Marija Belićová-Bibin prostredníctvom mierovej misie robí život na našej planéte krajším

„Pančevo je v dôsledku blízkosti viacej napojené na Belehrad, takže som aj ja roky pred tým než som prišla do Nového Sadu, pracovala v Belehrade a nejako prirodzene inklinovala k tomuto mestu. Aj dnes som zamilovaná do Belehradu,“ hovorí Marija, ktorej sa ani nesnívalo, že jedného dňa bude žiť a pracovať v Novom Sade.

„Úprimne, nikdy mi ani len na um nezišlo, že budem žiť v Novom Sade. Ak by sa ma do vtedy niekto opýtal, kde by som žila, odpovedala by som: určite v Belehrade alebo v niektorom inom meste v bielom svete. Ale život nás vždy prekvapí a pripraví pre nás to, o čom ani nerozmýšľame, tak aj mňa láska k mužovi a zakladanie rodiny priviedlo do Nového Sadu,“ vysvetľuje Belićová-Bibin a dodáva, že v živote jej rodiny boli aj podmienky na sťahovanie do Belehradu, ale v podstate ona bola tou, ktorá na konci vždy zvolila, aby zostali v Novom Sade.

Tu je pokojne, pohodlne, všetko môžete obísť pešo, a moje deti, mám troch malých princov, sa narodili tu, v Betaniji a sú Novosadčania. Ja chcem žiť tam, kde mám srdce, lásku, a to je moja rodina, moje deti, takže som sa aj ja stala časťou tohto mesta a páči sa mi tu. Neviem, kde budem o pár rokov, ale na teraz chcem žiť práve tu. Zamilovala som si Nový Sad, nejako je európsky. Zbožňujem uličky okolo Rybieho trhu, Matice srbskej, Zmaj Jovovu, námestie okolo katedrály, Dunajskú ulicu a Dunajský park, Štrand, Petrovaradínsku pevnosť, Mestečko, všetko to mi pripomína nejaké krásne stredoeurópske malé mesto. Mala som šťastie, že som mnoho precestovala a verte mi, že viem o čom hovorím. Nový Sad naozaj tak vyzerá. Je šarmantný, má všeličo, ale s mierou, niet príliš veľa vzrušenia, a opäť má všetko, čo potrebujem.

 

Od novinárstva a štátnej služby po mierovú misiu na voľnej nohe

„Myslím si, že sú novinári osobitný druh ľudí. Z presvedčenia, že na ten spôsob prispievam k rozvoju spoločnosti, evolúcii jedného národa, od lokálneho prostredia po globálne rozmery, pre mňa novinárstvo bolo takmer na úrovni životnej misie. Žiaľ, v posledných rokoch v tejto profesii nekvitnú ruže a nie som viacej v médiách. Nehovorím, že neexistujú médiá, ktoré uznávam. V žiadnom prípade nie. Ale jednoducho po veľkých profesionáloch, s ktorými som pracovala a mala šťastie učiť sa od nich, dnes, keď sa obzriem okolo seba, smutná som, nevidím na našich priestoroch médium, s ktorým by som sa identifikovala. Možno prípadne Nacionalna geografija alebo nejaký dokumentárny program elektornických médií, ale…“

Myslím si, že v živote každého príde chvíľa, keď voči sebe musí byť surovo úprimný a spíliť niektoré konáre, na ktorých sedí, ak viacej nie sú časťou vás.

Ale Marija nepáli mosty za sebou. Asi desať rokov bola a ešte stále je vo svete vzťahov s médiámi, s verejnosťou, v štátnych inštitúciách. Pracovala vo Vláde Srbska, potom s práchodom do Nového Sadu vo Vláde Vojvodiny. Ale v živote príde chvíľa, keď pocítiš silnú potrebu zastať, poskladať účty minulosti a zodpovedne rozhdoneš, ktorou cestou pôjdeš v budúcnosti, pričom sebecky máš na ume iba seba a svoju rodinu. Tak sa aj Marija stala freelancerkou.

