Pohovka, ktorá bol vyrobená zručným remeselníkom okolo roku 1820, odolala ťarche času a teraz čaká na svojich nových majiteľov v starožitníctve Voulez Vous Art v Novom Sade, aby aj im dlho slúžila a zdobila ich príbytok. Fajnšmekri už podľa vzhľadu pohovky spoznajú, že patrí do štýlu biedermeier – obdobia, ktoré sa v 19. storočí z Viedne rozšírilo do celej Európy a dostalo sa aj do Vojvodiny.
Hneď vedľa pohovky je barokový salónik, do kruhu usporiadané: dvojsedačka, kreslá, stoličky, kým v strede stôl. Tmavozelená farba plátna nestratila lesk a rezba na operadle a nôžkach je skutočným umením. Zo stropu visia zdobené lustre, na stenách umelecké obrazy, niektoré ešte v starých, zachovaných rámoch, a všade naokolo sú jedinečné lampy, zrkadlá, hodiny a riad – všetko staré storočie alebo dve, no stále s veľkou hodnotou.
Vypočujte si REFLEKTOR, podcast Storyteller-a v srbčine, v ktorom každú druhú stredu hovoríme o lokálnom podnikaní a dobrých podnikateľských nápadoch.
Mnohé z týchto predmetov sú zberateľskými a muzeálnymi kúskami, vraví Vladimir Mijović, architekt, ktorý sa o starožitnosti začal zaujímať vďaka svojej profesii a spolupráci s tesármi.
„Láska sa začala reštaurovaním, keďže sa zaoberám interiérmi a každý deň som u stolárov a u rôznych remeselníkov. Začalo to kus po kuse – tak, že to, čo sa mi páčilo, som odkúpil“ – hovorí Vladimir.
Keďže starožitností pribúdalo, po dohode s manželkou Aleksandrou sa rozhodol, že sa z toho stane rodinný podnik, a tak si pred štyrmi rokmi otvorili obchod so starožitnosťami. V tom čase bolo ešte dosť miesta na usporiadanie zábavy pri príležitosti otvorenia. Dnes, svedčí Vladimir, by to bolo nemožné, pretože priestor s rozlohou 100 metrov štvorcových je úplne zaplnený starožitnosťami.
„Naším základom je zariaďovanie interiéru s dôrazom na kusový nábytok z 19. a prvej polovice 20. storočia, teda od raného biedermeieru až po neskoré art deco“ – zdôrazňuje náš spolubesedník.
Nákup starožitností na aukciách je možno najznámejší, ale nie jediný spôsob, ako získať požadovaný predmet. Vladimir hovorí, že spolupracujú s dodávateľmi zo zahraničia, no občania ich oslovujú aj s ponukou rodinného nábytku, ktorý bol dávno vyrobený a dlhodobo používaný. Ako obzvlášť vzácny predmet poukazuje na komodu z prvej polovice 19. storočia, ktorú kúpil od majiteľa bytu len zopár metrov od starožitníctva.
„Bola to biedermeierovská komoda so štyrmi zásuvkami, z roku 1820, s hrubou dyhou. Je to muzeálny kúsok. Komoda mala skrytú zásuvku, ktorú som videl až keď po presťahovaní do starožitníctva. Dokonca ani zákazníci nemohli vidieť tú skrytú zásuvku. Neskôr sme komodu predali“ – prezrádza Vladimir pre Storyteller.
Každá starožitnosť je svedectvom minulosti, takže tí, ktorí zbierajú alebo predávajú starožitnosti a umelecké diela, sa neustále učia a čítajú o štýloch, majstroch, časoch a príležitostiach, v ktorých predmet vznikol. Je to jediný spôsob, ako spozorovať a rozpoznať starožitnosť, ktorá má veľký historický a umelecký význam. To všetko je pre mnohých ľudí úplnou neznámou. Preto Aleksandra a Vladimir hovoria, že do starožitníctva treba prísť – nielen niečo kúpiť, ale popozerať a naučiť sa.
