Slováci sa na Dolnú zem, teda na územie dnešnej Vojvodiny začali sťahovať ešte v 17. storočí a v tom nasledujúcom si zakladali aj prvé osady a dediny. Uvažovali ste už niekedy o tom, ako tie osady dostali svoje názvy? Mnohé z nich zo začiatku mali srbské, neskôr nemecké a maďarské názvy, až im po rokoch zostal taký názov, aký majú teraz.
Aradáč (srb. Арадац/Aradac, maď. Aradi, nem. Aradatz)
Z písaných prameňov o dávnej minulosti územia, na ktorom sa rozprestiera Aradáč sa dozvedáme veľmi málo. Archeologické vykopávky sa realizovali vo Viniaciach alebo Konopniciach, ktoré sa nachádzajú na 1 kilometer od dediny, kde odhalili predhistorické osídlenie. Prvé písané stopy nachádzame v pápežskej knihe z rokov 1332-1337, v ktorej sa ako dedina spomína pod názvom Arad. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1717, keď bol Banát oslobodený od Turkov, patrila medzi osady s 26-timi domami. Ďalej sa spomína na mape grófa Florimonda Claudia Mercyho, rakúskeho dôstojníka, ktorý sem prišiel v rokoch 1723-1724 skúmať terén. Vtedy je zaznačená dedina Arratacz, západne od dnešného Aradáča, smerom k Tise. Prví obyvatelia boli Srbi, ale aj Maďari, ktorí tu žili ako pastieri. Srbi sem začali prichádzať od konca 14. storočia, utekajúc pred Turkami, ale najväčšie sťahovanie bolo koncom 17. storočia počas Veľkého sťahovania Srbov pod vedením Arsenija III Crnojevića (v národe známy ako Čarnojević).
Slovákov do Aradáča nasťahoval spachia Izák Kiš s cieľom, aby mu obrábali pôdu. Títo Slováci žili najskôr v Banátskej dedine Pardaň/Bardáň (Ninčićevo, dnešná Međa). V roku 1786 vznikajú dve dediny: Srbský Aradáč, niekde pomenovaný Horný Aradáč (Gornji Aradac) a Slovenský Aradáč, alebo Horný Aradáč (Slovački Aradac). Tak zároveň vznikla aj najstaršia slovenská dedina v Banáte. Prvý názov dediny bolo Aradi, neskoršie Arratacz, potom Fölsö a Alsö Aradi a v rokoch 1911 až 1918 Tót a Szerb Aradi. Dve dediny sa až v roku 1931 zjednotia do jedného osídlenia pod názvom Aradáč, ale to zjednotenie netrvalo dlho. V roku 1934 sa obec znova delí na Srbský Aradáč, čiže Andrejevac a na Slovenský Aradáč. Konečne po 2. svetovej vojne vzniká opäť jedna dedina existujúca dodnes pod spoločným názvom Aradáč.
Biele Blato (po slovensky aj Lízika, srb. Бело Блато/Belo Blato, maď. Nagyerzsébetlak)
Osadu založili v roku 1866 vo vojenskej hranici a založili ju Nemci, ktorí sa prisťahovali z neďalekého Sečnja. Pomenovali ju Elisenheim podľa kráľovnej Alžbety Amálii Eugéniovej (bavorská princezná a od roku 1854 česká a uhorská kráľovná a rakúska cisárovná), manželky kráľa Františka Jozefa I. Slováci si svoju osadu pomenovali Lízika, podľa kráľovnej Alžbety (Elisabeth), pokým susední Aradáčania túto osadu pomenovali Líza. Podľa Adelberta Trendlera, dobového kronikára a zodpovednej osoby za založenie osady, vtedy sa prisťahovalo asi 200 rodín. Pochádzali z nemeckého mesta Ulmbach a mali povinnosť vojenskej služby a práce na budovaní a údržbe ochranných násypov riek Tisa a Begej, ktoré zapríčiňovali veľké škody roľníkom a preto obyvatelia 1876/77 museli utiecť. Najväčšia časť Nemcov odišla do dnešného Rumunska, do osady Josefdorf.
Uhorský štát vypísal v roku 1882 novú kolonizáciu Elisenheima. V dôsledku zrušenia Vojenskej hranice (1872), väčšieho počtu obyvateľov a nedostatku vody, na územie dnešeho Bieleho Blata sa roku 1883 prisťahovalo 180 slovenský rodín z Padiny. Prichádzali chudobní želiari, ktorí tu dostali po 9 jutár pôdy a ktorých prilákala úrodná zem a pasienky. Po nich postupne z okolitých osád prichádzali Maďari, Bulhari a Nemci. Z tohto obdobia pramení aj ľudový názov tejto osady – Lízika a niektorí občania ju takto nazývajú aj dnes.
