Televízne vysielanie, ktoré v tomto roku suplovalo otvárací program SNS diváci Televízie Vojvodiny – slovenského programu mohli sledovať v piatok večer 7. augusta v termíne vysielania Dobrý večer, Vojvodina a v repríznom nočnom a predpoludňajšom termíne. Nedalo mi spomenuté vysielanie nesledovať, ktoré od začiatku do konca ako scenáristka ho podpísala Svetluša Hlaváčová.
V avízo tohto vysielania týždenník Hlas ľudu písal a naznačil, ktorým výročiam prostredí, inštitúcií, združení a udalostí sa program venuje. Keď som si to avízo prečítala, v dobrej viere som si pomyslela, že jeho autorka pozabudla pri výročiach spomenúť 275.výročie prisťahovania Slovákov do Petrovca. Ale nie. Po piatkovom sledovaní filmu som totiž zistila, že autorka scenára tomu nevenovala ani jednu vetu. Keďže je to na neuverenie, pozrela som si vysielanie aj vo včerajšom repríznom termíne a so smútkom a hrôzou som zistila, že mi to neuniklo, ale, že je faktom, že 275. výročie Petrovca tam spomenuté nebolo.
Len neviem prísť na stopu, že prečo: či ideme písať nové dejiny vojvodinských Slovákov alebo či chceme potrieť význam Petrovca a jeho intelektuálneho potenciálu pre osudové rozhodnutia a činy v našom doterajšom enklávnom živote. Ani jedno ani druhé nikdy nebolo ani nebude prípustné a nikde na svete. Síce, dejiny také pokusy meniť minulosť poznajú, ale vieme ako ich tvorcovia prešli po časovom prehodnotení.
Aj keby v Petrovci neboli vzišli: prvá slovenská škola, prvé divadelné predstavenie, prvá bibliotéka, prvý slovenský kultúrno-umelecký spolok, prvá slovenská po našsky povedané oboda, remeselnícke združenie, prvý odborný chmeliarsky časopis vo svete v štyroch rečiach: slovenčine, srbčine, maďarčine a nemčine, slovenská tlačiareň, gymnázium, vydavateľstvo, slovenská učiteľská škola atď., atď., už to, že v 275-ročnom Petrovci vznikli Slovenské národné slávnosti, tu žili, tu sa obnovili, zaväzovalo autorov filmu k pomyselnému otvoreniu Slávností, výročie Petrovca doň zaradiť. Bolo tam síce spomenuté sté výročie ľudového kalendára, ktorý sa tiež zrodil v Petrovci, ale Petrovec pre to, aby život nášho spoločenstva pulzoval slovenskosťou, urobil ďaleko viac a nikto nemá právo to zaznávať.
Už dávnejšie však pociťujem trend u niektorých našich politikov potláčať, prehliadať a zaznávať Petrovec a jeho úlohu v národnostnom živote nášho etnika. To sa vymazať nedá, ani nesmie, ani z dejín, ani z kolektívnej pamäte. Príkladov je na to viac ako dosť. Ako sa mohlo stať, že na webovej stránke RTV Vojvodiny 2. augusta zverejnili po srbsky správu s titulkom Program Slovenských národných slávností zo Starej Pazovy, v ktorej sa píše citujem „Kvôli epidémii koronavírusu tohto roku sa zrušili všetky podujatia v Báčskom Petrovci, a aj to najvýznamnejšie Slovenské národné slávnosti, ktoré tradične prebiehajú druhý augustový víkend. Namiesto toho RTV Vojvodiny bude vysielať príležitostný kultúrno-umelecký program, ktorý sa v predchádzajúcich dňoch natáčal v Starej Pazove.“ – koniec citátu. Táto informácia je lžou, lebo vysielanie bolo síce natáčané aj v Starej Pazove, ale aj iných prostrediach – v Selenči, Pivnici, Kovačici, Hložanoch, Petrovci…
Tento trend nie je nový. Už predtým sa akože veľmi dbalo, aby Petrovčanov nebolo alebo bolo len sporadicky či už v správnej rade Hlasu ľudu, Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov alebo na čelných funkciách našich ustanovizní atď.
Nestačí len orodovať za zmierenie, nádej, lásku, úctu k tým, ktorí si ju svojou prácou zaslúžili. Sú to iba slová a reči sa vravia a chlieb sa je a ten náš, tunajší, slovenský nie je prisolený ani zmieraním, ani láskou, ani úctou, a ako taký zatvrdnutý, neslaný-nemastný nemôže chutiť, odoberá ľuďom nádej a vôľu venovať sa práci za dobro a prosperitu všetkých nás. Lebo slovenskosť nie je košeľa, ktorá sa dá obliecť a v nej sa vyfotiť. Ak si nebudeme či v nej alebo bez nej – tej košele – počínať zodpovedne a tvorivo na toľko spomínanej „národa roli dedičnej“ aj tá zostane otrepanou, nič nehovoriacou floskulou. Aby sa nám taký scenár nestal osudným je najvyšší čas sa prebrať z letargie. Lebo táto ide na ruku iba deklaratívnym Slovákom, ktorí holdujú iba vlastným, osobným, prospechárskym záujmom.
Katarína Melegová-Melichová
Komentár, ktorý bol odvysielaný v nedeľu 9. augusta vo vysielaní Retrospektíva týždňa Rádia Petrovec zverejňujeme s povolením autorky textu.
Pridaj komentár & Dodaj komentar