Matej Ambrózy – alebo pán farár Maco

13. januára 1797 – 12. marca 1869

V marci tohto roku uplynulo 150 rokov od smrti Mateja Ambrózyho, dlhoročného kovačického kňaza a jediného slovenského dolnozemského básnika v 19. storočí, ktorý svoje najlepšie verše písal pod priamym vplyvom národnobuditeľského jadra štúrovskej generácie. 

Matej Ambrózy sa narodil 13. januára 1797 v Sielnici v Liptove na Slovensku, v chudobnej rodine ako syn dedinského kováča. Jeho prvými učiteľmi boli práve jeho rodičia, otec Matej Ambrózy a matka Eva (rodená Lavotová), ktorí mu vo večerných hodinách čítali a spievali piesne z Tranoscia.

Keď sa dostal do miestnej školy, aj ostatné deti učil spev a katechizmus a stal sa obľúbeným žiakom učiteľa Mateja Tadzku, ktorý ho zdarma začal učiť hrať na organe. Tu, vo svojom rodisku skončil ľudovú školu a s odporúčaním miestneho farára a učiteľa, začal študovať nižšie triedy evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici. Toto gymnázium patrilo medzi výborné školy a stalo sa prvou kolískou umenia a vied nielen pre Zvolenčanov, Turčanov a Liptákov, ale pre všetkých zo susedného okolia.

Jeho rodičia mu finančne v štúdiu nemohli dostatočne pomáhať, preto hľadal rôzne spôsoby ako peniaze zarobiť. Keď skončil nižšie triedy gymnázia, vrátil sa domov, kde zbieral milodary, lebo iba tak mohol pokračovať v školení. Bol to ťažký rok, lebo jeho rodina v povodni utratila aj ten malý chatrný majetok, čo mala a zároveň mu umrela matka.

V Prešove vychodil rétorickú triedu na evanjelickej strednej škole (vyššie gymnázium) u profesora Karlovského, známeho učenca. Potom odchádza za vychovávateľa k rodine Tomáša Dezsőffyho do Miškovca, aby si na ten spôsob zarobil ďalšie peniaze na štúdiá. V rokoch 1816 až 1818 skončil dva ročníky teológie v Banskej Štiavnici, s výborným prospechom. Na odporúčanie superintendenta Adama Lovicha odchádza do Šoprone, kde aj dokončil štúdiá a zložil kandidátsku skúšku. Tu napísal dve latinské knihy veršov ( Pietatis gratique animi monumentum […] Joanni Kiss […] (1917) a Epicedium in praematurum obitum […] Pauli Magda […] (1818)).

Keď v roku 1818 skončil bohoslovecké štúdiá, prišiel do Nového Sadu za levitu (kňazov pomocník a strážca chrámu), kde  sa dostal zasa ďakujúc Adamovi Lovichovi. V Novom Sade pobudol pol roka, odkadiaľ odchádza do Pešti, kde ho vysvätili za kňaza a v auguste 1820 prišiel za farára do Bajše. Vďaka nemu bol aj postavený chrám v Bajši a ako bajšanský farár stal sa aj dekanom. V roku 1825 cirkevný zbor vo Veľkom Bečkereku (dnes Zreňanin) ho pozval za farára, kde zostal celých trinásť rokov.  V rokoch 1826 – 1832 bol dekanom dolného Banátu a v rokoch 1836 – 1847 prvým banátskym seniorom. Začiatkom októbra 1837 prišiel za farára do Kovačice.

