Binguľa (srb. Бингула/Bingula, maď. Bingula)
Binguľa ako osada sa prvý-krát spomína v roku 1455 v maďarských spisoch, keď Sriem patril pod Uhorskú správu. Koncom 17. storočia sa píše o dedine Binguľa, kde žili Macedónci a začiatkom 18. storočia dedina, kde žijú pravoslávni Rašania (Srbi hajduci a katani). Už v polovici 18. storočia vieme o Slovanskej škole, ktorá mala iba 9 žiakov a kňaz bol zároveň aj učiteľom. Názov Binguľa sa spomína ešte v rímskom období a to v latinskom jazyku v tvare slova Bingulum. O vzniku názvu hovorí aj turecký cestovný spisovateľ Evliya Çelebi (Mehmed Zilli ben Derviš Mehmed), ktorý vo svojich spisoch spomína Binguľu. Predpokladá sa, že názov vznikol z tureckých slov bin a gül (bin đul), čo v preklade znamená 1000 ruží.
Osídľovanie Bingule sa konalo v rokoch 1735 až 1786, keď sa sem sťahovalo obyvateľstvo zo sriemskych osád, ale aj srbské rodiny z územia dnešného Srbska. Niektoré zdroje hovoria, že do roku 1786 Binguľčania osídľovali tzv. planinské vinohrady, čo znamená horné časti chotára, kde sú vinice a ovocné sady a ktoré sa aj dnes nazývajú Starou Binguľou. Do prisťahovania prvých slovenských a nemeckých rodín bola Binguľa srbskou dedinou.
Prvé slovenské rodiny sa do Bingule prisťahovali v roku 1835 a to najprv do Starej Bingule a po rokoch začali osídľovať aj Novú Binguľu. Sťahovanie bolo najintenzívnejšie v rokoch 1857 – 1863. Prvá slovenská rodina, ktorá sa do Bingule nasťahovala, bola rodina remeselníka – kováča Pitlikára, ktorý sa remeslu vyučil v Petrovci. Išlo o sekundárnu migráciu, keď sa početné rodiny sťahujú z Hložian, Petrovca, neskôr Kysáča, Pivnice, Selenče, Lalite a z iných báčskych osád. Po roku 1863 sa do Bingule nasťahovali aj slovenské rodiny z Maďarska a zo Slovenska.
Počas celých 150 rokov života a pôsobenia sa Slováci v Binguli živili roľníctvom, ako je to aj dnes. Väčšinu tvoria tí, ktorí sa zaoberajú pestovaním osvedčených rastlín, ale v súčasnosti je čoraz viac tých, ktorí sa orientujú na priemyselne využívané rastliny, akým je tabak. Avšak mnohí sa zaoberajú pestovaním vinohradov.
Boľovce (srb. Бољевци/Boljevci)
Územie, na ktorom sa nachádza dedina Boľovce bola oddávna obývaná, o čom svedčia rôzne archeologické náleziská z rôznych období. V stredoveku táto oblasť bola pod byzantskou, bulharskou a potom aj pod uhorskou nadvládou. V stredoveku sa tu tiež nachádzal významný priechod cez rieku Sávu na rázcestí dôležitých ciest. V 16. storočí si túto oblasť spolu s Belehradom podmanili Turci.
Dnešný názov dediny sa prvýkrát spomína v roku 1702 po oslobodení Sriemu od Turkov. V roku 1716 sa v dokladoch uvádza osada Boľovce ako osídlená oblasť a v roku 1730 sa sem nasťahoval väčší počet obyvateľov, najviac Srbov, ktorí si o štyri roky neskôr začali budovať pravoslávnu modlitebňu. Dovtedy ich cirkevné potreby zabezpečoval kláštor Fenek, ktorý je od dediny vzdialený asi 2 km. Počas panovania Márie Terézie sa táto oblasť Vojenskej hranice rozširuje, budujú sa nové domy, formujú ulice a zúrodňuje boľovský chotár. Tu sa nachádza aj hora nazvaná „zidina“, kde sú nájdené pozostatky hradieb z rímskeho obdobia.
