Nekaždodenný človek PoTYkajme si!

Mladí by sa mali zapájať do rôznych projektov, no treba mať času aj pre seba, hovorí Aleksandra Papová, študentka práva a dobrovoľníčka

Aleksandra Papová

Študentka práva, bývalá futbalistka, dobrovoľníčka, novinárka sú iba niektoré činnosti, ktoré opisujú Aleksandru Papovú z Padiny. Hovorí, že jej prvá záľuba bol futbal vďaka ktorému sa aj naučila tímovej hre a spoznala mnoho ľudí. Aleksandra spoločenský typ, komunikatívny a priateľský a preto sa aj dobrovoľne začala zapájať do rôzných projektov. Jej osobnosť si to vyžadovala. Stále v tom pokračuje a hovorí, že prekvapenia, ktoré sa jej dajú do cesty ju posúvajú ďalej. Obyčajne také údalosti pokladá za novú skúsenosť. Potykajme si s Aleksandrou Papovou, ktorá je príkladom toho, že sa vytrvalosť oplatí.

Aleksandra, si študentkou právnickej fakulty, no okrem toho si aj novinárkou v RTV a pracuješ v slovenskej rozhlasovej redakcii. Od kedy tu pracuješ?

 Aleksandra Papová:  V slovenskej redakcii Rádia Nový Sad som začala pracovať minulý rok. Témy, ktorými sa zaoberám sú najčastejšie nejaké aktuality, diania ktoré sú blízko. Z druhej strany, vždy si postavím takú otázku, či mňa to zaujíma, či ma to baví, a tak si také témy aj volím. Najviacej priespievam do ranného programu, ale často aj do In teenu a iných relácií.

Ako si sa dostala k rozhlasovému novinárstvu?

 Aleksandra Papová:  K rozhlasovému novinárstvu som sa dostala v roku 2020, keď začal lockdown. Vždy ma na nejaký spôsob bavila hudba. Vedela som ročne vypočuť si aj sto nových kapiel. Každý víkend som si vypočula po dve, tri nové kapely. Keď začala pandémia, proste sme sa zhodlii s kolegami, že by sme mohli urobiť podkast. Všimli sme si, že sa všade vo svete podkasty začali veľmi rozvíjať. Podkasty hlavne boli o všeličom, nielen hudobné, no my sme sa tak rohodli, že to budú hudobné a že to budú prevažne rozhovory s kapelami. My sme im posielali otázky a oni nám odpovede a tak sme robili montáž. Mali sme presne určený plán, kto čo bude robiť, aká bude jeho úloha. Mne pripadla montáž, lebo som bola najmladšia, tak som sa pomaly sama to aj prostredníctvom internetu naučila. Takže to tak začalo, všetci sme boli v lockdowne a nevedeli sme, čo máme robiť so sebou.

Hovoríš, že vás bolo viacero, ktorí ste pracovali na vašom podkaste. Kto prišiel na ideu, aby ste niečo také zrealizovali?

 Aleksandra Papová:  S kolegom Ozrenom, ktorý je hudobným redaktorom v mládežníckom centre CK13 sme spoločne prišli na ideu. Rozmýšlali sme s kým budeme robiť rozhovory. Nevedeli sme, že bude lockdown a kedy začne. V marci sme ešte sledovali nejakú kapelu no v apríli, máji už bolo všetko zrušené, nebol ani jeden koncert, tak sme mali ideu, že najprv budeme robiť rozhovor s kapelami, ktoré mali vystupovať. Neskoršie aj iné kapely mali záujem spolupracovať s nami a teraz už vlastne ani neviem, koľko máme epizód. Ešte stále ich priprávame, ale od kedy môžeme chodiť na koncerty, tak v menšej miere ako to bolo pred rokom, či dvomi.


Vypočujte si aj podkast: V každom umení je najdôležitejšia emócia, mieni etnomuzikologička a novinárka Anna Zorňanová Kulíková


Spomínala si, že si členkou mládežníckeho centra CK13, pôsobíš tam aj naďalej, aká je tvoja úloha?

 Aleksandra Papová:  Ešte stále som tam, neviem ani presne od ktorého roku, zdá sa mi, že to bolo v roku 2015, 2016. Od kedy som prvýkrát vošla do toho dvora, odvtedy som tam. Momentálne moja úloha je technická podpora, čiže keď ide o video a audio strih, keď sa premietajú filmy, moja úloha je pustiť ich. Keď su nejaké debaty alebo literárne večierky tiež sa musím postarať o techniku. Keď je potrebné, aby sa niečo nahralo, vyfotografovalo je tiež moja úloha, aby materiál z podujatí zostal archivovaný.

Podobné robíš aj v Šafáriku v rámci divadelnej odbočky a tuším, že si aj získala nejakú odmenu.

