Search and Hit Enter

Mentálne zdravie nad zlato, upozorňuje úspešná investičná bankárka Martina Vitézová

Vyštudovala financie, poisťovníctvo a bankovníctvo na Ekonomickej fakulte v Subotici, v master štúdiu pokračovala na Vysokej škole ekonomickej  v dánskej Kodani. Martina Vitézová, pôvodom z Báčskeho Petrovca, je šikovná poradkyňa pre fúzie a akvizície v českom “Wall Street” po boku veteránov sveta investícií, v srdci českej ekonomiky a kapitalizmu, v Prahe. Je aj mentorkou v niekoľkých inkubátoroch na start-upy v Prahe a na Vysokej škole ekonómie a manažmentu v Prahe prednáša praktické témy v rámci korporátnych financií. Jej študentské roky boli naozajstná drina, stres a frustrácie boli takmer každodennosťou. Toto je Martinin príbeh. Príbeh úspešnej ženy, z ktorej vyviera potreba verejne hovoriť o mentálnom zdraví ľudí, pretože súčasná doba doslova ľudí melie.

“Som členkou tímu M&A poradenskej firmy Venture Investors Corporate Finance, a radím majiteľom (akcionárom) stredne veľkých spoločností pri fúziách a akvizíciách tj. nákupe a predaji spoločností. Je to hodne o číslach, jednaniach, stratégii, ale aj o ľuďoch. Je to môj dream job,” začína svoj príbeh Martina Vitézová.

Martinino rozhodnutie o štúdiu v zahraničí

Jej študentské roky boli naozajstná drina, lebo mala ambiciózny cieľ: splniť svoje sny, v ktorých dominovalo štúdium v zahraničí – v Dánsku- a potom budovanie kariéry mimo rodiska. Stres a frustrácie boli takmer každodennosťou, hoci ich potláčala. Musela byť najlepšia medzi najlepšími, ak sa chcela dostať na vysokú školu do Copenhagenu. A chcela. Túžila po tom celou dušou, ktorú aj vniesla do každého kroku, aktivite, skúšky, referátu, vedeckého textu, účasti na svetových vedeckých konferenciách. 

“Moje rozhodnutie ísť študovať do zahraničia vychádzalo z viacero dôvodov, nešlo len o modernejšie študijné programy či lepšie možnosti uplatnenia v odbore, ikeď to bezpochyby hralo značnú úlohu,” spovedá sa Martina. “Totiž, moje skúsenosti so školským systémom v Srbsku, zvlášť na vysokej škole ma silne poznačili i na duševnej, emotívnej strane. Bola som veľmi ambiciózna (dodnes som) a vždy som chcela dosiahnuť maximum pre seba a svoju budúcnosť, či už šlo nielen o známky, ale i o štipendiá, možnosť zúčastniť sa na projektoch a podobne.”

Univerzitné prostredie v Srbsku v tom kontexte bolo (a stále je) vysoko kompetitívne, keďže o tie isté príležitosti neraz súťažil každý študent.

“Tlak, ako ten z okolia, tak i ten, ktorý som robila sama na seba, spolu so systémom, ktorý bol celkovo nepriateľský voči študentom a nehumánny, ma často privádzal do sĺz, hnevu, frustrácie, a iných deštruktívnych duševných stavov, ktoré som potláčala do seba po celý čas,” hovorí naša spolubesedníčka a dodáva:

“Myslela som si, že sa tých emócií a duševného stavu ľahšie oslobodím vonku ako doma a preto odchod do zahraničia pre mňa predovšetkým symbolizoval šťastie, duševnú slobodu, pokoj, možnosť sa oslobodiť tlaku a v prostredí, ktoré je konštruktívne a ma podporuje.”

Tlak z toho, že sa treba ukázať, zvíťaziť, byť top študentka a nielen dosiahnuť, ale aj prekonať očakávania teraz nielen lokálneho prostredia, ale vlastne celosvetového, pre Martinu nemohol byť silnejší od chvíle, keď sa rozhodla ísť do zahraničia. 

“Potrebovala som vyhrať štipendium, ktoré pokrýva nielen školné poplatky, ale aj náklady na život, pretože štúdium v zahraničí je neprípustne drahé (ide o celkovú sumu viac ako 55 tisíc eur). A o tých zopár, koľko ich je teraz, súťažia nielen srbskí, ale prakticky študenti z celého sveta,” pripomína Martina. 

Dostala sa do svetovej študentskej ligy, ale vôbec to nemala jednoduché.