Podľa archeologických výskumov prvé sídlisko sa nachádzalo vedľa Sávy, ktorá sa často vylievala zo svojho koryta a preto sa vtedajší obyvatelia rozhodli presťahovať západnejšie, aby sa zachránili od povodní. Podľa ústnej tradície vtedajší obyvatelia hovorili: „Idemo tamo, biće nam bolje i bolje“ (Poďme tam, bude nám lepšie a lepšie). Predpokladá sa, že osada tak dostala svoje pomenovanie.
Už koncom 18. storočia dedinu okrem Srbov osídľujú aj Slováci. Údaje o príchode prvých Slovákov do Boľoviec sa viažu až na koniec štyridsiatych rokov 19. storočia, keď sa zo Starej Pazovy odsťahovalo veľa ľudí. Nové výskumy posúvajú prítomnosť Slovákov v Boľovciach do rokov 1817 – 1849, pričom sa predpokladá že v tejto dedine žili Slováci oveľa skôr. Na Vojenskú hranicu prichádzali pravdepodobne už v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 18. storočia priamo zo Slovenska alebo kvôli náboženským nezhodám v rámci sekundárnej kolonizácie zo Selenče či iných dedín Báčky. Na habsburských vojenských mapách sa osada vyskytuje aj v tvaroch: Bolÿevcze, Boljevce.
Dobanovce (srb. Добановци/Dobanovaci)
Dobanovce sa prvý krát spomínajú v roku 1404 v jednom maďarskom stredovekom dokumente. Je pravdepodobné, že dedina existovala už skôr. Prvé konkrétne záznamy o Dobanovciach nachádzame už počas tureckej nadvlády v polovici 16. storočia. V roku 1546 tu bolo zapísaných päťdesiat domácností, ktoré platili daň. V 18. storočí sa Dobanovce spomínajú ako osídlená dedina a v roku 1720 bola osada zapísaná pod týmto názvom. Keď dedinu pripojili k územiu vojenskej hranice, v dokumentoch zaznamenané, že v nej bolo päť remeselníkov, dvaja obchodníci, jedna krčma, jedno mäsiarstvo a jeden veterný mlyn a bolo tu nasťahované väčšinou srbské obyvateľstvo.
Začiatkom 19. storočia sa začalo osídľovanie Dobanoviec nesrbským obyvateľstvom. I keď zatiaľ písané dokumenty hovoria, že Slováci do Dobanoviec prišli v druhej polovici 19. storočia, podľa nových výskumov vieme, že v tejto dedine žili Slováci oveľa skôr. Najstarší dôkaz o slovenskej prítomnosti v tejto osade je z roku 1808, čiže osídľovanie Slovákov do Dobanoviec sa posúva na začiatok 19. storočia. Avšak nepopierateľné sú údaje, že väčší počet slovenských rodín sem prišiel z Kysáča v roku 1861. Najprv to bola rodina Krajčová a neskôr sa sem nasťahovali ďalšie rodiny z Petrovca a z Kysáča. Podľa historika Jána Siráckeho práve títo prisťahovalci z Kysáča a Petrovca dali základ slovenskému osídľovaniu v Dobanovciach. Neskoršie sem prichádzali aj slovenské rodiny z Boľoviec a zo Starej Pazovy. Ako dedina dostala svoje pomenovanie sa nám nepodarilo zistiť.
Koncom 19. storočia bola v Dobanovciach vybudovaná nová škola a v nej roku 1908 otvorené aj slovenské oddelenie, keď prichádzajú aj prví slovenskí učitelia. Dovtedy sa Slováci vzdelávali v rámci evanjelickej cirkvi a deti vyučoval surčinský kňaz. Dobanovskí Slováci mali možnosť učiť sa po slovensky do roku 1980. Dnes je to prevažne srbská dedina, kde žije veľmi málo Slovákov a zaoberajú sa prevažne poľnohospodárstvom.