 Aleksandra Papová:  Nie je tomu prvýkrát, že som v divadle. Prvýkrát som bola v strednej škole, keď som hrala dobrú vílu, no od vtedy som sa nikdy nezúčastňovala v divadle. Teraz, keďže som sa začala zaoberať technickou podporou a v Šafáriku robili nové divadlo, spýtali sa ma, či by som chcela s nimi spolupracovať, pomôcť im okolo divadelného predstavenia so zvukom a svetlom. Mne sa to veľmi páčilo, razom som vedela, že to chcem.

Keď ide o cenu, minulý rok sme vystupovali na festivale DIDA v Pivnici a potom sme vystupovali na festivale Zuzany Kardelisovej v Kysáči. Myslím, že sa nám tu aj najlepšie hralo divadlo. Ja nie som na scéne, ale pozerám to predstavenie a musíme dýchať rovnako, aby ten prednes bol výborný a tak sa mi dostala do rúk céna za prácu ženskej osoby pri realizácii predstavenia Posledný súd. Veľmi ma to potešilo, naozaj som neočakávala, že také niečo dostanem. To mi vlastne aj dalo motiváciu, aby som aj naďalej pracovala na takýchto projektoch, lebo som sa bola veľmi šťastná, keďže som v živote nedostala odmenu pre také niečo.

Pre teba je to prirodzenosťou, že sa zapájaš do rôzných tímov, že spolupracuješ v nejakej skupine, pomáhaš o tom hovorí aj fakt, že si sa profesionálne bavila futbalom. Kedy to začalo a pre ktoré tímy si hrala?

 Aleksandra Papová:  Začalo to veľmi dávno, bola som ešťe dieťa. Dôvod, prečo som začala hrať futbal bol ten, že sa v mojej ulici vybudoval nový detský park, kde postavili dve brány. Keďže som bola jediné dievča v ulici, spočiatku som iba pozerala, lebo ma nechceli prijať do tímu, lebo som nevedela hrať. Potom som bola brankár a časom, keď som sa naučila hrať, mohla som aj hrať s ními. Kamarát sa ma neskoršie spýtal, či som počula že otvorili za môj ročník školu futbalu. Ja som o tom nepočula, no predsa som sa zapísala, zdá sa mi, že som bola druháčka. Odišla som na jeden tréning, mne sa tam páčilo a tak to aj začalo. Najprv som trénovala s chlapcí, do ôsmej triedy. Bola som v kategóriach Pionieri a Kohútiky a v Kadetoch som trochu hrávala, lebo som práve v tom momente hrala aj pre ženský futbalový klub Pančevo, takže som nemohla hrať v ligw, lebo som nemala nadostač rokov, čo je v ženskom futbale 15.

Hrala som v ligách v malom futbale, prebiehalo to aj v lete aj v zime. Tu si ma všimli z Nového Bečeja, ako hrám a páčilo sa im a spýtali sa, či by som pre nich hrala. Nevedela som, či chcem, či nie, to bola práve ôsma trieda, začala som rozmýšľať nad tým, kde sa zapíšem ďalej a tu vlastne rozhodovalo to, ak sa zapíšem na gymnázium v Kovačici, zostávam doma a budem hrať futbal v Pančeve, alebo sa zapíšem na gymnázium v Novom Bečeji a pôjdem tam. Nerozmýšľala som veľa: prvá možnosť bola Nový Bečej, druhá gymnázium v Bečeji a tretia, ak ma nepríjmu ani tam ani tam, pôjdem do Kovačice. Podarilo sa mi zapísať do prvej triedy v Novom Bečeji. Môžem povedať, že sa mi veľmi páčilo, sem som sa celkom presťahovala – žila som v žiackom domove. Bola som bohatšia o tú skúsenosť, lebo doma by som bola s rodičmi.

V tom čase, keď som bola prváčkou som dostala pozvánku aby som sa zúčastnila v zimnom kempe reprezentácie Srbska, veľmi ma to potešilo, vtedy som práve bola vo Švajčiarsku a mama mi hlásila správy telefónom. Odišla som na kemp. Boli tu prípravy na zápas s Macedónskom, selektor sledoval hru a rozhodoval o tom, koho zavolajú znovu. Ja som tak bola pozvaná niekoľkokrát. Kým som bola v základnej škole, hrala som za reprezentáciu Vojvodiny a keď som už hrala pre Nový Bečej, prišla mi možnosť hrať pre klub Vojvodina v Novom Sade. To ma potešilo, lebo som, vždy chcela hrať pre Vojvodinu. Bol to relatívne nový mladý klub, ale myslím si, že proste tie farby na tričku ma lákali. Znovu sa nastolila otázka, kam ďalej. Nemohla som cestovať z Nového Bečeju na tréningy v Novom Sade. Po porade s rodičmi, mama mi navrhla, keďže aj ona sama chodila do Petrovca na gymnázium, že by som sa mohla zapísať tam a cestovať do Nového Sadu, lebo to nebolo veľmi vzdialené a dopravné spoje boli dobré. Tak som sa aj rozhodla.

