Miesto stretnutí s čitateľmi, sedel som doma a pracoval, hovorí spisovateľ a prekladateľ Miroslav Demák

Narodil sa v Starej Pazove, pôsobil v slovenských vojvodinských vydavateľských inštitíciách, ale už roky žije a pôsobí v Bratislave. Miroslav Demák, básnik, prozaik, dramatik, prekladateľ, novinár a vydavateľ, je činný stále. V časopise Nový život prednedávnom vyšiel rozhovor s ním, a portál Storyteller ho teraz predkladá aj pred svojich čitateľov.

Mimoriadne situácie, akou bola, či je aj koronakríza, v človeku zobúdzajú rôzne emócie a motiváciu pre naozaj rozličné aktivity. Niekto sa učupí do seba, niekto je produktívny. Oba stavy sú legitímne a dovolené, lebo aj telo aj um sa adaptujú na novú situáciu, čelia novým výzvam a „nebezpečenstvám“, hľadajú obranný mechanizmus. Aký obranný mechanizmus máte vy nastavený – čo robíte počas koronakrízy a ako ju vnímate z hľadiska kultúrneho dejateľa, spisovateľa, prekladateľa a vydavateľa?

Miroslav Demák: „V prírode existujú len dve odpovede na stresovú situáciu: útek, alebo útok. S ľuďmi je to oveľa komplikovanejšie. Už zo samotného faktu, že ľudský mozog je najzložitejšia známa vec v celom vesmíre vyplýva, že tie odpovede na dnešnú situáciu nemôžu byť iba dve. Z prejavu jedného poslanca nemeckého Bundestagu som sa dozvedel, že dnes existuje už viac než šesťdesiat názvov rozličných sexuálnych orientácií ľudí, takže je jasné, že tých modelov nášho správania je x-krát viac.

Ja som bol vždy optimistom a veci vidím skôr z ich lepšej stránky. Umožnil mi to aj fakt, že som akosi vždy dostával možnosť vybrať si to, čo sa mi javí pre mňa lepšie. Keď ma, ako predstaviteľa „čiernej vlny“, nechceli zobrať do riadneho pracovného pomeru v Hlase ľudu, šiel som na mesiac trvajúci prijímací pohovor do belehradského denníka Politika. Keď ma tam prijali, ihneď som sa mohol stať výkonným redaktorom Nového života. Tak to, v podstate, šlo aj ďalej. Mohol som si vyberať.

Dokonca aj počas tejto koronakrízy, aspoň čo sa týka vlastnej autorskej a prekladateľskej tvorby som neustále mal možnosť rozhodovať sa, čo robiť v danej chvíli a čo si ponechať na neskôr.

Nechcem hovoriť o tom, že ma skutočne zasiahla len nemožnosť stretať sa s najbližšími – synom a dcérou, najmä však s vnučkou a vnukom – a pritom bývajú na tri minúty chôdze odo mňa. Je to vec výsostne osobná, takže to sem nepatrí.

Oveľa horšie než s písaním a prekladaním to dopadlo s početnými kolektívnymi literárnymi akciami. A tých práve od marca do konca mája malo byť požehnane. Mal som pozvania na Slovesnú jar, Tatranskú literárnu jar, medzinárodný festival poézie v Bukurešti, veľtrh detskej knihy v Bologni, veľtrh kníh v Budapešti a koncom mája to mali byť oslavy 250-ročnice Starej Pazovy a paralelne s nimi aj Dni Sv. Cyrila a Metoda v Belehrade. Veľmi mi je ľúto, že je odvolané aj júnové stretnutie z projektov Veľký pán Dunaj, ktoré malo byť v ukrajinskej delte Dunaja.

Miesto stretnutí s čitateľmi, sedel som doma a pracoval. Tak som dokončil takmer všetko, čo som mal naplánované robiť do konca septembra. V priebehu marca som pripravil rukopis knihy vlastnej detskej poézie Nepopieraj netopiera, ktorú má v pláne vydať Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. Ďalej som sa venoval prekladaniu, čítaniu prác na súbehu o Zlaté dolnozemské pero (bol som predsedom poroty, lebo takmer všetky práce boli zo Srbska) a čítaniu kníh, ktoré som si priniesol z Novosadského knižného veľtrhu. Medzi nimi boli dve knihy Vladimira Pištala: Značenje džokera a Venecija a cestopisy Nenada Šaponju A Brisel se dâ prohodati lako. Len aby to nebol posledný knižný veľtrh v tomto roku… Zo slovenských kníh som si opätovne užil čítajúc životopis Rilkeho od Wolganga Leppmanna, v ktorom sú preklady Miroslava Válka a Milana Richtera. Veľkým objavom bola kniha Ivana Kučmu Hurban III. Je to dokumentárna próza o jednom z najväčších (ale aj najviac v minulosti oficiálnou historiografiou zatajovaných) slovenských diplomatov Vladimírovi Ladislavovi Hurbanovi, ináč synovi Vajanského a bratancovi nášho VHV.“

Hraničné životné situácie neraz v histórii človečenstva prinášali veľké umelecké diela. Vo Vojvodine sa šíria zvesti, že aj vy chystáte nové texty, okrem detskej poézie. Bude to cestopisná publicistika alebo niečo iné?