Matej Ambrózy prichádza do Kovačice

Po smrti farára Karla Abaffyho v Kovačici, cirkevníci ihneď žiadali, už vtedy banátskeho seniora Mateja Ambrózya, aby sa v Kovačici čo najrýchlejšie zvolil nový farár. Vtedy za farára kandidovali padinský farár Peter Kramár, hajdušický Štefan Jastrebinyi, malošemlacký Jozef Vodár, ale aj sám Matej Amrózy. Kovačický zbor si vybral práve jeho. Už o dva týždne prišiel do Kovačice  vykonať nedeľné služby Božie. Kovačickí cirkevníci ho poznali už aj skôr, lebo nebol po prvýkrát v Kovačici a táto jeho skúšobná kázeň sa ľudom páčila. Po službách, sa v škole konali rozhovory s cirkevným zborom, keď prijal pozvanie za farára.

Z Bečkereku do Kovačice prichádza 1. októbra 1837 a za prítomnosti dôstojníkov a veľkého počtu ľudu ho do úradu inštalovali farári Kramár a Bányász. Cítila sa radosť medzi ľuďmi a kovačický zbor v ňom získal zbožného, učeného, svedomitého a nanajvýš pracovitého človeka. Pre Kovačicu urobil mnoho a to nie iba vo veciach týkajúcich sa cirkvi.

Dlho po jeho smrti zostal v spomienkach svojich cirkevníkov a ich potomkov ako prísny, energický a príkladný kňaz, alebo jednoducho pán farár Maco. Nebol iba duchovným vodcom slovenského národa. Bol všestranne vzdelaný, s veľkými rečníckymi schopnosťami a patril medzi romantických básnikov Štúrovej družiny.

Cítila sa radosť medzi ľuďmi a kovačický zbor v ňom získal zbožného, učeného, svedomitého a nanajvýš pracovitého človeka.

Matej Ambrózy sa ženil dvakrát. Prvýkrát sa oženil v roku 1822 s Esterou Rakovicovou (dcérou Jána Rákovica, aradáčského farára) a z tohto manželstva mal päť detí: Esteru, Edvarda, Adolfa, Júliusa a Milenu. Po smrti svojej prvej manželky sa v roku 1840 oženil druhýkrát a z tohto manželstva sa zrodili štyri deti: Karol, Matilda, Juliana a Irma.

Vďaka jeho neúnavnej práci a vďaka jeho záznamom v pamätnici kovačického cirkevného zboru (VIII. zväzok) dnes vieme mnoho toho nielen o jeho činnosti, ale aj takmer o všetkých udalostiach počas jeho služby.

Prvou prácou po jeho príchode bolo vystavať novú faru. Vtedajšia fara bola pre nízkosť a vlhkosť vo veľmi zlom stave a nebolo ju hodné opravovať. Preto vojenské vrchnosti nemecko-banátskeho pluku a na žiadosť Mateja Ambrózyho, uznávajúc potrebu novej fary, nariadili vypísať verejnú licitáciu na jej stavbu. Stavbu mal na starosti pančevský murár Václav Fomberger, ktorý prijal prácu za 2077 zlatých. Cirkevný zbor poskytol k stavbe tehly, vápno, piesok, potrebný povoz ako aj pracovníkov a stavbár zabezpečil všetko ostatné. Stavba začali, aj ukončili v roku 1839. Dva roky neskôr bola k fare pribudovaná aj nová konica (maštaľ).

V tom istom čase nastala potreba rozšíriť cintorín. Cintorín bol plný. Veliteľstvo pluku na požiadavku zriadenia nového cintorína odpovedalo, že je potrebné znovu otvoriť starý cintorín, lebo štát nedovoľoval otváranie nových miest pre cintorín.

Pozornosť Mateja Ambrózyho neskôr zaujal chrám a jeho potreby. Najmenší zvon, ktorý si Slováci doniesli ešte z Ečky (pred z Bardáňu) začiatkom roku 1842 pukol. Vtedy bol zvon vo Veršeci (dnešný Vršac) preliaty a zväčšený. Taktiež bol vyhotovený aj nový kalich, používaný pri prisluhovaní večery Pánovej. Zhotovený bol vo Veľkom Bečkereku u Jána Behringera, bol o trochu menší, vyrobený z medi, ale postriebrený (používa sa dodnes).