„Dnes som freelancerka. Čo to vlastne znamená? Myslím si, že v živote každého príde chvíľa, keď voči sebe musí byť surovo úprimný a spíliť niektoré konáre, na ktorých sedí, ak viacej nie sú časťou vás. Ja som od konca 1990-tych dodnes paralelne s novinártsvom inklinovala k mierovým iniciatívam, nenásiliu, psychológii a skočila som kurzy pre trénov v rámci transformácie konflikotv, vytvárania spoločenských zmien a alternatív násiliu,“ hovorí Marija a dodáva:

„Od malička chcem zmeniť svet, naprjv cez novinárstvo, potom som s ao to pokúsila cez prácu pre štát a teraz sa vraciam mierovým iniciatívam. To je môj alter ego a čoraz viacej sa nachádzam v tejto profesii. Ja teraz pracujem na niečom, čo som ja, čo je moje, na niečom, čo predpokladá aj schopnosti objektívneho písania, ale aj vynášania vlastných stanovísk, analýzu spoločnosti okolo mňa a praktické aktivity, ktoré pomáhajú rozvoju tej istej spoločnosti na môj spôsob. Vytvárajúc synergiu všetkého, čo mňa zaujíma a pokusu, aby sa na ten spôsob prežilo na tržisku. Nie je ľahko. Naše generácie inklinujú k slobode v organizácii vlastného času a to je aj moja potreba. Nemám problém robiť 24 hodiny denne, ale chcem mať slobodu, aby som sama organizovala svoj čas, nakoľko je to možné. To je pre mňa freelance. Robím pre seba a spolupracujem s inými. Píšem svoje texty, blogy, píšem knihy a robím dielne pre nenásilnú komunikáciu, predovšetkým s deťmi.“

Proaktívna činnosť a zmena vedomia ľudí je to, čo Marija v apríli tohto roku aj formalizovala v Stredisku pre kreatívnu edukáciu a umenie D`OR, čo znamená: DOVE – holubica, OLIVE – oliva a ROSE -ruža, ktoré symbolizujú slobodu, mier a lásku.

Nenásilná komunikácia a jazyk lásky

[dropcap style=“no-background“] „D [/dropcap]OR – Stredisko pre kreatívnu edukáciu a umenie vznikol úplne spontánne a najviac ďakujúc mojej bláznivej smelosti a tvrdohlavosti. Pravdaže, aj s podporou mojej rodiny, málopočetných kamarátov, ktorí rozumejú, o čom hovorím, čo ja to chcem. Prvé aktivity boli usmernené na domovy pre deti bez rodičov, o čom sme nikomu nerozprávali, teraz som to spomínam a takmer mi je nepríjemne. Ale tak sa to začalo. Potom nasledoval ART&LOVE CARAVAN, ktorý cestoval od Srbska, Čiernej Hory, Chorvátska po Slovinsko, kde som viedla bezplatné dielne pre deti na tému nenásilnej komunikácie, “ vysvetľuje Marija.

DOR prednedávnom odštartoval program LOLA, po anglicky Language Of Love Awarenes, pod ktorým sa chápu dielne pre deti o jazyku nenásilia v škôlke a v základnej škole, ako aj pre deti z Domova Spomenak z Pančeva.

„Žiaľ, prednedávnom prišlo k hroznej situácii násilia medzi vrstovníkmi a iba po tom, keď sa táto udalosť ocitne v médiách, vtedy väčšina pochopí, čo ja to vlastne robím a o čom hovorím. A úporne hovorím o nenásiliu, deťoch, rodine, ktorá s adožíva vážnej krízy všade vo svete. Škoda, že sa také niečo musí stať a škoda, že je to opäť krátkeho trvania. Ja som si absolútne vedomá spoločnosti a okolností, v ktorých dnes žijeme a práve preto pristupujem úplne z bodu opačného, ktorý sa menuje Láska. Takmer bláznivo, smelo a úporne hovorím o téme lásky, lebo je pravda, že nám všetkým práve to chýba. Keď to niekto znehodnocuje, ja ihneď viem, že práve tej osobe je najviacej potrebná láska. To je neuveriteľná pravda. Ako by povedal Duško Radović:  Tak málo je lásky medzi ľuďmi, že ten, kto vie milovať by nemal nič iné robiť. A ja to viem, tak som sa rozhodla, že ak sa stanem freelancerkou práve to budem aj robiť (smiech). To sa v dnešnej materialistickej dobe rovná utópii, ale som optimistka a verím, že ak sa mi podarí aspoň „jedno dieťa“ zachrániť, zachránila som jeden celý svet. To robí DOR. Zaoberáme sa učením nenásilia, prekonávaním konfliktov, učením Jazyka lásky, predovšetkým s deťmi, ako s našimi budúcimi generáciami a lídrami, ale ak ako podpora ich rodinám. Lebo všetko začína a vychádza z rodiny. To je jadro a riešenie problému, a ja tak ako milujem deti, milujem aj všetkých rodičov. To nie je ľahko a preto chcem pomôcť. To robí DOR.“