Miroslav Demák: „Netreba veriť všetkému, čo sa hovorí. Dokonca som sa sám presvedčil, že je lepšie písať, než sľubovať a nie ešte rozprávať, čo to bude. Počas jednej cesty autom z Pazovy do Bratislavy som svojmu kamarátovi takmer päť hodín dopodrobna rozprával o tom, čo bude v mojej novej próze. Postačilo by to možno aj na román, alebo aspoň na dlhšiu novelu. Ale ihneď po vyrozprávaní som stratil každý záujem to aj napísať. A nenapísal som to dodnes. Verím, že sú autori, ktorí to dokážu prekonať, ale poznám aj iných podobných mne, ktorí sa nepustili do napísania toho, čo raz realizovali ústnym podaním. Ja však aj v tom nachádzam akési kúzlo.

Keď ste nielen spisovateľom, ale aj prekladateľom, to už nie je možné. Pocit naplnenia sa nedá dosiahnuť “vyrozprávaním“ prekladu. Preklad musíte zrealizovať v písanej, trvalej forme. Tak som ja od polovice marca do konca mája dokončil preklady vlastných básní do srbčiny. Na večierku počas Zimy s knihou v Kovačici sa ma Goran Ðorđević, ktorému som už raz preložil (a aj vydal) knihu Roztrúsená zem, a ktorému práve dokončujem preklad ďalšej knihy pod názvom Smederevo, opýtal: „Kedy ti naposledy vyšla kniha poézie po srbsky?“. Musel som odpovedať, že nikdy a tak som preložil to, čo nebolo preložené, a poslal na vydanie Smederevskej pesničkej jeseni zbierku Kategorički imperativ.

Paralelne s tým som, prekladal knihy poézie Gojka Božovića a Erika Ondrejičku. Rád prekladám tak zo srbčiny do slovenčiny, ako aj zo slovenčiny do srbčiny. Takto som z a do oboch jazykov prekladal aj básne asi štyridsať autorov do troch pripravovaných antológií. Do týchto atnológií prekladmi prispeli aj Zdenka Valentová Belićová a Martin Prebudila. Priznám sa, že ma táto robota veľmi bavila, i keď som si často bral na preklad básne s viazaným veršom. Veľký pôžitok som mal najmä vtedy, keď sa mi darilo nachádzať v srbčine dobré rýmy, pričom som sa držal slovenskej praxe – vyhýbať sa gramatickým rýmom, ktoré sú v srbskej poézii dodnes akceptovateľné, ako čo je akceptovateľný zastaralý slovosled, ktorý však znie „akože“ básnicky.

Poéziu som prestal písať, keď som mal 35 rokov. Potom som 35 rokov poéziu pre dospelých nepísal vôbec. V posledných mesiacoch som však napísal niekoľko nových básní. Môj kamarát ešte z čias vysokoškolských štúdií, básnik Milan Richter svoje básne podobného typu nazýva „príbehovými“ básňami. Zdá sa mi, že aj moje možno tak pomenovať. Čitatelia Nového života si niektoré venované Sriemu mohli prečítať v našom časopise.“

V rozhovore s Martinom Prebudilom, ktorý bol uverejnený v roku 2018 ste povedali „Ja už nemám výdrž päť-šesť hodín sedieť, prekladať prózu. Skôr ma baví prekladať poéziu, a prózu by som radšej písal… Možno?! Vieš, keď som prestal písať poéziu, sám seba som ospravedlňoval tým, že radšej budem prekladať dobrých básnikov, ako písať zlé básne. Ešteže sa občas viem tak zahrať pri detskej literatúre, lebo tam sa môžem hrať vyslovene. Mám v pláne niekoľko poviedok, z rodinnej ságy…“ Teda, poéziu prekladáte, ale čo je s písaním, či prekladaním prózy?

Miroslav Demák: „Za posledné (tri) mesiace predsa sedím denne päť až šesť hodín za počítačom. Aby to nebolo monotónne, pár hodín prekladám zo slovenčiny do srbčiny, potom čítam. Po obede sa venujem prekladu zo srbčiny do slovenčiny.

