Kultúra iná

Kultúra má slovo: Čo nám dal, a čo odňal rok 2020?

rok 2020

Na sklonku roka 2020, ktorý predovšetkým poznačila epidémia korona vírusu, opýtali sme sa šesť osobností zo sveta kultúry, – novinárku Jasminu Pánikovú, jazykovedca Samuela Koruniaka, etnologičku Miroslavu Blažićovú, muzikologičku Milinu Sklabinskú, divadelného režiséra Jána Čániho a prekladateľku Zdenku Valentovú-Belićovú – , aby na “papier” položili odpoveď na otázku: “Čo nám dal, a čo odňal rok 2020?”. Harmonické číslo šesť je tu zámerne. Toto číslo znamená zmysel pre umenie a krásu. Autorky a autori stĺpčekov určite tento zmysel majú vycibrený. Šestorka je vraj cestou k úplnej dokonalosti, a hoci rok, ktorý je už pomaly za nami vôbec nebol dokonalý, ešte menej ľahký, viera v silu umenia, číslicu 6, pretrváva.


Schopnosť prežívať s niekým ťažké chvíle a potrebu pomôcť máme v sebe alebo nemáme, a žiadna pandémia nás tomu nenaučí

rok 2020

Hodnotiť rok 2020 a nespomenúť pandémiu, ktorá sa rozšírila po celom svete, je nemožné. Z prvotných, možno príliš ľahko pochopených varovaní, až po zákaz vychádzania von, tisíce nakazených za jeden deň a viac ako 2400 smrtných prípadov v našej krajine, koľko ich je v čase písania týchto riadkov.

Aké zmeny nám priniesla celková situácia? V prvom rade naučila nás fungovať obmedzene, plánovať si na minútku ako a kedy vykonávať svoje povinnosti. Možno povedať, že sa veľká väčšina populácie premiestnila do virtuálneho svetu a pripútala nás k počítačom. Školské učebne, pracovné miestnosti a návštevy obchodov vystriedali počítače.

A tu sme sa dostali do svojrázneho paradoxu, najmä keď ide o osoby mladšieho veku.

Početní odborníci neraz upozorňovali, že deti veľa času trávia pred počítačom a pri mobilnom telefóne a potom sme ich pripútali k tým istým počítačom (a televízorom), ako aj mobilom, ktorými si museli fotiť vykonané domáce úlohy, nahrávať videá, následne ich montovať a pod.

Na túto situáciu sa nemožno pozerať jednoznačne. Je pravdou, že sa čas pri počítačoch navýšil v značnej miere, ale zo strany druhej predsa si vycibrili určité počítačové zručnosti, ktoré im raz istotne osožia.

Do virtuálneho sveta sa presunuli aj početné spoločnosti a po prvýkrát sa v našej krajine začali usporadúvať online konferencie, pričom organizátori rýchlo pochopili, že sa takýto druh konferencií môže konať aj v nepandemických podmienkach, keďže je oveľa lacnejší.

Neraz som počula, že sme sa ako spoločnosť stali solidárnejší, viac sme si pomáhali, spolucítili, avšak nemôžem sa celkom zhodnúť s takýmto názorom. Som mienky, že schopnosť prežívať s niekým ťažké chvíle a potrebu pomôcť máme v sebe alebo nemáme, a žiadna pandémia nás tomu nenaučí.

V takých nezvyčajných podmienkach mali sme v našej krajine aj parlamentárne voľby, ktoré nepriniesli nič nové, iba to, že v Národnom parlamente máme opozičných poslancov, ktorých možno napočítať na prsty jednej ruky.

A  ostatné zostalo ako aj kedysi: tí najposlušnejší členovia vládnucej strany sa dostali na čelo podaktorých ministerstiev (aj keď ich vzdelanie a pracovná skúsenosť nemajú žiadny súvis s daným rezortom), choré deti aj naďalej liečime esemeskami, korupcia neklesá, členstvo v EÚ je ešte stále jedna z mnohých neznámych, keďže sme v tomto roku neotvorili žiadnu kapitolu, novinári, ktorí majú svoje vlastné názory a nie nadiktované „z hore“, sú za svoju prácu aj naďalej terčom kritiky a prenasledovania ľudí pri moci a obyčajní národ, ktorému sa občas zamažú oči niekoľkými červenými papierikmi, ešte stále žije v nádeji, že to zlaté obdobie raz predsa len zažijú.

