Nekaždodenný človek

Jazykom sa zaoberá zo vzdoru, volejbalom zo srdca

odbojka

Volejbal je jej životný štýl, relax, ale aj fyzická vyčerpanosť, ktorá ju z druhej strany psychicky osviežuje. Je jej liekom a druhom meditácie. Anna Stojanovićová je volejbalistka, ktorá súčasne učí nemecký jazyk v základných školách v Kulpíne a Báčskom Petrovci. Hovorí, že ju učiteľská práca, i keď plná výziev, veľmi napĺňa, pretože deti mala vždy rada.

,,Neučím iba ja ich, všeličo som sa aj ja od nich naučila. A kým vyučujem gramatiku a zo dňa na deň obohacujem slovník, oni mňa oduševňujú svojou úprimnosťou, neopodstatnenou detskou radosťou a čistým srdcom. Je krásne pracovať s takými nádhernými bytosťami. Ak si ich vy uctievate, uctievajú si aj oni vás. Oni sú vlastne naše malé zrkadlá,“ hovorí Anna Stojanovićová.

Či tomu uveríte alebo nie, ale učenie nemčiny nemusí byť ťažké. Táto profesorka sa snaží o to, aby žiakov o tomto presvedčila už na samom začiatku. Gramatika je možno ťažšia ako v iných jazykoch, ale na konci dňa sú všetky tie pravidlá logické. Vďaka pútavým hrám a profesorkinej kreativite nemčina sa v skutočnosti môže stať zaujímavou a ľahkou.

Autorka mojo: Anna Berediová

Tŕnistá cesta k láske k nemeckému jazyku

,,So žiakmi piateho a šiesteho ročníka je krásne spolupracovať, opravdivú výzvu predstavuje upútanie pozornosti žiakov siedmeho a ôsmeho ročníka. Ale nevzdávam sa. I keď sa touto prácou zaoberám už 12 rokov aj ďalej hľadám nové metódy, nové témy a úlohy, pri ktorých si užijeme aj žiaci aj ja. Myslím si, že neexistujú zlí žiaci, iba nedostatočne motivovaní,“ vysvetľuje naša spolubesedníčka.

Avšak cesta k láske k tomuto jazyku na začiatku bola tŕnistá, a práve to vplývalo na jej rozhodnutie, aby sa týmto jazykom zaoberala profesionálne, akoby zo vzdoru. Nemčinu sa začala učiť v tretej triede základnej školy a mala prísneho učiteľa. Napriek tomu, že bola výborná žiačka potrápila sa s „Wie heißt du? – Ich heiße Anna“.

,,Možno toto nevedome vplývalo na moje rozhodnutie, že som po ukončenej strednej škole začala študovať práve tento jazyk. Chcela som sebe dokázať, že ja to môžem. Zo začiatku sa mi nemčina ako jazyk nepáčila, ale som si ju po čase veľmi obľúbila,” hovorí.

Keďže sa nemčina u nás neučí pre vlastné potešenie, ale sme skôr do toho nútení, jej ovládanie nám predsa zaručuje neskoršie zamestnanie. Anna však nikdy neuvažovala o odchode zo Srbska, a to rozhodnutie si upevnila, keď študovala v Rakúsku a pritom odmietla ponuku zostať v Grazi.

,,Milujem tento náš Petrovec, milujem našich ľudí. Páči sa mi, že každý každého pozná, a keď výjdem na ulicu môžem každému, koho stretnem, úprimne a s úsmevom popriať dobrý deň. A on mi to opätuje. Možno sa mýlim, ale mám taký dojem, že Rakúšania sú ľudia trochu chladnejší. Žiadny luxus a materiálne veci nemôžu nahradiť teplý známy pohľad, stisk kamarátovej ruky a úprimný úsmev.“

Anna Stojanovićová (štvrtá zľava v hornom rade) a VK Mladost Báčsky Petrovec / Foto: zo súkromného archívu spolubesedníčky

Do športu sa zamilovala počas leta

Malé prostredie poskytuje pokoj a bezpečnosť, a tak sa v ňom vytvárajú spomienky na najkrajšie letá. Anna nám vysvetľuje, ako sa zamilovala do športu.

,,Počas celých letných prázdnin sme sa na ulici s kamarátmi zo susedstva hrali na schovávačku, vybíjanú alebo sme si zahrali futbal s chlapcami. Už vtedy som pocítila benefity, ktoré poskytuje fyzická aktivita a príval pozitívnej energie, ktorý poskytuje pohyb.“

Počas štúdia hrala jednu sezónu aj v Grazi, potom prestúpila do VK Mladosť, ktorý jej dal toho najviac a v ktorom získala najcennejšie skúsenosti vo volejbale a nádherné spomienky.

,,Do volejbalu som sa zamilovala spontánne. Páči sa mi, že je kolektívny šport, a nie individuálny a že niet kontaktu so súperom. Boj o dosiahnutie spoločného cieľa je oveľa ľahší, keď sa realizuje s tímom, najmä tým dobrým. Tento šport sa mi zapáčil ešte viac, keď som si uvedomila, že moja nadpriemerná výška (177 cm) je vlastne výhoda, nie slabá stránka,“ približuje Anna svoju lásku k volejbalu.