Erdevík (srb. Ердевик/Erdevik, maď. Erdővég)
Erdevík sa ako osada podľa archeologických výskumov vyskytuje ešte v dobe bronzovej a tiež tu nachádzame aj archeologické nálezy z rímskeho obdobia. V písaných záznamoch sa prvýkrát spomína v roku 1351, na mape Sriemu až v 18. storočí. V stredoveku sa Erdevík spomína pod názvom Erdewzag a potom aj Erdefak. Keď bol Erdevík v rámci Uhorska, názov osady bol prispôsobený maďarskému jazyku a znel Erdővég, čo znamená koniec hory (erdő – hora, vég – koniec), pretože sa nachádzal na konci Fruškej hory. Na vojenských mapách Uhorska nachádzame ešte jedno pomenovanie osady – Erdővik. Neskoršie sa toto pomenovanie zmenilo na Erdevik, v slovenčine Erdevík, ktorý sa považuje za jednu z najkrajších osád v Srieme známej podľa prekrásnej prírode a víne.
Pôvodná osada sa nachádzala asi 3-4 kilometre od dnešnej smerom na juh, avšak územie bolo príliš nízke a vlhké. Klčovaním lesov Fruškej hory obyvateľstvo začalo stavať sídlo severnejšie od prvotnej lokality koncom 18. storočia, kde sa nachádza aj dnes. Vtedy žili v Erdevíku iba Srbi, no neskoršie sa prisťahovali Nemci a Maďari.
Slováci začali prichádzať do Erdevíka v rokoch 1859 – 1860, najprv z Lalite a susednej Bingule a potom aj z Pivnice, Hložian, Selenče, Petrovca, Kulpína, Kysáča a z viacerých žúp na území dnešného Slovenska a Maďarska. Prichádzali sem za lacnou a úrodnou pôdou a hneď začínali pracovať ako nádenníci a drevorubači. Nasťahovali sa do východnej časti obce, ktorá bola v najnižšej nadmorskej výške a ktorú ohrozovali spodné vody. Slováci sa nasťahovali do tzv. Hornej a Dolnej ulice nazývanej ešte aj Žabňara pre žabí škrekot, ktorý sa dedinou ozýval z tej oblasti (pomenovanie sa zachovalo dodnes). Po pridelení pozemkov sa erdevícki Slováci začali zaoberať poľnohospodárstvom a chovom dobytka, potom vinohradníctvom, ovocinárstvom, včelárstvom a neskoršie Erdevík bol známy pestovaním chmeľu. Neskôr vznikli kolárske a kováčske dielne a boli tam aj kožušníci, „bačkoráši“, tehliari, stolári, pekári, mäsiari atď.
Zo začiatku Slováci – evanjelici patrili k hložianskemu, neskôr k palanskému cirkevnému zboru a na sklonku roku 1862 vytvorili spoločný binguľsko-erdevícky zbor. Na konci 19. storočia bolo v Erdevíku 918 Slovákov a postupne počet Slovákov vzrastal.
Lug (srb. Луг/Lug, maď. Lúg)
Na základe archeologických vykopávok vieme, že územie dnešného Lugu bolo obývané od pradávna. Vyskytli sa tu rímske nálezy, medzi ktorými boli keramické črepiny, pec na pečenie keramiky a mince z rímskeho obdobia a tiež boli objavené aj predmety z 9. storočia. V juhovýchodnej časti bola kedysi turecká osada, o čom svedčia aj samotné názvy chotára Turecké hroby a tzv. Turecká studňa, ktorá sa zachovala dodnes.
Novšia doba osady Lug sa začína koncom 19. storočia, keď les nachádzajúci sa na severných svahoch Fruškej hory patril kniežaťu Odescalchimu, ktorý drevorubačov hľadal v slovenských osadách na druhej strane Dunaja. Tak na začiatku 20. storočia na severné svahy Fruškej hory začali chodiť Slováci z najjužnejších báčskych slovenských dedín, hlavne v zime, rúbať drevo. Väčšina drevorubačov sa vracala domov a preto sa pán snažil zachovať si týchto usilovných robotníkov. Tak už v roku 1898 dve rodiny z Hložian (Hrubíkova a Kolárova) zostali v Lugu, ale zakúpiť pozemky si mohli až po vyklčovaní jedného lesa. Cieľom bolo, aby sa veľká dolina lugu (po slovensky háj) najprv vyklčovala kvôli výmere pozemkov. Podľa tej doline-lugu, dostala osada aj svoje pomenovanie.