Otázne je len v ktorej krajine a na ktorom mieste…


Márna lásky snaha

rok 2020

Jediné z umení, ktoré reálne pre odovzdanie svojho posolstva bezpodmienečne potrebuje prítomnosť percipienta je divadlo. Divák tu iba vo vymedzenom priestore a presne stanovenom čase vníma odkaz artefaktu.

Totiž divadelné prestavenie vzniká iba v živej interakcii hľadiska a javiska. Bez skutočnej prítomnosti tak hercov ako aj publika niet divadla.

Keď dnešok podmieňuje spoločenskú izoláciu – dištanc, odstup… divadlo je odsúdené k zániku. Totiž žiadna virtuálna realita, počítačové spoločenské siete, nevedia nahradiť našu priamu, osobnú angažovanosť pri tvorbe, výsledného tvaru artefaktu.

Nútené prázdniny, ktoré spôsobila Corona-19 nás tak doma prinútili venovať sa divadlu aspoň teoreticky. Rekapitulovali sa počiny, srdcu blízkych divadelníkov, inšpirátorov našich nových, dokonalejších divadelných počinov. Času bolo habadej, takže aspoň časť veľkého počtu výmyslov, podporí rast divadla.

Len tie peniaze na realizáciu… Nebolo ich a bude ich ešte menej! Uzkosť, skleslosť, depresia…

Ružové to nie je.

Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli. (Ivan Krasko)


Každý nástroj má svoju dôležitú funkciu v pomyselnom orchestri

rok 2020

Situáciu, ktorá v tomto roku zasiahla celý svet chápem ako varovanie a ako šancu zabrzdiť tento vlak rútiaci sa do záhuby a presmerovať ho na inú pokojnejšiu a hlavne humánnejšiu koľaj.

Mám teraz na mysli ten globálny materializovaný svet, zahrabaný tovarom (vyvolávajúcim instantný pocit šťastia), ktorý má za následok okrem iného aj to, že v oceánoch už bude pomaly viac plastov než živých tvorov…

Mám na mysli aj ľudskú chamtivosť, ktorá pre vlastné miliónové zisky nevidí biedu a utrpenie väčšiny…

Pandemická situácia priniesla šancu zastaviť sa a popremýšľať o skutočných hodnotách.

Ukázala napríklad, že väčšinu marketingovými kampaňami vnucovaných vecí vôbec nepotrebujeme a že skutočnými hrdinami našich dní sú zdravotnícky pracovníci a vedci, ktorých žiaľ súčasná povrchná konzumná doba vytlačila do najnižších platových tried.

To znamená, že prišla neplecha, ktorá nám zároveň dáva šancu dobre si rozmyslieť ako budeme fungovať ďalej. Každý z nás má možnosť robiť dobré skutky, tak voči ľuďom vo svojom okolí ako aj k prírode. Najvyššia chvíľa začať.

Je tu aj druhá dimenzia pandémie a to je tá naša lokálna, na ktorú sme ako spoločenské bytosti prirodzene upriamení.

Máme radi hudbu, naše široké slovanské duše sú s ňou naskutku spojené, no aktuálne, a to nie len pre pandémiu, je náš menšinový orchester náramne rozladený.

Harmóniu narušili výrazné disonancie, rafinované zvuky spevavých melódií prehlušili ostré neriadené údery tých nástrojov, ktoré sa v orchestri cítili byť druhoradé, navyše začali sme hrať nejaké experimentálne skladby, pre ktoré publikum opúšťa siene…

Možno nám pandémia pomôže pochopiť, že každý nástroj má svoju dôležitú funkciu v pomyselnom orchestri, že voľba repertoára je kľúčová a že len ten najlepší dirigent z množstva tónov a zvukov vylúdi tie najkrajšie symfónie.

Nie je všetkým dňom koniec, ale niektorú budúcu zostavu orchestra si treba vypestovať a dirigenta vyhľadať medzi mladými, vzdelanými a nikým a ničím skompromitovanými ľuďmi.

A pokiaľ ide o repertoár sami vieme ako v koncertných sieňach znejú diela hudobných géniov. Nenamýšľajme si teda, že všetko sa začína nami a že väčšina ľudí nemá hudobný sluch.

Naopak, venujme sa v týchto pandemických časoch skúmaniu našej histórie ako aj diel veľkých osobností, venujme sa skúmaniu svojich vlastných činov a úmyslov a vážme si viac odbornosť, je kľúčom k šťastnému a naplnenému životu všetkých, s ktorými zdieľame túto súčasnosť.