Pri starožitnostiach sa platí za krásu, kvalitu spracovania a trvácnosť
Aleksandra je povolaním grafická dizajnérka a priznáva, že spočiatku bola prítomná nedôvera v úspech práce, ktorú začali robiť. Prostredníctvom práce sa učila o starožitnostiach, preto teraz pravidelne sleduje aukcie a využíva modernú technológiu na šírenie vedomostí o starožitnostiach.
„Začala som veriť starožitnostiam a moje srdce je plné, keď odídem do múzea a vidím v rámci istej expozície kúsok, ktorý bol u nás kúpený. Veľmi nám znamená aj to, keď nám klienti pošlú fotografie predmetov, ktoré dotvorili ich priestor. Obzvlášť som hrdá na to, že online zákazníci môžu navštíviť aj náš virtuálny obchod, vybrať si kúsok, ktorý chcú, a dozvedieť sa o ňom všetko“ – prezrádza Aleksandra.
Najťažšie v tomto podnikaní je určiť cieľovú skupinu – je to kvôli tomu, že milovníci starožitností sú vo všetkých generáciách, ale nie je ich veľa, takže nájsť kupcov nie je jednoduché. Prichádzajú zberatelia a znalci, ktorí poznajú hodnotu tých predmetov. Starožitnosti sa hodia do každého interiéru, dokonca aj do moderne vybavených bytov. Častými kupcami sú preto aj interiéroví dizajnéri, kým hodnotné muzeálne exempláre kupujú aj inštitúcie kultúry.
U nás je trh so starožitnosťami úplne neregulovaný, sťažuje sa Vladimir.
„Sú obchody, ktoré svoje podnikanie nezlegalizovali, neplatia potrebné odvody a dane. Je veľa vecí, ktoré treba zariadiť. Samozrejme, je to ťažšie pre nás, ktorí pracujeme legálne, ale milujeme to a veríme tomu, čo robíme. Všetko, čo sme doteraz dosiahli, je dôkazom toho, že robíme veci správne“ – pokladá Vladimir.
Starožitnosti nemajú cenu, ale hodnotu – a tá môže byť veľká a závisí od obdobia, z ktorého predmet pochádza, od jeho celkového stavu alebo od toho, ako často sa objavuje v predaji. Príklady starožitností, ktorých hodnota sa meria v miliónoch, nie sú zriedkavé. A dobrému predmetu je ťažké odolať, takže kúpu často sprevádza dilema – či si vybrať predmet na ponechanie, alebo ten na predaj.
„Ani predať všetko nemá zmysel. Je fajn, keď príde niekto, kto sa vyzná a vidí, čo všetko máš – to je výsledok tvojej práce. Najlepšie je, keď sa vám podarí dostať predmet, na ktorý roky čakáte. Potom vám aj ľúto bude, keď ho predáte“ – vysúvajú Mijovićovci.
Keď sa kupuje starožitnosť, kupuje sa kvalita. Vladimir hovorí, že takýto nábytok sa už nevyrába. Niečo, čo sa používalo celé storočie, bude môcť slúžiť raz toľko.
Pred predajom starožitností sa často pristupuje aj k reštaurovaniu, ale spôsobom, ako sa to robilo kedysi, aby sa zachovala životnosť a kvalita. V knihe Stehlík (Donna Tartt: The Goldfinch, pozn. red.) je veta, ktorá hovorí, že reštaurovanie sa robí, aby ohromilo človeka, ktorý tú starožitnosť bude reštaurovať o sto rokov.
„Vždy kladiem dôraz na kvalitu. Keďže som architekt, viem, čo sa dnes robí. Zoberme si napríklad proces obnovy jedného thonet nábytkového kúsku, ktorého časti boli ohnuté z masívneho buka. Je úžasný jeho stav, v ktorom sa nachádza po 120 rokoch používania. V procese obnovy potrebuje iba brúsenie a nový náter s obsahom šelaku. Drevo zostane nezmenené a garantujem, že sa bude môcť používať aj ďalších 100 rokov“ – uzaviera Vladimir.
Pridaj komentár & Dodaj komentar