sloboda pohybu
Realita pod mikroskopom Spoločnosť

Michal Vašečka: Slobodu pohybu berieme za samozrejmosť, ikeď máme skúsenosť, že nám znovu a znovu môže byť obmedzovaná [PODKAST]

Sloboda pohybu bola tou najprirodzenejšie slobodou, ktorú ľudstvo v zmysle Homo sapiens malo, hovorí sociológ Michal Vašečka v podkaste Storyteller, v ktorom sme hovorili o slobode pohybu zo sociologického, ale aj filozofického či legislatívneho uhla. Dodáva však, že s príbehom moderných štátov zrazu prichádza k obmedzovaniu pohybu, ktoré vlastne dopadá na nás všetkých.

Docent Michal Vašečka z Bratislavy je vzdelaním sociológ, odborne sa zameriava na etnické, rasové a migračné štúdiá, ako aj otázky populizmu, extrémizmu a občianskej spoločnosti. Pôsobí na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave a na Bratislava Intenational School of Libertal Arts, zároveň je programovým riaditeľom Bratislaba Policy Institute.

Čo je sloboda v zmysle filozofickom? Aká je povaha slobody? Je to hodnota alebo vymoženosť?

Michal Vašečka: “Sloboda je jednou zo základných spoločenských hodnôt. Dokonca by som povedal, že sloboda je slobodou konať skôr jednu vec než druhú. Filozoficky môžeme povedať, že predchádza bytiu, nemôže byť ničím determinovaná – ani Bohom, ani prírodou. Lebo sloboda vlastne pramení z nášho bytia. Tiež by som mohol povedať, že sloboda je neprítomnosť donucovania. Nemusíme robiť to, čo nechceme. Je to mnohoznačný pojem z tohto hľadiska. Inými slovami, sloboda je o možnosti výberu medzi rozličnými možnosťami konania.

Existenciu slobody vlastne vidíme podľa nevyhnutnosti vo svojej prirodzenosti. Sloboda prislúcha nám všetkým, ktorí nejakým spôsobom participujeme na absolútne a na vytváraní poriadku toho absolútna, ale to som už možno trošku do teológie zašiel.

Vidíme, že tých definícií prístupov k slobode je veľa a tiež je dôležité povedať, že každý ju vnímame trošku ináč. A práve preto by sme si ju mali operacionalizovať, keď sa budeme navzájom obviňovať, že sme nepochopili navzájom svoju vlastnú slobodu. Čiže zadefinuje najprv, ako ju vnímame.”


Vypočujte si aj: Jasna Uhláriková: Jazyk je dôležitý na kultivovanie osobnosti [PODKAST]


Keď chceme determinovať slobodu pohybu, čo je sloboda pohybu z legislatívneho hľadiska a čo zo sociologického?

Michal Vašečka: “Sloboda pohybu bola tou najprirodzenejšie slobodou, ktorú ľudstvo v zmysle Homo sapiens malo. Nezabúdajme, že príbeh homo sapiens, teda hovorím za tých, ktorí veria v evolúciu a za tých, ktorí veria v to, že takzvaný boží plán je plne v súlade s myšlienkami evolúcie. Mimochodom, tento exaktný svet vedy a svet božej prozreteľnosti sa vôbec nemusia líšiť.

Homo sapiens v minulosti prežíval iba v Etiópii a potom z rôznych dôvodov sme začali sa šíriť po celej Zemi. Na to, čo vlastne nás poháňalo bola snaha o prežitie, o zlepšenie nášho života. Bola to taká konzervatívna migrácia, ktorá vlastne bola o nájdení nových priestorov a nových možností obživy. Ale vlastne my sme mali tú slobodu. Nebránilo nám nič, nič nás nezastavovalo a my sme z Etiópie postupne za desiatky tisíc rokov penetrovali do celého sveta: od tých najchladnejších oblastí pri Severnom póle až po tropické teplé územia. Nikdy nás vlastne nič nezastavovalo. My sme sa sami seba zadefinovali ako pánov tvorstva, ktorí sa stali najväčšími predátormi. Toto trvalo aj v momente, kedy sme začali vytvárať civilizácie. Ľudia stále mali slobodu sa presúvať. Postupne sme ju strácali práve tým, ako sme vlastne vytvárali kategóriu moci ľudí nad inými ľuďmi, ale v každej spoločnosti stále existovali skupiny ľudí, ktorí sa mohli medzi rôznymi krajinami presúvať či v stredoveku alebo v ranom novoveku. Samozrejme poddaní sa nemoholi presunúť z jednej krajiny do druhej a pokiaľ ste patrili v rámci tej stavovskej spoločnosti do vyšších vrstiev bez problémov ste sa mohli presúvať a dokonca ste nepotrebovali ani ten takzvaný pas.

Až s príbehom moderných štátov, väčšinou tých národných štátov, zrazu prichádza k obmedzovaniu pohybu, ktoré vlastne dopadá na nás všetkých. Zrazu v egalitárnom chápaní našej sunáležitosti s nejaký prostredím – niekto má slovenský pas, niekto srbský pas – zrazu ten pas a sunáležitosť s istým prostredím sa stáva úplne determinantom toho, či ste vlastne úspešní alebo nie, či môžete niekam prejsť či nemôžete. V tomto zmysle naša sloboda začína byť masívne obmedzovaná.