Dobré je, že sme si zvykli každodenne sa opýtať ľudí, ktorých máme radi: „Ako sa máš?“

rok 2020

Rok 2020 celej planéte Zem priniesol neočakávaný šok a výzvu. Ešte koncom februára sme ani len netušili, že sa celý svet dokáže prakticky zastaviť a že stáročia zaužívané konvencie a civilizačné výdobytky zrazu padnú do vody, lebo pred všetkými nami sa nachádza rovnaká priorita, s ktorou sme vôbec nepočítali, a to je zastavenie šírenia vírusa Kovid 19.

V prvom rade nik netušil, že takáto situácia bude pretrvávať tak dlho, a zdá sa, že na koniec ešte nevidno.

Dopady na globálnej úrovni v oblasti hospodárstva, zdravotníctva, ekonomiky, školstva atď sú drastické. Hlavne negatívne. Avšak zmeny sme silne pocítili každý jeden z nás aj na pláne naších mikroprostredí, na pláne individálneho súkromia. A keďže tento stav pretrváva veľmi dlho, následky budu evidentne zotrvávať aj po ukončení hrozby nakazenia sa vírusom.

Ale ak by sme tému mali trochu odľahšiť, mohli by sme si všímať, čo nám táto pandémia prípadne priniesla dobré na pláne každodenného fungovania. To dobré je v prvom rade na pláne poznania, len málo toho na pláne viditeľnom a hmotnom. A každé to dobré v sebe zároveň nesie hrozbu.

Keďže sme prinútení nosiť rúšká, konečne sa jedni druhým pozeráme do očí, keď sa stretneme. Ale ak situácia potrvá príliš dlho, môže sa stať, že sa úplne prestaneme vnímať navzájom.

Situácia, keď sú zrazu zakázané, alebo obmedzené zhromažďovania ľudí vo väčšom počte nám priniesla, že sme si neočakávane uvedomili ich význam, našu potrebu po nich, a ich zástoj v kultúrnom a spoločenskom fungovaní ľudstva – bez ohľadu či ide o súkromné oslavy, svadby, pohreby, alebo o verejné kultúrne, náboženské a iné obrady – festivaly, predstavenia atď.

Uvedomiť si ich význam osobného stretania sa ľudmi vo sfére verejnej a súkromnej, by malo znamenať, že keď sa vrátime na normálny život, budeme si každú jednu takúto udalosť väčšmi vážiť. Hrozba, ktorú tu vidím, je, že ak by toto ešte dlho potrvalo, to by určite mohlo znamenať, že aj spoločenský život človeka natrvalo zostane redukovaný, podujatia zaniknú alebo sa zmenia, človek sa zmení zvnútra a zmenší sa aj jeho potreba po osobnom stretnutí sa s druhým človekom.

Tretie dobro, ktoré nám pandémia priniesla, je výzva a možnosť meniť sa, a to znamená aj učiť sa, zdoknaľovať sa v ovládaní technológii, meniť a zlepšovať niektoré oblasti, ktoré boli zanedbané. Toto azda najsilnejšie pocítilo školstvo. Bez zručného ovládania práce na počítači dnes nejestvuje kvalitné vyučovanie.

Tento imperatív samozrejme najprv priniesol stres, nie všetci sme sa dokázali tak rýchlo prispôsobiť, keďže ide o podnety a požiadavky na dennej úrovni. No dlhodobo je to plus, lebo tieto vedomosti a zručnosti zostanú usadené natrvalo v prvom rade deťom a mladým.

No na druhej strane hrozba, ktorú nám táto situácia prináša je, že ak toto, opakujem so silnými obavami, naozaj potrvá dlhšie, zostane tento distančný model vyučovania primárny. A keďže každé stretanie sa s ľudmi vyvíja sociálnu inteligenciu, hrozba asociálnych generácii sa nastolí ako aktuálna téma.

Dobré je aj to, že sme viac boli doma. S rodinou. Rodičia s deťmi. Manželia navzájom. Súrodenci. Že sme si zvykli každodenne sa opýtať ľudí, ktorých máme radi: „Ako sa máš?“ A že nám skutočne záleží na ich odpovedi.