“Aby som zvíťazila na jednom takom konkurze na štipendium v Európe, vedela som, že sa musím vyšvihnúť nad konkurenciu, a k tomu vysoký priemer známok proste nestačí. Urobila som to tým, že som si nabrala niekoľko projektov, najmä vo výskumnej činnosti, vedľa samého štúdia,” vysvetľuje. “Za posledný rok, dva v Srbsku som mala toho hodne – učila som sa a urobila prijímacie testy, bola na desiatkach pohovorov, písala prihlášky, písala výskumnú prácu, chodila na vedecké konferencie do zahraničia, študovala.”

Ako vyzeral môj študentský život v Srbsku? Situácia na univerzite, ako napríklad, keď sme zistili, že budeme mať skúšku z predmetu poisťovníctvo o niekoľko dní, je typickým príkladom. Už sme mali v hlave klasický scenár: skúšky sa zúčastní trochu menej ako 1000 študentov, všetci prídu ku vchodu danej sály o 9 h a kto sa prvý pretisne cez dvere, ten ju napíše prvý (sála mala kapacitu okolo 100 študentov). Ostatní budú niekoľko hodín čakať v tlačenici, kým prídu na rad. Naši asistenti neprišli na to, aby urobili skupiny a rozvrh, proste to nechali na princípe živočíšneho stáda. Dodatočným elementom bolo i to, že učebnica, náš jediný materiál na prípravu, pár dní pred skúškou nebola dostupná. Pre mňa to bol absolútny nezmysel a nevedela som ako to vyriešiť a urobiť skúšku na vysokú známku (staré edície neboli dostupné). Dostať nízku známku nebolo prípustné pre mňa (a pre mnohých mojich kolegov), nie preto, lebo som mala nafúknuté ego, ale preto, lebo od priemeru známok (a často vlastne od decimálov) záviselo, či si udržím štátne štipendium, či budem mať dostupnú prax a iné možnosti na učenie a rozvoj, po ktorých som lapala ako po kyslíku, lebo ich skoro vôbec nebolo a sila konkurencie bola neúprosná. Presne si pamätám jeden deň, keď som šla z fakulty domov do bytu s jedným kolegom v Novom Sade. Doviezol ma po vchod mojej budovy a sedeli sme niekoľko minút v aute v tichosti. Bol marcový štvrtok, jar sa práve začínala. My sme to vôbec neregistrovali, boli sme na konci s nervami. Totiž obaja sme boli výborní študenti a práve sme procesovali ďalší šok, ktorý sme zažili – spomínaný termín skúšky z poisťovníctva. Nemohli sme veriť, že ho profesor stanovil pred vytlačením samej knihy a lámali sme si hlavu, ako to zdoláme. Povedala som mu, že budem organizovať petíciu a protestovať, aby nám dali viacej času na prípravu skúšky a organizovali to celé na humánnejší spôsob. Kolega bol z toho celý tichý, nepovedal mi ani slovko. Uistila som ho, že petícia môže zabrať a že to nejak celé zvládneme. Nasledovné dni som trávila plánujúc petíciu a protest, súčasne si čítajúc moje letmo písané poznámky z poisťovníctva, až mi v jednej chvíli kolegyňa volala na mobil. Nevedela ani sama, ako mi to má zvestovať, ale po chvíľke ticha to proste vysypala – v to ráno môj kolega si vzal život. Hneď sme bežali do jeho bytu, jeho rodina tam už bola v zúfalstve a nevedeli si vysvetliť, ako sa to mohlo stať. Ja som to veľmi dobre chápala. Tak som k výzvám o petícii začala lepiť na oznamovacie tabule v aule fakulty i plakáty s jeho fotkou a namiesto učenia, chodila som za študentmi a pozývala ich na protest. Nakoniec sa nám podarilo skúšku posunúť, ale dodnes však s istotou nevieme, prečo sa Miroslav rozhodol si ukončiť život. Od vtedy tento univerzitný systém bol pre mňa veľmi osobný, surový a rezal do živého.

Ako sama hovorí, celá táto doba bola vlastne o neprestajnej práci, zriekaní sa akéhokoľvek voľného času, o bitke a nátlaku, aby každú jednu vec urobila perfektne. 

“Aj najmenšia príležitosť niečo dodatočne ešte podniknúť, aby som vylepšila svoj CV, bola pre mňa záväzkom a šla som na to s nasadením 110%. A s hlbokým rozčarovaním, ak by mi to nevyšlo, čo sa tiež stávalo,” priznáva sa Martina a pokračuje:

“V tej dobe som to z psychickej strany proste potláčala do seba. Vôbec som neriešila, ako sa cítim, ako sa má moje telo a psychika. Proste som sa len hnala dopredu na plné obrátky a prestávka neprichádzala do úvahy, lebo by to znamenalo, že som niečo, čo som mohla urobiť za ten čas potenciálne prepásla. Ak som sa potrebovala vyplakať, tak by som som to občas urobila, ale tak, aby som zakončila o niekoľko minút, lebo mám skúšku v ten deň a potrebujem sa ešte učiť.”