To sa v dnešnej materialistickej dobe rovná utópii, ale som optimistka a verím, že ak sa mi podarí aspoň „jedno dieťa“ zachrániť, zachránila som jeden celý svet. To robí DOR. Zaoberáme sa učením nenásilia, prekonávaním konfliktov, učením Jazyka lásky, predovšetkým s deťmi, ako s našimi budúcimi generáciami a lídrami, ale ak ako podpora ich rodinám. Lebo všetko začína a vychádza z rodiny. To je jadro a riešenie problému, a ja tak ako milujem deti, milujem aj všetkých rodičov. To nie je ľahko a preto chcem pomôcť. To robí DOR.

Marija sa zasadzuje o nenásilnú komunikáciu a lásku. Akú moc vlastne láska má?

„Ja som dožila a presvedčila sa, akú vlastne láska moc má. To je sila transformácie a ak chceme pochopiť, aká je silná, odporúčam všimnúť si Nikolu Teslu, čo všetko on hovoril a robil. Lepší dôkaz nie je. Ako ju budeme definovať je naozaj individuálna vec a v tom zmysle je ťažko diskutovať, ale v podstate mi je znovu Tesla najbližší, keď hovoril, že svet treba pozorovať a chápať cez frekvencie, vibrácie a energiu, kde je Láska ako emócia a energia najsilnejšia. Pozrite iba, čo všetko je jedna matka v stave urobiť, ak je život jej dieťaťa ohrozený. To je tá sila. Neuveriteľné. A my sme sa ako spoločnsoť dnes tak vzdialili od tejto emócie, že ju dožívame na úrovni hollywoodských rozprávok, čím ona aj je ako jeden druh interpretácie, ale je v oveľa väčšej miere navrstvená, komplikovanejšia a silnejšia od toho,“ hovorí Marija a dodáva:

„Nenásilie ako cesta, nie ako cieľ je moja definícia žitia. A ja sa ešte stále učím, lebo silá láska je natoľko veľká, že je takmer nevyspytateľná v celosti. V kontexte viery, nerobím rozdiely medzi relígiami, presnejšie podľa mňa je to všetko v podstate rovnaké, všetci túžia po rovnakom, a tiež si myslím, že vrchol je vlastne Láska ako spôsob života. Mienim, že každý z nás je schopný žiť na ten spôsob. Ako to trénovať v sebe? Môj spôsob je, že vo všetkých bytostiach vidím dieťa. Všetci my sme niečie deti, a podľa mňa deti nikdy nie sú na vinne. Nejaký model a vysvetlenie hocijakého správania sa vždy existuje a čím je správanie škaredejšie, tým viac tej osobe chýba láska. Vždy je v otázke nejaký konflikt zo systému rodiny, manko lásky, nehy, porozumenia, podpory a potom ako výsledok máte niekoho mrzutého. To pravdaže neznamená, že násilie musíme trpieť, ani náhodou. Ale to znamená, že po tom, ako sa obránime a ochránime, rozumieme korene toho násilia. Nezabudnime, že aj podpychovanie niekoho je druh násilia, nedbalosť je tiež násilie, nielen päsť.“

To, čo ja robím, v prvom rade je, že ukážem, že dôverujem a že môžem rozumieť problém, potom sa pokpšam pomôcť, aby sme spolu pochopili, po prvé, že máme problém, po druhé, v čom leží ten problém, potom nádjeme potenciálne riešenia a nakoniec ich implementujeme na iný spôsob, čiže na nenásilný spôsob.  To je to. Každý problém má riešenie, ale naozaj každý. Prvý krok v riešovaní ho je uznanie, že vôbec máme problém. Ak sme sa stali vedomý toho, že problém existuje, potom sme už polovicu cesty prešli. Ja to teraz robím s deťmi na interaktívny spôsob, ktorý sa nazýva dielňa, na ktorej sa o tomto učíme cez zábavu a hru. Vždy sa v práci vyskytnú konfliktné situácie a ja ich neignorujem, ale práve na tom konkrétnom príklade sa učíme spôsoby riešovania problému. Deti sú fantastické.

