Uchovávanie tradícií v dielach Janka Čemana

Pri príležitosti 100-ročnice narodenia spisovateľa Janka Čemana

Za známym pseudonymom Janko Čeman sa skrýva sedliak-roľník Michal Kámaň. Narodil sa 30. septembra 1922 v Pivnici, kde vychodil základnú školu a celý svoj život prežil ako roľník a spisovateľ.

Bol dieťaťom Jána Kámaňa (16.12.1899) a Zuzany Kámaňovej rodenej Černovej (24.9.1899). Vychodil šesť tried ľudovej školy, kde vznikli aj jeho prvé literárne diela. Na základe svedectiev vieme, že jeho prvým literárnym pokusom bola dráma o Jánošíkovi, ktorá sa ale nezachovala.

Čemana k tvorbe priamo podnietil vplyv Michala Kyseľu, učiteľa na základnej škole zároveň tajomníka MOMS-U, vďaka ktorému sa ponoril do kníh v pivnickej matičnej knižnici a začal skúmať slovenskú literatúru, národnú kultúru a literárnu minulosť. Keď mu ani to nestačilo, nelenilo sa mu chodiť z Pivnice do Petrovca a späť na bicykli s kopou kníh, ktoré si vypožičiaval z petrovskej knižnice. Zdrojom všetkých ideí, nápadov, pocitov bola Čemanova dedina, jeho rodisko Pivnica, mesto, kde sa narodil, vyrástol, dospieval, žil a zomrel.

Nikdy svoju rodnú Pivnicu „neopustil“. Vyhnala ho jedine vojna. Najprv bojoval na strane maďarského vojska ako honvéd a po zranený bol demobilizovaný. Onedlho sa zaradil do národnooslobodzovacieho vojska, čiže k partizánom. Celý svoj život prežil v Pivnici, ktorej venoval vo svojej tvorbe veľa priestoru, na sálaši, kde vznikli všetky jeho diela. V dielach uchoval tradície života na Dolnej zemi, ktorú z pohľadu roľníka opisoval ako autor.

V Novom živote Viera Benková o ňom píše:

Spisovateľ a dramatik Janko Čeman patrí ku generácii dolnozemských autorov, ktorí sa bez patričného štúdia venovali spisovateľskej činnosti. Laik literatúry, roľník, na začiatku svojho literárnej tvorby písal krátke poviedky (označované žánrovo ako rozprávky).

Tvoriť  začal po druhej svetovej vojne. Svoje prvé výtvory najprv uverejňoval v novinách Hlas ľudu. Tu vyšla aj je prvá poviedka Chlapci z našej ulice, po ktorej pokračovali ďalšie (Potkani, Zaucho) a neskoršie jeho poviedky (Zuzka, Kolesáre, Kamarátky, Prach do očú…, Poctivý zlodeji, Štyri vrecia, Kde sa podeli moje kone?, Päť snopov kukuričia, Aby dozreli jablká, Fajfery, Handliari) a divadelné hry boli zverejňované v časopise Nový život.

Témy, o ktorých Janko Čeman písal vyrastali spolu s ním, z jeho sedliackej roboty, z úcty k človeku a aj keď boli upravované intelektuálnym zastúpením v periodikách, mali svoje miesto v slovenskej vojvodinskej literatúre. Kľúčovou témou a ako jeden z elementov uchovávania identity, Čeman sa zameral na základné odrazové momenty ovplyvňujúce duchovný život Slovákov žijúcich na dolnej zemi dostupných dovtedy iba z novinových správ roztrúsených po dobových časopisoch, neskôr vydávaných ako osobitné prozaické (novely) a dramatické diela (drámy).

„Skoro všetci moji spoluobčania majú nejakú záľubu,“ hovorí Čeman v Novom živote. „Ale lepšie povedané potrebu, tú vnútornú, ktorú je ťažko rečami vysvetliť. Tak ja už roky píšem, unavený od prác na poli, a v tejto taktiež vážnej práci nachádzam oddych. Píšem v noci, počas sviatkov, v nedeľu a verte mi že som nikdy neuvažoval nad tým, ani teraz neuvažujem, že to všetko musí byť publikované. Pravda je že hladím/brúsim a upravujem svoje vety a spokojný som keď v nich ožije svet ktorý ma obkolesoval a ktorý ma obkolesuje.“

Janka Čemana zaradili do rustikálnej prózy, ktorá vznikla po druhej svetovej vojne a pretrvávala aj neskôr ako dominantná. Okrem neho rustikálne diela písali ešte Pavel Čáni (1928-1999), Pavel Grňa (1937-) a Ján Kopčok (1929-1993), ktorí v skutočnosti netvorili žiadnu skupinu alebo generáciu s vlastným programom, iba že u všetkých štyroch nájdeme tie rovnaké črty rozprávania. Zaraďujeme ich do realistickej prózy. Rustikálny realistický typ prózy bol považovaný za neproduktívny, ale uznávali sa mu určité kvality. Rustikálni prozaici spracovali príbehy zo života, príbehy obyčajných ľudí v prostredí im dobre známom, teda dedinskom. Ide o uzavretý priestor, v ktorom sú hlavné postavy/hrdinovia doma. Zobrazovaná realita je vždy a absolútne pravdivá, resp. objektívna. Autor dej nedotvára, ale pozoruje to, čo sa deje okolo neho a prenáša to priamo na papier. Takéto poviedky sú spravidla často priamočiare a nedilemové, zo zásady a zámeru autora. Tento typ prózy má svoj význam skôr literárnohistorický.