V menšinových otázkach sme (často a okrem iného) odkázaní iba na seba

rok 2020

Pandémia, ktorá sa na začiatku roka dostala do každého kúta našej planéty, nám ukázala, že ľudstvo je znovu (aj vďaka technologickému rozvoju) zraniteľné a výnimkou nie sú ani tí „privilegovaní“ (ako hovorí súčasný filozof John Gray, že predstava „o ľudskej nadradenosti bola vždy nebezpečnou ilúziou).

Neubránili sme sa jej ani úplným zastavením našich kolobehov života, pohybov každodennosti, pričom po krátkom útlme zasa (a priam vo väčšom množstve) koluje medzi nami.

Svet sa na krátku chvíľu úplne zastavil, akoby zasekol a lamentoval nad tým, kde sa stala chyba, čo robí/robil zle, či tomuto mohol/nemohol predísť. Nikto z nás nemyslel, že sa na začiatku nového desaťročia dostaneme do nových pohybov, kde prerušenie našich všedných krokov nespôsobí vojna, ekonomická kríza, ekologická katastrofa, prírodný živel, ale vírus.

Koronavírus poznačil rok 2020 (mohli by sme ho pokojne nazvať aj koronarokom), ale aj celú globálnu scénu – od tej kultúrnej, ekonomickej, osvetovej, politickej, cez gastronomickú, cestovateľskú…, pričom stopu nechal najmä na každom nás. Sme svedkami toho, že sme sa inou, trošku pokojnejšou cestou začali pozerať na náš život, skutky, procesy, myšlienky, rozhodnutia, prípadne svoje postupy modifikovali a prezentovali inými spôsobmi.

Našli sme si cestu k maličkostiam, menej k podstatným veciam, kým záležitosti (ľudské, mravné, materiálne, emočné…), ktoré čupeli niekde za skriňou, pod posteľou, v pivnici, sme vytiahli a začali sme sa im venovať (aj keď často neúspešne). Pristavili sme sa pri mnohých ťažkostiach, problémoch, rozhodnutiach, ktoré čakali na vysvetlenie, vyriešenie, prípadne pozornosť.

Na druhej strane, dostali sme sa do situácie, kde sa postupne voľný pohyb, každodennosť úplne strácali a tento nový, nanútený, priam nežiadúci kolobeh (na ktorý sme si už možno aj zvykli) zastavil naše plány, programy, ciele, čím sa v ľuďoch vytvoril pocit neistoty, zraniteľnosti, nemožnosti.

Je tu však aj ľudský pocit viery a nádeje, že sa daná situácia čoskoro skončí a že sa globálna scéna postupne bude vracať ku spomenutej každodennosti, ktorú túžobne potrebujeme a z ktorej sme (na historicky krátku dobu) vytrhnutí.

Pretrvávajúce problémy (naposledy dvojjazyčnosť a úradné používanie jazyka a písma) sa medzi našou menšinou akoby v čase pandémie dostali do bodu, keď začali byť viditeľné, pričom sme si silnejšie uvedomili (a začali sme o nich hlasnejšie hovoriť), že (naše) súčasné vedenie a predstavitelia neprejavujú tak sľubovaný záujem, riešiť záležitosti pre tu žijúcich Slovákov, ale uprednostňujú osobné ciele a najmä svoju skupinu podporovateľov, ktorí sa často dostávajú na nesprávne miesta a na nie im blízke pozície a často indivíduá prezentujú nový, nepreskúmaný, finančne vyťažený a ako súčasne jedine možný koncept slovenskej menšinovej kultúry.

Vyvoláva to aj dojem, že inštitúcie, ktoré sú piliermi menšinového (kultúrneho) života strácajú úroveň, ktorú si budovali, alebo nastoľujú medzi nami otázku, či ony s takýmto vedením sú iba tu na to, aby prežívali a možno priam donútene existovali.

Treba si uvedomiť, že menšinovú kultúrnu politiku treba kultivovať a posúvať dopredu spoločnými silami a zapojiť do toho vedenia správnych a kompetentných predstaviteľov kultúrneho života menšiny (ktorých máme našťastie ešte potešiteľný počet). Niekedy však stačí iba prijať konštruktívnu kritiku a využívať názory a myšlienky iných (keď niečo neklape), pretože sme v menšinových otázkach (často a okrem iného) odkázaní iba na seba.