Niekde som prečítala, že svet nepotrebuje úspešných lídrov, ale okrem iných aj storytellerov a tých, ktorí milujú. Čo si vy myslíte o tom?

„Presne tak. Ale predsa potrebujeme aj lídrov. Tí lídri by mali presadzovať spoluprácu, a nie konkurenicu, ako aj nenásilie, namiesto toho, že sa stále hovorí o peniazoch, zbraniach a zmerávaniu síl. Toto, čo som teraz povedala je hlboká filozofia, ak sa vôbec chceme zamyslieť nad tým, čo to znamená. Ale to je veľmi ťažko, hľa, prišli sme po vsádzanie čipov pod kožu ľudí. Podľa mňa je to strašné. A to je dôsledok nášho strachu a lenivosti, aby sme niečo naozaj podnikli, zmenili. Aj vtedy nachádzame výhovorky, že sme my nie dôležitý, že sme malý, že sa nás nik nepžta, že my tu nič nemôžeme. To je klamstvo. To nie je pravda vôbec. Ešte ako môžeme a ešte ako je každý jednotlivec dôležitý. Nie iba lídri. Ale áno, lídrov potrebujeme. Nejakých nových lídrov, nové ideológie, nové filozofie. Aby sme prišli po takých lídrov, musíme meniť generácie, presnejšie my dnes vytvárame tých budúcich lídrov a to tak, že svojim deťom dávame príklady o vzorcoch správania sa a hodnotových systémoch. Ak sme my negatívní a odnímame, potom tieto deti, ako budúci lídri, budú robiť ešte intenzívnejšie to, čo my dnes robíme, to, čo sa od nás naučili. A to je pole, v ktorom sme my veľmi silní, dôležití a v ktorom môžeme veľa toho urobiť,“ konštatuje mierová aktivistka Marija.

„Problém je v tom, že sa my dnes na individuálnej úrovni nechceme ujať zodpovednosti, ale nám je ľahšie vinu zvaliť na tých nejakých lídrov, a my si svoje povieme na voľbách. To je úplne mylný postoj. Spoločnosť sa nemení pasívne, ale veľmi, veľmi aktívne. A tá aktívnosť vôbec neznamená, že sa ihneď musíme začleniť do nejakej strany. Ani náhodou. Tá aktívnosť znamená, že sa v prvom rade zaoberáme svojimi deťmi, rodinou a so sebou. Ak sebe pomôžeme, už sme v polovici cesty, aby sme pomohli celému svetu. Takže, my sme príkladom tým deťom a to, čo my robíme, robia naše deti. A potom sa pýtame a hneváme, že sú nám deti čoraz bližšie vandalizmu a násiliu. Deti nie sú na vine. Nakoniec, nie je dôležité kto je na vine, ale to, čo urobíme, aby sme to zmenili. Tu treba položiť kľúčovú otázku. Čo ja môžem urobiť, aby som všetko toto okolo seba mohla zmeniť? Neignorujme silu nespočetných malých ťahov obrovského počtu ľudí. Namiesto toho, my žijeme životy, v ktorých dovoľujeme, aby prichádzalo k nespočetným ťahom nízkeho počtu ľudí. A v tom je háčik. Ospravedlnenie je obyčajne ťažká existencia a ja s tým súhalsím. Aj ja žijem tú rovnakú ťažkú existenicu. Ale čo je pre nás dôležitejšie, naozaj dôležité? Ak samy neviete, opýtajte sa deťom, malým deťom. Čo je dôležitejšie? Ony odpoveď pozanjú. Veľmi je jednoduché a vlastne tak málo je potrebné, aby sme urobili.“

Fotografie z tohto článku sú vlastníctvom spolubesedníčky Marije Belićovej Bibin a jej patria všetky práva.