My už dnes zabúdame, že pred sto päťdesiatimi rokmi niektorí z našich predkov, keď sa rozhodli, že idú do Spojených štátov amerických, prišli na Ellis Island a tam ich posúdili, či sú zdraví. Keď zistili na Ellis Islande v New Yorku zistili, že ľudia sú zdraví, tak ich na to územie pustili. Nikto už nič kontroloval. To je dnes nemysliteľné. Takto svet dnes nefunguje.

My sme vlastne mimoriadne zošnúrovali svet a bohužiaľ v tom zošnúrovanom svete, začali sme ho brať ako samozrejmosť, ale v tom takom svete sa začínajú reprodukovať všetky typy nášho stereotypného myslenia o iných, pretože vlastne pas, ktorý nosíme v ruke, veľmi ovplyvňuje to ako budeme kdekoľvek vo svete vnímaní, ako s nami bude naložené. To je bohužiaľ negatívna časť toho, kam sme dospeli v 21. storočí.”

sloboda pohybu

Vráťme sa k legislatíve. Ako Európska únia vidí slobodu pohybu?

Michal Vašečka: “Mám dobrú a zlú správu ako odpoveď na túto otázku. Dobrá správa je, že sloboda pohybu je jednou z najvyšších hodnôt vo vnútri Európskej únie. To je hodnota pre tých šťastných, ktorí sú súčasťou klubu jedničkárov. Klubu tých, ktorí postúpili do A-skupiny. Veď je to ako v športe: niekto hrá extraligu a niekto hrá druhú ligu. Pre extraligistov sloboda pohybu je obrovskou hodnotou, ktorú za každých okolností chcú rozvíjať.

A teraz tá zlá správa. Zároveň Európska únia je priestor, ktorý sa do seba do istej miery uzatvára a musíte byť jeho súčasťou, aby ste mohli využívať túto krásnu slobodu. Pokiaľ nie ste súčasťou toho, tak budete veľmi často obmedzovaní. Nie je to chyba iba Európskej únie. Takto dnes funguje väčšina štátov.

Slovensko bola po roku 1989 krajina, ktorá nemala zásadné obmedzenia pre cestovanie po zbytku Európy. Napriek tomu nejaké boli. Ten rozdiel medzi tým koľko problémov teoreticky mohlo nastať na hranici pred vstupom Slovenska do Schengenu a potom – bol dramatický. Po vstupe do Schengenu zrazu neboli žiadne obmedzenia. Naopak, predtým tých obmedzení teoreticky bolo pomerne veľa. Zrazu ten zlom nebol prirodzený. Ten zlom bol úplne paradigmálna zmena, ku ktorej došlo a my sme si ju uvedomili, pretože bola veľmi rukolapná, ale sme ju neprecítili. My sme neprecítili to, že dostali sme niečo naprosto výnimočné. A práve preto to dnes väčšina ľudí začala brať ako úplnú samozrejmosť.

Nehovorím to ako banalitu, lebo ľudia to berú za takú samozrejmosť, že napríklad Bratislavčania sa začínajú sťahovať do susedných okresov pri Bratislave v Rakúsku a v Maďarsku. Dnes obrovské množstvo ľudí býva napr. v Rajke, ale pozor oni tam vlastne bývajú na území cudzieho štátu s tým, že sa tam vysťahovali, preto lebo tam boli nižšie ceny alebo vyššia kvalita života, ale oni vlastne s úplnou samozrejmosťou počítajú s tým, že ten Schengen prežije navždy. Že oni navždy budú robiť v Bratislave, ich deti budú robiť v Bratislave, oni budú mentálne previazaní s bratislavským prostredím, ale aj napriek tomu budú žiť v Maďarsku.

No a ja sa pýtam odkiaľ zobrali tú istotu. Príklad Juhoslávie predsa hovorí jasnou rečou. V priebehu jedného až dvoch rokov sa môže zlomiť úplne všetko. Môže sa zmeniť všetko do takej miery, že ľudia ani nebudú chápať ako sa to vôbec mohlo stať. Ako sa v roku 1990 z kandidátskej krajiny Juhoslávie do Európskej únie stala v roku 1991 rozpadnutá, bojujúca krajina. Toto sa stalo v priebehu pár mesiacov. To isté sa môže stať aj inde. No a zrazu tá sloboda pohybu môže byť zásadne obmedzená.

Toto je ten paradoxný charakter nášho prístupu k tomu. Slobodu pohybu berieme za samozrejmosť, ale máme vlastne skúsenosť, že nám znovu a znovu môže byť obmedzovaná. Ale my si to ako keby nechceme pamätať. Táto dualita je niečo, čo mňa ako človeka, ktorý skúma migráciu dosť fascinuje.”