Veľký chrám nebol vtedy ešte vymaľovaný a pravdepodobne v ňom nebol ani žiadny oltárny obraz.  Matej Ambrózy sa postaral i o to. V roku 1844 až 1845 židovský maliar fresiek Wippler z Veľkého Bečkereku vymaľoval oltár (sanctnarium). Oltárny obraz nakreslil vtedy najznámejší srbský maliar v Banáte Konstantin Danill z Veľkého Bečkereku, ktorý vo viacerých srbských a rumunských pravoslávnych kostoloch namaľoval rôzne chrámové obrazy. Pozlátený rám na oltárny obraz bol vyhotovený v Pešti. Jeho obraz znázorňuje Ježiša Krista modliaceho sa v Getsemanskej záhrade, posilňovaný anjelom v deň pred jeho zatknutím (na Zelený štvrtok). Obraz bol postavený v roku 1845 a stál celkovo 1000 zlatých. V nasledovnom roku dal farár vymaľovať aj celý chrám, v ktorom spomínané maľby zostali až dodnes.

Ďalšia práca v chráme sa vzťahovala na starý orgán. Orgán bol stiesnený pod vežou medzi dva vežové stĺpy a tak pri ňom nebolo miesta pre spievajúce školské deti. Aj kantorovi bolo veľmi zle začínať pieseň, viesť i sprevádzať spev, lebo sedel v chráme tak, že bol obrátený chrbtom. Cirkevný konvent v roku 1845 preto rozhodol všetky tieto nedostatky riešiť. Dobudovali chór a drevené zábradlia pred vežové stĺpy a vyhotovili aj nový hrací stôl, teraz otočený smerom k oltáru. Organár opravil chyby starého organu a navrhol, aby sa organ rozšíril niekoľkými ďalšími registrami. K tomu boli zhotovené aj nové a väčšie mechy, ktoré si organ vyžadoval. O niečo neskoršie do kostola vyhotovilié aj nové lavice z tvrdého dreva a celý chrám vydláždili veľkými hladkými štvorcovými kameňmi.

Avšak Matej Ambrózy sa staral nielen a materiálne posilňovanie zboru, ale aj duchovné, i keď mu vojenské vrchnosti neraz v tom prekážali. Tak v roku 1845 boli zakázané nočné priadky ako nemravné. Vrchnosti zakázali dekanovi vplývať na školské vyučovanie a dovoľovali mu prítomnosť iba na skúškach. Taktiež, bez vedomia vojenských úradov, cirkevné vrchnosti nesmeli navštevovať cirkevné zbory.     

Po búrlivých revolučných rokoch prišli krajšie časy

Nasledovalo ťažké obdobie nielen pre Kovačičanov, ale aj pre všetkých obyvateľov rakúsko-uhorskej monarchie. Prišli búrlivé revolučné roky 1848/49 a ich nepokoje pretrhli vývin kovačického cirkevného zboru. Matej Ambrózy toto ťažké obdobie zaznamenal v Cirkevnej pamätnici -VIII. sv. arch. s názvom „Poznamenaní o roku 1848 a 1849. v hranici “.

Cirkevný zbor utrpel dosť strát. Viacerí padli v bitkách a po revolúcii na choleru ochorelo a zomrelo vyše 70 ľudí. Po krušných revolučných rokoch nasledovalo krajšie obdobie, okrem iného aj 50. výročie od založenia obce a cirkevného zboru. Pre slávnostné bohoslužby, ktoré mali byť uskutočnené, Matej Ambrózy napísal aj pieseň, ktorá sa vtedy spievala v chráme Božom. Pieseň pod názvom „Píseň nábožná, slúžená k sláve Památce padesatročního osázení se lídu Evanjelického v Kovačici […]“, bola vytlačená v Bečkereku.

