Kde bude Slovenské gymnázium?

K STOROČNICI GYMNÁZIA V BÁČSKOM PETROVCI (1919 – 2019)

Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa začalo budovať, – Maďarmi ovládané, – jednotné Uhorsko s jedným politickým národom – maďarským. V roku 1868 bol prijatý národnostný zákon, ktorý kodifikoval maďarskú štátnu ideu jednotného politického národa v Uhorsku. Zákon umožňoval určité ústupky národnostiam, ale v podstate znamenal úplné zrušenie svojbytnosti. Maďarčinu vyhlásili za štátny úradný jazyk a zákonom zabezpečené základné práva nemaďarských národností v štáte i v škole, nikdy neuviedli do života. Rozšírila sa kampaň proti slovenským gymnáziám a Matici slovenskej, a veľmi im záležalo na tom, aby zlikvidovali všetky štátne inštitúcie, ktoré podľa ich mienky, šírili protivlastenecký duch. Cieľom kampane bolo zrušiť slovenské gymnáziá. Postupne zatvorili všetky slovenské gymnáziá a v roku 1875 bola zastavená aj ďalšia činnosť Matice slovenskej.

Po zrušení slovenských gymnázií v Uhorsku v rokoch 1874 a 1875 celoslovenskou otázkou bolo, ak nie slovenská stredná škola v krajine, tak aspoň vhodná náhrada. Martinské národné noviny v článku, dosť dramatickom, z roku 1895 pod názvom Kam do škôl?, práve takto videli situáciu v školstve na slovanskom juhu, na Dolnej zemi, a obávali sa že sa slovenskí žiaci odcudzia od svojho národa.

Na žiadosť slovenského národného vedenia z Martina Ivan Branislav Zoch, slovenský profesor v Petrinji (Chorvátsko), roku 1897 vypracúva štúdiu o chorvátskom strednom školstve, do ktorého odporúča zapojenie aj slovenských žiakov, pokým ešte niet slovenských gymnázií. Taktiež sa zaoberá aj otázkou založenia slovenského gymnázia v Starej Pazove pre všetkých Slovákov. S touto ideou neskôr súhlasili aj mnohí intelektuáli. Písali o tom aj mnohé noviny, až konečne v roku 1918, pred samotným koncom vojny, bolo v Starej Pazove založené súkromné reálne gymnázium.

Slováci vo Vojvodine po Veľkej vojne potrebovali svoju cirkev, školu a tlač

Keď po prvej svetovej vojne Slováci na Dolnej zemi odrazu zostali oddelení od Slovenska dvomi novými štátnymi hranicami, aby sa ako menšina udržali, potrebovali svoju cirkev, školu a tlač ako hlavné piliere národného života menšiny.

Hneď po skončení vojny, v jednotlivých častiach Vojvodiny sa zjavila iniciatíva založiť slovenské gymnázium vo vlastnej dedine, či meste. Okrem Starej Pazovy, aj v Kovačici a v Novom Sade, teda vo všetkých väčších strediskách vojvodinských Slovákov, podujali vážne akcie a kroky, aby sa práve tam založilo gymnázium tunajších Slovákov. Na vytúžené gymnázium, ktoré sa v roku 1919 v Petrovci skutočne aj založilo, organizovali rôzne zbierky pri oslavách, inštaláciách, pri divadelných a iných podujatiach, pri svadbách, narodeninách, zabíjačkách a tomu podobné.

Na vytúžené gymnázium, ktoré sa v roku 1919 v Petrovci skutočne aj založilo, organizovali rôzne zbierky pri oslavách, inštaláciách, pri divadelných a iných podujatiach, pri svadbách, narodeninách, zabíjačkách a tomu podobné.

V publikácii Pamätnica – 50 rokov Slovenského gymnázia v Petrovci dr. Ján Kmeť píše:  „Hneď po prevrate na Silvestra 1918 vítali Nový rok vo vtedajšej Lošerovej krčme petrovskí inteligenti Kubány, Čajakovci, Štarke, Kvas, Klobušický a iní, aby sa tu dohodli, že podniknú kroky na založenie Slovenského gymnázia v Petrovci, čo sa onedlho začalo i uskutočňovať, keď z iniciatívy petrovskej cirkvi založené bolo gymnaziálne kuratórium, na čele s mladým a vtedy agilným farárom Samuelom Štarkem.“

V lete roku 1918 profesor zo Záhrebu Zvonimír Tkalec na podnet známeho Vladimíra Hurbana, zariadil súkromné gymnázium v Starej Pazove, ktoré malo najprv 6 a potom až 60 žiakov, ktorí triedne skúšky skladali v Zemúne. Medzitým, na záverečné skúšky v roku 1920 profesori zo Zemúna prišli do Starej Pazovy, aby skúšali žiakov. Hoci sa tu slovenskí, srbskí a iní žiaci pripravovali na skúšky v srbochorvátskej reči a hoci práca tohto ústavu roku 1922 prestala, niektorí Slováci, ako aj Dr. Ľudovít Mičátek, vtedajší vedúci politik inteligencie, ešte koncom roku 1918 navrhoval, aby sa slovenské gymnázium založilo práve v Starej Pazove.