V roku 1902 sem prišli noví osadníci, najviac z Hložian, Petrovca a Kulpína a v menšom počte aj zo Suseka, Selenče, Číbu (dnes Čelárevo). Je to rok založenia osady a na ten spôsob vznikla posledná slovenská osada v Srieme, založená úplne osobitným spôsobom. O rok neskôr mala osada už sedemdesiattri domácností. Panstvo kniežaťa Odeschalchiho dalo pozemok pre školu a modlitebnicu. Keďže nemali učiteľa a v dedine bolo tridsaťštyri školopovinných detí, úlohu učiteľa prevzal najškolenejší sedliak Ďuro Širka, ktorý bol zároveň aj prvým zástupcom kazateľa. Rozvoj Lugu sa začína iba v druhej polovici 20. storočia. Je to jedna z najslovenskejších osád v Srbsku a určite najslovenskejšia osada v celom Srieme.
Ľuba (srb. Љуба/Ljuba, maď. Liba)
Horská dedinka Ľuba sa nachádza na južnom svahu Fruškej hory a prvý krát sa spomína v roku 1634. Neskôr bolo osídlenie opustené a prvé údaje z dejín Ľuby datujú z roku 1722 a potom neskôr v polovici 18. storočia. V písaných dokladoch ju možno nájsť pod menami Luba, Luppa a Lumba. Na vojenských mapách Uhorska nachádzame ešte jedno pomenovanie osady – Lyuba. Údaj o tom, ako dedina dostala svoje pomenovanie sa dodnes nezachoval, ale predpokladá sa, že to bolo podľa mena jedného dievčaťa ktorá sa menovala Ljuba.
Prvé slovenské rodiny sa do Ľuby nasťahovali roku 1847 v rámci druhej migrácie a to z báčskych osád: Pivnice, Lalite, Selenče, Hložian a Báčskeho Petrovca. Osadníci sa zaoberali prevažne poľnohospodárstvom. Ako odmenu za prácu od zemepánov a veľkostatkárov dostávali lesy, ktoré vyklčovali, a na tých pozemkoch si vysadili záhrady. V rokoch 1860 – 1867 si začali kupovať pôdu na obrábanie, ale iba toľko, koľko im vrchnosť dovolila. Pozemky na lúkach a brehoch využili na zakladanie vinohradov. Tí bohatší si na obrábanie pôdy kupovali záprahy, kone a voly.
Cirkevný život tunajších Slovákov sa začína ešte v roku 1867, ale cirkevníci si postavili evanjelický chrám iba v roku 2008, kedy bol aj posvätený. Je to najmladší slovenský evanjelický kostol v Srbsku. Počas druhej svetovej vojny v Ľube bola vypálená škola a deti sa učili na pravoslávnej fare. V súčasnosti sa najväčší počet obyvateľov Ľuby zaoberá poľnohospodárstvom.
Slankamenské Vinohrady (srb. Сланкаменачки Виногради/Slankamenački Vinogradi, maď. Szalánkeménszőlős)
V lete roku 1770 Ján Bon, profesor srbského gymnázia v Novom Sade, zoskupil okolo seba približne 1000 Slovákov z báčskeho a pešťanského kraja a doviedol ich do Starej Pazovy. Na svojej ceste Slováci so žiaľom v očiach pozerali na Fruškú horu, ktorá im pripomínala ich pravlasť – Vysoké Tatry. Z toho dôvodu si koncom 19. storočia na Fruškej hore začali pestovať vinič a vedľa nich začali budovať tzv. lagúny na bývanie a následne si stavať aj prvé vinohradnícke chaty. Po zrušení Vojenskej hranice v roku 1871 každá rodina v Starej Pazove mohla získať na území Fruškej hory 600m² pozemku na pestovanie viniča a rodiny sa tak pomaly začali sťahovať na toto územie. V priebehu pätnástich rokov si tu asi dvesto rodín zo Starej Pazovy našlo svoje trvalé bydlisko. Medzi prvé rodiny, ktoré sa sem nasťahovali boli: Németovci, Repovci, Mrvovci, Fábryovci a preto v minulosti túto osadu nazývali Malá Pazova.