Dostal som sa tak k niektorým básnikom, ktorých som neoprávnene prehliadal v minulosti. Medzi nich patrí Zlata Kocić, ktorej tvorbu som prakticky nepoznal, ale aj Milan Nenadić, ktorého som rád čítal, ale k prekladaniu jeho veršov som sa nedostal. Teraz som sa to snažil aspoň čiastočne nahradiť. Prekladať ich verše bolo pre mňa veľkým pôžitkom.

Vďaka pripravovaným antológiám slovenskej a srbskej poézie som prekladal aj niektorých slovenských básnikov, ku ktorým som sa predtým nedostal. Sú to Ireney Baláž, Ivan Čičmanec, Rudolf Dobiáš, Mária Bátorová, Denisa Fulmeková, Vlasta Hochelová… Neustále, už takmer dva roky, sa vo výnimočnej nálade vraciam k prekladaniu veršov Erika Ondrejičku do pripravovanej knihy v srbčine Sa unutrašnje strane očnih kapaka. Bude to pomerne rozsiahla kniha z aspoň sedemdesiatych básní, z ktorých je polovica napísaná viazaným veršom. Prekladať takéto básne je už vážnou výzvou najmä keď už viac než štvrťstoročie žijem na Slovensku, bez denného styku so srbskou jazykovou súčasnosťou.

Najviac času už tri mesiace venujem projektu 250 slovenských osobností Starej Pazovy. Projekt som sám navrhol, nie celkom si uvedomujúc, že si pletiem na seba bič. S kolegyňami a kolegami, ktorí sa do toho pustili so mnou (Katarína Verešová, Ján Horvát, Jaroslav Miklovic, Martin Prebudila – a neskôr sa pripojila aj Anna Simonovićová a Miroslav Kičiňa) sme urobili rámcový návrh mien, rozhodli sa, že (až na 5 výnimiek) text bude obsahovať najviac 300 slov – a pustili sa do zbierania údajov. Pomerne pohodlne sa píše o živých osobnostiach. Stačí za nimi zájsť a spísať potrebné údaje. Lenže, písať o osobnostiach z doby zakladania Pazovy je už iná káva. Treba hľadať v archívoch, v novinách, v rukopisoch, občas aj v osobných listoch. Pritom sme sa stretli aj s prakticky zabudnutými osobnosťami, ktoré v svojej dobe boli mimoriadne významné a dokonca formovali aj ďalší vývin Pazovy. Bez tohto projektu je takmer isté, že by si na nich už nikdy nikto nespomenul. A to je pre nás, zoskupených na tomto projekte, skutočne veľkou vzpruhou. Len aby sme ho dokončili…“

Prečítajte aj: Ivana Dobrakovová: Šíry svet ma desí a necítim bratstvo so všetkými ľuďmi na zemi

Niekde som nedávno prečítala, že sa na Slovensku malým vydavateľstvám relatívne darí, dokonca aj počas súčasnej epidémie. Ako je na tom vydavateľská činnosťna Slovensku?

Miroslav Demák: „Ja už vydavateľstvo nemám. Dal som ho do daru, spolu so zásobami kníh, kamarátovi. Už som nechcel mať nič so žiadnym úradom. Po štyroch desaťročiach sa mi zunovalo trápiť sa so záverečnými účtami, daňovými a štatistickými úradmi, vypĺňať tlačivá na rôzne projekty, písať stovky žiadostí a každý rok behať po rôznych úradoch za potvrdeniami, ktoré musia byť priložené ku každému projektu alebo žiadosti o dotáciu. To znamená, že nie som v dennom styku s ostatnými vydavateľmi.

Trochu však pochybujem, že sa malým vydavateľom až tak darí, s výnimkou tých, ktoré sa vedia dopracovať k dotačným prameňom. Distribučné siete sú už výrazne exkluzívne a môžu si určovať od ktorého vydavateľa koľko kníh zoberú – a či vôbec zoberú. Mnohí vydavatelia preto svoje vydania propagujú aj cez elektronické médiá a následne ich distribuujú zásielkovou službou. Ja však už s tým nemám nič do činenia. Nepoužívam ani čítačky, aj keď uznávam ich praktickosť. Knihy si aj naďalej kupujem výhradne v tlačenej podobe a v kamenných kníhkupectvách. Lenže aj tie boli dva mesiace zavreté pre koronakrízu…“

Tento rozhovor bol zverejnený v mesačníku pre literatúru a kultúru vojvodinských Slovákov Nový život. Na portáli Storyteller ho zverejňujeme s povolením šéfredaktory NŽ Zdenky Valentovej Belićovej.