Janko Čeman do slovenskej literatúry vo Vojvodine vstupoval v polovici 20. storočia a to trojakým spôsobom: ako poviedkár, ako románopisec a ako dramatik. Ako poviedkár bol jeden zo zakladateľov tzv. dedinského/rurálneho/rustikálneho prúdu povojnovej slovenskej próze vo Vojvodine; ako románopisec (Krútňava, Nie každý vojak pušku nosí) otváral cesty tomuto žánru vo vojvodinskom prostredí; a ako dramatik (Zuzka Čaranová, Konopáreň, Svetlá v súmraku, Blízki – ďalekí, Nová sociálna ustanovizeň, Piata kolóna, Veľkí ľudia – rozhlasová hra) bol priekopníkom v utváraní slovenskej drámy vo Vojvodine po druhej svetovej vojne. V situácii po vojne v tvorivých tradíciách VHV dôsledne pokračoval iba Janko Čeman, ktorý však tematiku svojich drám prispôsoboval už novým spoločenským pomerom, vlastne zapĺňal medzeru keď Hurban už netvoril a nikto iný divadelné hry nepísal. Bol jediným opravdivým dramatikom vojvodinských Slovákov v tom prvom období po druhej svetovej vojne.

Čemanove dramatické hry „priamo nadväzovali na dramatické dielo VHV a dlhú dobu zapĺňali medzery v našej dramatickej tvorbe a repertoár našich ochotníckych divadelných súborov obohacovali domácou, pôvodnou vojvodinskou slovenskou drámou, reagovali na najpohnutejšie historické chvíle odsudzujúc etické a mravné poklesy ľudských charakterov a uvádzaním postáv z radov iných národov a národností narúšali tradičný lokálny a národnostný kolorit v našej literatúre. Ako také ich treba hodnotiť a ako také si ich treba aj vážiť.“ uvádza Jozef Valihora v časopise Nový život.

Zdrojom všetkých jeho ideí, nápadov a pocitov bola jeho dedina, jeho rodná Pivnica. Zrástol s ňou, žil a cítil s ňou, bol jej súčasťou a ona sa stala súčasťou jeho osobnosti, ktorú pretransformoval vo svojich dielach do postáv, príbehov, dejov či názorov. V svojich dielach do podrobností faktograficky a fotograficky podáva obraz dediny. Takto presne, precízne a realisticky zobrazená dedina môže byť aj historickým a etnografickým prameňom rôznych výskumov. Všetky jeho diela, ako aj kresby, náčrty v jeho zápisníkoch a denníkoch svedčia o tom, že bol výborným pozorovateľom a vedel si zapamätať aj ten najmenší detail. Čeman tak dobre poznal a opisoval rozľahlosť dediny, jej ulice, záhrady, polia ale predsa radšej žil na sálaši.

Čemanova dedina je reálna a konkrétna, každá ulica ako aj spoločensky významné objekty (kostol, škola, krčma atď). Takisto, Čeman veľmi dobre poznal povahu a mentalitu jej obyvateľstva.

„Spod jeho sedliackej ruky vychádzali aj napísané slová a vety, prúd živého slova o ľuďoch. Lial sa prúd nevyumelkovaných slov o jednoduchom živote dedinčanov v súčasnosti, no najmä v minulosti.“ Každá jeho práca je odrazom jednotlivých ľudských osudov, obrázkom každodenných, ale aj tých výnimočných chvíľ v živote človeka. V dielach vystihuje rôzne reakcie sedliakov, ich potreby, túžby a z toho dôvodu Čemanova literatúra môže slúžiť na vykreslenie doby a jej obyvateľov. Janko Čeman hovorieval, že dedina sa nelíši veľmi od mesta, ani jej ľudia nie sú odlišní od obyvateľov miest. Clovek, či už dedinský alebo z veľkomesta, je vždy len človekom, bytosť špecifická ľudskou podstatou, so svojimi kladmi a zápormi. I v meste sa dejú intrigy len nie sú také viditeľné ako v malom dedinskom prostredí, kde každý každého pozná. Dr. Ján Kmeť napísal, že tvorba Janka Čemana „má svojrázny kolorit minucióznej drobnokresby našej dediny a prudký, až karikatúrny švih celkom epického líčenia reťaze takých opovážlivých kúskov či priestupkov, ktoré dedina aj ináč ako nemravné rada potriasa a na pranier berie.“

Jednoducho, Čeman písal tak, ako videl, ako zažil – „Čo si videl, nevidel si“. Jeho umeleckým krédom bolo: opisovať skutočnosť, a nie to, čo by sa mohlo stať – hoci i v predstavách spisovateľa. Snažil sa iba umeleckým spôsobom podať správu či informáciu o tom čo bolo, bez polemizovania, filozofovania, odsudzovania a hodnotenia. Čeman zachytil i ten najmenší detail, zachytil všetky nepísané pravidlá, normy, zákony, ktoré si dedina vytvára sama ako taká a ktoré v Čemanovej dedine platili v dobe keď pôsobil ako autor, alebo ojedinelé platia aj dodnes. Preto je Čemanova literatúra, aj keď prevažne lokálneho rázu, po realisticko-historickej stránke veľmi dôležitá.

Nakoniec si možno postaviť otázku: Odkiaľ vyrástli jeho poviedky? „(…) vyrastali z brázd na tejto černozemi, vyrastali s únavnej sedliackej roboty, vyrastali z každodenných príhod a skúseností – v konečnom dôsledku vyrastali z Čemanovej lásky a úcty k človekovi, literatúre a k písanému slovu vôbec.“ Prečítajte si ich. Možno v niektorých spoznáte seba alebo svojho suseda. A možno porozumiete Jankovi Čemanovi a jeho láske k písaniu.

*Príspevok, z ktorého na portáli Storyteller uvádzame iba úryvok, bol prezentovaný na Medzinárodnej konferencii pod názvom Osobnosti dolnozemských Slovákov v literatúre a umení (Nadlak, 19. – 22. mája 2022).