Prvé rodinné domy postavila rodina Menďanová v terajšej Masarykovej ulici a rodina Fábryová v tzv. Krčedínskom poli, v dnešnej Jánošíkovej ulici. Srbi zo susedných dedín aj v minulosti, aj dnes Slankamenské Vinohrady nazývajú Planina. Dejiny Slankamenských Vinohradov sa tak začínajú asi v roku 1895, keď sa na tomto území začínajú aj trvale osídľovať. Pestovanie viniča podporoval aj sám cisársky dvor. Popri vinohradníctve si niektorí obyvatelia Slankamenských Vinohradov našli zamestnanie v neďalekom kameňolome, v tzv. Majdane, kde dolovali kameň.
Predpokladá sa, že dedinka meno Slankamenské Vinohrady dostala podľa autochtónnej odrody hrozna Slankamenka a aj vzhľadom na to, že tu bolo a v súčasnosti je veľa vinohradov a nie preto, že sa osada nachádza v blízkosti osád Starý a Nový Slankamen. Medzi lokálnymi Slovákmi ešte vždy sa najviac používa pomenovanie Brehy.
V Slanskamenských vinohradoch sa už tradične organizuje podujatie Budárske dni (srb. Pudarski dani). Je to podujatie, ktorého cieľom je zachovávnie tradície budárenia (srb. pudarenje), zvyky, obyčaje, ale aj kultúrne dedičstvo a materinský jazyk. „Pudarenje“ je vlastne tradícia zachovávania vinohradov od červov, zlodejov a tomu podobné.
Stará Pazova (srb. Стара Пазова/Stara Pazova, maď. Ópázova, nem. Alt-Pasua/Alt-Pazua)
Osada pod menom Pazuha sa spomína už koncom 15. storočia a na toto územie sa do Vojvodiny prisťahovali Srbi pod vedením Arsenija III. Čarnojevića, koncom 17. storočia (1690). Pazova ako sídlisko sa po prvýkrát spomína už v roku 1716. V polovici 18. storočia sa Pazova stala hraničiarskym mestom. Bola to vojensko-roľnícka osada a kapitán vojska sa staral o hospodársky rozvoj mesta a vzdelaní obyvateľstva. Tak sa do Starej Pazovy v 18. storočí nasťahovali pracovití ľudia, najmä Srbi, ktorí na pustatinu Pazovo prišli chrániť hranicu Uhorska pred tureckými vpádmi, vysušovať močiaristú pôdu, kopať kanály a studne a založili si osadu vo vtedajšom Petrovaradínskom pohraničnom regimente.
Najprv sa osada nachádzala v chotárnej časti za srbskou dedinou, uprostred cesty Surduk-Belegiš a bola od mesta vzdialená 2 km. Podľa ľudového podania toto prvotné sídlisko malo len dočasný charakter. Staroosadlíci sa presídlili z chotárnej časti za srbskou dedinou v dobe 1760-1770, pre prílišnú zamokrenosť terénov nevhodných na bývanie.
Do tejto srbskej osady prišla v roku 1770 prvá skupina Slovákov zo Selenče a z Malého Kereša (Kiskőrös v dnešnom Maďarsku), ako aj z niektorých iných slovenských stolíc. Osadníci sa hneď na začiatku zaujímali aj o svoj duchovný život a školskú výchovu detí. Prvý slovenský pazovský farár Samuel Špannagel v roku 1770 vykonal prvé služby Božie pre verejnosť pod holým nebom. Po príchode si vybudovali aj modlitebňu a o rok neskôr položili základný kameň evanjelického kostola. V čase, keď aj Slováci do Starej Pazovy sa prisťahovali i kalvinskí Maďari a pravoslávni Rumuni, ktorí sa v Pazove celkom asimilovali.
Najstarší evanjelickí kostol na Balkáne sa nachádza v Starej Pazovej a bol postavený v roku 1788. Vďaka medzinárodnému železničnému uzlu sa už v roku 1883 Stará Pazova stala mestečkom (vároš), a tým i obchodným jadrom Srbska a Uhorska.