Dedina sa nazývala Elisenheim do roku 1890, keď dostala meno Erzsébetlak. V roku 1911 bola pomenovaná Nagyerzsébetlak a v roku 1922 dostala dnešné meno Biele Blato. Prečo práve Biele Blato? Na mape STRASSENKARTE DER MILITAIR GRENCE z 1830 roku na mieste sútoku Begeja a Tisy píše Beloblato. Na mape Srbska a Tamišského Banátu z 1853, na mieste, kde dnes leží osada Biele Blato, ako aj jej chotár píše Dugoblato. Aj dnes sa jedna nižšia časť v beloblatskom chotári nazýva Béla. Severovýchodne od dediny sa nachádza prírodné jazero (močiar), ktoré je na starších mapách označené ako Fehér moczár (Biely močiar).
Hajdušica (srb. Хајдучица/Hajdučica, maď. Istvánfalva/Istvánvölgy, nem. Heideschütz)
Na priestoroch dnešnej Hajdušice, podľa Feliksa Milekera, sa ešte v 15. storočí nachádzalo osídlenie s názvom Herchekios, ktoré dostal Michal Siládi ako kráľovský dar. Pramene uvádzajú, že sa v rokoch 1783 – 1789 toto územie nazýva Hajdučka Greda. Roku 1800 majetok kúpil veľkostatkár Štefan (István) Damaszkyn de Némethy a o niekoľko rokov neskoršie priviedol tridsať rodín, svojich poddaných, hlavne Slovákov a Maďarov. Tak prvá (stará) Hajdušica bola založená v roku 1809 a rozprestierala sa juhozápadne od dnešnej Hajdušice, v blízkosti pravého brehu tzv. Teréziinho prieplavu. Veľké povodne v roku 1824 donútili obyvateľstvo, aby si svoje domy vystavali okolo panského kaštieľa, v priestoroch dnešnej osady. Tak dnešná Hajdušica datuje od roku 1824 a jej obyvatelia boli Nemci a Slováci. Počet obyvateľov sa zväčšil v roku 1826, keď sem prišlo niekoľko rodín z Padiny.
Na počesť svojho zakladateľa bola Hajdučka Greda roku 1829 premenovaná na Istvánfalva. V tom období boli časté migrácie Nemcov a Bulharov, ktorí kvôli nedorozumeniam s pánom opúšťali dedinu. Väčšie kolonizácie Nemcov prebiehali v rokoch 1839 až 1869, keď sa mnohí obyvatelia Istvánfalvy vysťahovali do Šándorfu (dnešný Jánošík) a do Marienfildu (dnešná Vojlovica). Namiesto vysťahovaných osadníkov prišli noví zo Slovenska, najmä z Nitry.
Koncom 19. storočia kúpil od Damaszkyna všetok jeho majetok, starý kaštieľ a park veľkostatkár Lazar Dunđerski, ktorý vystaval nový kaštieľ a spolu s ostatným majetkom ho daroval dcére Olge Jovanovićovej, u ktorej občania Hajdušice boli prinútení pracovať ako bíreši. V roku 1921 nachádzame záznamy ešte o jednej kolonizácii a vtedy už vieme že sa dedina volá Hajdušica.
Jánošík (srb. Јаношик/Janošik, maď. Újsándorfalva)
Osadu založil v roku 1810 gróf Filip Šandor (Fülöp Sándor), riaditeľ spoločnosti nájomcov náleziska nitrátu draselného – liadku. Sídlo na spracovanie liadku, tzv. Šalitrana bola v roku 1773 vybudovaná v Alibunare a nálezisko tejto látky, ktorá sa využívala na výrobu pušného prachu, sa nachádzalo medzi osadami Sent Mihaly (dnes Lokve) a Ilandže, neďaleko vodného kanála Márie Terézie. Na tom mieste prví kolonisti prevažne maďarskej národnosti, založili dedinku a tú kolóniu nazvali Šandorfalva alebo kratšie Šandor, na počesť jej zakladateľa. Pôvodné sídlisko bolo veľmi nízko, často ho zaplavovala voda, a preto ho presťahovali v rokoch 1820 – 1822 severovýchodnejšie, kde sa dodnes nachádza. Prvý hromadnejší príchod Slovákov na toto územie bol zaevidovaný iba v roku 1823, prevažne z Nitrianskej a Novohradskej župy. Zaoberali sa ťažením liadku, vďaka čomu získali pozemky na výstavbu nových domov. Koncom 19. storočia Šalitrana končí s prevádzkou a mnohí Šandorčania zostávajú bez práce a začínajú sa intenzívnejšie zaoberať poľnohospodárstvom.
