Slováci začali migrovať na Dolnú zem v procese etnickej migrácie európskeho obyvateľstva ešte na začiatku 18. storočia a bolo to výsledkom sociálno-ekonomických podmienok toho času. Čoraz intenzívnejšie migračné toky začali v polovici 18. storočia a to práve na pánske majetky v Báčke a potom aj na vojenskú hranicu v Banáte a Srieme. Rok 1745 bol začiatkom osídľovania slovenského ľudu na území Báčky. Prvá skupina slovenských prisťahovalcov prišla na futocké panstvo a osídlili Petrovec ako prvú a najpočetnejšiu dedinu na území Báčky.
Báčsky Petrovec (srb. Бачки Петровац/Bački Petrovac, maď. Petrőc/Petrovác, nem. Batschki Peterwatz)
Oblasť, kde sa nachádza Báčsky Petrovec, bola dávno osídlená, ale v dôsledku stálych nepokojov sa tu obyvatelia nikdy dlho nezadržali. Spoľahlivejšie údaje o tejto oblasti nachádzame v stredoveku, keď tu boli osídlené viaceré maďarské a srbské dediny s názvami Bodoň, Telek, Bega a Dragovo. Názvy týchto osád sa dodnes zachovali ako pomenovania častí báčskopetrovského chotára.
Pod dnešným názvom sa Petrovec prvýkrát spomína v roku 1276 ako cirkevná obec sv. Petra, keď cirkevný zbor získal nezávislosť a dedina dostala pomenovanie podľa chrámu venovanému Svätému Petrovi. Z historických listín sa dozvedáme, že sa stredoveký Petrovec spomína v 13. a 14. storočí v pápežovom desiatkovom registri ako Sent Petröc – Petrwcz. Ako Petrowcz (Petrocz/Petrócz) sa spomína v historických prameňoch v 15., 16. a 17. storočí. Po príchode Turkov v 16. storočí staroobyvateľov náhle ubudlo a nasťahovali sa sem Srbi. O tom svedčí aj pomenovanie časti osady „Rácky kraj“ (Srbov nazývali Ráci, podľa názvu srbského stredovekého štátu – Raška). Počas tureckej doby Petrovec sa spomína ako dedinka alebo ves a počet rodín v nej postupne rástol. Na základe tureckých pozemkových kníh zisťujeme, že Petrovec bol husto osídlený a po odchode Turkov celé územie južnej Báčky tvorilo vojenskú hranicu. Po srbsky sa osada volala Petrovac a po príchode Slovákov používalo sa meno Petrovec.
Prví Slováci sa do Petrovca prisťahovali v roku 1745, a to na vtedajšie futocké panstvo. Toto panstvo rok predtým kúpil Mihajlo Čarnojević (Csernovics) de Macsa a sem patrili mestečko Futog a dediny Petrovec, Hložany, Kysáč, Rumenka a Begeč. Pretože vo Futogu a okolitých dedinách nenašiel dostatok pracovnej sily, na pánov rozkaz priviedol sem Matej Čáni, slobodník z Málinca, asi dvetisíc Slovákov kolonistov, ktorí sa usadili v Petrovci. Boli to Slováci prevažne z južnej oblasti stredného Slovenska, najmä z Novohradskej a Hontianskej stolice, ale aj z Liptovskej, Oravskej a Turčianskej stolice. Noví obyvatelia onedlho 25. mája 1747 podpísali zmluvu s vrchnosťou o osídlení futockého panstva a tento dátum sa dnes oslavuje ako Deň Petrovca. Tak na futockom panstve založili prvú slovenskú obec na území dnešnej Vojvodiny – Petrovec, zároveň aj najväčšiu obec v južnej Báčke začiatkom 19. storočia.
Po Prvej svetovej vojne, v novom štáte, dedina sa nazývala Petrovec a po Druhej svetovej vojne jej pribudol prívlastok „báčsky“ podľa regiónu, v ktorom sa nachádza, aby sa tak ľahšie odlíšili iné osady s rovnakým pomenovaním.