Zriekanie sa, mechanické úkony, “zabúdanie” seba, boli pre Martinu, študentku v Srbsku, ktorá musí odísť do sveta, aby sa vyslobodila, boli samozrejmosťou, hoci by život nemal byť o tom.

“Dodnes si pamätám, že som tie posledné skúšky dávala ako robot, vlastne som bola pod takým stresom, že som ani nemohla spať. Pocit stresu, ťažkého žalúdka a rozbúchaného srdca bolo mojou každodennosťou,” hovorí táto seriózna dievčina, ktorú v roku 2016 poradenská spoločnosť McKinsey & Co odmenila ako Next Generation Woman Leader. Túto cenu získalo iba asi 1% žien zo 7500, ktoré hodnotili z regiónu EMEA.

“V jedno také skoré ráno, srdce mi začalo tak silne a príšerne rýchle búchať, že ma zobudilo, nuž som odišla do vedľajšej izby ku sestre (vtedy sme bývali spolu) a ju poprosila, aby sme spali vedľa seba pre prípad, že sa mi niečo stane. O dve hodiny som už šla na skúšku. Myslím si, že to poznajú mnohí, študenti i dospelí, a proste si myslia že je to normálna vec, ale to vôbec nie je tak,” vystríha mladých študentov Martina.

Kodaňa / Foto: Anton Karatkevich / Unsplash

Príchod do Kodane: sloboda, šťastie a pocity úzkosti

Martinin odchod do Kodane priniesol celkom nový svet okolo nej. Ten jej vlastný sa zmenil len čiastočne, a ako sama hovorí, ani nie podstatne. 

“Podmienky na štúdium boli neporovnateľne lepšie, ale našli sa predo mnou nové výzvy, s ktorými som vôbec nepočítala. Program, na ktorom som bola, predpokladal, že študenti majú základy z bakalárskych štúdií, ktoré som ja zhodou okolností nemala,” spomína si Martina. “Predstavte si systém, ktorý vás bombarduje s poznatkami na doktorandskej úrovni (ten elitný koncept), a vy ešte zápasíte len s tými bakalárskymi…” 

Martina bola najmladšia v ročníku, väčšina kolegov prichádzala z dobrých európskych škôl, aspoň polovica mala pracovné skúsenosti z top firiem, druhá polovica mala už jeden master diplom z financií alebo teoretickej fyziky za sebou.

“A ja som oproti nim mala riešovať matematicko-fyzické úlohy, prezentovať, súťažiť… Trávila som 14 a viac hodín denne v knižnici celý školský rok, každý deň aj víkend, aj počas Vianoc a Nového roka. Síce som tie diery v poznatkoch dohnala a v škole sa mi celkove veľmi dobre darilo, moje prežívanie bolo ešte stále ťažké. Každý menší neúspech, porovnávanie sa s inými, a pocit neistoty a pochybností či mám na to, aby som bol úspešná ako v škole, tak i v kariére by ma silne frustrovali a zaťažovali.”

Takéto situácie aj ďalej riešila podľa nezmenenej mantry.

“Potlačím do seba, ignorujem fyzické príznaky krízy, idem dopredu bez prestávky a vôbec ani neuvažujem o tom, že aj moje duševné telo potrebuje oddych, nielen to fyzické. A ešte menej, že také prežívanie je vlastne pod mojou a nie kontrolou okolia, že vlastne sama sebe najviac škodím tým, že konštantne premýšľam na ten istý, nekonštruktívny spôsob a tvrdohlavo ho nechcem zmeniť a že sú aj iné spôsoby ako uvažovať, cítiť a žiť,” hovorí otvorene naša spolubesedníčka, ktorá trvalú stopu zanechala aj v organizáciách YMCA Srbsko, YMCA Europe a YMCA International, v ktorých prispievala v oblastiach fundraisingu, plánovania a stratégie rozvoja organizícií a advokácie.

Mentálne zdravie nad zlato

Podobne ako lekári a iní odborníci, aj Martina Vitézová, mladá finančná poradkyňa, ktorej prvá pracovná skúsenosť po štúdiu bola v kompánii Booking.com v Amsterdame, kde viedla inovačné projekty v oddelení financií, za pomoci ktorých zefektívnili procesy v celej firme, ako v pobočkách v Európe a  Amerike, tak i v Ázii, zo skúsenosti upozorňuje na potrebu vnímať aj mentálne zdravie človeka.