Keďže na vojenskej hranici, v rámci ktorej sa nachádzala aj táto osada, oficiálny jazyk bol nemecký, jej názov znel Sandorf, respektívne Schandorf. Tak Slováci od svojich začiatkov a niektorí aj dnes túto osadu volajú Šándor. Sandorf sa spomína v rokoch 1853-1873 a po zrušení vojenskej hranice Sándorfalva, Sándorf a Šandorfalva. Pred prvou svetovou vojnou, v roku 1910, s množstvom maďarizačných reforiem menilo sa aj názvoslovie osád a tak k osade bol pripojený prefix Új, a názov znel Újsándorffalva, prípadne Új-Sándorfalva (Nový Šándor.)
Hneď po prvej svetovej vojne (1919) sa osada nazývala Šándor. S novou politikou v novom štáte zosilnela aj eufória národného presvedčenia a tak v roku 1922 osadu pomenovali Slovenský Alexandrovec, lebo v preklade Sándor znamená Alexander, hoci si iný mysleli, že je dedina pomenovaná na počesť kráľa Alexandra I Karađorđevića. Medzi dvomi vojnami osada nosila ponemčený názov Slow. Alexandrowatz. Dnešné meno Jánošík získala v roku 1947 v novom socialistickom zriadení. Pomenovaná podľa legendárnej, ale historicky existujúcej osobnosti, bojovníka a buriča za práva poddaných Juraja Jánošíka.
Kovačica (srb. Ковачица/Kovačica, maď. Antalfalva, rum. Covǎcița, nem. Kowatschitza)
V dejinách vojenskej hranice sa Kovačica spomína aj pred príchodom Slovákov. Prvý krát v písaných dokladoch sa spomína v roku 1458 ako Kovašdinc (Kovasdinzc) a formovali ju Srbi, ktorí ustupovali za Dunaj pred nájazdom Turkov. Nasledovný záznam osady máme v roku 1685 keď osady pančevského obvodu patrili pod temešvársku správu, keď sa dedina spomína ako Kovasincze. Kovačica bola pustationou, „prädium“, ale to neznamenalo úplne pustý kraj.
Felix Milleker v roku 1752 spomína, že „prédiá“ Kovačica a Crepaja boli pridelené 100 rodinám, ako aj iné prázdne miesta na ľavom brehu Tisy. Vtedy potisko-pomorišským hraničiarom odovzdali 18 pustatín, medzi ktorými bola aj Kovačica. Osídlili ju vtedy srbskí hraničiari, ale nezostali tu dlho, lebo Kovačica je už na mape Griselineho z roku 1776 označená ako pustatina. Kovačici predsa bola kolonizovana. Žili tu Srbi z Pomorišia, ktorí sa sem prisťahovali 1751/52, ktorým sa však nepodarilo natrvalo osídliť Kovačicu, lebo boli prinútení sa vysťahovať v dôsledku novej vojny s Tureckom. V Kovačici sa v roku 1780 narodil aj Petar Rajić, historik, zakladateľ a podpredseda Matice srbskej.
Pretože sa na vojenskej hranici žilo omnoho lepšie, boli tu menšie poplatky a mnoho neobrobenej zeme, Slováci z Ečky (ktorí do Ečky prišli z Bardáňu), ich predstavitelia, 15. mája 1802 podali prosbu panovníkovi Františkovi I Habsburskému, aby sa im prepustila pustatina Kovačica. Odpoveď, na ktorú sa veľmi tešili dostali 12. januára 1803. Ak nie pred zadaním prosby, tak hneď po nej začal útek Ečkanov na vojenskú hranicu, na pustatinu Kovačicu. Budúca osada Nová Kovačica sa mala rozprestierať o 4 kilometre bližšie k Padine. Pretože voda bola dosť nízko, museli kopať hlboké studne a preto ju posunuli na územie, kde sa dnes nachádza.
Legenda hovorí, že na mieste kde sa rozprestiera Kovačica (Nová Kovačica) pracoval kováč a mal svoju dielňu – vyhňu („kovačnica“). Podľa tej „kovačnici“ pomenovaná je pustatina Kovačica. Keď sa sem Slováci prisťahovali, osada dostala meno Antalfalva, na počesť arcikniežaťa a ukorského palatína, veľkodôstojníka a nadvojvodcu Józsefa Antala, člena cisárskej rodiny, ktorý sa najviac pričinil o to, aby Slováci prišli do Kovačice. Kovačičania voľky nevoľky prijali toto meno, ale osada sa medzi ľudom aj ďalej volala Kovačica. Na mape z roku 1854 MAPPA GEOGRAFHICA ALMAE DIOECESIS CSANÁDIENSIS sa dedina spomína ako Új Kovaszicza P. (Nová Kovačica).