Kovačičania taktiež túžili po gymnáziu. Túžba po vzdelaní síce nikdy nechýbala ani medzi Slovákmi v Báčke, Srieme a Banáte. V prevratových časoch sa Kovačičanom a banátskym Slovákom zdalo, že sa práve naskytla jedinečná a reálna príležitosť založiť slovenské gymnázium. Na toto využili Národnú poradu banátskych Slovákov, ktorá sa uskutočnila 12. februára 1919.  Veľká porada banátskych Slovákov, okrem iného, v rámci tretieho bodu svojho uznesenia, po odôvodnení Štefana Vierga, učiteľa z Aradáča, rozhodla, aby v Kovačici pre banátskych Slovákov bolo otvorené slovenské gymnázium.

Veľká porada banátskych Slovákov, okrem iného, v rámci tretieho bodu svojho uznesenia po odôvodnení Štefana Vierga, učiteľa z Aradáča, rozhodla, aby v Kovačici pre banátskych Slovákov bolo otvorené slovenské gymnázium.

Po tomto stretnutí, na zábave zorganizovali tombolu na založenie gymnázia. Zozbieralo sa celkovo 1453 korún. Usporiadali aj úspešné zbierky milodarov a hneď s radosťou a nádejou plánovali, že sa zasa budú môcť zísť v Kovačici, ale teraz „pod titulom otvárania slovenského gymnázia“.

Avšak, novosadská inteligencia v čele s Dr. Ľudovítom Mičátkom chcela, aby sa slovenské gymnázium založilo v Novom Sade, z čoho vznikol spor, lebo šlo o budúce trvalejšie kultúrne stredisko vojvodinských Slovákov, k čomu sa potom na konventoch písomne vyjadrovali aj jednotlivé cirkevné zbory.

Konečne 27. júna 1919 osobitná porada Národnej rady dolnozemských Slovákov, po vecných dôvodoch Dr. Jána Petrikovicha (Petrikoviča), advokáta z Kovačice, riešila spor v prospech Petrovca, i keď nespokojnosti a výpady z druhej strany ešte dlho neutíchli.

Konečne 27. júna 1919 osobitná porada Národnej rady dolnozemských Slovákov, po vecných dôvodoch Dr. Jána Petrikovicha (Petrikoviča), advokáta z Kovačice, riešila spor v prospech Petrovca, i keď nespokojnosti a výpady z druhej strany ešte dlho neutíchli. Tak slovenské gymnázium v Petrovci začalo pôsobiť 1. októbra 1919 v budove bývalej základnej školy, kde petrovský evanjelický kňaz Samuel Štarke slávnostne uviedol do úradu jeho prvých profesorov.

Advokát Petrikovich – hlavný „vinník“, že slovenské gymnázium nebolo založené v Kovačici

Advokát Dr. Ján Petrikovich je hlavným „vinníkom“, že slovenské gymnázium nebolo založené v Kovačici. Známe sú dôvody, prečo sa slovenské gymnázium vtedy nezaložilo v Kovačici. Márne Kovačičania obviňovali Dr. Petrikovicha za jeho stanoviská na osobitnej porade Národnej rady dolnozemských Slovákov a bojkotovali ho ako právnika. Kovačičania od tých čias „pravotársku kľučku na dome Dr. Jána Petrikovicha nechytali“.

Petrikovich si bojkot nezaslúžil. Keby pre Kovačicu neurobil nič iné, to by bolo pochopiteľné. Ale jeho pôsobenie, aktivity a postoj počas Kovačického procesu roku 1907 postačia na to, aby si ho Kovačičania vážili a spomínali na neho s pýchou a úctou. Petrikovich bol aj dopisovateľom Dolnozemského Slováka, podpredsedom Slovenskej národnej rady pre Banát a zakladateľom sirotinca v Kovačici. Netreba zabúdať, že aj Dr. Ján Petrikovich osobne (finančne) prispel k otvoreniu gymnázia v Kovačici. Zo zlosti a mrzutosti Kovačičanov sa presťahoval do Československa a bol vymenovaný za hlavného župana zvolenskej stolice.       

Časom sa hnev utíšil a na zhromaždení banátskych Slovákov 4. augusta 1920 v Kovačici rozhodli, že zbierku tomboly 1453 korún venujú a odovzdajú Slovenskému gymnáziu v Petrovci.

Na základe daných okolností v roku 1918 a 1919 bolo neuskutočniteľné založiť tri slovenské gymnázia na tomto území. Pravdou je, že petrovská lokácia slovenského gymnázia Kovačičanom, ale aj iným nezodpovedala. Časom priateľstvo medzi Kovačicou a Petrovcom našlo vzájomnú slovenskú cestičku, takže na Národných slávnostiach v Petrovci 10. a 11. augusta 1924 Slovenský ženský spolok z Kovačice daroval zástavu pre slovenské gymnázium v Petrovci. To bolo najvýznamnejšou udalosťou prvého dňa Národných slávností.