Tradičná kultúra a dejiny nie sú súťažou o sladkosť, krásu, vek, autenticitu

Pravdepodobne iba skutočnosť, že sme ešte stále tu, stačí, pretože rok 2020 nie je ako každý iný. Bolo na nás, ako sme si tým všetkým poradili, ale pravdou je aj to, že pandémia a všetko, čo sa nám stalo okolo nej a kvôli nej, „obnažilo“ veľa vecí. Či sa nám to páči alebo nie, skokom z trate akoby sa rozsvietil obrovský reflektor, ktorý osvetľoval všetky problematické, bolestivé, škaredé, ale aj naše dobré stránky a spôsobil, aby sme boli ešte vynaliezavejší a silnejší. My ako jednotlivci, ale aj náš kolektív. Tento „reflektor“ jasne ukázal, kde sme zlyhali a čomu musíme dať prednosť, ak sa chceme rozvíjať ako civilizovaná spoločnosť.

Ukázalo sa, že našim najväčším nepriateľom nebol vírus korona, ale my sami. Náš vzťah k sebe navzájom, naša potreba mať pravdu a riešiť veci, o ktorých skutočne nemáme ani základné vedomosti. Nepochopením hesla, že každý má právo povedať svoj názor, cítime sa povolaní verejne vyjadrovať svoje názory sebavedome a bez pochýb o tom, že sa môžeme mýliť alebo že nevieme nadosť…

Význam a vplyv spoločenských sietí ukázal všetky jeho stránky, ktorým sa, verím, v budúcnosti mnohí budú zaoberať – psychológovia, sociológovia, politológovia, marketingoví experti… Je viac než zrejmé, že v nasledujúcom období by sa mali uprednostniť vzdelávanie, zdravotníctvo, kultúra a nakoniec veda, na ktorú obzvlášť útočia rôzne predsudky, pseudovedci a konšpirační teoretici

Pre kultúru a pre ľudí, ktorí sa ňou zaoberajú, bol internet veľmi dôležitým pracovným segmentom – všetky aktivity a kontakt s publikom kultúrnych inštitúcií sa realizovali zverejňovaním záznamov alebo organizovaním online podujatí (napríklad, Slovenské vojvodinské divadlo prostredníctvom svojej webovej stránky umožnilo verejnosti vidieť nahrávky minulých predstavení). Ikeď si myslím, že divadlo bez publika nemá veľký zmysel, bolo to Solmonovo riešenie s nádejou, že to dlho nepotrvá. A bolo neobvykle úžasné vrátiť sa na scénu, keď to situácia dovoľovala.

Pokiaľ ide o divadlo, upozorním tiež na výnimočnú sériu online rozhovorov v rámci Filozofického teátru, ktoré na jar tohto roku usporiadalo Bitef divadlo. Kľúčovou témou rozhovoru bolo premýšľanie o divadle dneška a jeho perspektívach, majúc na zreteli nové okolnosti, ktoré priniesla pandémia kovid-19.

Ak sa vrátim k „reflektoru“, ktorý ako nikdy pred tým osvietil naše boľavé miesta, a tak aj boľavé miesta používania internetu, v ktorom chýba miera a zodpovednosť. Sme svedkami šírenia rôznych druhov nezmyslov bez zodpovednosti za následky, ktoré môžu zanechať. A na tom podľa mňa treba veľmi vážne popracovať. Už nestačí vedieť, ako sa používa internet, ale ako skontrolovať informácie, ktoré sa na internete šíria. Už teraz pociťujeme dôsledky rôznych nepravdivých informácií a otázkou je, čo sa stane ďalej…

Ak by som mala ešte viac zúžiť problém osvetľovania bolestivých bodov na postoj k rôznym programom tradičnej kultúry v našom prostredí, je viac ako potrebné veci nazvať pravým menom. Pretože nikdy nebolo viac „vymýšľania“ a skresľovania faktov s naším súhlasom alebo aspoň s mlčaním a tolerovaním.

Etnológiu zmenili na očarujúce hobby, ktoré si údajne nevyžaduje žiadne predchádzajúce znalosti, ale preto vzbudzuje obdiv verejnosti. Verejnosť je očarená tradičnou kultúrou, pretože sa s ňou zaobchádza ako so sedatívom, ktoré lieči škaredú súčasnosť. Minulosť a tradícia sa stávajú únikom do fiktívneho, nevinného obdobia, v ktorom je všetko dokonale krásne a dobré. Akoby sme sa zaoberali s bábikami a nie s ľuďmi. Náš nekritický postoj k takýmto predstaveniam, bez potreby spochybňovať a hľadať pravdivosť týchto predstavení v rámci tradičnej kultúry vojvodinských Slovákov, sa nám čoskoro vráti ako bumerang.