Keď sa jej narodil prvý syn Dávid, myslela si, že s volejbalom skončila. No len čo sa naskytla prvá príležitosť, obliekla si dres a vybehla na terén. Keď sa narodil Dávidov brat Daniel, znovu sa v sebe rozlúčila s modro-žltou loptou. ,,Keď sa chce, všetko sa dá,“ je fráza, ktorá je v skutočnosti pravdivá a je mottom odhodlaných ľudí.

,,Dôležitá je iba dobrá organizácia, podpora a pochopenie najbližších, ktoré mne nechýba a na ktorom som veľmi vďačná. Vždy sa nejako dalo dohodnúť s manželom, rodičmi alebo so sestrou. Láska k tomuto športu je silnejšia než čokoľvek iné,“ motivuje naša spolubesedníčka.

Vtedy dostala ponuku vyskúšať sa v 1.B lige na strane báčskopalanského VK Panónia, v ktorom strávila dve sezóny. A práve tu mala príležitosť skúsiť poloprofesionálny volejbal na veľmi vysokej úrovni. Hovorí, že to bola nádherná skúsenosť, ktorá jej priniesla nové známosti a volejbal v novom rúchu. Začiatkom roku sa rozhodla urobiť prestávka, keď ide o profesionálny volejbal, a teraz ho hrá rekreatívne vo VK Mladosť.

,,Takže o plánoch do budúcna nerozmýšľam. Usilujem sa žiť TERAZ. Milujem volejbal a mám radosť z každej hry. Prečo by niekto mal prestať robiť to, čo miluje? Kvôli rokom? Deťom? Alebo preto, že to v podobných podmienkach nikto iný nerobí? Myslím si, že každý z nás by mal robiť to, čo miluje, čoraz viac a čoraz častejšie. Svet by bol lepší, my by sme bolí lepší,“ hovorí ona.

Podpora rodiny je dôležitá

Verí, že je šťastná mama najlepšia mama. Rodina jej je, samozrejme, prioritou a oni ju podporujú. Synovia sa vybrali po stopách svojich rodičov, Dávid trénuje volejbal, kým Daniel sa ešte stále rozhoduje, ktorým športom sa bude zaoberať.

,,Synom som vysvetlila, prečo trénujem a zakaždým ma s úsmevom na tvári a bozkom vyprevadia na tréning. Najväčšou podporou mi je predsa môj manžel, ktorí je tiež volejbalista. Trénovala som aj s inými trénermi, ale s ním som urobila najväčší pokrok,“ hovorí Anna.

Anna Stojanovićová: ,,Synom som vysvetlila, prečo trénujem a zakaždým ma s úsmevom na tvári a bozkom vyprevadia na tréning. Najväčšou podporou mi je predsa môj manžel, ktorí je tiež volejbalista.” / Foto: zo súkromného archívu spolubesedníčky

,Najdôležitejšie je vyťažiť zo seba maximum počas tréningu, ale aj počas zápasu, podporovať spoluhráčov, strategicky prekabátiť súpera. Lebo ak vieš, že si sa naozaj pousiloval, a pritom ste prehrali, nemáš čo ľutovať. Zhrnieš chyby, ktoré si urobil a usiluješ sa ich opraviť do nasledovného zápasu. Každá chyba a každá porážka je tu na to, aby nás niečo naučila. Na teréne, ale aj v živote, vysvetľuje Anna.

,,Volejbal je kolektívny šport, v ktorom je dôležitá energia celého tímu. Každý jednotlivec nehrá iba pre seba, ale pre celý tím, a preto je vzájomná podpora a tolerancia (svojich a cudzích chýb) veľmi dôležitá. Ak je tím technicky zdatný a hráčky spolu dobre vychádzajú, vyhrať sa môže nad hocikým,“ dodáva.


Odporúčanie na čítanie: Dôvera, dobrá komunikácia, obetovanie času, doplňovanie a overovanie informácií je základ každého kvalitného etnologického výskumu, mieni Anna Medveďová


Taká energia bola prítomná v tíme Mladosť v Báčskom Petrovci v sezóne 2013 /2014, vďaka ktorej sa dostali do Druhej zväzovej ligy. V tomto mestečku sa len občas nájde pochopenie pre šport. Ale vždy sú tu dobrí ľudia, ktorí vyčlenia peniaze, uvádza Anna. Sú to väčšinou tí istí ľudia, ktorí sú prítomní vo všetkých športoch v Petrovci a pritom si uvedomujú, že dávaním a pomáhaním sú skutočne na zisku.

„Najdôležitejšie pre víťazstvo je hrať srdcom, veriť sebe a svojmu tímu a strategicky prekabátiť súpera,“ stručne uzaviera Anna.

About the author

Sanja Đorđević and Zo srbčiny preložila Edita Povolná Kmeťková

Add Comment

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Reklama

PoTYkajme si! PODCAST

PoTYkajme si! PODCAST

PODKAST Storyteller

PODKAST “Na ivici”

PODPORA V ROKU 2022 – PODŠKA U 2022.

E-KNIHA ZADARMO!

PARTNERI

Newsletter Storyteller