Komentár v súvislosti s informovaním o protestoch pedagógov v Kysáči: Večný návrat toho istého

Nebolo to tak dávno, keď sme sa Pavel Surový, jeho spolupracovníci, priatelia a ja postavili proti monopolu moci a autority Demokratickej strany a jej trabantov v slovenskej komunite v Srbsku. Ako čas plynie, čoraz viac sa mi zdá, že ​​sme to robili z odlišných dôvodov.

Najlepšie to vidno po rýchlosti, akou sa väčšina z nás, dovčerajších rozhnevaných a neochvejných bojovníkov za spravodlivosť, slobodu a demokraciu, dostala na posty a zmenila názory a správanie v slovenských inštitúciách vo Vojvodine. Často nám, okrem iného, prekážalo písanie slovenského týždenníka Hlas ľudu, občasná absencia kritického tónu, ignorovanie určitých osobností a jeho náklonnosť k Demokratickej strane. Po oslabení vplyvu Demokratickej strany tento týždenník začal uvoľňovať nátlaky, ktoré sa prejavovali v otvorenejšej redakčnej politike.

S novým zvolaním Národnej rady slovenskej národnostnej menšiny očakával som vyváženejšie, viac-menej nezávislé vydávanie novín. Nádej rýchlo zmizla umiestnením kádrov slovenskej strany Slováci vpred Pavla Surového na vedúce miesta Hlasu ľudu. Mimoriadne ma prekvapilo rozhodnutie príslušných orgánov zveriť miesto redaktora známemu režisérovi Miroslavovi Benkovi, ako aj jeho súhlas, aby sa ujal toho miesta.

Veľmi si vážim pána Benku a jeho umelecké dielo. Keď pred niekoľkými rokmi v slovenskej komunite bola anketa, ja som na otázku v súvislosti s najslávnejšími a najvýznamnejšími Slovákmi v Srbsku spomenul predovšetkým Miroslava Benku. Bez ohľadu na to, akým dobrým divadelným režisérom je, nie je dobrým redaktorom novín. Mal zostať verný divadlu.

Hlas ľudu sa čoraz viac stáva bulletinom strany Slováci vpred, a predovšetkým, pokrajinského poslanca, riaditeľa KC Kysáč, podpredsedu Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny Pavla Surového. Neexistuje takmer žiadne číslo tohto týždenníka, v ktorom by sa neuvádzalo jeho meno a nevytlačila jeho fotografia.

Toto nie sú 60. a 70. roky s titulmi a fotografiami: Tito na love, Tito s pioniermi, Tito na kongrese, Tito medzi baníkmi atď., ale je začiatok tretieho desaťročia nového tisícročia so zachovaným podobným modelom mediálneho sledovania, tentoraz ambiciózneho miestneho politika: Pavel Surový na Slovensku, nová kniha Pavla Surového, prejav alebo komentár Pavla Surového, Pavel Surový srdečne uvítal hostí atď.

Možno ďalšou vyššou úrovňou informačnej hry Hlasu ľudu mohlo byť šírenie všestranného Pavla Surového do každej časti týždenníka: názor pána Surového ako politika a straníckeho predsedu, jeho činnosti ako pokrajinského poslanca, postoje Pavla Surového ako podpredsedu Národnostnej rady, jeho vzťah s miestnymi podnikateľmi, bývalé skúsenosti Surového s poľnohospodárskou výrobou, dizajn v kuchárstve, plány riaditeľa KC KysáčPavla Surového jeho úsilie pri organizovaní kultúrnych festivalov, Pavel Surový ako rekreačný športovec a športový fanúšik atď. Napriek obratnému redigovaniu novín by časť venovaná úmrtným rozlúčkám zostala bez neho.

Aj po posledných udalostiach v Kysáči v súvislosti s dosadením úradujúcej riaditeľky Základnej školy Ľudovíta Štúra, Surový získal ústredné miesto v novinách Hlas ľudu. Navyše, titulná strana. Nie je správa tichý protest učiteľov základných škôl proti novej riaditeľke, ani pouličný protest pedagógov a syndikátov proti dominantnému vplyvu Pavla Surového a jeho straníckych kolegov na zmenu v škole, ale osamelý odpor Surového a jeho vykonštruované, pretenciózne performansy.

Samozrejme by to mohlo byť horšie, keby Surový priviedol svojich priaznivcov. Určite by to spôsobilo napätie, ak nie niečo nebezpečnejšie. Mohlo by to však byť lepšie a konštruktívnejšie, ak by obe strany začali načas hovoriť a rokovať. Problém je v tom, že ani jedna strana nie je morálne čistá a konzistentná. Pavel Surový oprávnene vyčítava bývalej riaditeľke základnej školy Anne Vozárovej za to, že prešla z jednej do druhej vládnucej politickej strany, a to len preto, aby po každú cenu zostala pri moci, pričom zabúda, že on má tiež takých vo vlastnej strane.

Kýmkoľvek budeme mať toľkých politických a mravných konvertitov a budeme tolerovať ich správanie, a kýmkoľvek budeme ustanovizne vnímať ako korisť a predmet manipulácie, slovenská komunita zostane uviaznutá a degradovaná.

Jednou z podmanených inštitúcií je týždenník Hlas ľudu, ktorý sa profesionálne a morálne upáda nadŕžaním jednej strany a zavedením „svojej pravdy“. A mohol by sa ľahko aj finančne upadnúť, ak by sa zvýšil počet nespokojných predplatiteľov a čitateľov a ak by sa ešte viac znížil predaj týchto novín. Keď správne a riadiace orgány Hlasu ľudu, v pozadí s veľkým kombinátorom Pavlom Surovým, na konci hry verejného informovanie sklopia oponu a umyjú si ruky, škodní zostanú iba slovenská menšina, novinári a ďalší zamestnanci týždnníka.

Osobne poznám novú vymenovanú úradujúcu riaditeľku Annu Legíňovú. Myslím si, že je obetavá a dobrá učiteľka. Predpokladám, že by tiež bola aj dobrá vedúca. Ak ju však kolegovia nechcú, nemala sa ujať vedúcej pozície.ZŠ Ľudovít Štúr by sa nemala stať miestom kádrových experimentov a skúšaním učiteľov a verejnej mienky.

Pred niekoľkými rokmi bývalé žlté vrchnosti na čele s Annou Tomanovou Makanovou, tiež robila svojvoľné zmeny v riadení školy. Teraz jej prisahaný protivník a jeho stranícky rovnakozmýšľajúci ľudia. Ako dlho to má trvať?

Nemohli zastaviť túto prax a s omnoho väčším taktom, nebojácnosťou a otvorenosťou pre dialóg s osvetovými pracovníkmi spoločne nájsť kandidáta, ktorý by vyhovoval členom kolektívu základnej školy?

Ivan Zafirović