Padina (srb. Падина/Padina, maď. Nagylajosfalva, nem. Ludwigsdorf)
Už pred založením Padiny sa na tomto mieste nachádzala jedna osada menom Padina, v ktorej žili najprv Rumuni a potom Srbi. V období formovania vojenskej hranice v roku 1774 Felix Milleker spomína srbskú osadu pod názvom Padina, ale pre ťažké podmienky táto osada rýchlo zostala pustatinou. Sám názov je srbského pôvodu a odvodený je z jej polohy, „padine“, prípadne „padine “ (svah, briežky). Vojenské vrchnosti sa ešte raz pokúsili osídliť tieto priestory srbskými hraničiarmi, ale márne. Začiatkom 19. storočia veliteľstvo nemecko-banátskeho regimentu na návrh Dvornej rady vo Viedni rozhodlo o vytváraní dvoch nových hraničiarskych osád, Padiny a Sámošu. Sámoš bol osídlený v tom istom roku (1804). Prvých osemdesiat slovenských rodín sa sem nasťahovalo do opustenej osady v roku 1806 a dostali sa sem na povolenie cisára Františka I.
I keď obyvateľstvo svoju osadu vždy volalo Padina, jej meno sa mení na Ludwigsdorf (Ludwigova dedina), neskoršie po maďarsky Lájosfalva a Nagylájosfalva, na počesť veliteľa vojenskej hranice – arcivojvodu Ludwiga, ktorý povolil nasťahovanie novej vlny Slovákov a snažil sa o všeobecný rozvoj dediny. Neľahký život Slovákov v Padine v prvých rokoch spôsobil najmä nedostatok pitnej vody a piesočné vetry. Studne boli v tom čase nevyhnutnou potrebou, no sami ľudia ich kopať nemohli pre vysokú polohu dediny. Preto boli nútení zásobovať sa vodou z Kovačice, vzdialenej 9 kilometrov. Padinčania v roku 1814 chceli dedinu opustiť, ale im to veliteľstvo vojenskej hranice nedovolilo. Studne boli dokončené v roku 1817. Osada dostala nových päť studní a mohla pokračovať so svojím životom.
Vojlovica (srb. Војловица/Vojlovica maď. Hertelendyfalva, nem. Wojlowitz)
V období rokov 1856 až 1869 sa vedľa Dunaja, na tzv. Máriinej zemi, začalo veľké sťahovanie obyvateľstva. Územie sa rozprestieralo od Titela, cez Pančevo po Kovin a na ňom vrchnosť Rakúsko-uhorskej monarchie založila osem nových osád, medzi ktorými bola aj osada Marienfeld. Do osady prišlo stoosemdesiat slovenských a nemeckých evanjelických rodín z Hajdušice (Istvánfalvy). V malom počte prišli Slováci z Kovačice, Lalite, Pivnice, Starej Pazovy, Petrovca, Hložian a Padiny, ako aj priamo zo Slovenska, z Nitrianskej, Novohradskej a Trenčianskej stolice.
Už na začiatku svojej existencie osadníci zápasili so záplavami, ktoré v rokoch 1869, 1870, 1871 a 1876 takmer úplne zničili dedinu. Dunajský násyp bol veľmi slabý a v roku 1879 po ďalšom vytopení, štátna vrchnosť pod dozorom župana Torontálskej stolice grófa Józsefa Hertelendyho, určila pre osadu nové miesto v blízkosti Pančeva. Osadníci Marienfelda, ktorí prežili tieto hrôzy, sa v roku 1881 presťahovali na okraj vojlovického lesa, ktorý sa nachádzal medzi Pančevom a Starčevom a založili si dnešnú Vojlovicu. V prospech osady sa veľmi angažoval župan Hertelendy a tak na jeho počesť bola osada premenovaná na Hertelendyfalva – Hertelenda. V roku 1883 sa do Vojlovice prisťahovalo ešte dvesto rodín z Andrašfalvy – Bukoviny a tisícpäťsto maďarských obyvateľov, takže novoutvorená osada bola od začiatku etnicky rôznorodá. Vojlovica tak bola založená 21. júla 1883.
Vznikom Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov osada zmenila svoj názov na Vojlovica. Meno dostala podľa miestneho pravoslávneho kláštora Vojlovica, založeného v roku 1404. Obec bola postavená v zalesnenom zázemí kláštora a vo vedení tohto kláštora sa neraz nachádzali aj Slováci.
Cyklus textov pod názvom Názvy slovenských vojvodinských dedín má niekoľko pokračovaní, ktoré postupne budeme zverejňovať.
Pridaj komentár & Dodaj komentar