Hložany (srb. Гложан/Gložan, maď. Dunagálos)
Presné údaje ako vznikla dedina nemáme a najstaršie písomné záznamy o Hložanoch sa datujú z roku 1369, keď v Báčskej župe existovala dedina Gložan. Uvádza sa aj v tureckých daňových súpisoch – defteroch zo 16. storočia, keď v osade bolo postavených šestnásť domov a dedina patrila do Báčskej náchie. Gložan uvádzajú aj daňové súpisy nasledujúcich rokoch a koncom 17. storočia sa spomína ako pustina, respektíve obývaná pustatina.
Od roku 1703 Hložany patrili k futockému panstvu a o tridsať rokov neskôr sa do dediny prisťahovali srbské rodiny. Príchod evanjelických Slovákov do Hložian bol ovplyvnený usadením ich krajanov v susednom Báčskom Petrovci v roku 1745. V roku 1759 Pavle a Simeon Čarnojevićovci ako spolumajitelia futockého panstva uzavreli zmluvu so svojou novo osídlenou dedinou Hložany (Gložan), v ktorej sa dozvedáme že uplynuli tri roky ako poddaní neplatili povinné dávky.
Sťahovanie Slovákov do Hložian začalo v roku 1770 a osadlíci prišli z Novohradu, Hontu, Nitry, Zvolena, Pešti a z Békešskej stolice. Po prisťahovaní na nové územie začali riešiť existenčné problémy, ale starali sa aj o duchovný život. Z politických dejín sa takmer nič nevie, najmä o tých starších časoch z druhej polovice 18. a prvej polovice 19. storočia, lebo všetky písomnosti o Hložanoch dvakrát vyhoreli. Podmienky za akých žil poddaný ľud neboli ľahké a preto mnohí Slováci z Hložian odišli do iných osád za lepším životom. Nemali tu ani cirkev, chrám, farára a patrili pod futockú rímsko-katolícku faru. Majiteľ futockého panstva gróf Andrej Hadík si uvedomil, že sa mu nepodarí bez zabezpečenia evanjelického farára a učiteľa natrvalo udržať poddaných na svojom majetku a preto zabezpečil evanjelickým Slovákom založenie cirkvi a školy.
Prečo dedina dostala práve meno Hložany sa nám nepodarilo zistiť. Na habsburských vojnových mapách sa dedina spomína aj v tvaroch: Glossan, Glozsan, Glozsán.
Kysáč (alebo v slovenčine nesprávne Kisáč, srb. Кисач/Kisač, maď. Kiszács, nem. Kissatsch).
Územie, na ktorom sa dnes nachádza Kysáč, bolo obývané ešte v dávnej minulosti. V 14. storočí tu bola dedina s názvom Ača (Acsa, pred Alch, Alcs teda Acs). Podľa záznamov v pieštianskom archíve spomína sa dedina v roku 1318 ako malé sídlo Acsa, vlastne Kis-Acsa, kde majstri poskytovali tesárske opravy (ács v maďarčine znamená tesár). Časom sa dedina zväčšila a dostala meno Nagy-áscs (pred Nagalch) alebo Veľká Ača. Dedina často menila svojich majiteľov. Spomína sa Paulus de Alch, potom Tamás Csekei (Čekei) Porkoláb a keďže on nemal potomkov majetok sa stal vlastníctvom panovníka Mateja Korvína, ktorý majetok daroval svojej matke. Potom sa spomína ako vlastníctvo rodiny Garai. Koncom 15. storočia osada bola vo vlastníctve rodiny Szokolyi, keď sa spomína Veľká (Nagy) a Malá (Kis) Acsa. Spojením týchto slov vznikol dnešný názov osady Kysáč. Po príchode Turkov bolo všetko vypálené a prežila iba Malá Ača pod menom Kis Záth. Pozdejšie sa Kysáč spomína aj ako pustatina, podľa čoho vieme, že dosť dlho nebolo na tomto priestore osadlíkov.
Podľa druhého výkladu bola pôvodná, na tie časy pomerne veľká osada – Ača, medzi dnešným Kysáčom a Rumenkou. Nachádzala sa na dôležitej ceste, ktorá spájala Belehrad, Nový Sad, Báč a Budapešť. V dokumentoch z 18. storočia sa názov dediny uvádza v dnešnom tvare Kysáč, ako aj to, že v nej žilo 110 srbských rodín. Kysáč patril vtedy pod futocké panstvo, ktoré bolo vo vlastníctve Čarnojevićovcov. Mihajlo Čarnojević na toto panstvo nasťahoval Srbov, ktorí zároveň prišli aj do Kysáča. Neskoršie dosť Srbov aj opúšťa osadu, ale prichádzajú aj noví a medzi nimi aj Rumuni.
