Kultúra iná

Jasmina Kotasová-Medveďová: Chcem slúžiť Bohu vo svojom jazyku, svojmu národu

Jasmina Kotasová-Medveďová

Láska, viera, pokánie a odpustenie sú kľúčovými slovami v živote jedného evanjelika. Sviatky, ale aj zvyšok roka sú príležitosťou, aby sme pracovali na svojej duchovnosti, čiže mentálnom zdraví, vysvetľuje farárka Jasmina Kotasová Medveďová.

Jej farnosť je Silbaš. Miluje prácu s deťmi a usiluje sa správať ku všetkým ako k Bohu. Recept na šťastie je podľa nej odpustiť druhým, ale aj sebe. Hovorí, že úlohou človeka nie je, aby súdil a osudzoval, lebo nikdy nepozná celú pravdu.

V iných náboženstvách zriedka vidíme ženu, ktorá vykonáva bohoslužby. V slovenskej evanjelickej cirkvi táto prax existuje už takmer pol storočia. Inštalovanie farárky Kotasovej-Medveďovej sa udialo 22. apríla 2007 v Báčskej Palanke. Bola učiteľkou náboženstva na gymnáziu a na základnej škole v Báčskom Petrovci.

Čo vás podnietilo, aby ste si zvolili náboženstvo ako svoje životné povolanie?

 Jasmina Kotasová Medveďová:  Bola to viera v Boha. Už od malých nôh a najviac ako tínedžerka, keď som hľadala odpovede na životné otázky ,,prečo som tu“, ,,čo je cieľom môjho života“. Vieme, kde sa život začína, tento biologický. Vieme, kde končí, ale je to koniec alebo pokračovanie? Povedzme, že som sa vo svojich štrnástich pustila do toho a začala pátrať. Pripojila som sa k mladým v našom kostole v Báčskom Petrovci, kde katechéti veľmi pekne pracovali s mládežou. Veľa spievali, rozprávali sa – robili to, čo tinédžeri majú radi – rozprávať sa, dostávať odpovede, byť pochopený a akceptovaný. Pocítila som, že ma akceptovali takú, aká som a pocítila som lásku, bol to kľúčový moment, ktorý ma priviedol k tomuto rozhodnutiu, pocítila som, že ma Boh akceptuje takú, aká som, že ma miluje bezpodmienečne a že On je jediný opravdivý priateľ, ktorého v živote mám a je to stále tak.

Študovali ste na Evanjelickej teologickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Čo vás pripútalo k Silbašu?

 Jasmina Kotasová Medveďová:  V tom čase nič konkrétne ma nepripútalo k Silbašu, lebo som nevedela, že tu budem úradovať. Vôbec som nevedela, kam pôjdem. Ale vrátila som sa, lebo ma korene ťahali sem, lebo my Slováci sme tu akoby nejakým ostrovom. Po viere v Boha, je to pre mňa najvzácnejšie. Na prvom mieste náboženská príslušnosť, potom príslušnosť k svojmu národu. To je najsvätejšie, čo mám a práve to ma vrátilo späť. Chcela som slúžiť Bohu, vo svojom jazyku, svojmu národu. Odišla som, aby som sa vrátila.

Nakoľko ste spokojná s touto prácou?

 Jasmina Kotasová Medveďová:  Skôr by som ju nazvala službou, lebo človek musí dať celého seba, so všetkým čím je a čo má. Inak sa to nedá. Nemôže dať iba jednu časť seba. Tak je vo všetkých povolaniach, Bohu sa musí dať najviac, aby účinnosť bola podľa Hospodinovej vôle.

Práca, ako minca, má dve strany. Nie je ľahko pracovať s ľuďmi. Sväté písmo hovorí, že všetko, čo robíme, robíme Bohu a nie ľuďom. Človek musí nájsť určitú rovnováhu. Nie sú všetci rovnakí, Boh nás nestvoril rovnakých. Každá povaha je iná. Každý si vyžaduje iný prístup, pozornosť, aby bol akceptovaný. A to je najťažšie, vyhovieť ľuďom, a všetkým sa vyhovieť proste nedá. Ani tak nemá byť. Spokojná som so svojou prácou, lebo sa usilujem pri modlitbe a vo viere, ktorú mám v Boha, viem, že on má stráži a vedie, a všetko čo robím, robím akoby Bohu a nie ľuďom.

Aký máte názor na to, že v iných náboženstvách ženám nie je povolené, aby vykonávali bohoslužby?

 Jasmina Kotasová Medveďová:  Neviem odpoveď na túto otázku. Jedine viem to, že apoštol Pavel vo svojom posolstve hovorí, že niet muža ani ženy, ani Gréka ani Žida, ani slobodného človeka, ani otroka, že všetci sú jedno v Ježišovi Kristovi Hospodinovi našom. Podstata je, že Boh nerobí rozdiel. Boh s tým nemá problém, prečo by sme mali my ľudia?

Čo je najdôležitejšie v živote jedného veriaceho protestanta?

 Jasmina Kotasová Medveďová:  Viera v Boha, láska k Bohu a k blížnym – rovnako ako u každého iného veriaceho. Láska k Bohu, koľko je to v našej moci, to čo nie je v našej moci nechávame na Ducha Svätého. Viera k blížnym je veľmi dôležitá, lebo boh hovorí, ak my neodpustíme, ani nám nemôže byť odpustené. Ako môžeš povedať, že miluješ Boha, a nemiluješ blížneho svojho? Ak nemiluješ brata, ktorého vidíš, ako môžeš milovať Boha, ktorého nevidíš?