Zodpovednosť je v prvom rade na nás, etnológoch, a ani úloha médií nie je zanedbateľná. Etnológiou sa nezaoberá ani marketing, ani trh, ktorého cieľom je vytvoriť produkt, ktorý si získa sympatie prostredia a z ktorého sa nakoniec bude zarábať za pohodlný život. Nesmieme zabudnúť, že sa zaoberáme s ľuďmi, ľuďmi ako sme my. Dokonalými v ich nedokonalostiach. Neriešime teda rozprávky, ktoré nazývame našou tradíciou …

Etnológia je druh vedy, ktorá má svoju vlastnú metódu výskumu, zdroje a predovšetkým metódy spracovania a interpretácie faktov. Je len na nás, ako predstavíme fakty získané z výskumu, pretože pri štúdiu alebo riešení tradičnej kultúry by cieľ nemal ospravedlňovať prostriedky. Rovnaké pravidlo platí aj pre zobrazovanie artefaktov. Preto sú ľudia, ktorí sa tým zaoberajú, zodpovední tejto verejnosti. Sú povinní zodpovedať pred verejnosťou, že vynesené tvrdenia alebo vystavené artefakty sú pravdivé.

Preto je nevyhnutné, aby sa v etnológii neuvádzali nepravdivé údaje alebo výsledky výskumu. Vymýšľaním sa klame verejnosť. Ak existujú pochybnosti o presnosti zdroja alebo prezentovaných údajov, vstupujeme do poľa pseudovedy. Niekedy to, čo sa hovorí, vyhovuje nášmu egu, ukazuje nás v inom (zámerne nepoužívam slovo ‘lepšie’) svetle, ako je to v skutočnosti.

Ako odolať? Ľahko. Ideou, že etnológia a/alebo tradičná kultúra a dejiny nie sú súťažou o sladkosť, krásu, vek, autenticitu. Nie sú to stometrové preteky ani voľba miss. Tradičná kultúra je taká, aká je, a je dokonalá, aká je. Ona sa, rovnako ako dejiny, neopravuje, ani skrášľuje. Ony to nepotrebujú – kvôli tým, ktorí v tom období žili, kvôli nám a tým, ktorí prídu po nás a budú si to niesť ako svoje dedičstvo. Nikomu nie je v záujme žiť v klamstve, však? Preto je naša práca a naša zodpovednosť veľká.

Ktokoľvek, kto vystavuje, tlmočí, predstavuje tradičnú kultúru alebo jej časti prostredníctvom výstav artefaktov, fotografovanie, predvádzania zvykov, hier, predvádzania hudby atď. nesmie klamať verejnosť. Amatér alebo profesionál. Pretože tá verejnosť VERÍ.

Existuje medzi nami nepísané pravidlo dôvery, že to, čo sa prezentuje ako súčasť tradičnej kultúry, nie je vymyslené, vybájené, dopracované … Ak je, to sa MUSÍ zdôrazniť. Pretože, nie je problém mať tradičnú kultúru ako inšpiráciu a vytvárať nové diela – je problém vyhlásiť nové diela za staré, autentické súčasti tradičnej kultúry. To je zásada. A zásady sú dôležité, pretože žijeme v spoločnosti, ktorá nebude schopná prežiť a fungovať normálne, ak očakávame iba privilégiá bez povinností a zodpovednosti, a že všetci dodržiavame vopred dohodnuté pravidlá.

V nádeji, že budúci rok bude menej stresujúci a že budeme mať možnosť bez strachu cestovať, nerušene pracovať, stretať sa a zaoberať sa vecami, ktoré nás napĺňajú a robia šťastnými, by sme sa mohli viac zaoberať otázkami vedomostí, povinností a zodpovednosti.

Titulná ilustrácia: Gabriela Gomez / Unsplash


Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

About the author

Storyteller

Storyteller je online platforma, ktorá prezentuje digitálny transmediálny storytelling v žurnalistike. Používajúc niekoľko mediálnych formátov – od klasických písaných slov, fotografií, krátkych audio a video zápisov po infografiku a iné online nástroje – Storyteller prináša reportáže, ktoré predstavujú ľudí a udalosti v autentickom ambiente, ukazujúc život z pravého uhla v pravom svetle. Storyteller sa zápisom do Registra médií s registračným číslom IN000698 stal aj oficiálne online médium, ktoré svoje mediálne služby poskytuje dvojjazykovo: po slovensky a srbsky.

Add Comment

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.