Vznik názvu Stará Pazova nie je až dodnes známy. Osada bola najprv iba Pazoha, Pazovo alebo Pazova. Prívlastok „stará“ dostala keď sa v roku 1791 južnejšie usadili Nemci, a z vďačnosti za pomoc, ktorú im poskytli Pazovčania svoju osadu nazvali Nová Pazova. Tak Stará Pazova dostala svoje trvalé pomenovanie. Po čase, ako sa Pazova rozvíjala a počet obyvateľstva stúpal, Slováci sa sťahovali aj do iných okolitých osád, do Boľoviec, neskoršie aj do Slankamenských Vinohradov, Dobanoviec a Ašane.
Názov Pazova pravdepodobne pochádza od slova pazuh, preto že Slovania tak nazývali rímsku vojnu hraničiarsku plošinu – Alt Pazoa, ktorá sa nachádzala medzi dvomi veľkými riekami – Dunajom a Sávou. Tak často v starých dokumentoch možno nájsť nápis Pazuha. Podľa naivných ľudových tlmočení a domnienok dostala Pazova pomenovanie podľa kríku Baza čierna – „Zova“ a srbskej častice „pa“ (pa zova). Podľa národnej tradície na území dnešnej Pazove sa nachádzala malá drevená pravoslávna cirkev a okolo nej veľa veľa tohto kríku. Taktiež existuje aj predpoklad, že meno dostala podľa srbských slov „Pazi ovo“. Na habsburských vojenských mapách sa osada vyskytuje aj v tvaroch Bafsua a Alt Pazua.
Šíd (srb. Шид/Šid, maď. Sid)
Ako a kedy osada vznikla nemôžeme presne zistiť kvôli nedostatku historických prameňov. Prvýkrát sa spomína v roku 1702 na jednej vojenskej mape a od vtedy až do polovice 18. storočia Šíd patril pod Vojenskú hranicu. Obyvateľstvo bolo najmä srbské a vo veľmi ťažkom položení. V roku 1773 na návrh Ferdinanda Bongarda a s potvrdením cisárovnej Márie Terezie Šíd dostáva status mesta a právo usporiadať veľtrhy (privilegium nundiale), na ktorých sedliaci predávali svoje výrobky. Okrem Srbov v 19. storočí obývajú obec Rusíni z Ruského Kerestúra a Kucuri.
Prvé slovenské rodiny sa do Šídu sťahovali počas 18. a začiatkom 19. storočia a príchod prvých slovenských rodín datuje z roku 1810, o čom svedčia prvé písomné záznamy. Išlo o slovenské rodiny, ktoré sa pravdepodobne prisťahovali zo Selenče a Hložian. Potom boli zaevidované ďalšie slovenské rodiny a od polovice 19. storočia počet Slovákov v Šíde nepretržite stúpal až do konca storočia.
Existujú rôzne predpoklady o pôvode názvu Šid. Zdá sa, že názov osady má pôvod v názve potoku Šidina v blízkosti dediny a súvisí so zarastenou a hustou hústinou čiže porastom (srb. šikara), ktorá sa nazýva sita. Dedina, ktorá vznikla okolo tej „site“ je pomenovaná Síd, neskoršie Šíd a potok, ktorý preteká cez dedinu Šidina. Druhým predpokladom je, že ešte v rímskom období vybudovaný most, ktorý sa nachádzal nad potokom. Pretože sa most po maďarsky povie „híd“ aj táto osada bolo pomenovaná Šíd.
Avšak, ak vezmeme do úvahy, že Šíd bol súčasťou rakúskej ríše a nachádzal sa na hranici s Tureckom, pravdepodobne jeho názov pochádza z nemeckého slova „scheid“, čo v preklade znamená hranicu alebo hranice. Možno konštatovať, že v predtureckom období a v prvom desaťročí tureckej vlády osada s názvom Šíd neexistovala. Pravdepodobne existovali malé osady na území dnešného Šída, ktoré zanikli alebo sa ich obyvateľstvo odsťahovalo bežiac pred Turkami a osada sa začala rozvíjať po ich odchode. Na vojenskej mape z 18. storočia sa Šíd objavuje pod menom Schid.
Toponomastika alebo toponymia je veda o vlastných miestnych názvoch a je súčasťou onomastiky (vedy o vlastných menách). V týchto článkoch sme sa iba trošku dotkli tejto vedeckej disciplíny a viac-menej sú to iba predpoklady alebo naivné ľudové tlmočenia a domnienky o pôvode názvov daných miest.
Add Comment