Sviatky sú tu. Ktoré obyčaje patria k Vianociam?

 Jasmina Kotasová Medveďová:  Štyri týždne pred Vianocami máme advent, liturgické obdobie, keď sa chystáme úprimne oslavovať narodenie Ježiša Krista. Vlastne čakáme jeho druhý návrat na Zem, lebo povedal, že znovu príde, nie ako dieťa, ale ako dospelý človek – Boh vo svojej moci s anjelmi nebeskými. Na ten príchod sa pripravujeme každý deň, akoby mal Hospodin prísť každú chvíľu. Tak by sme mali žiť. Ale v liturgickom období by to malo byť intenzívnejšie. Kázať viac o druhom príchode Krista, vyzývať ľudí k pokániu, odpusteniu hriechov a prijať Večeru Pánovu v cirkvi. Alebo ak to nie je možné, prijať ju doma. A tá možnosť existuje. Je to dobrá príležitosť, aby sa vzťah medzi farárom a veriacim upevnil. Aby sa zachovala spoločnosť, aby ľudia mali pocit, že sú dôležití, že ich Boh miluje.

Je to najlepší spôsob prípravy, a všetko ostatné patrí k tomu. Je dobré dodržiavať pôst z teologických, ale aj zdravotných dôvodov, no nie je nevyhnutný. Duchovný pôst ide spolu s fyzickým pôstom. No najdôležitejšia je tá duchovná príprava.

Jasmina Kotasová-Medveďová
Jasmina Kotasová-Medveďová: „Nesmieme odsudzovať, máme milovať a odpúšťať. To je misia ľudí na tomto svete.“ / Foto: Anna Berediová © Storyteller

V modernej spoločnosti ten duchovný pôst sa môže nejakým spôsobom nazvať aj mentálnou hygienou. Ako vyzerá tá duchovná príprava? Čo je psychický pôst?

 Jasmina Kotasová Medveďová:  Duchovný pôst je pokánie, v úprimnej modlitbe prosíme Hospodina o odpustenie svojich hriechov, po ktorej nasleduje Večera Pánova ako potvrdenie, že nám Hospodin odpúšťa hriechy. Každým posväteným chlebom a každým posväteným vínom, ktoré farár posvätil slovom Božím.

Je to duchovný pôst, ktorý nie je jednoduchý, môže trvať dlhšiu dobu. Všetko závisí od Božej vôle a od našich životov. Čo je to, čo nás oddeľuje od Boha? Neexistuje veľký a malý hriech. Všetky hriechy sú hriechy a všetky musia byť odpustené, aby sme boli v blízkosti Boha. No všetko závisí od toho, v akom stave je naše srdce, sme dostatočne blízko, aby nám Boh dal silu odpúšťať. Človekovi je vtedy ľahšie, lepšie spí, je šťastnejší.

Znamená to, že si za niektoré hriechy máme odpustiť sami?

 Jasmina Kotasová Medveďová:  Samozrejme. Apoštol Pavel píše, že ho nezaujíma žiadny ľudský súd, sám seba tiež nesúdi, jedine Boh súdi pravdivo – nikto iný. Ani my ľudia medzi sebou by sme sa nemali odsudzovať. Nemáme na to právo. Nemáme smerodajný názor. Nevieme, ako sa ten človek dostal do určitej situácie. Znamená, že nesmieme osudzovať, máme milovať a odpúšťať. To je misia ľudí na tomto svete.

Čo by ste nám odkázali pred sviatkami?

 Jasmina Kotasová Medveďová:  Musíme si odpúšťať a milovať sa navzájom, ako nás miluje Boh, a odpustil nám cez Ježiša Krista. Bez starostí a problémov nebudeme, a nemali by sme to ani očakávať, lebo budeme sklamaní. Nadšenie rýchlo prejde, mali by sme byť reálni. Ale viera je niečo nadreálne, je to dar od Boha. Máme právo veriť v to najlepšie, lebo nám to Boh sľúbil. Teista, ateista, každý verí v niečo absolútne dobré a hľadá to v živote vedome alebo podvedome. On nám dal tú ideu, v jeho moci je, aby nám to daroval v Božom kráľovstve. Na svete neexistuje to ideálne, ale existujú odtiene. Tie odtiene by mali byť naším sprievodcom ku konečnému cieľu, kam sa určite dostaneme.

Podstatou je, že by každý mal hľadať to najlepšie a smerovať k tomu. Ale pretože žijeme v hriešnom svete, kde neexistuje ideálne, nedovoľme, aby sklamania, ktoré sme zažili robili prekážky na našej ceste k ideálu. Verím, že ten ideál je Ježiš Kristus a on nás vedie. Verím, že On môže vyliečiť všetko. Ak nie úplne tu, tak úplne tam. Nesmieme dovoliť, aby nás prvé sklamanie, prvý pád zmietol a prestaneme veriť. To znamená, že naša viera bola slabá. Prosíme Boha, aby nám dal silu vstáť a ísť ďalej. Tie pády nám pomáhajú rásť zvnútra, naša vnútorná bytosť rastie na základe tých životných lekcií.

About the author

Sanja Đorđević, Anna Berediová and Zo srbčiny preložila Edita Povolná Kmeťková

Add Comment

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Reklama

PoTYkajme si! PODCAST

PoTYkajme si! PODCAST

PODKAST Storyteller

PODKAST „Na ivici“

PODPORA V ROKU 2022 – PODŠKA U 2022.

E-KNIHA ZADARMO!

PARTNERI

Newsletter Storyteller