“Mentálne zdravie je veľmi komplexná vec a spusta faktorov hrá v ňom úlohu. Ale fakt je, že je narušené mentálne zdravie, ktoré sa prejaví, či už len špatnou náladou a podráždenosťou, alebo i silnejšie – delikvenciou, závislosťami, narušeným fyzickým zdravím, depresiou alebo v tom najhoršom aj sebevraždou, je častý fenomén ako u nás, tak aj vo svete,” konštatuje naša spolubesedníčka a dodáva:

“Od mladých sa očakáva toľko toho a robí sa neľudsky vysoký nátlak, aby boli perfektní zo všetkých strán, takže niet divu, že to nejaké stopy na človekovi a jeho psychike nechať musí. Zvlášť, keď je ten človek mladý, v rozvoji a ešte nevie poriadne ani o čom život vlastne je a ešte ho len má objaviť. A už či je to kvôli známkam, peniazom, rodičom, chaotickej univerzite či spoločnosti, práci, súťažení, sociálných sietí, porovnávaniu sa s vrstovníkmi alebo už niečomu inému, neustále sme (ako mladí, tak aj my starší) vystavení tlaku. Náš mentálny pokoj je ohrozený a nedbáme oň ani približne toľko, koľko by sme mali.”

Mentálne zdravie je tabu téma. Martina Vitézová ho vníma ako formu našej existencie, ktorá nepozná zemepis, vek, pohlavie, materiálny status a o ktorej sa priveľmi často nechce otvorene hovoriť. 

Pobyt v Thajsku priniesol Martine znovuzrodenie a mentálne zdravie / Foto: z archívu M.V.

“Radšej ju hodíme do koša alebo pod koberec, ako keby sa nič nestalo, až pokým to v jednej chvíli neexploduje. A už vôbec neuvažujeme o tom, aby sme si vypestovali určité zvyky mentálnej hygieny a pravidelne ich praktikovali,”  uvažuje ona. “Je to taká normálna vec, že si pred jedlom umyjeme ruky, ako základ prevencie fyzických chorôb, kým o pravidelnej hygiene mysle a ducha ani len nediskutujeme.”

Často sa hovorí, že um, telo a duch sú tesne späté a zrkadlom jedno druhému. Martina Vitézová toto aj dosvedčuje.

“Po tom, ako som diplomovala v Dánsku, toto pravidlo proste pichalo do očí – zdravotne som bola na minimume, mala som spústu nevyspytateľných príznakov choroby, ktoré sa mi nijako nedarilo vyliečiť a duchom a mentálne som bola absolútne vyčerpaná. Logicky sa človek môže opýtať, tak prečo, preboha, keď vlastne všetko bolo v mojom živote konečne, tak ako som o tom snívala? Vôbec mi to nedávalo zmysel, nechápala som, čo sa mi dialo,” spomína na nedefinovateľné pocity naša spolubesedníčka a dodáva:

“Ale tak to býva s chronickým potláčaním hnevu, strachu, frustrácií, smútku a po hodne nesprocesovaných šokoch a stresoch. I keď to um celkom nechápe, telo má svoju reč a často silnejšiu. Takže v mojom prípade konkurovať o nejaké zamestnanie a pokračovať v kariére neprichádzalo do úvahy.  Bola som tak slabá, že som nevládala vstať z postele…”

Žiadne rady doktorov Martine nepomáhali a  z čistého zúfalstva skúsila alternatívne spôsoby liečby. Najprv odišla do školy makrobiotiky v Holandsku, potom do holistickej školy v Thajsku, ktorej náplňou bola zdravá výživa, meditácie, yoga a iné cvičby, rozhovory so skúsenými učiteľmi udržateľnej životosprávy.

“Konečne som pochopila, ako sa starať o seba, ako procesovať stres a emócie a pomaly som začala odmotávať klbko potlačených pocitov. Pochopila som, že ikeď niekedy človek potrebuje dať “slzy na bok”, aby mohol riešiť krízu, v ktorej sa nachádza, musí venovať čas, keď tie slzy dostane zo seba, keď je v bezpečí, keď sa môže venovať svojmu mentálnemu pokoju. Sprocesovať ten pocit, prejaviť ho naplno aj ak vôbec nedáva zmysel. Pochopiť, prečo vlastne cíti ten strach, hnev, smútok,” konštatuje Martina.