V roku 1771 sa zemepánom na tomto panstve stal gróf Andrej Hadík, vynikajúci vojenský veliteľ. Prvé štyri rodiny sem prišli v roku 1773, a medzi nimi bola vlastne len jedna slovenská a ostatné maďarské. Bola to rodina Juraja (Ďura) Vardžíka, ktorý prišiel z Pilíša. V nasledovnom období začalo pribúdať v niekoľkých vlnách viac slovenských rodín. Slováci sa do Kysáča sťahujú najmä z Novohradskej, Hontianskej, Peštianskej, Trenčianskej, Nitrianskej a Liptovskej stolice, ale aj zo starších dolnozemských osád, napríklad z Petrovca, Hložian, Kulpína a Selenče.
V roku 1970, vtedajšia malá srbská obec Tankosićevo a obec Kysáč sa zjednotili a vytvorili novú osadu pod spoločným menom Kysáč. Na vojenských mapách z 18. storočia sa dedina spomína aj pod menom Kisag.
Kulpín (srp. Кулпин/Kulpin, maď. Kölpény)
Kulpín patrí medzi najstaršie osídlenia v južnej Báčke. Podľa najstarších údajov osada s dnešným menom Kulpín pochádza ešte zo začiatku 13. storočia počas vlády kráľa Belu IV. Najstaršie hodnoverné maďarské záznamy svedčia, že sa Kulpín uvádzal pod menom Kurpee v písaných dokladoch s dátumom 28. februára 1345, keď darovacou listinou časť Kulpína bola venovaná šľachticovi a sudcovi z Iloka, Štefanovi Ujláckemu. Tento Kulpín nebol vtedy ani slovenský ani srbský. V dokumentoch z 15. storočia sa Kulpín pomenúva Kwalpi ako sídlo župy Báč a pod menom Kulpín sa prvý krát spomína ako jedno z miest, ktoré držal Đurađ Branković.
V období Tureckej nadvlády v 16. a 17. storočí sa Kulpín spomínal v dokumentoch a po oslobodení od Turkov koncom 17. storočia sa spomína len ako pustatina. V 18. storočí sa však prvýkrát píše o osídlencoch Srboch a podľa týchto údajov v Kulpíne v tom čase žilo 105 srbských rodín. Prečo dedina dostala práve meno Kulpín zostalo do dnes neznáme, avšak maďarské predpoklady, že osídlenie nesie názov normanského kmeňa, ktoré uvádza anonymný notár kráľa Belu, nemožno dokázať.
Polovicou 18. storočia táto vtedy neveľká dedinka sa začína rozvíjať. Slováci patrili medzi prvých osadlíkov súčasného Kulpína, ktorý bol založený 10. júla 1745, keď pustatinu Kulpín Mária Terézia, rakúska cisárovná, pridelila rodine Stratimirović ako odmenu za vojenské zásluhy. Táto rodina mala najväčší prínos pri zakladaní a v rozvoji dnešného Kulpína. Známy kaštieľ, kde boli nahrávané mnohé filmy a seriály, vystavala práve táto rodina.
Aj prví slovenskí prisťahovalci do Kulpína prichádzajú za čias tejto rodiny, avšak neexistujú o tom presné záznamy. V jedom dokumente sa uvádza, že v roku 1745 štyria bratia Stratimirovićovci: Bogić, Ivan, Toma a Miloš založili v poradí šiesty Kulpín, tentokrát už na lokalite, na ktorej sa dnes nachádza. O príchode Slovákov nie sú presné údaje. Prvýkrát sa spomínajú v jednom dokumente z roku 1758, pokým sa historici domnievajú, že sa prví Slováci prisťahovali tri roky predtým. Práve v tom istom roku (1745), keď sa začali novodobé dejiny Kulpína prisťahovali sa do Petrovca aj Slováci, ako prvej slovenskej osady dnešnej Vojvodiny, a tak Kulpín spolu s Petrovcom patrí k najstarším slovenským osadám v Báčke.
