ďalšie celovečerné programy, ktoré sme nazývali folklórnymi divadlami, lebo predstavujú programy režírované na základe výskumov a scenárov, ktoré som písala. Ide o Zlatú hrušku – 50 rokov jestvovania súboru v Kovačici, potom Mamo moja, ja sa vidam lem do Kovačici – svadobné zvyky a obyčaje v Kovačici a Padine, a ešte Dedina kovaná v čase – zobrazenie dejín Kovačice. V každom účinkovalo medzi 60 až 100 ľudí. Ozaj, boli to pekné časy.
A do toho prišla aj práca na dokumente o Padine. Ako vyzerá samotný proces prípravy, výskumu, písania scenára…?
Ivana Svetlíková: Voľakedy pri DK Kovačica, teraz pri KC TUK, okrem umeleckého prednesu na scéne, ozaj všeličo robíme. Veľa projektov sme zrealizovali pre budúce generácie. Za nami sú knihy, výstavy, digitalizovaná kovačicka insita, filmy a iné. Posledná je práca na dokumentárnom filme o Padine, ktorá prišla minulý rok, a teraz je tu už finálny výsledok, teda film Takto sme žili… Ked ide o moje výskumy, to je veľa hodín strávených so starými ľuďmi, ktorí mi prostredníctvom rozhovorov prezrádzajú „tajomstvá“ dedinského života. Zároveň je tu kopa literatúry okolo mňa. Každá dedina má svoje príbehy, a po nich, keď nepochádzaš z tých dedín, musíš prísť po špécie. Písať scenáre je pre mňa vnútorný proces, pri ktorom zapisujem a skĺbujem minulosť dediny s tým, ako ju vnímam ja. Môj plus je v tom, že som vizualistkou a ihneď spájam obrazy s príbehmi.
Umenie je v tvojej krvi, kedže už niekoľko rokov aj maľuješ. Ako si začala maľovať a prečo práve insitne umenie?
Ivana Svetlíková: Maľovanie je moja láska z detstva. Môj ujo je maliar a ako dievčatko som strávila veľa času v jeho ateliéri. Učil ma akoby som bola veľka, dospelá. Ked som ako trinásťročná začala chodiť na folklór, maľovanie sa zviedlo iba na to, čo bolo treba za školu pripraviť sebe, ale aj spolužiakam. Zriedkavo som uz maľovala v ujovom ateliéri.
A potom v roku 2016 sme realizovali projekt Insitné dáždniky, v ktorom účinkovalo sedem známych kovačickýh maliarov a zostalo jedno plátno navyše. Prišlo vo mne k nejakému kliku, že idem ja namaľovať jeden obraz, lebo sa mi osmouholné plátno podobalo na kroj, keď sa dievča krúti. Namaľovala som svoju vydajnú geceľu. Práca, ktorú robím, ma viaže o insitu, k tomu ešte stará láska, kamarátstvo s mnohými maliarmi z Kovačice. Potom som si zadovážila ďalšie plátna a pokračovala v maľovaní folklórnych motívov. Keď pred dvomi rokmi prišla nešťastná pandémia korona vírusu, prestali sme nacvičovať folklór, väčšina tanečníkov odišla na školenie mimo Kovačice, ja som otehotnela a pre mňa sa otvorila cesta v maliarstve, ktorej dnes venujem veľa energii.
Už si aj vystavovala? Kde?
Ivana Svetlíková: Vystavovala som na kolektívnych výstavách v Kovačici, Novom Sade, Belehrade, Vršci, Pančeve, Majdanpeku, Lapove, ale aj na medzinárodných výstavách v Bratislave, Detve, Hrušove a Prešove. Verím, že iba majú prísť časy výstav.
V tvojom ateliéri vznikajú nielen olejomaľby, ale aj mnohé iné veci, úžitkové predmety a diela. Čo všetko vytváraš vo svojom ateliéri?
Ivana Svetlíková: Olejomaľby sú fókus mojej tvorby. Zo začiatku som maľovala rôzne folklórne motívy, ale za posledné dva roky som definovala svoj hlavný motív a je ním dievča – frajla, ktorá má stále oblečené ľudové šaty, už či pracovné, alebo parádne, nachádza sa alebo v dedine, doma, kde je obklopená rozličným dedinskými prácami, alebo cestuje a tak ju vidím aj na svetovo známych turistických miestach. Frajla je rozpoznateľná podľa svojej štíhlej postavy, ako väčšina žien chce byť štíhla. Tiež má chlapa, banátskeho kicoša, ktorý sa občas zjavuje na obrazoch. Celý príbeh okolo frajly sa buduje zo dňa na deň, ako vznikajú nové brazy, tak jej dávam nový život. Ona je čaro mojej imaginácie. Istýmsi spôsobom ju spájam s mojim životom, keďže som turizmologička a v tom zmysle je tu turistická nóta. Môj folklórny život spájam s pestrosťou rozličných krojov a nakoniec, keďže teraz žijem na dedine, maľujúc život okolo seba, pripájam sa kovačickej škole umenia.
Tiež maľujem na rozličné predmety, tekvice, šálky, magnetky a podobne, ktoré slúžia ako suveníry z Kovačice pre rozličné príležitosti.
Všimla som si, že vďaka tebe niektoré okná a výklady v Kovačici sú v súlade s veľkonočnými sviatkami, pred tým vianočnými, a ty si “vinná” za to. O čo ide?
Ivana Svetlíková: Maľovanie na oknách počas sviatkov pre mňa robí sviatky ešte krajšími. Z toho radosť nemajú len deti, ale aj dospelí. Tak som „vinná“, že caffé reštaurácia Story of time v Kovačici má natešený sviatočný ambient aj na oknách. Väčšina ľudí si vie nakresliť na oknách voľačo jednoduché, ale mne sa páči maľovať rozprávky a pre to treba trochu viac skúsenosti a imaginácie. Pri všetkom, čo robím, musím sa dobre zabaviť, inak sa do toho ani nedávam!
Add Comment