Zaujímavé je, že pieseň bola tlačená švabachom (druh lomeného gotického písma), a keďže tlačiareň nemala mäkčene a dĺžne, museli ich dopisovať perom. Ambrózy pri tejto príležitosti napísal aj Ročenku – 50 rokov Slovákov v Kovačici, kde zanechal cenné údaje o dejinách Kovačice.

Po tejto veľkej slávnosti nastali v Kovačici pokojnejšie časy, ktoré Ambrózy využil na prehĺbenie náboženského života svojho zboru. V nasledovných rokoch cirkevníci venovali rôzne dary pre cirkevný zbor. Tak do kostola zabezpečili: 6 veľkých svietnikov z čínskeho striebra, strieborný kríž na oltár, postriebrenź nádobu na víno k večery Pánove,j ako aj kamennú – granitovú kazateľnicu. Všetky tieto dary sa používajú v chráme aj dnes.

Cirkevný zbor, ale aj vojenské vrchnosti bojovali proti obyčaji dlhých svadieb, lebo “bola zlá pre hospodárstvo, dávala príležitosť pre hanebné opilstvo, zlé správanie svadobníkov, ako aj pre mnohé hriechy.” Niektoré svadby však trvali aj celé týždne. Vojenské vrchnosti taktiež zakázali mládeži blúdiť po nociach, ako aj tance a zábavy v nočnom čase. Na všetko toto mali dozerať nižšie, miestne vojenské vrchnosti, ale aj samotný pán farár. Matej Amrózy tieto povinnosti, ako aj cirkevné, nevládal sám plniť a preto si za pomocníka povolal svojho syna Júliusa a dal ho vysvätiť.

Cisársko-kráľovským nariadením z 1. septembra 1859 bol vydaný Protestantský patent, ktorým sa dovoľovalo samostatné zriadenie slovenskej luteránskej cirkvi, čo v Kovačici bolo uvítané s radosťou. Patent mal protestantským cirkvám v Uhorsku umožniť legislatívny podklad na jednotné a samostatné formovanie cirkevného poriadku. Vláda chcela vydaním patentu posilniť jednotlivé národnosti predovšetkým Slovákov proti Maďarom. Avšak týmto zákonom sa nepodarilo zjednotiť uhorských protestantov.

Matej Ambrózy sa na začiatku Patentálnej doby znovu stal seniorom (1860). Ale nie na dlho. On sám bol už starý a podlomeného zdravia a preto sa chcel zbaviť tejto funkcie. V roku 1862 bola vykonaná aj kanonická vizitácia Jozefa Székácsa a Matej Ambrózy aj pre túto príležitosť zložil pieseň. Po skončení kanonickej vizitácie Matej Ambrózy sa vzdal svojho seniorského úradu.

Avšak aj napriek zlému zdraviu a vysokému veku pylne pracoval vo svojom cirkevnom zbore. Školu, ktorá bola vtedy ešte pod dozorom cirkvi, zrenovovali. Činnosť Mateja Ambrózyho uznal a ocenil aj samotný panovník František Jozef I., ktorý mu 20. novembra 1864 udelil Zlatý kríž s korunou.  V roku 1868 mal Ambrózy osláviť významné jubileum – 50 rokov svojho kňazského účinkovania. Na toto jubileum sa chystala celá jeho rodina ako aj kovačický cirkevný zbor a celý seniorát. Avšak jubileum 71-ročný Matej Ambrózy mohol osláviť len v kruhu svojej rodiny, lebo bol veľmi chorý. Trpel chorobou, ktorá išla z ramena („telangiecstastie“) a rozširovala sa ďalej do celého tela. Už v máji v roku 1868 bol neschopný držať služby a preto si za kaplána povolal svojho vnuka, ešte študujúceho Adolfa Kernúcha.