Táto dedina vo svojich dejinách zmenila až štyri lokality a to raz bola na Viničkách, potom na Peskare, neskôr na Klise až nakoniec sa ustálila na terajšom mieste. So zemepánskou rodinou Stratimirovićovou Slováci uzavreli zmluvy, ale život sa stal časom takmer neznesiteľným. Preto Slováci hromadne odchádzali z Kulpína do iných osád, hlavne do Selenče. Menší počet slovenských rodín v Kulpíne predsa zostal a podľa zápisov z roku 1772 tu bolo sotva 30 slovenských rodín. O asi 10 rokov z Horniakov sem prichádza ďalšia väčšia skupina Slovákov, takže ich počet v tejto osade narastá. Kaštieľ a veľkú čiastku majetku Stratimirovićovci predali jednej maďarskej rodine, ktorá však veľmi krátko gazdovala v Kulpíne. Majetok v roku 1889 predali Lazarovi Dunđerskému, ktorý bol vo vlasníctve tejto rodiny až do konca Druhej svetovej vojny.
Laliť (srb. Лалић/Lalić, maď. Liliomos)
Začiatkom 18. storočia nachádzame iba neobývanú pustatinu Laliť a z mapy z roku 1762 sa dozvedáme o kostole a starom cintoríne na západnej strane Laliťa. Na pustatinu Laliť sa počas tereziánskej a jozefínskej kolonizácie v rokoch 1760 – 1790 usídlilo tristo srbských a slovenských rodín. Srbi a Slováci tak žili na tomto území spoločne. Prvé sídlisko sa nenachádzalo na dnešnom mieste a bolo opustené , pretože im močaristé územie zničilo domy. Laliť sa prvý krát spomína v polovici 18. storočia ako dedina, kde žijú Srbi – slobodní sedliaci. Nasťahovali sa sem počas Veľkého sťahovania Srbov pod vedením Arsenija III Crnojevića a prví Slováci sem prichádzajú v roku 1788. Slováci boli najprv nasťahovaní v Banáte, ale bežiac pred tureckým nebezpečenstvom sa nasťahovali do týchto priestorov. Ako osada dostala meno, ktoré má dodnes, sa nám nepodarilo zistiť. Môžeme predpokladať, že je to v dôsledku toho, že prišli z Banátu a Srbov starousadlíkov v Banáte nazývajú Lale. V roku 1790 tu uzavreli Slováci osadnícku zmluvu, na základe ktorej dostali usadlosti a pozemky na stavbu domov. Slováci sa sťahovali zo Zvolenskej, Hontianskej, Novohradskej a Gemerskej stolice, no boli medzi nimi aj obyvatelia z Peštianskej a menší počet z Nitrianskej stolice. Tak postupne vznikla Slovenská ulica.
Cirkevný a školský život sa začal rozvíjať založením prvej slovenskej školy v roku 1791. Prvým učiteľom bol Ján Kramár, po ňom Samuel Jesenský, ktorý sa stal aj prvým farárom, keď sa osamostatnil aj zbor. Obyvatelia v tom čase boli pred veľkými výzvami, lebo ich zachvátila cholera, na ktorú v roku 1836 umrelo vyše 900 osôb a neskôr povodne. Keď sa Dunaj vylial zo svojho koryta voda by zostávala vyliata skoro celý rok. Mnohé domy boli zničené vlahou, niektoré aj zrušené a cez osadu museli prechádzať na člnoch. Po povodniach prišla znovu cholera, na ktorú zomrela stovka Slovákov, ale ani jeden Srb. Hovorilo sa vtedy, že to bolo skrz toho, že si Srbi niečo varili a to jedli aby sa zachránili od choroby. Či to bolo tak alebo to bolo skrz nejakých prírodných faktorov či prírodnej imunity môžeme len predpokladať. Na habsburských vojnových mapách sa dedina spomína aj v tvaroch: Lalizs, Lalihy, Lality a Lalics.