Pamätám si na triednu profesorku v Novom Bečeji, keď som jej povedala, že ma prijali do Vojvodiny, bola šťastná a prekvapená, ako aj celá moja trieda. Tak keď som sa presťahovala, tentokrát do Báčskeho Petrovca, viac som nemenila školu a hrala som pre Vojvodinu, celý druhý a tretí ročník až do polovice štvrtého.

Si niekto, kto aj keď má voľný čas trávi ho na niečo úžitočné, zapájala si sa do rôzných projektov, vodila si kempy. Aké to boli projekty, ktorých si sa zúčastnila.

 Aleksandra Papová:  Aj teraz sa zapajám do projektov, myslím si, že ani nemám nadostač času, ale keď tak pozriem, neviem, čo by robila iné. Keď som skončila strednú školu a už som ani netrénovala futbal, nevedela som, čo budem robiť, ako strávim to najdlhšie leto v mojom živote. Nešla som ani k moru, ani nikde na cestu, no jeden deň mama videla v televízi, že organizujú kemp v Pančeve, Art freedom festival, páčil sa jej názov toho kempu a pomyslela si, že sa bude aj mne. Ja som si trochu pozrela na internete, o čo tam vlastne ide a zistila, že tam chcem ísť. Prihlásila som sa a keďže sa mi tam veľmi páčilo, ihneď som sa prihlásila aj na druhý do Títelu. Medzi tými kempami bol rozdiel možno 7, 8 dní. Keď som prišla domov zvestovala som rodičom, že pôjdem aj na ten a to na bicykli. Pozerali ma a hovoria, pôjdeš, pôjdeš, mysliac si, že ma ten nápad opustí. No, mňa to vôbec neopustilo, ja som si pripravila bicykel, kúpila si tašky, všetko opravila, preverila gumy a odišla do Títelu. Pobudla som tam okolo 14 dní. V kempe mi dievka, ktorá nám bola kemp líderka, povedala, že mám schopnosti, aby som sa aj ja stála jednou. Uvažovala som nad tým.

Na budúci rok bol tréning v Sriemských Karlovciach, ktorý sa týkal kemp líderstva. Boli tu účastníci, nielen zo Srbska, ale aj z Talianska, Španielska, Česka a iných európských krajín. Po niekoľkých mesiacoch sme dostali pozvánku, aby sme si zvolili, ktorý kemp by sme chceli viesť. Zvolila som si dvadsaťdňový kemp v júli. Bol to zároveň aj najdlhší kemp toho roku. Kempy organizovali „Mladi istraživači Srbije“. Bolo to v Belehrade v gerontologickom centre aj tu som mala účastníkov zo Španielska, Česka, Švajčiarska, Turecka z Ukrajiny, Grécka a Srbska. Nevedela som presne ako to bude: 20 dní s toľkými ľuďmi a ja im mám hovoriť, čo sa smie, čo nie, čo majú robiť, čo nemusia. Nezvykla som si pred tým na také niečo, no po piatich dňoch sa mi zapáčilo. Všetci účastníci boli veľmi dobrí, nemali sme nijaké konflikty, vždy sme mali také kratšie výlety, šli sme do mesta každý večer, prechádzali sme sa, zabávali a tak už keď sme sa mali lúčiť bolo nám ťažko, lebo sme fakt 20 dní boli spolu celý deň sme pracovali, jedli za rovnakým stolom… No hovorím, jedna nová skúsenosť. Páčilo sa mi, tak som zase o rok viedla podobný kemp, ale bolo to v Novom Pazare a boli iba účastníci zo Srbska. Myslím si, že by sa mladí mali zapájať aj do rôzných projektov, no treba mať času aj pre seba, mať ten pokoj, oddych, pozrieť si nejaký seriál, prečítať knihu. Ale aj takto, keď sa aktívne zapájaju, môžu spoznať mnoho nových tvárí, naučiť sa všeličo, vždy ti niekto povie, nie tak, ale tak, za tvoje dobro, cestuješ, to je veľmi veľká výhoda, že spoznávaš aj ľudí, ale aj iné kultúry a zažiješ aj niektoré veci, ktoré ani neočakávaš na tej ceste.

About the author

Anna Berediová

Add Comment

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Reklama

PoTYkajme si! PODCAST

PoTYkajme si! PODCAST

PODKAST Storyteller

PODKAST „Na ivici“

PODPORA V ROKU 2022 – PODŠKA U 2022.

E-KNIHA ZADARMO!

PARTNERI

Newsletter Storyteller