Problém je, že stále veľa ľudí sníva o tom, že sa vrátime presne do toho sveta, ktorý sme pred rokom opustili. Problém je, že sa nevrátime. Zostane veľa obmedzení a zmien, ku ktorým počas Covi-19 prišlo a už nikdy nezmiznú.

Od vlani slobodu pohybu komplikuje aj epidémia Covid-19.

Michal Vašečka: “S Covid-19 sa zmenilo všetko. V tom je kúzlo nechceného, že to bola paradigmálna zmena. To bol moment, kedy sa doslova zastavil svet a náš prístup ku globalizovanému svetu sa vlastne nevyhnutne zmenil. Bolo to niečo podobné ako, keď po útokoch z 11. septembra 2001 zrazu po celom svete sa zvýšili bezpečnostné opatrenia z večera na ráno. Zaujímavosťou bolo to, že sa oni už nikdy nevrátili do pôvodného stavu. A to je presne to, čo sa stalo teraz. Ten “krásne” prepojený svet, ktorý bol taký bezproblémový a my sme začali všetci lietať medzi kontinentami. Mladší ľudia to brali ako samozrejmosť. A zrazu tieto samozrejmosti sú preč.

Problém je, že stále veľa ľudí sníva o tom, že sa vrátime presne do toho sveta, ktorý sme pred rokom opustili. Problém je, že sa nevrátime. Zostane veľa obmedzení a zmien, ku ktorým počas Covi-19 prišlo a už nikdy nezmiznú.

Ja neviem, čo všetko to bude. To, že budeme lietať v lietadlách a budeme mať na sebe rúško? Alebo budeme predkladať nejaké naše Covid pasy, kde budú zaznamenané všetky naše očkovania 3 alebo 5 alebo 10 rokov dozadu? Neviem, čo všetko to bude. Ale tých zmien bude veľa a opäť príde generácia, ktorá je teraz malá a pre ňu to bude naprosto samozrejmosťou. Oni sa nad tým nebudú zamýšľať.”

Spomínate covid pasy. To je veľmi aktuálna téma, zvlášť odkedy je aktuálne očkovanie aj na Slovensku aj v Srbsku. Mnohí v tomto kontexte hovoria, Covid pasy nie sú celkom jednoduchá záležitosť, aj v zmysle osobných údajov.

Michal Vašečka: “Musím povedať, že všetci sledujeme túto diskusiu celosvetovo a je to nesmierne náročná téma. Na jednej strane, v pandémii totižto musíme mať istú záruku, že tí, s ktorými sa stretávame, že nás nenakazia alebo aspoň, že znižujeme šancu, že nás nakazia. Ale zároveň tie Covid pasy môžu teoreticky prudko prehlbovať nerovnosti medzi nami a ja chcem povedať, že to že medzi ľudmi sú nerovnosti by sme nemali brať fatálne.

Dovolím si to vysvetliť. Ja stále snívam o spoločnosti, ktorá bude egalitárna, nie rovnostárska, ale bude si rovná vo svojich príležitostiach. Ani to nevieme úplne dosiahnuť nikde na svete. Ale dôležité je, aby tie rozdiely medzi ľuďmi neboli rôznymi opatreniami vlád prehlbované. Druhá vec je, aby zostali otvorené mobilné kanály medzi ľuďmi v každej spoločnosti, ale aj medzi spoločnosťami.

Teraz budem veľmi konkrétny. Srbsko ako krajina je momentálne znevýhodnené. Nie je súčasťou Európskej únie, Brusel nedodá kvalitné vakcíny tak ako napríklad na Slovensko. Toto má veľmi konkrétne dopady. Čiže Srbsko je teraz nejakým spôsobom znevýhodnené, i keď ja verím, že dočasne.

Ale tým, že zavedieme Covid pasy ešte väčšmi prehĺbime už narastajúcu marginalizáciu Srbska v rámci Európy alebo konkrétnych ľudí v tých konkrétnych krajinách, ale aj medzi krajinami. S týmto by som bol veľmi opatrný, aby sme neprehlbovali už existujúce nerovné postavenie krajín a ľudí v tých krajinách, pretože sa nám môže stať, že iba prilejeme olej do ohňa už aj tak otvárajúcich sa nožníc medzi ľuďmi a medzi krajinami: že budú nielen rovní a rovnejší, ale že naozaj bude proste kategória prvých krajín a potom tretia, že už aj druhá zmizne. A to je svet, ktorý dlhodobo nebude dobre fungovať. To ani ekonomicky, ani politicky dlhodobo tak nemôže fungovať. Nikdy v minulosti takto svet dobre nefungoval. Vždy to nakoniec v takom prípade končilo vo vážnych konfliktoch medzi krajinami alebo medzi ľuďmi v tých krajinách.”

Celý podkast si vypočujte TU.

Titulná fotografia: http://www.munimedia.cz/


Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

About the author

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Add Comment

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

PODKAST “Na ivici”

PODKAST Storyteller

Informacije o COVID-19 u opštini Bački Petrovac

koronavirus

E-KNIHA ZADARMO!

PARTNERI

Newsletter Storyteller





PODKAST “KRENULE SMO”

Instagram