Pivnica (srb. Пивнице/Pivnice, maď. Pincéd, nem. Pivnitz)
V úradných záznamoch sa Pivnica po prvýkrát spomína v roku 1650 ako pustatina a majetok Jána Gombloto Zsolnaiho, ktorú znovu založili Srbi cisársko-kráľovským povolením z 21. augusta 1690, na priestore vedľa rímskeho pohraničného násypu (šiancov). Pred tým na priestore dnešnej Pivnice sa nachádzali osady Gola Dobra, Radojević, Santovac, obývané prevažne srbským obyvateľstvom. Po oslobodení od tureckej nadvlády prvými obyvateľmi novozaloženej osady boli Srbi.
Prvá Pivnica bola vzdialená asi 4 km od terajšej Pivnice, smerom k susednej dedine Ratkovo a toto územie museli obyvatelia opúšťať pre časté epidemické choroby a preto si novú osadu založili na dnešnom území. Vedľa Starej Pivnice (nazvanej aj Srbská) slovenskí prisťahovalci položili základy osady Nová (Slovenská) Pivnica. Používala sa aj pomnožná forma Pivnice, ktorú Srbi uviedli aj ako úradný názov tohto zdvojeného sídla. V slovenčine sa ustálil názov Pivnica. Maďarský názov bol Pinzed, a nemecký Bibenitz. Šlo o dedinu s malými nabíjanými domami, ktoré boli pokryté trstinou a malými oknami. Tí chudobnejší si však stavali zemľanky, z ktorých sa videla iba strecha a vchádzalo sa do vnútra ako do pivnice. Tak vraj osada dostala svoj názov.
Slováci z troch osád Székesfehérvárskej a z troch osád Vesprémskej stolice získali povolenie prisťahovať sa do Pivnice 1. júla 1790. Na základe zmluvy podpísanej s Uhorskou kráľovskou komorou dostali 30 urbariálnych usadlostí čiže polovicu zo sľúbených 60 usadlostí, s pôdou na obrábanie a s pozemkami na stavbu domov. Ako uvádzajú niektoré pramene, hneď prišlo 400 – 500 duší, prevažne evanjelických Slovákov, ktorí mali pôvod v severných častiach Nitrianskej stolice, teda z oblastí západoslovenského nárečia. Spolu s nimi sa prisťahovalo i niekoľko maďarských rodín. Pridelená pôda mala na začiatku uživiť prisťahovalcov, ale táto surová okolnosť že dostali iba polovicu sľúbených sesií ich prinútila, aby sa okrem poľnohospodárstva, v snahe zarobiť si, začali baviť aj tým, čo im nebolo cudzie ani na Horniakoch. Začali páliť drevené uhlie. Rýchlo získali prívlastok ako dobrí uhliari, a potom ho rozvážali po celej Báčke. Špecializovali sa aj na výchovu ušľachtilých druhov koní, oviec a neskoršie aj kráv, a tak vytrvalou prácou, usilovnosťou sa pričinili o to, že neskoršie patrili k najmajetnejším Slovákom v Báčke.
Na vojenských mapách z 18. storočia sa osada spomína ako Pinicza alebo Bibenitz a ďalej ako Pivnicza. Avšak na mapách z 19. storočia sa stretáme s názvom – Pivnice.
Selenča (srb. Селенча/Selenčan maď. Bácsújfalu)
Územie dnešnej Selenče bolo osídľované už v dávnej minulosti, o čom svedčia archeologické nálezy a viaceré historické pramene. Selenča existovala aj v stredoveku a bola majetkom Kalužského arcibiskupstva. Samotný názov Selenča je slovanského pôvodu – najprv to bolo Selence, čo stretáme neskoršie pri viacerých príležitostiach – s čím súhlasia všetci bádatelia, hoci ho rozdielne tlmočia. Bez ohľadu na to, či ide o „selište“ ako základ slova, alebo o „selo“ alebo je názov odvodený od slova prisťahovalec, či tomu podobné, isté je že svedčí o určitej zaľudnenosti, čiže o sídlisku alebo skupine ľudí. Podobné názvy sa vyskytujú aj inde v Báčke a napr. rovnaké pomenovanie má aj časť Somboru.