Lekársku pomoc hľadal aj v Pešti, kde bol aj operovaný, ale ho to toľko vyčerpalo, že každý deň mal menej a menej síl, pokiaľ 12. marca 1869 o 4 hodine ráno, 72-ročný neúnavný kovačický pastier neumrel. Pochovaný bol 14. marca, kedy ho sprevádzalo veľké množstvo ľudí hoci sa lial hustý dážď.

Matej Ambrózy, bol opravdivým duchovným vodcom

Matej Ambrózy bol muž peknej, vysokej postavy a všestranne vzdelaný, najmä teologicky. Bol vážený nielen v evanjelickej cirkvi, ale aj v celej Vojenskej hranici. V Kovačici sa jeho meno dlho spomínalo, pretože najviac svojej práce venoval kovačickému zboru a tu aj najdlhšie pôsobil.

Bol opravdivým duchovným otcom. Osobne poznal každého svojho cirkevníka, navštevoval Kovačičanov, radil, povzbudzoval, potešil a každého vypočul. Aký bol v živote, taký bol aj v chráme. Bol povestným kazateľom. Jeho kázne boli poučné, ľudské, ale vedel aj poukázať na chyby, nedostatky, výstupy a nemravnosti, ktoré sa nebál aj verejne kritizovať.

Z tohto dôvodu sa mu prihodila situácia, keď našiel vo svojej lavici lístok, na ktorom písalo: „Pán otec, dajte pozor, lebo vás podpálime“. Veľké boje mal Matej Ambrózy aj s vojenskými hraničiarskymi vrchnosťami, a to vtedy, keď mu nedovolili vymaľovať chrám a kúpiť oltárny obraz. Ale ako aj všetko, aj túto situáciu vyriešil podľa svojej vôle.

Tak, ako sa staral o cirkev, staral sa aj o školu. Dva razy týždenne, v stredu a sobotu ju navštevoval a učil deti všetkým predmetom. Konfirmandov učil v kostole, v chrámovej záhrade alebo pred farou a to z kníh, ktoré sám napísal. Prvá kniha bola vydaná v roku 1844 v Pešti pod názvom Jádro Náboženství Krěsťanského ku prospěchu Evanjelických konfirmantů do formy rytmovních veršů vložené v Banátě skrze M. A.. Avšak Matej písal omnoho viac.

POZDRAV Z BANÁTU SLOVÁKOM

Darmo mne tu, darmo srdce horí
po vás v Tatrách lúky zelené
kde studničky čerstvé, studené
kde Pán z lepšej hrudy prsia tvorí.
 
Načo Kriváň moju túžbu sporí
keď pustiny sú mi súdené?
Kosti zložím tu unavené.
Darmo túžba, darmo srdce morí!
 
Tatra zlatá! Tie tri hrady tvoje
tri oltáre Bohom svätené.
Ľutujem, že sú nie naše, moje.
 
Národnosť, miernosť a v cirkvi práva
a predsa sa teším buď ti sláva!
Veď sú tvojim potom zdvižené!

Matej Ambrózy

Okrem spomínaných spisov a dvoch príležitostných piesní, vytlačené boli aj jeho tri verše-sonety v Orle Tatranskom v roku 1846 pod menom Pozdrav z Banátu Slovákom, ktorými pozdravil slovenský národný pohyb Štúrovcov. Tento jeho literárny pozdrav, či podpora slovenskému hnutiu vošla aj do dejín a autor zostal jediným dolnozemským básnikom štúrovskej doby. Vydal aj jednu knihu po maďarsky a písal aj pod pseudonymom „Vojak hraňičjar“.

Na podnet kovačických literárnych snaživcov v Kovačici bola 6. decembra 1996 založená Literárna družina, ktorá dostala meno práve podľa tohto cirkevno-národno-buditeľského dejateľa. Škoda, že mu Kovačičania nevenovali dostatočnú pozornosť a podľa neho nepomenovali aspoň jednu ulicu. Matej Ambrózy si to každopádne zaslúžil svojou neúnavnou a vytrvalou prácou pre dobro svojho národa.