Martina zároveň hovorí, že je ešte lepšie, ak sa človek dokáže vyhnúť danej kríze, tj. tomu, aby ho emócie tak veľmi ohromili a ak sa naučí si ich kontrolovať, zjemniť a pestovať v sebe pozitívny, pokojný, sebavedomý prístup ku každodennému životu. 

O skúsenosti z Thajska a vôbec o mentálnom zdraví Martina Vitézová písala aj blogy: Stillness in Thailand a Work that life

“Vypestovala som si schopnosť si uvedomiť, keď mám v sebe nejaký pocit, ktorý nie je prospešný, ktorý ma blokuje a brzdí, ktorý zapríčiňuje fyzické symptómy (búchanie srdca napríklad), ale i tie psychické či mentálne. A potom sa ponoriť do hlbokého preciťovania, aby som vypátrala, čo vlastne zapríčiňuje ten pocit úzkosti. Neraz tam nájdem nejaké zastaralé presvedčenie, nejaký starý zvyk, ktorý ma podvedome privedie najčastejšie k pocitu strachu. Napríklad, strach, že niekoho sklamem, že nemám na to, že niečo stratím, že sa zahanbím pred niekým… Potom si vlastne často uvedomím, že ten strach je neopodstatnený. Tým nechcem povedať, že sa ten obávaný scenár nemôže stať, ale že je ten môj strach zbytočný, lebo aj keby sa ten scenár realizoval, tak to nebude až tak desivé a prežijem to…”

Po návrate z Thajska sa začína  – život

“Keď som sa vrátila z Thajska, konečne som začala cítiť, že to už nie je len o holom prežívaní (survival), ale i o živote naplno. Z plnšieho pohára sa ľahko dolieva i inam: začala som pomáhať v YMCA, naštartovala som kariéru a dopracovala ku svojej vysnívanej práci, kde teraz vlastne pôsobím,” prezrádza Martina. Ale tu jej príbeh a poslanie prebúdzať povedomie o mentálnom zdraví nekončí.

Martina Vitézová v Thajsku / Foto: z archívu M.V.

“To však neznamená, že situácie nabité tlakom, stresom a súťažením prestali (tuším, že nikdy ani neprestanú). V práci som teraz zodpovedná za projekty v hodnote niekoľkých miliónov eur, takže okolnosti sú viac než porovnateľné s tými minulými, tlak a očakávania sú nastavené vysoko. Ale môj vnútorný zážitok a procesovanie takýchto situácií sú teraz celkom iné. Každý deň si venujem čas na sebaanalýzu, preciťovanie a aktívne hľadanie pokoja, čiže “upratovania” mysle a neraz objavím ďalší nejaký proces či mechanizmus, ktorý mám v sebe nastavený špatne a na ktorom musím zapracovať,” hovorí našúa spolubesedníčka a dodáva:


Prečítajte aj článok Uznávaný slovenský psychiater Pavel Černák lieči pacientov s duševnými poruchami, aj Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela dáva do správnych koľají


“Trvalo mi, kým som si vypestovala schopnosť detekcie týchto pocitov a deštruktívnych zvykov, a dodnes na tom pracujem. Je to náročné, vždy sa tam objaví niečo nové (asi to tak vždy aj bude), ale ten pocit pokoja, oslobodenia sa a sebadôvera, ktorá z toho vyplýva proste stoja za to. K tomu som už 6 rokov veganka a pravidelne sa venujem fyzickej aktivite, čo tiež veľmi pomáha.”

Vysnívanú nezávislosť, slobodu, pokoj a kariéru, ale aj – život si Martina nakoniec našla.

“Alebo aspoň som sa naučila, ako ho nájsť. Ikeď cesta do zahraničia hrala v tom podstatnú úlohu, tá cesta do vnútra svojej duše, umu, srdca a tela bola tá kľúčová, pravý game-changer,” hovorí Martina a na záver odkazuje:

“Niet potreby priviesť sa do takých extrémnych stavov a situácií, aby ste sa začali venovať sebe a svojej psychike, pokoju a duši. Buďte múdrejší a rozumnejší, ako čo som bola ja a venujte sa sebe už dnes. A určite si vyhľadajte pomoc, krúžok ľudí, ktorí vám s tým pomôžu. Stačí, keď sa otvorene a ľudsky porozprávate s vašimi najbližšími, a ideálne sa ozvite i profesionálom, buď psychológom alebo učiteľom zdravého života – meditácií a yogy napríklad. Tej pomoci a podpory je i vďaka internetu dnes hodne a na dosah ruky a konečný výsledok, pocit pokoja a sebadôvery stojí za to a je neoceniteľný.”

No Comments

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.