Ako prví zemepáni sa spomínajú magnátska rodina Talocibanfyová a koncom 15. storočia osada prešla do rúk doroslovskej rodiny Kišovej. Už začiatkom 16. storočia jej majiteľom bol Ján Korvín. V druhej polovici 17. storočia v období tureckej nadvlády bola osada zničená a v prameňoch sa uvádza len ako neobývaná pustatina Selence, ktorá patrila do Báčskej župy. V polovici 18. storočia v súvislosti s rozhraničením nadbiskupského majetku mesta Báču sa viackrát spomína komorná pustatina – Camerale praedium Selencze. Kedy vlastne vznikla, nemôžme spoľahlivo zistiť. Isté je však, že v roku 1756 existuje dedina Selenča – v dokumentoch Szelencse. Poddaní boli Srbi pravoslávnej viery. Umiestnená bola trochu severovýchodnejšie od súčasnej rovnomennej osady, o čom svedčia aj hmotné stopy zistené v novšom období.
Novodobé dejiny Selenče sa začínajú v roku 1758, keď sa sem začínajú sťahovať Slováci. Nachádzame údaje o tom, že sem pribudli z Kulpína (ale sú to iba predpoklady). Ďalšie obyvateľstvo pribudlo zo slovenských dedín v dnešnom Maďarsku. Na tomto mieste je významné pripomenúť, že prefekt Konček so súhlasom vyšších inštancií rozhodol zmeniť názov sídliska na Bács Ujfalu alebo krátko pred Érsek (Érseg) Ujfalu, v preklade Báčska Nová Dedina alebo Arcibiskupská nová dedina. Tak sa to uvádza v Kontrakte o sťahovaní z 2. júla 1758. Konček uvádza, že v danej chvíli má osada 12 domov, ale pravdepodobne sem zaraďuje len nových prisťahovalcov, keďže v Selenči, ešte stále žili Srbi, ktorí ju konečne opustili o tri roky neskôr. V druhej polovici 18. storočia nasledovali nové migračné vlny, ktoré do Selenče priviedli nové rodiny. Na habsburských vojnových mapách sa okrem maďarských spomínaných mien dedina nachádza aj v tvaroch: Szöllincz, Selencse, Szelencse.
Silbaš (srb. Силбаш/Silbaš, maď. Szilbács)
Prvé písomné zmienky o osade Silbaš uvádza I. Inványi v monografii o Báčsko-bodrožskej župe, kde sa v roku 1263 spomína Szilbach, južný sused Buľkesu (dnešný Maglić) ako dedina susediaca s pozemkom Kesi. Osada vtedy mala 10-20 domov a obyvateľstvo sa zaoberalo prevažne dobytkárstvom. Neskoršie záznamy pochádzajú z letopisu pravoslávnej cirkvi v Silbaši, kde sa uvádza pustatina pod menom Sila Vaš. Niekoľko záznamov z 15. storočia uvádza názov Zylbac alebo iba skratku Zil. Podľa ústnej tradície dostala osada názov podľa maďarského slova szilva – slivka.
V tureckých defteroch z Báčskej nachie sa spomína Silbaš ako dedina s dvadsiatimi piatimi daňovými poplatníkmi. Z týchto údajov môžeme zistiť aj to, že dedina nebola vždy na rovnakom mieste a trvalo osídlená. Postupne sa poloha dediny prestala meniť a dve neďaleké osídlenia sa spojili do jednej osady – Silbašu. V rokoch 1844 až 1918 oficiálne meno sa nariadením úradov zmenilo na Silbač.Po skončení Prvej svetovej vojny v novom štáte osada dostáva meno ktoré nosí aj dnes – Silbaš. Zaujímavé je, že v 18. storočí mala dedina i svoj vlastný erb a pečať, ktorá sa niekoľko krát menila. Prvá pečať mala na sebe radlo a šabľu a nadpis „Sig Pagi Silbaš 1714“.
Slováci prichádzali do Silbašu sekundárnou a terciárnou kolonizáciou z už osídlených obcí dolnozemskej oblasti. Najviacej ich prišlo z oblasti dnešného Maďarska a z okolitých slovenských vojvodinských dedín – zo Selenče, Lalite, Bajše a Hložian. Podľa záznamu v matrike prvý Slovák v Silbaši bol ešte pred rokom 1799, ale v organizovanejšej forme sa prvé skupiny trvalo usadzovali v rokoch 1814 až 1816. Na habsburských vojnových mapách sa dedina nachádza aj v podobe Szylvás a Szilbas.
Pridaj komentár & Dodaj komentar